Nemám rád ubolené reči o tom, kto zo slovenských spisovateľov mohol byť európsky, keby... Ibaže v prípade Timravy sa mi naozaj nezdá prehnané, ak sa v súvislosti s jej miešaním komického a tragického hovorí o „shakespearizovaní"; či keď jej scény filozofovania v záhrade dedinskej fary pomenovali českí kritici „Čechov v hadrech"; alebo keď sa v súvislosti s kreaturálnosťou jej postáv pripomína Dostojevskij.
Timrava je pre mňa jedinečná z niekoľkých dôvodov. Nie je veľa spisovateľov, ktorí sa dokázali pozrieť tak hlboko do temna v človeku. Už samotné názvy viacerých poviedok napovedajú veľa – Bez hrdosti, Tak je darmo, Žiadna radosť, Márnosť všetko, Ťažké položenie, Pozde, Nemilí, Skon Paľa Ročku, Strašný koniec... Aj iní v jej čase písali o premrhaných životoch, o láskach, ktoré sa nepodarili, o zbytočných ľuďoch, ktorí žili zo dňa na deň. Ibaže u málokoho bolo zúfalstvo také hlboké, život taký neznesiteľný, aby si preň niekto siahal na život, tak ako je to u Timravy. Timravu nazývali „tvrdou" a „rízovitou“. Láska u nej nebola romantická, bol to ustavičný boj dvoch hrdých ľudí. Rodinné vzťahy u nej boli šokujúco pragmatické, chladné... Smrť všadeprítomná. Na druhej strane však tento pohľad na odvrátenú stranu ľudského života nebol pózou. Timrava nebola unudená, dobre zabezpečená a všetkým prejedená cynička z literárneho salónu, ktorá sa z nudy kochala ľudskou špinou. Timrava bola aj majsterkou nesentimentálnych happyendov a súcitu, keď aj tie najzatrpknutejšie srdcia boli odrazu schopné nečakaného súcitu a dobra. A to nehovorím o Timravinom humore, ktorý prežiaruje celé jej dielo.
O Timrave by som mohol písať veľa, ale asi by to bolo zmätené. To, čo napísala, ma tak zaujíma a vzrušuje, že o tom nedokážem písať s profesionálnym odstupom. Nechcite to odo mňa. Keď za mnou prednedávnom prišli po predstavení jej pranetere, koktal som už len z toho, že vedľa mňa stojí niekto so slančíkovskou DNA.
.autor je dramaturg SND.
Timrava je pre mňa jedinečná z niekoľkých dôvodov. Nie je veľa spisovateľov, ktorí sa dokázali pozrieť tak hlboko do temna v človeku. Už samotné názvy viacerých poviedok napovedajú veľa – Bez hrdosti, Tak je darmo, Žiadna radosť, Márnosť všetko, Ťažké položenie, Pozde, Nemilí, Skon Paľa Ročku, Strašný koniec... Aj iní v jej čase písali o premrhaných životoch, o láskach, ktoré sa nepodarili, o zbytočných ľuďoch, ktorí žili zo dňa na deň. Ibaže u málokoho bolo zúfalstvo také hlboké, život taký neznesiteľný, aby si preň niekto siahal na život, tak ako je to u Timravy. Timravu nazývali „tvrdou" a „rízovitou“. Láska u nej nebola romantická, bol to ustavičný boj dvoch hrdých ľudí. Rodinné vzťahy u nej boli šokujúco pragmatické, chladné... Smrť všadeprítomná. Na druhej strane však tento pohľad na odvrátenú stranu ľudského života nebol pózou. Timrava nebola unudená, dobre zabezpečená a všetkým prejedená cynička z literárneho salónu, ktorá sa z nudy kochala ľudskou špinou. Timrava bola aj majsterkou nesentimentálnych happyendov a súcitu, keď aj tie najzatrpknutejšie srdcia boli odrazu schopné nečakaného súcitu a dobra. A to nehovorím o Timravinom humore, ktorý prežiaruje celé jej dielo.
O Timrave by som mohol písať veľa, ale asi by to bolo zmätené. To, čo napísala, ma tak zaujíma a vzrušuje, že o tom nedokážem písať s profesionálnym odstupom. Nechcite to odo mňa. Keď za mnou prednedávnom prišli po predstavení jej pranetere, koktal som už len z toho, že vedľa mňa stojí niekto so slančíkovskou DNA.
.autor je dramaturg SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.