Slovensko má hlad

.na prelome rokov si ľudia dávajú predsavzatia. Mávame pocit, že niečo staré sa končí a niečo nové sa začína. Je to tak aj z pohľadu 85-ročného človeka?
Myslím, že dieťa nevníma delenie času na roky či mesiace. Skôr vníma, že je zima, jar či leto. A mne sa na staré kolená delenie na roky už tiež stiera. Keď sa konečne naučím tie čísla, keď už viem, že teraz je rok 2014, tak je zrazu rok 2015. Človek, keď je starší, žije viac nad časom. Na druhej strane, malé deti s hrdosťou počítajú, koľko už majú rokov. Mám štyri roky, mám už päť. Starí ľudia sú aj v tomto podobní. Ja už mám osemdesiatpäť a je zaujímavé, ako sa teším, že som na tomto svete. Aj keď mám nádej, že človek prežije svoju smrť, veľmi dobre je mi pod týmto slnkom. Milujem život a držím sa ho. Je to možno aj preto, že doteraz som príliš netrpel.

.hovorí väzeň z uránových baní...
To už je dávno za mnou, to som už odhodil. Teraz sa teším zo slobody, v ktorej žijeme, a z relatívneho blahobytu, ktorý mám. Ja toho veľa nepotrebujem, takže som mimoriadne spokojný človek.

.starší ľudia sú často nespokojní, ubolení, sťažujú sa, nič ich nebaví.
Ja sa úplne čudujem tým zúrivým babkám demokratkám a najedovaným zlostným starcom. Veď my starí ľudia sme nikdy v našich dejinách nemali toľkú starostlivosť. Máme dôchodky, z ktorých sa pri troche skromnosti dá celkom dobre žiť. Iste, keď sa pozeráme na Západ, tak sa nám zdajú malé. Ale keby sme ich porovnali s dôchodkami na Ukrajine alebo v Rusku, tak by sme videli, že na tom nie sme zle.

.v minulom roku došlo k ruskej anexii Krymu a k vojenskej destabilizácii východnej Ukrajiny. Časť kresťanov na Slovensku pritom Rusko považuje za krajinu výrazne duchovnejšiu než Západ. Tvoj názor?
Rusko už tisíc rokov žije v náboženskej ilúzii, že medzi kresťanmi rozdelenými na východných a západných práve oni zdedili požehnanie z Jeruzalema. Rím to podľa nich pokazil, ale oni zdedili požehnanie cez Carihrad až do Moskvy. Dodnes sú presvedčení o svojom mimoriadnom poslaní, sú presvedčení, že sú vlastníkmi pravdy. Že majú právo pod krížom šíriť pravoslávie a rozširovať svoje impérium. Potom šírili impérium pod kosákom a kladivom. A ešte neskôr, po rozpade Sovietskeho zväzu, keď už sa impérium nedalo udržiavať či rozširovať na základe marxistických ideí, sa vrátili k panslavizmu a pravosláviu. Putin, ktorý celé desaťročia veril, schvaľoval a šíril ideológiu Sovietskeho zväzu, sa zrazu obrátil, ale používa tie isté metódy. Nejde, samozrejme, len oňho, ide aj o ľudí okolo neho. Akí sú generáli, taký je maršál. Ale stále je to tá istá ruská pýcha, to isté prehnané a falošné sebavedomie. Čudujem sa, že v Európe a aj u nás na Slovensku sú ľudia, ktorí to nevidia.

.inou dôležitou svetovou udalosťou roku 2014 bol vznik Islamskému štátu. To sú veriaci ľudia, ktorí zabíjajú iných ľudí. Ako sa stane niečo také?
My kresťania, keď poznáme naše dejiny, by sme nemali hádzať veľmi veľké kamene. Aj my sme šírili svoju vieru ohňom a mečom. Ale prešli sme vývojom v Európe, prešli sme tiež osvietenstvom a porozumeli sme, že čo sa presadzuje silou, to sa neprijme. Islam ešte neprešiel takýmto vývojom, tam sa ešte vyskytujú fanatické a extrémne skupiny, ale myslím si, že nemajú budúcnosť. Aj medzi európskymi moslimami nájdeme všelijaké výstrelky ľudí, ktorí nenávidia krajinu, ktorá ich živí, opatruje a dáva im možnosti, ale nepredstavujú väčšinu. Väčšina moslimov, žijúcich v Európe, už pochopila, že musia rešpektovať aj iné kultúry a náboženstvá. Tej rôznorodosti, ktorú sa učíme v demokracii tolerovať, rešpektovať, vážiť si a obdivovať, tej sa naučia aj oni. Myslím, že svet neupadne do takých extrémnych ideológií, ako sa to deje v Islamskom štáte.

