Ako už Ján Pavol II. (1979) a Benedikt XVI. (2006) aj pápež František sa v novembri minulého roku zúčastnil na oslavách sv. apoštola Andreja Prvopovolaného, patróna Konštantínopolského ekumenického patriarchátu. Pripojil sa tak k tradícii svojich predchodcov, ktorí z ekumenického patriarchu urobili prednostného partnera katolícko-pravoslávneho dialógu. Pravoslávni kresťania sa síce považujú v teologickom zmysle za jedinú cirkev, no čo sa týka cirkevnej správy, v súčasnosti existuje štrnásť pravoslávnych cirkví, ktoré sú všeobecne uznávané ako autokefálne. Znamená to, že majú právo samostatne riešiť svoje vnútorné problémy, voliť si biskupov a prímasov, ktorí môžu prijať titul patriarchu, metropolitu alebo arcibiskupa. Všetky pravoslávne cirkvi uznávajú osobitnú rolu, ktorú má ekumenický patriarcha, tradične označovaný ako „prvý medzi rovnými“. Je čestnou hlavou približne 300 miliónov pravoslávnych kresťanov na svete. Hoci nemá právomoc zasahovať do otázok týkajúcich sa iných pravoslávnych cirkví, je symbolickým stredom pravoslávneho sveta a koordinátorom celopravoslávnej činnosti, napríklad zvoláva celopravoslávny koncil.
.môj brat Andrej a dobrý samaritán
Zvolenie pápeža Františka našlo u patriarchu Bartolomeja pozitívnu odozvu. Poslal blahoprajné posolstvo do Vatikánu hneď po Františkovom prvom vystúpení a ako vôbec prvý ekumenický patriarcha od schizmy z roku 1054 sa zúčastnil na slávnostnom uvedení nového pápeža do úradu. Pri následnom stretnutí s predstaviteľmi kresťanských cirkví a iných náboženstiev v Klementínskej sále vo Vatikáne pápež František ekumenického patriarchu a nástupcu sv. Andreja vrelo pozdravil a nazval ho „môj brat Andrej“. Bartolomej vtedy novozvoleného pápeža označil za „dobrého samaritána Latinskej Ameriky“ a hneď ho aj pozval do Konštantínopolu, súčasného Istanbulu. Zároveň mu navrhol, ako už predtým aj jeho predchodcovi Benediktovi XVI., aby obaja súčasne putovali do Jeruzalema pri príležitosti 50. výročia jeruzalemského stretnutia pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Atenagorasa, priekopníkov katolícko-pravoslávneho dialógu. Pápež František patriarchov návrh ihneď prijal.
Koncom mája sa potom stretli v Jeruzaleme. V spoločnom vyhlásení ocenili pokrok v ekumenickom dialógu a dohodli sa na ďalekosiahlej spolupráci pri zasadzovaní sa za ľudskú dôstojnosť, ochranu života a rodiny, náboženskú slobodu, zachovanie stvorenia. Spoločne chcú posilňovať kresťanov v ich ťažkej situácii na Blízkom východe. Hlavy cirkví potom spoločne slávili ekumenickú bohoslužbu v Bazilike Božieho hrobu, kde sa 5. januára 1964, vôbec prvý raz od schizmy z roku 1054, stretli ekumenický patriarcha a pápež. V roku 1965 došlo súčasne v Ríme a Konštantínopole k odvolaniu vzájomných exkomunikácií z roku 1054. A hoci sa táto udalosť týkala bezprostredne len rímskej a konštantínopolskej cirkvi, mala kladný vplyv na všetky pravoslávne cirkvi. Dala podnet na rozvoj bratských stykov medzi katolíckou cirkvou a jednotlivými pravoslávnymi cirkvami. Spomenuté styky sú známe pod označením „dialóg lásky“. Jeho ďalším príkladom je modlitba za mier vo Svätej zemi s prezidentmi Izraela a Palestíny v júni 2014 vo vatikánskych záhradách. Prítomný bol aj ekumenický patriarcha Bartolomej, ktorý prišiel na pozvanie pápeža Františka. Rakúskym novinárom povedal, že po Františkovom pozvaní neváhal ani chvíľu.
