ten príbeh sa mal pôvodne odohrať už pred piatimi rokmi. Keď začiatkom roka 2010 ohlásili The Libertines svoj koncertný návrat, išlo o jednu z hudobných udalostí roka. Svoje nadšenie neskrývali ani opätovne zmierení hlavní hrdinovia, ktorí si z nedočkavosti spontánne zanôtili už na marcovej tlačovke ohlasujúcej chystaný comeback. No napriek tomu, že dlho pripravovaný dvojset na britskom festivale Reading/Leeds koncom augusta prijali diváci aj kritici s až nečakaným nadšením, nevyústil v nič viac, než v ďalšie, tentoraz štyri roky trvajúce odlúčenie. Neprišlo logicky očakávané koncertné turné, neprišiel nový album, ba ani jeden nový song. Veci v živote ústredného dua The Libertines Petea Dohertyho a Carl Barâta boli totiž odjakživa poháňané akousi inou, osobitou logikou.
.začalo sa to náhodou
Zoznámila ich koncom tisícročia Petova sestra. Carl študoval divadlo a Pete literatúru, no až v kombinácii svojich nadaní našli to, čo ich priviedlo do bohémskej londýnskej štvrte Camden, kam sa spoločne po necelom roku svojej „známosti" presťahovali. Obaja sa nadchli pre hudbu. Po čase pridali do svojej partie aj bubeníka Garyho Powella a basáka Johna Hassalla a začali vystupovať pod menom The Libertines. Spolu odohrali niekoľko menších koncertov, no ich renomé na lokálnej scéne rástlo iba pomaly. V tomto bode však dochádza k náhode, ktorá otvorila nadšencom z Londýna dvere k slávnej budúcnosti. Tá náhoda sa volala The Strokes.
Písal sa rok 2001, keď newyorskí rockeri svojím debutovým albumom Is This It prepísali obraz (paradoxne) najmä britskej hudby najbližšieho desaťročia. Krátke, no o to údernejšie a priamejšie skladby vrátili do popredia surový gitarový zvuk, zapamätateľné riffy a hedonistický životný štýl, ktorý sa tak drasticky líšil od farebných rokov deväťdesiatych. Keď sa vlna znovuobjaveného gitarového indie spoza Atlantiku vrátila späť do svojej domoviny a vplyvný hudobný magazín NME hľadal svojich „Strokes s britským prízvukom," na scéne pre túto misiu nikto nebol vhodnejší, ako práve The Libertines.
.než to bolo cool
Úspech prišiel aj na anglické pomery nečakane rýchlo. The Libertines odrazu, pár rokov po stretnutí Dohertyho s Barâtom, predskakovali Sex Pistols, Morrisseymu alebo samotným The Strokes. Vydali svoj debutový album Up the Bracket a vybrali sa na turné po Británii. Na prelome rokov 2002 a 2003 by ste na ostrovoch len ťažko hľadali obľúbenejšiu kapelu. The Libertines sa stali pokračovateľmi legiend ako The Beatles alebo Oasis, ktoré si podmanili celé jedno obdobie a otvorili tak dvere neskoršej vlne gitaroviek typu Franz Ferdinand alebo Arctic Monkeys. Práve oni boli tými, ktorí boli začiatkom nultých rokov skutočne „indie" a stihli to ešte predtým, než tento pojem začal byť otravný a stratil svoj pôvodný obsah.
„Pete v rozhovore sám vyvrátil fámu, podľa ktorej býva v podnájme s Macaulayom McCulkinom, bývalou detskou hviezdou filmovej série Sám Doma.“
V zrýchlenom svete The Libertines však trvalo len chvíľu, kým sa objavili prvé problémy prameniace z raketového vstupu na scénu. Pete Doherty postupne prestával zvládať kontrolu nad svojimi drogovými závislosťami, čo postupne vyústilo až do jeho dočasného vyhadzovu z kapely. Striedal lepšie obdobia s horšími (v jednej zo slabších chvíľ sa dokonca vlámal do Barâtovho bytu, z ktorého si z trucu odniesol niekoľko hudobných suvenírov) a namiesto koncertných sál plnil stránky bulváru. Práve z tohto obdobia pochádza väčšina „slávnych" Dohertyho fotografií a príbehov zahŕňajúcich napríklad búrlivý vzťah s modelkou Kate Moss (zhudobnený hneď niekoľkokrát v tvorbe Peteovej nasledujúcej skupiny Babyshambles), viacero vyhlásení o zbavení sa drogovej závislosti a následných zatknutiach a zrušených koncertoch, ako i kvantum úplne neuveriteľných anekdot.
