Boli to posledné sekundy finálového zápasu NBA v sezóne 1992 až 1993. Phoenix Suns viedli na domácej palubovke nad Chicago Bulls 98:96. Michael Jordan dribluje cez ihrisko v hustom zovretí protivníkovej obrany. Prihráva Scottiemu Pippenovi. Ten sa snaží vniknúť pod kôš, no po ceste prihráva loptu Horaceovi Grantovi, ktorý ju obratom podáva Johnovi Paxsonovi, stojacemu za trojkovou čiarou s voľným výhľadom na kôš. Biely hráč v červenom drese s číslom päť následne premieňa elegantný trojbodový kôš.
Chicago Bulls vyhrávajú vďaka tomu finálový zápas o jeden bod. Je to už tretí rok v rade pod vedením trénera Phila Jacksona. Tomu majú byť v budúcnosti dopriate s prestávkami ešte tri víťazné majstrovstvá na čele „býkov“ a päť na čele Los Angeles Lakers. Jackson je uchvátený, ale nie nutne rozhodujúcou trojkou, ktorú premenil Paxson: „Uchvátila ma prihrávka od Michaela, ktorá viedla k prihrávke pre Scottieho, tá zase viedla k prihrávke od Horacea, ktorá viedla k onej strele.“ Inými slovami, spolupráca a dokonalá zladenosť celého tímu, keď víťazný kôš nemusí nevyhnutne streliť najväčšia hviezda na palubovke.
.úzkosť hráča
Marketingová mašinéria okolo americkej basketbalovej ligy NBA je postavená na silných menách jednotlivých hviezd ako v 90. rokoch Michael Jordan či v uplynulom desaťročí Kobe Bryant. Milióny tínedžerov po celom svete majú plagátmi špičkových hráčov polepené steny izieb, médiá z nich robia celebrity a firmy sa predháňajú s lukratívnymi ponukami na reklamné zmluvy. No s týmto uctievaním individuálnych hrdinov kontrastuje skutočnosť, že basketbal je kolektívny šport. A vyhrávať majstrovstvá v ňom sa dá len vtedy, ak sú jednotlivé egá hráčov v súlade so záujmami celku.
Bestseller Jedenásť prsteňov s podtitulom „Duša úspechu“, ktorý Phil Jackson napísal spolu so športovým publicistom Hughom Delehantym, rieši z veľkej časti práve otázku, ako vyladiť družstvo individualít. V slovenčine vyšiel pred Vianocami vo vydavateľstve Tatran a pripomína trochu športovú obdobu knihy historičky Doris Kearns Goodwinovej Tím rivalov – o tom ako Abraham Lincoln riadil kabinet vyhranených protirečivých osobností počas Americkej občianskej vojny.
Jackson basketbal zo srdca miluje, no ukazuje aj odvrátenú stránku NBA, ktorú fanúšikovia väčšinou nevnímajú. Keď Paxson vtedy v júni 1993 zabezpečil „býkom“ víťazstvo, hovoril, že išlo o splnený sen malého chlapca, ktorý strieľal na kôš nad garážou a predstavoval si, že raz premení víťaznú strelu majstrovstiev. Na druhej strane, ak hráč netrafí kôš na záver tesného rozhodujúceho zápasu, trauma zo zlyhania ho môže prenasledovať celé roky. „Väčšina hráčov žije v ustavičnom pocite úzkosti a trápia ich myšlienky, či im niekto neublíži, alebo ich neponíži, nevykopne, alebo nevymení, alebo, a to je zo všetkého najhoršie, či sa nedopustia hlúpej chyby, ktorá ich bude prenasledovať po zvyšok života,“ píše Jackson.
K tomu treba prirátať desiatky otupujúcich hodín medzi zápasmi, strávených v autobusoch, či šok mladých hráčov, ktorí boli na vysokej škole obletovanými hviezdami, kým v NBA sú zrazu priemerní. Navyše, nech ste akokoľvek dobrý, vždy je tu niekto lepší. Kobe Bryant síce v decembri predbehol Michaela Jordana v počte nastrieľaných bodov, no rebríčku historicky stále kraľujú Kareem Abdul-Jabbar a Karl Malone. A potom sú tu ešte lákavé pokušenia, ku ktorým zvádza popularita i miliónové príjmy. Keď sa s vami každý chce odfotiť a potľapkáva vás po pleci, aký ste skvelý, ľahko uveríte vo svoju dokonalosť.