.ten deň nikdy nepríde
Zatiaľ čo sa „dialógu lásky“ v súčasnosti veľmi darí, „dialóg pravdy“ viazne. Pri príležitosti pápežskej návštevy Konštantínopolského patriarchátu v roku 1979 bolo spoločným vyhlásením pápeža Jána Pavla II. a ekumenického patriarchu Dimitrija zverejnené ustanovenie Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Rímskokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou. Jej posledné plenárne zasadnutie sa uskutočnilo v septembri 2014 v jordánskom Ammáne. Spoločne ho viedli predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch a za ekumenický patriarchát arcibiskup Ioannis Zizioulas, metropolita Pergamonu. Zúčastnili sa na ňom po dvaja reprezentanti z každej zo 14 autokefálnych pravoslávnych cirkví a podobne aj rímskokatolícki zástupcovia. Predmetom plenárneho zasadania bolo skúmanie náčrtu dokumentu s názvom Synodálnosť a primát, ktorý pripravil Koordinačný výbor komisie v priebehu dvoch stretnutí v Ríme (2011) a Paríži (2012). Téma je ďalším krokom spoločnej reflexie po poslednom dokumente schválenom komisiou v Ravenne (2007) s názvom: Ekleziologické a kánonické dôsledky sviatostnej povahy cirkvi – cirkevné spoločenstvo, synodalita a autorita. Členovia komisie v Ammáne prišli k záveru, že náčrt pripravený koordinačným výborom neodzrkadľuje adekvátnym spôsobom konsenzus v tejto delikátnej záležitosti a bude nutné tému ďalej prehĺbiť. Kardinál Koch pre Vatikánsky rozhlas povedal, že najväčšie výhrady v Ammáne (2014), ako už aj v Ravenne (2007), mali zástupcovia moskovského patriarchátu. „Hlavným problémom ravennského dokumentu je z ruského pohľadu paragraf o univerzálnej úrovni v pohľade na vzťah medzi synodalitou a primátom. Akceptujú síce primát na univerzálnej úrovni, no iba v pragmatickom, a nie teologickom zmysle. Pre katolíkov je to ťažká výzva, pretože služba Petra nie je niečo jednoducho administratívne a pragmatické.“ Zatiaľ čo ekumenický patriarcha Bartolomej ešte stále dúfa v napredovanie teologického zbližovania medzi cirkvami, pápež František sa počas návratu z Turecka vyjadril: „Myslím si, že s pravoslávím sme na ceste. Oni majú sviatosti, majú apoštolskú postupnosť... Ale čo máme očakávať? Že sa teológovia dohodnú? Nikdy nepríde ten deň, o tom vás uisťujem. Som skeptický“. Ján Krupa/
Autor je gréckokatolícky kňaz, teológ a publicista. Narodil sa v roku 1977 vo Vranove nad Topľou. Študoval teológiu na univerzitách v Prešove a neskôr na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity Eichstaett/Ingolstadt (Collegium Orientale) v Bavorsku a na Patristickom inštitúte Augustinianum Lateránskej univerzity v Ríme (Pontificium Collegium Russicum Sanctae Theresiae A Iesu Infante). Od roku 2005 je gréckokatolíckym kňazom. Pôsobí ako farár gréckokatolíkov v Banskej Bystrici a náboženský redaktor Rádia Lumen, pravidelne prispieva do revue Impulz. Je ženatý, má dve deti a žije v Banskej Bystrici.
.môj brat Andrej a dobrý samaritán
Zvolenie pápeža Františka našlo u patriarchu Bartolomeja pozitívnu odozvu. Poslal blahoprajné posolstvo do Vatikánu hneď po Františkovom prvom vystúpení a ako vôbec prvý ekumenický patriarcha od schizmy z roku 1054 sa zúčastnil na slávnostnom uvedení nového pápeža do úradu. Pri následnom stretnutí s predstaviteľmi kresťanských cirkví a iných náboženstiev v Klementínskej sále vo Vatikáne pápež František ekumenického patriarchu a nástupcu sv. Andreja vrelo pozdravil a nazval ho „môj brat Andrej“. Bartolomej vtedy novozvoleného pápeža označil za „dobrého samaritána Latinskej Ameriky“ a hneď ho aj pozval do Konštantínopolu, súčasného Istanbulu. Zároveň mu navrhol, ako už predtým aj jeho predchodcovi Benediktovi XVI., aby obaja súčasne putovali do Jeruzalema pri príležitosti 50. výročia jeruzalemského stretnutia pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Atenagorasa, priekopníkov katolícko-pravoslávneho dialógu. Pápež František patriarchov návrh ihneď prijal.