Aj keď sa niektoré z nich ukázali ako vymyslené (Pete v rozhovore sám vyvrátil napríklad tú, podľa ktorej v súčasnosti býva v podnájme s Macaulayom McCulkinom, bývalou detskou hviezdou filmovej série Sám Doma), na svete bolo málo ľudí, nad ktorými by bolo jednoduchšie zlomiť palicu, ako práve nad Petom Dohertym. Napriek tomu, že The Libertines ešte stihli vydať ďalšiu štúdiovku, ich predčasný koniec sa začínal javiť ako čoraz reálnejší. Viacero piesní na druhom albume bolo inšpirovaných komplikovaným vzťahom ústrednej dvojice, balansujúcim v akomsi nepredstaviteľnom rozmedzí medzi láskou, pokrvným bratstvom, rastúcou nedôverou a nenávisťou. Čo sa však ešte dokázalo pozitívne prejaviť na kvalite a hĺbke textov (stačí sa započúvať do geniálne vystavaných songov ako Can't Stand Me Now alebo What Became of the Likely Lads), nemohlo ďalej fungovať na báze spoločného každodenného života počas koncertných ciest svetom. Koncom roka 2004 tak Carl Barât z vlastnej iniciatívy The Libertines radšej rozpustil, než by pokračoval v trápení a postupnom bolestivom ničení vlastného dieťaťa.
.reč peňazí
Nasledujúca dekáda sa tak nútene stala príbehom dvoch zblúdených duší, ktoré si, občas úspešne a občas tragicky, hľadali svoju vlastnú cestu (nielen) hudobným životom. Doherty ešte pred rozpadom The Libertines založil Babyshambles – kapelu, ktorá ani zďaleka nebola (a stále nie je) len akousi vedľajšou zábavkou jeho ohrdnutého ega. Okrem niektorých hudobných nápadov si však Pete aj do nového kolektívu so sebou priniesol takmer všetky paradoxy z čias minulých. Geniálne napísané songy dokázal na koncerte často „pochovať" svojím neprítomným prejavom alebo detinskou unudenosťou. Napriek tomu, že stále písal a skladal s takou intenzitou a v kvalite porovnateľnej s tým najlepším z britskej hudby, neprestával plávať na sínusoide svojich nálad.
Štyri roky staré nepodarené opätovné naskočenie na starý (a najúspešnejší) vlak tak vyzeralo ako posledný dôkaz toho, že The Libertines sú neobnoviteľným projektom. Minimálne v pôvodnej zostave s Petom Dohertym, ktorý by sa triumfálneho comebacku nemusel popri svojom životnom štýle dožiť ani doslovne. Napriek tomu, že návrat k Barâtovi v rozhovoroch nikdy nevylúčil, posledné roky tvoril nové skladby iba pre Babyshambles a pre svoje sólové projekty. Muselo tak prísť k ďalšiemu zásahu zvonku, aby sa veci konečne opäť rozpohybovali súčasným smerom.
Tým zásahom tentoraz nebolo nič iné, než peniaze. Veľa peňazí. Suma, ktorá stála Dohertymu (zadlženému svojimi závislosťami a platením alimentov na tri nemanželské deti) za to, aby prehovoril zvyšok skupiny na júlový koncert v londýnskom Hyde Parku. Po štyroch rokoch mlčania bol odrazu na svete termín druhého znovuspojenia The Libertines a v obehu vyše 60 000 lístkov, ktoré sa vypredali v priebehu niekoľkých hodín. Pretože, ak existuje niečo, čo The Libertines ani za tie roky nestratili, je to ich vlastný nadčasový odkaz prenesený do textov, ktoré dokážu oslovovať aj generácie, čo si dvetisícprvý pamätajú iba matne a v úplne iných spojitostiach. Počúvať The Libertines je stále rovnako „cool”.