.bratstvo neohrozených
Phil Jackson si kladie otázku, čo partiu mladých mužov na palubovke premieňa na tím, odhodlaný víťaziť a nenapadá mu nič menšie ako láska. Samozrejme, nie láska v romantickom zmysle slova, ale skôr ten druh obetavého a bratského citového puta, ktorý prepája vojakov tej istej jednotky na bojisku. „Nerád by som toto prirovnanie rozvinul do extrému,“ píše Jackson. „Hráči basketbalu neriskujú dennodenne životy ako vojaci v Afganistane, no v mnohých ohľadoch sa na nich vzťahuje rovnaký princíp.“
Keďže prostredie NBA je náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky, Jackson si svoj vnútorný postoj k tomuto „mlynčeku na mäso“ vyformoval pomocou štúdia zen-buddhizmu. A to, čo sa na svojej duchovnej púti naučil, sa pokúsil aplikovať, aby zo svojich zverencov ukul oné láskyplné „bratstvo neohrozených“. Obaja jeho rodičia boli pastori turíčnej cirkvi, z Phila tiež túžili mať duchovného, no držali ho počas detstva príliš nakrátko: „Nemali sme dovolené sledovať televíziu, chodiť do kina, čítať komiksy ani chodiť na diskotéky,“ píše. Počas dospievania sa teda vrhal aspoň do mimoškolských krúžkov, aby unikol nábožensky príliš zväzujúcemu domácemu prostrediu. Tak objavil basketbal. Na konci 60. a počas 70. rokov sám pôsobil ako profesionálny hráč v tíme New York Knicks, pred tým, než si začal budovať kariéru trénera s vrcholmi v Chicago Bulls a L. A. Lakers. Vlani sa ku Knicks vrátil ako ich prezident.
Kľúčový aspekt zen-buddhizmu, ktorý Jackson v trénovaní využil, bol dôraz tohto učenia na akúsi bdelú sústredenosť v prežívaní okamihu. Výčitky minulosti a obavy z budúcnosti ľuďom často bránia v plnohodnotnom prežívaní prítomnosti. Slovami legendárneho trénera: „Basketbal sa odohráva takým bleskovým tempom, že sa človek ľahko dopustí omylov a ovládne ho posadnutosť tým, čo sa práve stalo alebo čo by sa mohlo stať v nasledujúcej sekunde – a to odvádza jeho pozornosť od toho jediného, na čom skutočne záleží: od aktuálneho okamihu.“
Spôsoby, akými Jackson tieto myšlienky priamo presadzoval, boli mnohoraké. Počas tréningov vykázal z haly novinárov, aby sa hráči mohli počas nich slobodne prejaviť bez obavy, že sa na druhý deň objaví v médiách, kto na koho skríkol. Učil svojich zverencov zjednodušenej meditácii. Nechal ich na tréningu občas hrať po tme. A rozdával im každoročne na čítanie zaujímavé knihy. Takto dostal 216-centimetrový Shaquille O´Neal od Jacksona Siddhárthu Hermanna Hesseho, kým Kobemu sa ušla Mandolína kapitána Corelliho. „Niektorí hráči si prečítali každú knihu, čo som im dal, iní ich šmarili do smetiaka,“ hodnotí Phil po rokoch vo svojej vlastnej knihe.
.vzťahy vždy najťažšie
No v konečnom dôsledku sa všeobecné princípy osvedčia len tak dobre ako ľudia, ktorí ich používajú. Keď Jackson začal trénovať Chicago Bulls, najskôr viedol vážny rozhovor s Michaelom Jordanom. Presvedčil ho, aby loptu počas zápasov viac prenechával spoluhráčom a obetoval možnosť osobne skórovať v mene zohratejšieho a v konečnom dôsledku častejšie víťaziaceho tímu. Jordan bol už na začiatku 90. rokov veľká hviezda, ktorá spoluhráčov schopnosťami o hlavu prevyšovala. Toto medzi neho a ostatných vyhĺbilo priepasť. Bol skrátka príliš vysoko na basketbalovom Olympe. Niektorí spoluhráči sa ním cítili zneistení. No Jordan dobre vychádzal so Scottiem Pippenom, bezprostredným chlapíkom, ku ktorému mal zvyšok tímu veľkú dôveru. Keď do Chicaga v roku 1995 prišiel výstredný a svojrázny Dennis Rodman, s Philom Jacksonom si prekvapivo sadli. A tak vzájomná chémia hlavne medzi týmito štyrmi mužmi pomohla Bulls v 90. rokoch šesťkrát vyhrať šampionát.
