V roku 2014 sa Čína pokúšala oživiť koncept, ktorý už pred sedemdesiatimi rokmi skúšalo Japonsko, keď ako imperiálna sila presadzovalo svoju vôľu v regióne. Ázia pre Ázijcov, znelo motto. Japonsku to nevyšlo, no snaha Číny nemusí dopadnúť pre krajinu tak zle, ako vtedy pre Japonsko.
Medzinárodné vzťahy sa destabilizujú, prebiehajú rýchle zmeny v prerozdelení síl. Tradičné mocnosti čelia snahe vzmáhajúcich sa protivníkov, ktorí požadujú väčší vplyv na globálne témy, čo zvyšuje napätie a narúša existujúci svetový poriadok.
Presne toto sa dnes deje medzi Čínou a USA. A toto dalo impulz čínskej politike Ázia pre Ázijcov. Čína napríklad zatriasla regionálnymi pravidlami, keď jednostranne vyhlásila identifikačnú zónu vzdušnej obrany (ADIZ) nad rozsiahlym územím východočínskeho mora, vrátane sporných oblastí a vrátane ostrovov Senkaku, ktoré si nárokujú aj Japonsko a Taiwan.
Tento krok opäť posunul už aj tak veľmi asertívne správanie sa Číny v oblasti. Čínsky prezident Si Ťin-pching bežne posiela námorné sily a rybárske kontroly do vôd obklopujúcich ostrov, čo vzbudzuje protesty v Južnej Kórei a Japonsku. O aké významné gestá ide, to dokazuje fakt, že USA zasa na naliehanie spojencov odoslala do zóny dva bombardéry B-52.
Ako napätie a provokácie narastali počas roka 2014, zvyšovalo sa aj riziko náhodne vyvolanej vojny medzi Čínou a Japonskom. To by si vyžiadalo zapojenie hlavného Japonského spojenca USA (čo aj potvrdil Barack Obama počas aprílovej návštevy v Tokiu). Pridajme k tomu napätie okolo ostrovov a atolov v Juhočínskom mori, na ktoré si okrem Číny nárokuje aj Vietnam a Filipíny a konflikt medzi Čínou a USA vyzeral neodvratný.
No do toho prišlo Rusko. Pozornosť USA sa tak nutne musela zamerať predovšetkým na krajinu pod vedením Vladimíra Putina. Ten sa snaží prinavrátiť jej geopolitický status, aký mal počas studenej vojny Sovietsky zväz. V rusko-ukrajinskom konflikte sa Čína stala niečím ako spojencom USA. Síce to vyzeralo, že podpísanie dlho vyjednávaného kontraktu o plyne medzi Ruskom a Čínou prehĺbilo ich vzťahy, no bližší pohľad hovorí, že to tak nebolo. Zatiaľ čo Putin to interpretoval ako deklaráciu nezávislosti od Západu, v skutočnosti sa Číne podarilo vyžmýkať z Ruska extrémne výhodné ceny. Čína tiež stopla pôžičky Rusku, keď napadol Krym. Čína si Rusko zaviazala ako plynového vazala a nechápe ho ako rovnocenného spojenca.
Čínska a americká politika sa priblížili ešte viac v postupe voči Severnej Kórei. Čínsky prezident vyjadril nevôľu tolerovať akékoľvek protiprávne správanie severokórejského vládcu, zvlášť pokiaľ ide o jadrové zbrane. Toto doviedlo Severnú Kóreu, závislú od Čínskej pomoci, aby poslala diplomatických vyjednávačov do Japonska, Ruska a dokonca Južnej Kórey. Nepodarilo sa však dosiahnuť, aby Severná Kórea už v jadrových testoch nepokračovala.
Zmena v globálnom rozložení síl, ktorá sa odohrala v roku 2014, nie je ani tak výsledkom ruských expanzívnych chúťok či čínskej vojenskej a ekonomickej sily, ako skôr poklesom amerického medzinárodného vodcovstva.
Pre nárast politickej partizánčiny doma Obama nechce alebo nedokáže čeliť krízam, ako sú tie v Egypte, Líbyi a Sýrii. Odhodlávajú sa tak na to vyzývatelia Ameriky, čoho sa americkí spojenci preľakli. Treba však rátať s tým, že ak sa USA rozhodnú nevystúpiť na pódium medzinárodných vzťahov, vystúpi tam niekto iný.
.Čína zatiaľ ako partner
No je tu nádej, že Čína nebude podnecovať vyhrocovanie vzťahov, aspoň nie v budúcom roku, keďže isté spoločné záujmy s USA našla. V lete totiž súhlasila s tým, že stiahne ťažné zariadenie z niektorých sporných ostrovných území a aj poriadkové lode od leta menej navštevujú spomínané ostrovy Senkaku. Čínski predstavitelia ochotnejšie diskutujú aj o vytvorení kódexu správania v Juhočínskom mori.