.na konci minulého roku si dostal v Prahe významnú cenu Post Bellum. Českí katolíci majú niekoľko významných osobností, ako sú Tomáš Halík alebo Václav Malý, s ktorými má ich cirkev niekedy všelijaké názorové rozpory, ale nevytlačí ich na okraj. U nás sú ľudia ako ty alebo Robert Bezák z cirkvi vytláčaní. Prečo je to tak?
Ja som osobným priateľom Vaška Malého a s troškou odvahy hádam môžem povedať, že aj priateľom pána profesora Halíka, ktorého knihy veľmi rád čítam. V Česku je katolícka cirkev už dlho v opozícii, v menšine, a preto si musí dávať veľký pozor aby žila a prežila. Na Slovensku naproti tomu žijeme zo starej tradície, predvojnovej aj vojnovej. Slovenský štát bol katolícky, za komunistov sme si zasa uchránili tradíciu utrpením a väznicami. Výsledkom tejto väčšinovej tradície je, že v slovenskej katolíckej cirkvi neprekvitá veľký pokrok. Ľudia, ktorí majú odvahu ísť svojou cestou, sú buď trpení niekde na úplnom okraji, alebo ich celkom odpíšu, ako bez milosti odpísali Bezáka.

.ty si už tridsať rokov na okraji, mimo pastorácie a mimo cirkevných štruktúr. V roku 1985 ti súhlas odobrali komunisti a po Novembri ti to tvoji nadriadení biskupi nevrátili. Nebol ani nijaký pokus?
Ja som sa pokúsil a prihlásil som sa o to. Ale, aby som to tak jemne povedal, nebol som veľkým priateľom s Jankom Sokolom. Takže keď som sa uňho prihlásil, odmietol ma. Už som bol dôchodca, nepotreboval ma. Asi je to tak, že keď je pre nich niekto nezrozumiteľný a nečitateľný, ako ja, tak potom čo si vykoleduje, to má. Nešlo len o mňa. Na Slovensku vysvätili počas komunizmu viac ako sto ženatých mužov za tajných kňazov. Týchto sto ľudí dali na ľad spolu so mnou. Nie je tu odvaha integrovať ľudí, ktorí chcú pre cirkev pripraviť priestor a situovať ju do tohto nového sveta.

.niekedy sa zdá, akoby katolícka cirkev na Slovensku bola úplne zaspatá. V ponovembrových časoch tu boli traja mimoriadne zaujímaví pápeži, ktorí sa snažili nejakým spôsobom uchopiť postavenie cirkvi v modernom svete. Prečo sa to na Slovensku nijako neodzrkadľuje?
Ján Pavol II. bol naša krvná skupina a zdalo sa, že na celom svete presadí model ľudovej, národu vernej a oddanej cirkvi, cirkvi slúžiacej. Ale nebolo to prijaté. Benedikt je potomkom veľmi múdrych teológov, ktorí veria, že svet bude zachránený, ak ho budeme múdro riadiť. On naozaj veciam rozumel, ale bol teoretický, abstraktný. Lenže svet ide po svojich cestách a ani jeho neakceptoval. František má odvahu a vie nahlas pomenovať bolesti, ktoré sa v cirkvi vyskytujú. A ľudia mu začínajú rozumieť. Nie je taký sebaistý, nemá pocit, že všetko vie najlepšie, dokonca povzbudzuje ľudí, aby žili slobodne podľa svojich tradícií. Čiže po pokusoch o presadenie národnej cirkvi alebo vysokej teológie je tu pokus o cirkev ako spoločenstvo radostných, slúžiacich ľudí, pozorných k utrpeniu a citlivých na problémy vo svete.

