Najskôr som započul len kĺzavé kroky a chronický kašeľ. Potom som zbadal, ako ku mne kráča mŕtvolne bledá bytosť, ktorá tejto chladnej škótskej noci mrzne, hoci má vestu siahajúcu po kolená. Existencia tohto „aliena“ ma vyplašila. Žena popri mne predupotala, potom sa otočila a s námahou vyjachtala vetu. Ponúkla mi sex. Volala sa Angela.
Do East Endu som prišiel kvôli takzvanému Glasgowskému efektu. Vysvetľuje sa alkoholom, drogami, násilím, stravou, ale aj duševnými chorobami, ktoré spúšťajú drogy. Záhada však ostáva: podobné problémové oblasti sú aj inde, muži však kvôli tomu nezomierajú o generáciu skôr. Zvláštnosťou je, že East End je väčšinovo katolícky, čo spôsobilo prisťahovalectvo írskych robotníkov po veľkom hlade.
V referende o nezávislosti Škótska to boli zaujímavé hlasy – tunajší ľudia ako voliči labouristov lipnú na Veľkej Británii, ako Íri nechcú byť ani za nič za „lojalistov“. V Caltone je pamätník robotníckeho hnutia a fanúšikovský obchod pre tých, čo cítia nostalgiu za IRA.
Glasgow hlasoval za nezávislosť.
Okolo obeda som sa prechádzal nákupným centrom „Forge“. Sám seba som sa pýtal, čo vlastne charakterizuje týchto mrzutých ľudí. Nevidel som pritom čistú chudobu, keďže Aziatky tu bielym ženám robili nechty a v „Angel Brow Lounge“ im lepili umelé mihalnice. Nevidel som ani škótsku poblednutosť, naopak, niektoré mladé ženy mali hnedooranžové škrvny na hnedastej koži. Nie, išlo o chôdzu. Už podaktorí dvadsaťroční chodili pozoruhodne mľandravo. Mnohí mali barly, starší sa pridržiavali nákupných vozíkov. Ľudia sa pohybovali akosi hranato, mechanicky, akoby boli riadení na diaľku.
Aj moja nočná známosť Angela mala takú chôdzu. Hoci som odmietol stať sa jej sexuálnym zákazníkom, prišla za mnou. Tak som ju uvidel celkom zblízka. Bola malá, mala obrovské uši, červené vlasy, uprený pohľad jej vodnatomodrých očí na mňa pôsobil strašne. Má trojročného syna, povedala, „je pre mňa na tomto svete všetkým“.
Už som sa myslel na rozlúčku, no vtom z nej vypadlo: „Môj otec ubil moju matku sekerou, stratila množstvo krvi, potom ma znásilnil. Znásilňoval ma celých trinásť rokov. Je otcom môjho syna.“ Plakala. „Pokúšala som sa obesiť, viackrát.“ Teraz prvýkrát skúša prostitúciu, sociálny úrad jej zoškrtal podporu. Opýtal som sa, koľko potrebuje. „20 libier účet za elektrinu, 20 za plyn, 10 za jedlo.“ Plačky si učesala vlasy. „Musím spraviť kšeft, inak sa domov nevrátim.“
Dlhšie som nevydržal. Keď mi sľúbila, že nebude šľapať, dal som jej peniaze. Bola dojatá, vraj som „džentlmen“. Jej dieťa splodené incestom, ktorého pľúca sa museli sedemkrát denne pripojiť na prístroj, sa volalo Jean-Paul, „podľa Jeana-Paula Gaultiera“.