Jackson mal však konflikt s generálnym manažérom chicagského klubu, Jerrym Krausom. Výsledkom bolo, že v roku 1998 u „býkov“ skončil a o rok neskôr sa ujal trénovania Los Angeles Lakers. O tom, že ho berú, sa dozvedel počas rybárskeho výletu so synmi v aljašskej divočine. Spoznal ho totiž mladý miestny Eskimák, ktorý správu o úspešnom zakončení rokovaní medzi Jacksonovým agentom a klubom zachytil na športovej stanici ESPN. Jeho základná filozofia sa na novom pôsobisku nezmenila: „Kľúčom je naučiť hráčov Lakers vzájomnej dôvere, aby dokázali účinne spolupracovať a absolvovali posun od tímu JA k tímu MY, tak ako sa to začiatkom 90. rokov podarilo Bulls.“ Hneď v prvej sezóne vyhrali chlapci pod vedením Jacksona šampionát.
.krotenie Kobeho
Veľký priestor v knihe Jedenásť prsteňov zaberá autorov vzťah s Kobem Bryantom. Už vtedy mal ako mladý hráč neskromný cieľ prekonať Michaela Jordana a stať sa najlepším basketbalistom všetkých čias. Kobe nešiel na vysokú školu, hoci na to mal všetky predpoklady a tak sa v NBA ocitol už veľmi mladý. V čase, keď ho začal trénovať Jackson, ho spoluhráči z Lakers brali ako sólistu na palubovke i v súkromí. Po zápasoch sa zvykol zatvoriť na hotelovej izbe, kde si donekonečna prehrával videokazety zápasov. Jordanovi, keď ich raz Jackson spolu zoznámil, Kobe povedal: „Vieš, že v súboji jeden na jedného ti dokážem nakopať riť.“
Pri inej príležitosti povedal Jackson vtedy 21-ročnému Bryantovi, že za štyri roky by sa mohol stať kapitánom mužstva, ak bude viac brať ohľad na svojich spoluhráčov. Kobe mu odvetil, že sa chce stať kapitánom hneď. „Nemôžeš sa stať kapitánom, ak ťa nikto nenasleduje,“ vmietol mu do tváre Jackson. Istý čas bol dokonca otvorený možnosti, že svoju vychádzajúcu hviezdu radšej predá, než aby si jeho egom nechal rozbiť tím. Napokon Kobeho k rozumu začala privádzať konfrontácia s jeho vlastnou zraniteľnosťou. V jednej sezóne sa niekoľkokrát zranil. V lete 2003 sa zase zaplietol do sexuálneho škandálu. Mal vraj pohlavný styk s 19-ročnou zamestnankyňou istého hotela v Colorade, ktorý on považoval za konsenzuálny, kým ona to na druhý deň označila za znásilnenie. Po dlhých mesiacoch vyšetrovania bol prípad odložený a strany sa dohodli mimosúdne. Jackson tú situáciu niesol ťažko, lebo celý incident mu pripomenul sexuálny útok na jeho dcéru, ktorý sa udial počas jej univerzitného štúdia.
Drobné strety medzi Jacksonom a Bryantom komplikovali ich vzťah. Z pasívne agresívneho odporu sa stal aktívne agresívny odpor. Hnev, ktorý Jackson cítil, sa čiastočne pokúsil zapriahnuť do voza pracovnej tvorivosti, čiastočne skrotiť meditáciou. Po mnohých konfliktoch sa Kobe napokon predsa len začal meniť. Stal sa väčším povzbudením pre spoluhráčov, o ktorých sa začal viac zaujímať aj v súkromí. No aj keď v nastrieľaných bodoch Michaela Jordana už predbehol, vo veciach prirodzeného vodcovstva sa mu ešte stále musí vyrovnať.