.no a práve na to sa pýtame. Z Vatikánu ide dojem nejakého pohybu, otvárania nových otázok a zaujímavej diskusie. Ale slovenská cirkev pôsobí inak.
Ja chápem slovenskú cirkev predovšetkých ako tie milióny ľudí, ktorí sú oddaní dobrej veci a vychovávajú k tomu aj svoje deti. K hierarchii sa po takom dlhom čase mimo štruktúr neviem dosť dobre vyjadriť. Ale myslím si, že sme do značnej miery zašantročili svoj duchovný kapitál. Ako príklad uvediem druhý sviatok vianočný, keď sa všetci kňazi oblečieme do červených dresov a pripomíname si, ako „nám Židia zabili svätého Štefana“. Pritom ešte neuplynulo ani tridsať rokov od toho, čo na Slovensku komunisti zavraždili Štefana Poláka. Toho nikto ani nespomenie. Je pohodlnejšie oslavovať dvetisíc rokov starého martýra, ako nášho vlastného mučeníka. Na to treba odvahu, ktorá tu chýba.

.myslíš, že naši biskupi sa z Františka tešia?
Ja neviem, či ho chápu. U nás ako keby sa v cirkvi zastavil čas. Tých štyridsať rokov sme prespali ako Šípková Ruženka, a teraz pokračujeme v peknej tradícii a tvárime sa, že sa nič nestalo a že svet sa nezmenil. Lenže to už ľuďom veľa nehovorí, a preto je to nefunkčné. Mnohí reprezentanti cirkvi pokojne idú v tom starom rytme, točia sa v takom kolotoči od adventu po Krista Kráľa, kým milióny veriacich sú už na pochode. Ak chce byť biskup naozaj pastierom, tak musí reflektovať a rešpektovať tento pohyb a ísť s ľuďmi, ktorí mu boli zverení.

.je nejaká šanca, že sa táto mentalita zmení?
No, musí sa zmeniť, to je jasné. Len škoda, že sa mení tak pomaly. Ale aj na Slovensku sme urobili pokrok v tom, že niektorí kňazi už vedia rozprávať novou rečou.

.myslíme mentalitu hierarchie.
Aj tá sa bude musieť zmeniť. Keď z Vatikánu idú tieto signály, budeme musieť postaviť nových ľudí. My sme postihnutí štyridsaťročným vymývaním toho podstatného, toho, čo je naozaj kresťanské. Štyridsať rokov v seminároch vládli a rozhodovali komunisti. Ľudia sa tam naučili robiť kompromisy a výsledkom bola akási uzavretosť pred svetom, ktorá v našej hierarchii pretrváva dodnes. Mám pocit, že väčší pokrok robia rehole, ktoré poslali svojich mladých ľudí do zahraničia, kde sa naučili, že kresťanstvo sa dá hlásať a prežívať aj inak.

.prečo dnes už nestačí tradičné hlásanie?
Pretože ideme do takej doby, že ľudia nás budú čím ďalej, tým menej potrebovať. Veriaci ľudia odovzdajú dedičstvo svojim deťom a jedného dňa môže byť bežné, že ľudia sa naučia zvolať rodinu a osláviť narodenie dieťatka. Tak ako kedysi, keď si ho mohli pokrstiť sami. Podobne to bude so sobášmi. Ale, samozrejme, vždy zostane hlbina. Veci, ktoré cirkev označuje slovom sviatostné, ostanú tajomné.

.úlohou cirkvi bude teda snaha o pomenovanie toho tajomného?
Áno, ale v prípade týchto mystérií nemáme a asi ani nebudeme mať na všetko slová. Učíme sa, pokúšame sa to vysloviť, alebo aspoň nahmatávať svojimi slovami. Snažíme sa to vyjadriť tou nedokonalou rečou, ktorá však môže byť oveľa bližšie realite, ako keď nejaký profesionál odmelie nejaký obrad. V každom prípade je pravdepodobné, že kresťanské spoločenstvo bude mať inú podobu ako dnes. Kňazi aj biskupi budú možno pracovať tak, ako to bolo počas veľkého prenasledovania komunistami, alebo tak, ako sme vstúpili do dejín. Prví biskupi a kňazi sa živili prácou, mali svoje rodiny. A aj tým ukazovali svoju vieru. Tajná cirkev a prenasledovaná cirkev je predsa tá cirkev, na ktorú sa stále odvolávame.

