Vedno so znížením cien energií, vlakmi zadarmo, novými dotovanými pracovnými miestami či „sociálnym“ balíčkom No. 2 nás bude naratív úspechov vládnej strany sprevádzať až k voľbám v marci 2016. Ak nie ako kľúčové slovo, tak iste ako kľúčový motív bude tento „úspech“ pečený-varený v kampani Smeru. A nebude od neho úniku, ak sa len úplne neizolujeme od médií a internetu.
Koľko z tejto kampane úspechu bude súvisieť s realitou, však neovplyvní ani taký mocný premiér, ako je Fico. Ak sa aj prenesieme nad ironickú, ale zďaleka nie vylúčenú možnosť, že aj slovenská nula (či mínus dva) rastu môže byť viac ako európsky priemer, tak i v tých priaznivejších scenároch je zrejmé, že k prosperite tohto roka bude mať omnoho viac čo povedať externé prostredie, než činy či skôr nečiny Ficovej vlády. Presahy vojny na Ukrajine, prípadného ruského zrútenia, novej gréckej, talianskej či španielskej krízy, ale aj volieb v Británii (možné vystúpenie z EÚ) nesú potenciál zamávať Európou v takej miere, že je na smiech každý, kto sa tvári, že nad osudom Slovenska má kontrolu.
Ak sa však tieto neistoty nepremenia na realitu, našu opozíciu čaká neľahká úloha nájsť protihru agresívnej kampani Smeru, veselo zdrojovanej štátnym rozpočtom. Decembrové prieskumy, v ktorých sa preferencie Smeru ani nezachveli, naznačili znecitlivenie verejnosti na škandály vlády. Toto neveští pre opozíciu dobrý rok (hoci januárové čísla ešte môžu prekvapiť). Škandálov síce zrejme neubudne, Fico však nebude mať problém preobsadiť ďalšie vládne posty, kedykoľvek sa naskytne príležitosť predviesť sa v kostýme protikorupčného inkvizítora, do ktorého sa už navliekol personálnymi čistkami z minulého roku. Bizarnú vojnu tieňov, ktorú Fico vyhlásil vlastným zlodejom, ktorí sa doteraz tešili jeho politickému krytiu, by mohol skomplikovať iba nález, ktorým by sa čosi našlo priamo na neho. Očakávania sa v tejto veci vkladajú najmä do jeho priateľa Výboha, ktorý je vyšetrovaný v Rakúsku (hoci Čižnárova prokuratúra to akosi neberie na vedomie).
To, že opozícia nezužitkovala prezidentskú porážku Fica a umožnila Smeru znovu sa skonsolidovať, je taká strata, ktorá sa v predvolebnom roku bude len ťažko doháňať. Zatiaľ čo ambície generácie 1.0 buď napĺňa pohodlné prežívanie (KDH, Most), alebo už leží na márach (SDKÚ), generácia 2.0 síce množením strán rozširuje výber pre voliča, ale nie svoj elektorát. A hoci Figeľova a Bugárova strana odmietajú reči, že sa chystajú byť sparringpartnerom Smeru – ak ich bude chcieť – ich prejavy budú tento rok čoraz väčšmi dávať za pravdu prognóze, že iný cieľ ich už ani nezaujíma. Opozícii 2.0 zasa hrozí, že spáli všetku energiu v márnych pokusoch o predvolebné spojenie, ktoré by ju prenieslo cez parlamentný prah. To platí zatiaľ s výnimkou Siete, ktorá sa s 10 či 12 percentami cíti komfortne, ale ako protipól Smeru – čo bola ambícia, s ktorou začínala – už zhasla.
Koľko z tejto kampane úspechu bude súvisieť s realitou, však neovplyvní ani taký mocný premiér, ako je Fico. Ak sa aj prenesieme nad ironickú, ale zďaleka nie vylúčenú možnosť, že aj slovenská nula (či mínus dva) rastu môže byť viac ako európsky priemer, tak i v tých priaznivejších scenároch je zrejmé, že k prosperite tohto roka bude mať omnoho viac čo povedať externé prostredie, než činy či skôr nečiny Ficovej vlády. Presahy vojny na Ukrajine, prípadného ruského zrútenia, novej gréckej, talianskej či španielskej krízy, ale aj volieb v Británii (možné vystúpenie z EÚ) nesú potenciál zamávať Európou v takej miere, že je na smiech každý, kto sa tvári, že nad osudom Slovenska má kontrolu.
Ak sa však tieto neistoty nepremenia na realitu, našu opozíciu čaká neľahká úloha nájsť protihru agresívnej kampani Smeru, veselo zdrojovanej štátnym rozpočtom. Decembrové prieskumy, v ktorých sa preferencie Smeru ani nezachveli, naznačili znecitlivenie verejnosti na škandály vlády. Toto neveští pre opozíciu dobrý rok (hoci januárové čísla ešte môžu prekvapiť). Škandálov síce zrejme neubudne, Fico však nebude mať problém preobsadiť ďalšie vládne posty, kedykoľvek sa naskytne príležitosť predviesť sa v kostýme protikorupčného inkvizítora, do ktorého sa už navliekol personálnymi čistkami z minulého roku. Bizarnú vojnu tieňov, ktorú Fico vyhlásil vlastným zlodejom, ktorí sa doteraz tešili jeho politickému krytiu, by mohol skomplikovať iba nález, ktorým by sa čosi našlo priamo na neho. Očakávania sa v tejto veci vkladajú najmä do jeho priateľa Výboha, ktorý je vyšetrovaný v Rakúsku (hoci Čižnárova prokuratúra to akosi neberie na vedomie).
To, že opozícia nezužitkovala prezidentskú porážku Fica a umožnila Smeru znovu sa skonsolidovať, je taká strata, ktorá sa v predvolebnom roku bude len ťažko doháňať. Zatiaľ čo ambície generácie 1.0 buď napĺňa pohodlné prežívanie (KDH, Most), alebo už leží na márach (SDKÚ), generácia 2.0 síce množením strán rozširuje výber pre voliča, ale nie svoj elektorát. A hoci Figeľova a Bugárova strana odmietajú reči, že sa chystajú byť sparringpartnerom Smeru – ak ich bude chcieť – ich prejavy budú tento rok čoraz väčšmi dávať za pravdu prognóze, že iný cieľ ich už ani nezaujíma. Opozícii 2.0 zasa hrozí, že spáli všetku energiu v márnych pokusoch o predvolebné spojenie, ktoré by ju prenieslo cez parlamentný prah. To platí zatiaľ s výnimkou Siete, ktorá sa s 10 či 12 percentami cíti komfortne, ale ako protipól Smeru – čo bola ambícia, s ktorou začínala – už zhasla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.