Phil Jackson, Hugh Delehenty: Jedenásť prsteňov (Duša úspechu), Tatran, 2014.
Chicago Bulls vyhrávajú vďaka tomu finálový zápas o jeden bod. Je to už tretí rok v rade pod vedením trénera Phila Jacksona. Tomu majú byť v budúcnosti dopriate s prestávkami ešte tri víťazné majstrovstvá na čele „býkov“ a päť na čele Los Angeles Lakers. Jackson je uchvátený, ale nie nutne rozhodujúcou trojkou, ktorú premenil Paxson: „Uchvátila ma prihrávka od Michaela, ktorá viedla k prihrávke pre Scottieho, tá zase viedla k prihrávke od Horacea, ktorá viedla k onej strele.“ Inými slovami, spolupráca a dokonalá zladenosť celého tímu, keď víťazný kôš nemusí nevyhnutne streliť najväčšia hviezda na palubovke.
.úzkosť hráča
Marketingová mašinéria okolo americkej basketbalovej ligy NBA je postavená na silných menách jednotlivých hviezd ako v 90. rokoch Michael Jordan či v uplynulom desaťročí Kobe Bryant. Milióny tínedžerov po celom svete majú plagátmi špičkových hráčov polepené steny izieb, médiá z nich robia celebrity a firmy sa predháňajú s lukratívnymi ponukami na reklamné zmluvy. No s týmto uctievaním individuálnych hrdinov kontrastuje skutočnosť, že basketbal je kolektívny šport. A vyhrávať majstrovstvá v ňom sa dá len vtedy, ak sú jednotlivé egá hráčov v súlade so záujmami celku.
Bestseller Jedenásť prsteňov s podtitulom „Duša úspechu“, ktorý Phil Jackson napísal spolu so športovým publicistom Hughom Delehantym, rieši z veľkej časti práve otázku, ako vyladiť družstvo individualít. V slovenčine vyšiel pred Vianocami vo vydavateľstve Tatran a pripomína trochu športovú obdobu knihy historičky Doris Kearns Goodwinovej Tím rivalov – o tom ako Abraham Lincoln riadil kabinet vyhranených protirečivých osobností počas Americkej občianskej vojny.
Jackson basketbal zo srdca miluje, no ukazuje aj odvrátenú stránku NBA, ktorú fanúšikovia väčšinou nevnímajú. Keď Paxson vtedy v júni 1993 zabezpečil „býkom“ víťazstvo, hovoril, že išlo o splnený sen malého chlapca, ktorý strieľal na kôš nad garážou a predstavoval si, že raz premení víťaznú strelu majstrovstiev. Na druhej strane, ak hráč netrafí kôš na záver tesného rozhodujúceho zápasu, trauma zo zlyhania ho môže prenasledovať celé roky. „Väčšina hráčov žije v ustavičnom pocite úzkosti a trápia ich myšlienky, či im niekto neublíži, alebo ich neponíži, nevykopne, alebo nevymení, alebo, a to je zo všetkého najhoršie, či sa nedopustia hlúpej chyby, ktorá ich bude prenasledovať po zvyšok života,“ píše Jackson.
K tomu treba prirátať desiatky otupujúcich hodín medzi zápasmi, strávených v autobusoch, či šok mladých hráčov, ktorí boli na vysokej škole obletovanými hviezdami, kým v NBA sú zrazu priemerní. Navyše, nech ste akokoľvek dobrý, vždy je tu niekto lepší. Kobe Bryant síce v decembri predbehol Michaela Jordana v počte nastrieľaných bodov, no rebríčku historicky stále kraľujú Kareem Abdul-Jabbar a Karl Malone. A potom sú tu ešte lákavé pokušenia, ku ktorým zvádza popularita i miliónové príjmy. Keď sa s vami každý chce odfotiť a potľapkáva vás po pleci, aký ste skvelý, ľahko uveríte vo svoju dokonalosť.