Najdôležitejším prvkom čínskeho útoku šarmom je úsilie zlepšiť vzťahy s Japonskom, čo sa začalo počas rozhovorov oboch prezidentov na stretnutí lídrov v Pekingu. Dohoda medzi čínskym a americkým prezidentom o spolupráci v boji proti klimatickým zmenám tiež nie je malým krokom.
Čínska nová, mäkšia diplomacia dodáva nový odtieň svojej zahraničnej politike. Ponukou štedrých ekonomických stimulov juhoázijským susedom oslabila ich vôľu konfrontovať sa proti nej v spoločnom postupe. Čína tak narúša opozičné koalície. Vietnam sa napríklad rozhodol zresetovať vzťahy s Čínou namiesto prehĺbenia spolupráce s Filipínami v tiahnucom sa spore o čínske námorné nároky.
Čína si pri zvyšovaní vplyvu pomáha množstvom mäkkých nástrojov namiesto použitia tvrdej sily. Používa svoju ekonomickú silu, aby oslabovala Západom ovládané inštitúcie. Konkrétnejšie, Čína sa rozhodla vynaložiť obrovské peniaze, aby založila nové inštitúcie ako Ázijskú banku pre infraštruktúrne investície, Banku námornej hodvábnej cesty a Novú rozvojovú banku (ktorú vytvorila spolu s Brazíliou, Ruskom, Indiou a Južnou Afrikou). Okrem toho čínsky premiér Li Kche-čchiang nedávno ponúkol dvadsať miliárd dolárov na financovanie rozvojových projektov pre krajiny juhovýchodnej Ázie.
Zatiaľ čo Amerika sa ešte len zotavuje z ekonomickej krízy a politických ťažkostí, vzniká v globálnom priestore mocenské vákuum. Tam nastupuje Čína s chytrou diplomaciou a ekonomickou silou, aby ho zaplnila. Aspoň v to dúfa. Začína v Ázii. Toto už nie je len o hesle Ázia pre Ázijcov, to je už pokus znížiť vplyv USA v regióne. Je zrejmé, že v tom bude pokračovať.
Číne v roku 2015 bude hrať do kariet, že sa v USA sa začína volebná sezóna a krajina bude ešte viac zahľadená do seba.
.autor je bývalý minister zahraničných vecí Južnej Kórey.
Medzinárodné vzťahy sa destabilizujú, prebiehajú rýchle zmeny v prerozdelení síl. Tradičné mocnosti čelia snahe vzmáhajúcich sa protivníkov, ktorí požadujú väčší vplyv na globálne témy, čo zvyšuje napätie a narúša existujúci svetový poriadok.
Presne toto sa dnes deje medzi Čínou a USA. A toto dalo impulz čínskej politike Ázia pre Ázijcov. Čína napríklad zatriasla regionálnymi pravidlami, keď jednostranne vyhlásila identifikačnú zónu vzdušnej obrany (ADIZ) nad rozsiahlym územím východočínskeho mora, vrátane sporných oblastí a vrátane ostrovov Senkaku, ktoré si nárokujú aj Japonsko a Taiwan.
Tento krok opäť posunul už aj tak veľmi asertívne správanie sa Číny v oblasti. Čínsky prezident Si Ťin-pching bežne posiela námorné sily a rybárske kontroly do vôd obklopujúcich ostrov, čo vzbudzuje protesty v Južnej Kórei a Japonsku. O aké významné gestá ide, to dokazuje fakt, že USA zasa na naliehanie spojencov odoslala do zóny dva bombardéry B-52.
Ako napätie a provokácie narastali počas roka 2014, zvyšovalo sa aj riziko náhodne vyvolanej vojny medzi Čínou a Japonskom. To by si vyžiadalo zapojenie hlavného Japonského spojenca USA (čo aj potvrdil Barack Obama počas aprílovej návštevy v Tokiu). Pridajme k tomu napätie okolo ostrovov a atolov v Juhočínskom mori, na ktoré si okrem Číny nárokuje aj Vietnam a Filipíny a konflikt medzi Čínou a USA vyzeral neodvratný.