Koncom mája sa potom stretli v Jeruzaleme. V spoločnom vyhlásení ocenili pokrok v ekumenickom dialógu a dohodli sa na ďalekosiahlej spolupráci pri zasadzovaní sa za ľudskú dôstojnosť, ochranu života a rodiny, náboženskú slobodu, zachovanie stvorenia. Spoločne chcú posilňovať kresťanov v ich ťažkej situácii na Blízkom východe. Hlavy cirkví potom spoločne slávili ekumenickú bohoslužbu v Bazilike Božieho hrobu, kde sa 5. januára 1964, vôbec prvý raz od schizmy z roku 1054, stretli ekumenický patriarcha a pápež. V roku 1965 došlo súčasne v Ríme a Konštantínopole k odvolaniu vzájomných exkomunikácií z roku 1054. A hoci sa táto udalosť týkala bezprostredne len rímskej a konštantínopolskej cirkvi, mala kladný vplyv na všetky pravoslávne cirkvi. Dala podnet na rozvoj bratských stykov medzi katolíckou cirkvou a jednotlivými pravoslávnymi cirkvami. Spomenuté styky sú známe pod označením „dialóg lásky“. Jeho ďalším príkladom je modlitba za mier vo Svätej zemi s prezidentmi Izraela a Palestíny v júni 2014 vo vatikánskych záhradách. Prítomný bol aj ekumenický patriarcha Bartolomej, ktorý prišiel na pozvanie pápeža Františka. Rakúskym novinárom povedal, že po Františkovom pozvaní neváhal ani chvíľu.
.ten deň nikdy nepríde
Zatiaľ čo sa „dialógu lásky“ v súčasnosti veľmi darí, „dialóg pravdy“ viazne. Pri príležitosti pápežskej návštevy Konštantínopolského patriarchátu v roku 1979 bolo spoločným vyhlásením pápeža Jána Pavla II. a ekumenického patriarchu Dimitrija zverejnené ustanovenie Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Rímskokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou. Jej posledné plenárne zasadnutie sa uskutočnilo v septembri 2014 v jordánskom Ammáne. Spoločne ho viedli predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch a za ekumenický patriarchát arcibiskup Ioannis Zizioulas, metropolita Pergamonu. Zúčastnili sa na ňom po dvaja reprezentanti z každej zo 14 autokefálnych pravoslávnych cirkví a podobne aj rímskokatolícki zástupcovia. Predmetom plenárneho zasadania bolo skúmanie náčrtu dokumentu s názvom Synodálnosť a primát, ktorý pripravil Koordinačný výbor komisie v priebehu dvoch stretnutí v Ríme (2011) a Paríži (2012). Téma je ďalším krokom spoločnej reflexie po poslednom dokumente schválenom komisiou v Ravenne (2007) s názvom: Ekleziologické a kánonické dôsledky sviatostnej povahy cirkvi – cirkevné spoločenstvo, synodalita a autorita. Členovia komisie v Ammáne prišli k záveru, že náčrt pripravený koordinačným výborom neodzrkadľuje adekvátnym spôsobom konsenzus v tejto delikátnej záležitosti a bude nutné tému ďalej prehĺbiť. Kardinál Koch pre Vatikánsky rozhlas povedal, že najväčšie výhrady v Ammáne (2014), ako už aj v Ravenne (2007), mali zástupcovia moskovského patriarchátu. „Hlavným problémom ravennského dokumentu je z ruského pohľadu paragraf o univerzálnej úrovni v pohľade na vzťah medzi synodalitou a primátom. Akceptujú síce primát na univerzálnej úrovni, no iba v pragmatickom, a nie teologickom zmysle. Pre katolíkov je to ťažká výzva, pretože služba Petra nie je niečo jednoducho administratívne a pragmatické.“ Zatiaľ čo ekumenický patriarcha Bartolomej ešte stále dúfa v napredovanie teologického zbližovania medzi cirkvami, pápež František sa počas návratu z Turecka vyjadril: „Myslím si, že s pravoslávím sme na ceste. Oni majú sviatosti, majú apoštolskú postupnosť... Ale čo máme očakávať? Že sa teológovia dohodnú? Nikdy nepríde ten deň, o tom vás uisťujem. Som skeptický“. Ján Krupa/
Autor je gréckokatolícky kňaz, teológ a publicista. Narodil sa v roku 1977 vo Vranove nad Topľou. Študoval teológiu na univerzitách v Prešove a neskôr na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity Eichstaett/Ingolstadt (Collegium Orientale) v Bavorsku a na Patristickom inštitúte Augustinianum Lateránskej univerzity v Ríme (Pontificium Collegium Russicum Sanctae Theresiae A Iesu Infante). Od roku 2005 je gréckokatolíckym kňazom. Pôsobí ako farár gréckokatolíkov v Banskej Bystrici a náboženský redaktor Rádia Lumen, pravidelne prispieva do revue Impulz. Je ženatý, má dve deti a žije v Banskej Bystrici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.