.bratstvo neohrozených
Phil Jackson si kladie otázku, čo partiu mladých mužov na palubovke premieňa na tím, odhodlaný víťaziť a nenapadá mu nič menšie ako láska. Samozrejme, nie láska v romantickom zmysle slova, ale skôr ten druh obetavého a bratského citového puta, ktorý prepája vojakov tej istej jednotky na bojisku. „Nerád by som toto prirovnanie rozvinul do extrému,“ píše Jackson. „Hráči basketbalu neriskujú dennodenne životy ako vojaci v Afganistane, no v mnohých ohľadoch sa na nich vzťahuje rovnaký princíp.“
Keďže prostredie NBA je náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky, Jackson si svoj vnútorný postoj k tomuto „mlynčeku na mäso“ vyformoval pomocou štúdia zen-buddhizmu. A to, čo sa na svojej duchovnej púti naučil, sa pokúsil aplikovať, aby zo svojich zverencov ukul oné láskyplné „bratstvo neohrozených“. Obaja jeho rodičia boli pastori turíčnej cirkvi, z Phila tiež túžili mať duchovného, no držali ho počas detstva príliš nakrátko: „Nemali sme dovolené sledovať televíziu, chodiť do kina, čítať komiksy ani chodiť na diskotéky,“ píše. Počas dospievania sa teda vrhal aspoň do mimoškolských krúžkov, aby unikol nábožensky príliš zväzujúcemu domácemu prostrediu. Tak objavil basketbal. Na konci 60. a počas 70. rokov sám pôsobil ako profesionálny hráč v tíme New York Knicks, pred tým, než si začal budovať kariéru trénera s vrcholmi v Chicago Bulls a L. A. Lakers. Vlani sa ku Knicks vrátil ako ich prezident.
Kľúčový aspekt zen-buddhizmu, ktorý Jackson v trénovaní využil, bol dôraz tohto učenia na akúsi bdelú sústredenosť v prežívaní okamihu. Výčitky minulosti a obavy z budúcnosti ľuďom často bránia v plnohodnotnom prežívaní prítomnosti. Slovami legendárneho trénera: „Basketbal sa odohráva takým bleskovým tempom, že sa človek ľahko dopustí omylov a ovládne ho posadnutosť tým, čo sa práve stalo alebo čo by sa mohlo stať v nasledujúcej sekunde – a to odvádza jeho pozornosť od toho jediného, na čom skutočne záleží: od aktuálneho okamihu.“
Spôsoby, akými Jackson tieto myšlienky priamo presadzoval, boli mnohoraké. Počas tréningov vykázal z haly novinárov, aby sa hráči mohli počas nich slobodne prejaviť bez obavy, že sa na druhý deň objaví v médiách, kto na koho skríkol. Učil svojich zverencov zjednodušenej meditácii. Nechal ich na tréningu občas hrať po tme. A rozdával im každoročne na čítanie zaujímavé knihy. Takto dostal 216-centimetrový Shaquille O´Neal od Jacksona Siddhárthu Hermanna Hesseho, kým Kobemu sa ušla Mandolína kapitána Corelliho. „Niektorí hráči si prečítali každú knihu, čo som im dal, iní ich šmarili do smetiaka,“ hodnotí Phil po rokoch vo svojej vlastnej knihe.
.vzťahy vždy najťažšie
No v konečnom dôsledku sa všeobecné princípy osvedčia len tak dobre ako ľudia, ktorí ich používajú. Keď Jackson začal trénovať Chicago Bulls, najskôr viedol vážny rozhovor s Michaelom Jordanom. Presvedčil ho, aby loptu počas zápasov viac prenechával spoluhráčom a obetoval možnosť osobne skórovať v mene zohratejšieho a v konečnom dôsledku častejšie víťaziaceho tímu. Jordan bol už na začiatku 90. rokov veľká hviezda, ktorá spoluhráčov schopnosťami o hlavu prevyšovala. Toto medzi neho a ostatných vyhĺbilo priepasť. Bol skrátka príliš vysoko na basketbalovom Olympe. Niektorí spoluhráči sa ním cítili zneistení. No Jordan dobre vychádzal so Scottiem Pippenom, bezprostredným chlapíkom, ku ktorému mal zvyšok tímu veľkú dôveru. Keď do Chicaga v roku 1995 prišiel výstredný a svojrázny Dennis Rodman, s Philom Jacksonom si prekvapivo sadli. A tak vzájomná chémia hlavne medzi týmito štyrmi mužmi pomohla Bulls v 90. rokoch šesťkrát vyhrať šampionát.