Chcel som ju odprevadiť na autobusovú zástavku. Držala moju ruku, ale naprieč, jej vonkajšia ruka schmatla moju vonkajšiu ruku. Takto sme išli cez Calton. Z pubu, ktorý som chcel pôvodne navštíviť, vychádzali po záverečnej mladí muži. „Lunatics!“, zamrmlala Angela. Prechádzka bola ešte dlhá a útrpná, čoraz menej som sa cítil ako dobrý samaritán. Angely som sa opýtal na referendum. „Prvýkrát som bola voliť,“ odpovedala, „a hlasovala som za. Som Škótka. Nebojím sa ničoho.“
Do East Endu som prišiel kvôli takzvanému Glasgowskému efektu. Vysvetľuje sa alkoholom, drogami, násilím, stravou, ale aj duševnými chorobami, ktoré spúšťajú drogy. Záhada však ostáva: podobné problémové oblasti sú aj inde, muži však kvôli tomu nezomierajú o generáciu skôr. Zvláštnosťou je, že East End je väčšinovo katolícky, čo spôsobilo prisťahovalectvo írskych robotníkov po veľkom hlade.
V referende o nezávislosti Škótska to boli zaujímavé hlasy – tunajší ľudia ako voliči labouristov lipnú na Veľkej Británii, ako Íri nechcú byť ani za nič za „lojalistov“. V Caltone je pamätník robotníckeho hnutia a fanúšikovský obchod pre tých, čo cítia nostalgiu za IRA.
Glasgow hlasoval za nezávislosť.
Okolo obeda som sa prechádzal nákupným centrom „Forge“. Sám seba som sa pýtal, čo vlastne charakterizuje týchto mrzutých ľudí. Nevidel som pritom čistú chudobu, keďže Aziatky tu bielym ženám robili nechty a v „Angel Brow Lounge“ im lepili umelé mihalnice. Nevidel som ani škótsku poblednutosť, naopak, niektoré mladé ženy mali hnedooranžové škrvny na hnedastej koži. Nie, išlo o chôdzu. Už podaktorí dvadsaťroční chodili pozoruhodne mľandravo. Mnohí mali barly, starší sa pridržiavali nákupných vozíkov. Ľudia sa pohybovali akosi hranato, mechanicky, akoby boli riadení na diaľku.
Aj moja nočná známosť Angela mala takú chôdzu. Hoci som odmietol stať sa jej sexuálnym zákazníkom, prišla za mnou. Tak som ju uvidel celkom zblízka. Bola malá, mala obrovské uši, červené vlasy, uprený pohľad jej vodnatomodrých očí na mňa pôsobil strašne. Má trojročného syna, povedala, „je pre mňa na tomto svete všetkým“.
Už som sa myslel na rozlúčku, no vtom z nej vypadlo: „Môj otec ubil moju matku sekerou, stratila množstvo krvi, potom ma znásilnil. Znásilňoval ma celých trinásť rokov. Je otcom môjho syna.“ Plakala. „Pokúšala som sa obesiť, viackrát.“ Teraz prvýkrát skúša prostitúciu, sociálny úrad jej zoškrtal podporu. Opýtal som sa, koľko potrebuje. „20 libier účet za elektrinu, 20 za plyn, 10 za jedlo.“ Plačky si učesala vlasy. „Musím spraviť kšeft, inak sa domov nevrátim.“
Dlhšie som nevydržal. Keď mi sľúbila, že nebude šľapať, dal som jej peniaze. Bola dojatá, vraj som „džentlmen“. Jej dieťa splodené incestom, ktorého pľúca sa museli sedemkrát denne pripojiť na prístroj, sa volalo Jean-Paul, „podľa Jeana-Paula Gaultiera“.
Chcel som ju odprevadiť na autobusovú zástavku. Držala moju ruku, ale naprieč, jej vonkajšia ruka schmatla moju vonkajšiu ruku. Takto sme išli cez Calton. Z pubu, ktorý som chcel pôvodne navštíviť, vychádzali po záverečnej mladí muži. „Lunatics!“, zamrmlala Angela. Prechádzka bola ešte dlhá a útrpná, čoraz menej som sa cítil ako dobrý samaritán. Angely som sa opýtal na referendum. „Prvýkrát som bola voliť,“ odpovedala, „a hlasovala som za. Som Škótka. Nebojím sa ničoho.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.