Napriek tomu, že koncert v srdci Londýna napokon nedopadol úplne podľa očakávaní najväčších fanúšikov, jedna výrazná zmena v porovnaní s prvým návratom na scénu predsa len nastala. The Libertines ohlásili po desiatich rokoch koncertnú šnúru, ku ktorej po dvojici juhoeurópskych festivalov a Londýne pridali aj niekoľko európskych metropol. A aj keď rozum stále rovnako intenzívne varoval pred nebezpečenstvom zbytočného výletu za koncertom, ktorý by mohol dopadnúť fiaskom zásluhou asi milióna rôznych dôvodov, podvedomie všetky pochybnosti prebilo svojou vlastnou logikou, ktorá velila vidieť The Libertines naživo.
„Na pódiu stojí presne tá istá kapela, ktorá si svojimi chronicky nenaladenými gitarami pred vyše dekádou podmanila srdcia a uši tisícov fanúšikov.“
.nový rozmer
Keď za zvukov úvodnej a nepochybne symbolickej We'll Meet Again kráčajú na scénu berlínskej Areny, majú pred sebou už len posledné dva koncerty svojej tour. Napriek tomu vyzerajú prekvapivo sviežo a jediným viditeľným znakom plynúceho času je šedivá brada Garyho Powella svietacia spoza bicích. Preč sú Dohertyho nútene dlhé rukávy a náhodné gitarové improvizácie v tichých pasážach. Na pódiu stojí presne tá istá kapela, ktorá si svojimi chronicky nenaladenými gitarami pred vyše dekádou podmanila srdcia a uši tisícov fanúšikov. A tie isté tisíce ľudí jej teraz svoju náklonnosť aj patrične prejavujú. Ako jednoliata masa sa počas celého, takmer dve hodiny trvajúceho setu presúvajú tam a naspať a vytvárajú pod pódium scenériu toho najtradičnejšieho britského koncertného prostredia – chaosu, v ktorom každú chvíľu niekto padá na zem, opätovne za pomoci ostatných vstáva, skáče, kričí alebo spieva.
Bezprecedentné nadšenie z holého faktu, že sme sa niečoho podobného dočkali, ešte zosilnie počas najväčších hitov skupiny. Legendárne slohy z Time for Heroes spievajú všetci naokolo. Ešte o niečo hlasnejší a väčšie zimomriavky vyvolávajúci je rytmický Dohertyho chorál z What Katie Did, ktorý sa ešte aj po skončení koncertu do skorého rána nesie linkami verejnej dopravy. O nič slabšie však nie sú ani tichšie pasáže koncertu, v ktorých si obaja speváci strihnú aj jednu akustickú sólovku. No napriek tomu, že Barâtova The Ballad Of Grimaldi znie naživo skvele, Pete Doherty vytiahne o pár minút neskôr z rukáva kaliber, ktorému sa vyrovná len máločo.Je pravda, že Pete hrával Albion aj počas svojich sólo koncertov. Touto piesňou, ktorá pred pár rokmi vyhrala anketu o „novú britskú hymnu" medzi poslucháčmi celoštátneho rádia, sa už dávnejšie a natrvalo zapísal do dejín britskej popmusic. No až keď ju na naliehanie publika, ktoré začalo jej refrén spontánne spievať hneď v momente, ako uchopil do rúk gitaru, zahral v Berlíne, dostala úplne nový rozmer.
Človek nemusí byť práve najväčší nostalgik ani znalec komplikovaného vzťahu ústrednej dvojice, aby dokázal precítiť ten moment, keď Carl ku koncu piesne z ničoho nič vkráča na pódium a na ústnej harmonike odohrá hlavnú melódiu. Melódiu piesne, ktorú si Doherty pre seba pri vyhadzove z The Libertines z trucu „ukradol" a použil na prvej štúdiovke Babyshambles. Píše sa piaty december 2014 a keď na tlačovke príde rad na Carlove pocity z ohláseného comebacku a chystaného albumu, nesnaží sa ani len trochu skrývať svoje nadšenie. „Po tom všetkom, čím sme si prešli, sa neskutočne teším z toho, že sa Albion opäť vydáva na cesty.“ Sám však určite tuší, že dĺžka chystanej plavby nie je tak úplne v jeho rukách.