Jackson mal však konflikt s generálnym manažérom chicagského klubu, Jerrym Krausom. Výsledkom bolo, že v roku 1998 u „býkov“ skončil a o rok neskôr sa ujal trénovania Los Angeles Lakers. O tom, že ho berú, sa dozvedel počas rybárskeho výletu so synmi v aljašskej divočine. Spoznal ho totiž mladý miestny Eskimák, ktorý správu o úspešnom zakončení rokovaní medzi Jacksonovým agentom a klubom zachytil na športovej stanici ESPN. Jeho základná filozofia sa na novom pôsobisku nezmenila: „Kľúčom je naučiť hráčov Lakers vzájomnej dôvere, aby dokázali účinne spolupracovať a absolvovali posun od tímu JA k tímu MY, tak ako sa to začiatkom 90. rokov podarilo Bulls.“ Hneď v prvej sezóne vyhrali chlapci pod vedením Jacksona šampionát.
.krotenie Kobeho
Veľký priestor v knihe Jedenásť prsteňov zaberá autorov vzťah s Kobem Bryantom. Už vtedy mal ako mladý hráč neskromný cieľ prekonať Michaela Jordana a stať sa najlepším basketbalistom všetkých čias. Kobe nešiel na vysokú školu, hoci na to mal všetky predpoklady a tak sa v NBA ocitol už veľmi mladý. V čase, keď ho začal trénovať Jackson, ho spoluhráči z Lakers brali ako sólistu na palubovke i v súkromí. Po zápasoch sa zvykol zatvoriť na hotelovej izbe, kde si donekonečna prehrával videokazety zápasov. Jordanovi, keď ich raz Jackson spolu zoznámil, Kobe povedal: „Vieš, že v súboji jeden na jedného ti dokážem nakopať riť.“
Pri inej príležitosti povedal Jackson vtedy 21-ročnému Bryantovi, že za štyri roky by sa mohol stať kapitánom mužstva, ak bude viac brať ohľad na svojich spoluhráčov. Kobe mu odvetil, že sa chce stať kapitánom hneď. „Nemôžeš sa stať kapitánom, ak ťa nikto nenasleduje,“ vmietol mu do tváre Jackson. Istý čas bol dokonca otvorený možnosti, že svoju vychádzajúcu hviezdu radšej predá, než aby si jeho egom nechal rozbiť tím. Napokon Kobeho k rozumu začala privádzať konfrontácia s jeho vlastnou zraniteľnosťou. V jednej sezóne sa niekoľkokrát zranil. V lete 2003 sa zase zaplietol do sexuálneho škandálu. Mal vraj pohlavný styk s 19-ročnou zamestnankyňou istého hotela v Colorade, ktorý on považoval za konsenzuálny, kým ona to na druhý deň označila za znásilnenie. Po dlhých mesiacoch vyšetrovania bol prípad odložený a strany sa dohodli mimosúdne. Jackson tú situáciu niesol ťažko, lebo celý incident mu pripomenul sexuálny útok na jeho dcéru, ktorý sa udial počas jej univerzitného štúdia.
Drobné strety medzi Jacksonom a Bryantom komplikovali ich vzťah. Z pasívne agresívneho odporu sa stal aktívne agresívny odpor. Hnev, ktorý Jackson cítil, sa čiastočne pokúsil zapriahnuť do voza pracovnej tvorivosti, čiastočne skrotiť meditáciou. Po mnohých konfliktoch sa Kobe napokon predsa len začal meniť. Stal sa väčším povzbudením pre spoluhráčov, o ktorých sa začal viac zaujímať aj v súkromí. No aj keď v nastrieľaných bodoch Michaela Jordana už predbehol, vo veciach prirodzeného vodcovstva sa mu ešte stále musí vyrovnať.
Phil Jackson, Hugh Delehenty: Jedenásť prsteňov (Duša úspechu), Tatran, 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.