.toto je tvoja predstava budúcnosti cirki?
Mňa moje robotnícke ruky prezrádzajú, že nemôžem byť učiteľom alebo ukazovateľom cesty. Ale v každom prípade vidím kresťanstvo odspodu. Celé desaťročia som počúval kázne spod kazateľnice, medzi ľuďmi, a hodnotil som to často len ako také divadielko. Som presvedčený, že cirkev, či chce, alebo nechce, sa musí dať na tú cestu, na ten pochod. Je potrebné, aby sa to nové, to osudové, čo na nás padá, spracovalo, kým je čas. Niekto musí zobrať riziko a kráčať.

.ty si to riziko zobral a kráčal, ale cirkevná hierarchia to neprijala.
Moja cesta je cesta obyčajného robotníka, ktorý ponúkol svoj dar. Nemali pre mňa umiestnenie, a tak ma nechali osamote experimentovať.

.nie je to nakoniec tak, že ľudia ako Sokol cítia v ľuďoch ako ty alebo Bezák jednoducho konkurenciu, ktorej sa boja? Nejde im v konečnom dôsledku len o udržanie moci?
Moc je podľa starých kritérií spojená so šľachtou. A šľachtic by mal byť šľachetný. Keď sa niekto dostane k moci, tak ju často môže užívať bez veľkej kontroly, ale kontrolovať by ho malo predovšetkým jeho vlastné svedomie. To by mu malo hovoriť: toto smieš a toto nesmieš. Ak je to tak, potom moc nie je zlá. Je to dar, ktorý dostávame s talentom – či už s talentom veľa sa naučiť, s talentom použiť svoje telo v športe alebo v balete, a podobne. My túto moc berieme ako svoju vec, ale v skutočnosti je to nástroj, ktorý by sme mali používať a nakoniec vyúčtovať.

.fero Mikloško občas používa pojem „znaky časov“. Čo vidíš ako znaky časov na začiatku roku 2015?
To, čo na Slovensku vidím, je túžba po prehĺbení života. Hlad po duchovnom. Rôzne inštitúcie pozývajú kňazov pri rôznych príležitostiach, a hoci niekedy to hrá len funkciu loga alebo iného symbolu, často je to naozaj z akejsi vnútornej potreby. Chcú tam mať kňaza, a aký si, taký si, oroduj za nás. Môže to vyzerať povrchne, ale je to symptóm potreby niečoho hlbokého. Slovensko tiež túži po tom, aby sa ľudia, ktorí ho duchovne vedú, naučili hovoriť zrozumiteľnou rečou. A aby požehnali to, čím bežní ľudia žijú, čím sa trápia, za čo kladú svoje životy.

.čo považuješ vo svojom súčasnom živote za najdôležitejšie?
Starý človek, ktorý prešiel mnohými ťažkosťami, prekážkami a krízami, už musí byť oslobodený od všetkého zbytočného. Nemôže žiť pre peniaze, úspechy alebo nejakú slávu. Mali by mu narásť krídla a mal by byť pripravený na odlet. Zbalený a pripravený na odchod. My kresťania veríme, že neumierame, ale odchádzame. A keď človek odchádza, tak sa obracia k sebe a k tomu Božiemu. V nádeji, že keď si pri mne stál – a mám tú skúsenosť – prečo by si pri mne nemal stáť aj keď to bude horšie, keď príde to vyzliekanie sa z tela.

.na záver sa nespýtame obligátnu otázku, čo by si v novom roku želal iným, spýtame sa, čo by si v roku 2015 želal sebe.
Rád by som mal viac času na množstvo knižiek, ktoré by som si chcel prečítať. V intelektuálnom svete som stále ten robotník, ktorý je síce gramotný, ale ešte toho vie len veľmi málo. Takže by som si želal veľa dní, keď by som mohol len tak sedieť a čítať. Anton Srholec/
Je rímskokatolícky kňaz a predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska. V roku 1951 bol odsúdený na dvanásť rokov za pokus o ilegálne prekročenie štátnych hraníc, v jáchymovskom väzení strávil desať rokov prácou v uránových baniach. V roku 1970 bol pápežom Pavlom VI. vysväteý za kňaza. V roku 1985 mu bol komunistickou mocou odobraný štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe. Po roku 1989 mu arcibiskup Ján Sokol neumožil vrátiť sa k službe kňaza. V roku 1992 založil v Podunajských Biskupiciach zariadenie pre bezdomovcov RESOTY, v ktorom pracuje dodnes.