Andrew Sullivan je vplyvný britský blogger, žijúci už dlhé roky vo Washingtone. Jeho rozpoznávacím znakom je hustá, starostlivo udržiavaná brada a nezaraditeľný prízvuk. Od mala katolík, sám sa vidí ako konzervatívec burkovského strihu. Ako študent na Oxforde bol nadšeným podporovateľom Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana, jeho najväčším intelektuálnym vzorom dodnes ostáva Michael Oakeshott, jeden z najvýznamnejších konzervatívnych mysliteľov 20. storočia. Sullivan je pritom gej.
Práve hlas niekoho ako Andrew Sullivan veľmi chýba v súčasnej slovenskej debate o partnerstvách osôb rovnakého pohlavia, ich zväzkoch, či adopciách. V roku 1989 vydal Sullivan dnes už klasickú esej v magazíne The New Republic, nazvanú podľa starého komediálneho muzikálu s Bingom Crosbym Prichádza ženích (Here comes the groom). V eseji predostrel argument, ktorý presvedčil mnohých na pravej strane politického spektra, že zväzky osôb rovnakého pohlavia nie sú hrozbou pre tradičnú rodinu, ale naopak, jej víťazstvom.
Azda naprominentnejší konzervatívec, ktorý na túto vec zmenil názor, je Charles Murray, dlhoročný pracovník slávneho American Enterprise Institute. Opierajúc sa o svoju osobnú skúsenosť s homosexuálnymi pármi – o ktorých, mimochodom, vyhlásil, že sú až „neznesiteľne zodpovednými rodičmi" – Murray minulý rok oznámil svoju podporu pre manželstvá homosexuálov na vplyvnej konferencii amerických konzervatívnych politikov a aktivistov.
„Svadby gejov“, napísal pred 25 rokmi Sullivan v eseji, ktorá bola kritickým katalyzátorom tejto názorovej zmeny, „by mohli delegitimizovať heterosexuálne manželstvá len vtedy, ak by boli voči nim reálnou alternatívou – a to isto nie je pravda. Povedané natvrdo, je ťažko predstaviteľné, že by bolo možné presvedčiť heterosexuála aby mal sex – či aby sa dokonca oženil – s osobou rovnakého pohlavia.“
Pointou zväzkov osôb rovnakého pohlavia je umožniť novej skupine osôb prijať za svoju starobylú kultúrnu a spoločenskú inšitúciu. Pre gejov znamenajú takéto zväzky zásadný krok preč od subkultúry, ktorá bola, či už oprávenene, alebo nie, asociovaná s promiskuitou či so šírením vírusu HIV, smerom k zodpovedným dlhodobým vzťahom, v ktorých bude ich správanie hodnotené rovnakým morálnym metrom ako vo vzťahoch heterosexuálnych.
Registrované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov umožňujú gejom urobiť spoločensky rozpoznaný záväzok dlhodobej oddanosti. „Rovnako ako normálne manželstvá, to napomôže sociálnu kohéziu, citové bezpečie, a zodpovedné hospodárenie s peniazmi," píše Sullivan.
Omylom je myslieť si, že homosexuálne manželstvá – či adopcie – sú akýmsi nebezpečným experimentom či sociálnym inžinierstvom, pred ktorým konzervatívci oprávnene varujú v iných kontextoch. Naopak, ich inštitucionalizácia by bola len formálnym odrazom prebiehajúcej – a do značnej miery už prebehnutej – spoločenskej zmeny. „Keďže sa stalo čoraz prijateľnejším pre gejov dávať si najavo svoju lásku verejne, mnohí sa rozhodli ostať si verní do konca života, pred očami svojich rodín a priateľov."
Či už bude naše februárové referendum úspešné, alebo nie, isto ukáže, ako je slovenská konzervatívna komunita schopná počúvať prekvapivé argumenty.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Práve hlas niekoho ako Andrew Sullivan veľmi chýba v súčasnej slovenskej debate o partnerstvách osôb rovnakého pohlavia, ich zväzkoch, či adopciách. V roku 1989 vydal Sullivan dnes už klasickú esej v magazíne The New Republic, nazvanú podľa starého komediálneho muzikálu s Bingom Crosbym Prichádza ženích (Here comes the groom). V eseji predostrel argument, ktorý presvedčil mnohých na pravej strane politického spektra, že zväzky osôb rovnakého pohlavia nie sú hrozbou pre tradičnú rodinu, ale naopak, jej víťazstvom.
Azda naprominentnejší konzervatívec, ktorý na túto vec zmenil názor, je Charles Murray, dlhoročný pracovník slávneho American Enterprise Institute. Opierajúc sa o svoju osobnú skúsenosť s homosexuálnymi pármi – o ktorých, mimochodom, vyhlásil, že sú až „neznesiteľne zodpovednými rodičmi" – Murray minulý rok oznámil svoju podporu pre manželstvá homosexuálov na vplyvnej konferencii amerických konzervatívnych politikov a aktivistov.
„Svadby gejov“, napísal pred 25 rokmi Sullivan v eseji, ktorá bola kritickým katalyzátorom tejto názorovej zmeny, „by mohli delegitimizovať heterosexuálne manželstvá len vtedy, ak by boli voči nim reálnou alternatívou – a to isto nie je pravda. Povedané natvrdo, je ťažko predstaviteľné, že by bolo možné presvedčiť heterosexuála aby mal sex – či aby sa dokonca oženil – s osobou rovnakého pohlavia.“
Pointou zväzkov osôb rovnakého pohlavia je umožniť novej skupine osôb prijať za svoju starobylú kultúrnu a spoločenskú inšitúciu. Pre gejov znamenajú takéto zväzky zásadný krok preč od subkultúry, ktorá bola, či už oprávenene, alebo nie, asociovaná s promiskuitou či so šírením vírusu HIV, smerom k zodpovedným dlhodobým vzťahom, v ktorých bude ich správanie hodnotené rovnakým morálnym metrom ako vo vzťahoch heterosexuálnych.
Registrované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov umožňujú gejom urobiť spoločensky rozpoznaný záväzok dlhodobej oddanosti. „Rovnako ako normálne manželstvá, to napomôže sociálnu kohéziu, citové bezpečie, a zodpovedné hospodárenie s peniazmi," píše Sullivan.
Omylom je myslieť si, že homosexuálne manželstvá – či adopcie – sú akýmsi nebezpečným experimentom či sociálnym inžinierstvom, pred ktorým konzervatívci oprávnene varujú v iných kontextoch. Naopak, ich inštitucionalizácia by bola len formálnym odrazom prebiehajúcej – a do značnej miery už prebehnutej – spoločenskej zmeny. „Keďže sa stalo čoraz prijateľnejším pre gejov dávať si najavo svoju lásku verejne, mnohí sa rozhodli ostať si verní do konca života, pred očami svojich rodín a priateľov."
Či už bude naše februárové referendum úspešné, alebo nie, isto ukáže, ako je slovenská konzervatívna komunita schopná počúvať prekvapivé argumenty.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.