Som nešofér, reklamy na autá mi doteraz unikali. Aká chyba! Opatrne obraciam stránky, akoby som sa pozerala cez kľúčovú dierku do spální pracháčov: „Vždy o krok vpred ako vy.“ „Zaslúžite si plnú rýchlosť.“ Alebo: „Zvonku rovnaký suverén ako vnútri.“ Cítim sa zvláštne, to všetko na kriedovom papieri, priložené k mienkotvorným plátkom, letáky, ktoré doteraz putovali rovno do koša. Sám Freud by spozornel. Nový mercedes? To nie je ani stroj. Nový mercedes je „viac sexi“. (Úplne ako vy.) Zrazu podvedome otáčam hlavu a hľadám tie obrovské, plnofarebné plátna na obzore, na ktorých sa leskne plech, vytepaný v skutočných výhniach poézie súčasnosti. Portréty áut veľkosti budov. „Autoautoauto!“ volá syn, nadšene k nim dvíha prštek a ja pritakávam. Áno, všade samé auto. Zastanem pri priechode a opatrne sa obzerám, či z nejakej nečakanej strany neletí ten, čo si zaslúži plnú rýchlosť. Muž v bielej fabii pribrzdí a ukazuje mi rukou čosi ako „šup, šup, ty chudera“, a tak rýchlo pridám do kroku, aby som nezdržovala. Svet šoférov je iný, zamračený a plný zodpovednosti. Nie ako ten môj, bezstarostný, detský. Sú však aj takí šoféri, čo brzdia pred priechodom skôr, než naň vkročíte vlastnou nohou a ich gesto vraví „nech sa páči“, ešte sa aj usmejú spoza skla, keď im ďakujem, to sa mi nestáva často, ale keď to príde, od vďačnosti sa mi až kolená podlomia. Úžasný pocit, že sme v Európe. „Mať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa!“ volám rozochvene, sťa zblúdená gupka, čo žije medzi žralokmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.