No do toho prišlo Rusko. Pozornosť USA sa tak nutne musela zamerať predovšetkým na krajinu pod vedením Vladimíra Putina. Ten sa snaží prinavrátiť jej geopolitický status, aký mal počas studenej vojny Sovietsky zväz. V rusko-ukrajinskom konflikte sa Čína stala niečím ako spojencom USA. Síce to vyzeralo, že podpísanie dlho vyjednávaného kontraktu o plyne medzi Ruskom a Čínou prehĺbilo ich vzťahy, no bližší pohľad hovorí, že to tak nebolo. Zatiaľ čo Putin to interpretoval ako deklaráciu nezávislosti od Západu, v skutočnosti sa Číne podarilo vyžmýkať z Ruska extrémne výhodné ceny. Čína tiež stopla pôžičky Rusku, keď napadol Krym. Čína si Rusko zaviazala ako plynového vazala a nechápe ho ako rovnocenného spojenca.
Čínska a americká politika sa priblížili ešte viac v postupe voči Severnej Kórei. Čínsky prezident vyjadril nevôľu tolerovať akékoľvek protiprávne správanie severokórejského vládcu, zvlášť pokiaľ ide o jadrové zbrane. Toto doviedlo Severnú Kóreu, závislú od Čínskej pomoci, aby poslala diplomatických vyjednávačov do Japonska, Ruska a dokonca Južnej Kórey. Nepodarilo sa však dosiahnuť, aby Severná Kórea už v jadrových testoch nepokračovala.
Zmena v globálnom rozložení síl, ktorá sa odohrala v roku 2014, nie je ani tak výsledkom ruských expanzívnych chúťok či čínskej vojenskej a ekonomickej sily, ako skôr poklesom amerického medzinárodného vodcovstva.
Pre nárast politickej partizánčiny doma Obama nechce alebo nedokáže čeliť krízam, ako sú tie v Egypte, Líbyi a Sýrii. Odhodlávajú sa tak na to vyzývatelia Ameriky, čoho sa americkí spojenci preľakli. Treba však rátať s tým, že ak sa USA rozhodnú nevystúpiť na pódium medzinárodných vzťahov, vystúpi tam niekto iný.
.Čína zatiaľ ako partner
No je tu nádej, že Čína nebude podnecovať vyhrocovanie vzťahov, aspoň nie v budúcom roku, keďže isté spoločné záujmy s USA našla. V lete totiž súhlasila s tým, že stiahne ťažné zariadenie z niektorých sporných ostrovných území a aj poriadkové lode od leta menej navštevujú spomínané ostrovy Senkaku. Čínski predstavitelia ochotnejšie diskutujú aj o vytvorení kódexu správania v Juhočínskom mori.
Najdôležitejším prvkom čínskeho útoku šarmom je úsilie zlepšiť vzťahy s Japonskom, čo sa začalo počas rozhovorov oboch prezidentov na stretnutí lídrov v Pekingu. Dohoda medzi čínskym a americkým prezidentom o spolupráci v boji proti klimatickým zmenám tiež nie je malým krokom.
Čínska nová, mäkšia diplomacia dodáva nový odtieň svojej zahraničnej politike. Ponukou štedrých ekonomických stimulov juhoázijským susedom oslabila ich vôľu konfrontovať sa proti nej v spoločnom postupe. Čína tak narúša opozičné koalície. Vietnam sa napríklad rozhodol zresetovať vzťahy s Čínou namiesto prehĺbenia spolupráce s Filipínami v tiahnucom sa spore o čínske námorné nároky.
Čína si pri zvyšovaní vplyvu pomáha množstvom mäkkých nástrojov namiesto použitia tvrdej sily. Používa svoju ekonomickú silu, aby oslabovala Západom ovládané inštitúcie. Konkrétnejšie, Čína sa rozhodla vynaložiť obrovské peniaze, aby založila nové inštitúcie ako Ázijskú banku pre infraštruktúrne investície, Banku námornej hodvábnej cesty a Novú rozvojovú banku (ktorú vytvorila spolu s Brazíliou, Ruskom, Indiou a Južnou Afrikou). Okrem toho čínsky premiér Li Kche-čchiang nedávno ponúkol dvadsať miliárd dolárov na financovanie rozvojových projektov pre krajiny juhovýchodnej Ázie.
Zatiaľ čo Amerika sa ešte len zotavuje z ekonomickej krízy a politických ťažkostí, vzniká v globálnom priestore mocenské vákuum. Tam nastupuje Čína s chytrou diplomaciou a ekonomickou silou, aby ho zaplnila. Aspoň v to dúfa. Začína v Ázii. Toto už nie je len o hesle Ázia pre Ázijcov, to je už pokus znížiť vplyv USA v regióne. Je zrejmé, že v tom bude pokračovať.
Číne v roku 2015 bude hrať do kariet, že sa v USA sa začína volebná sezóna a krajina bude ešte viac zahľadená do seba.
.autor je bývalý minister zahraničných vecí Južnej Kórey.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.