„Príliš veľa ľudí preceňuje to, čím nie sú, a podceňuje to, čím sú,“ povedal Malcolm Forbes, vydavateľ Forbes magazínu, ktorý založil jeho otec. Novoročné predsavzatia sú plné toho, čo nie sme a čím by sme sa chceli stať. Keď si ich dávame, nevychádzame z našej prirodzenosti, ale z predstavy o ideáli. A možno preto často zlyhávame. „Môj cieľ na rok 2015 je dokončiť ciele z roku 2014, ktoré som chcela splniť v roku 2013, pretože som si sľúbila, že ich spravím v roku 2012, ale naplánované boli ešte v roku 2011,“ koluje na sociálnej sieti.
.kričím do skrine a je mi dobre
Minulý rok sme vám priniesli seriál malých zmien s veľkým dôsledkami. Začali sme od februára na každý mesiac s inou témou. So záverom roka som sa nechala očariť predvianočnými rituálmi od etnologičky Kataríny Nádaskej a psychológa Matúša Bakytu (.týždeň 49/2014) a dala sa na bilancovanie. Ako tie malé zmeny pomohli mne? Čo som vyskúšala, udržala si a čo len plánovala? Rýchla analýza mojich vlastných pokusov o malé zmeny by dopadla nasledovne: silnou stránkou je nadšenie vyskúšať nové veci, uvedomenie si, kde robím chyby, a slabej trpezlivosti, udržanie zvyku a hlavne akcia. Viac sa mi darí zmeniť myslenie a prístup k vzťahom ako začleniť do života novú činnosť.
Zo všetkých tých krásnych a veľkých tém som si vybrala dve konkrétne a banálne predstavy o mojom ideáli – jedna sa týkala pravidelného upratovania (.týždeň 9/2014) a druhá toho, že sa upokojím a nebudem kričať (.týždeň 14/2014). V oboch prípadoch neúspech. Zafungovali však práve tipy na malé zmeny. Jednoduché 10-15-minútové upratovanie na konci dňa som si vylepšila košíkom, do ktorého zberám veci po dome a cestou aj vykladám. A keď ma doma naozaj vytočí syn, zabehnem si do spálne vykričať sa do skrine. Alebo začnem šepkať. Obe metódy sú veľmi divné, ale verte mi, účinné. S jednou poznámkou – ak kričíte do skrine, pre istotu si zavrite okno smerom k susedom.
Hovorila som si, jednoduchšie bude asi zmieriť sa sama so sebou. Niektoré veci – ako napríklad naučiť sa lepšie relaxovať a meditovať (.týždeň 31/2014), čo v témach vyskakovalo ako všeliek na stres, sústredenie, radosť zo života – sa mi asi nikdy nepodarí zaviesť do môjho života. Teraz mám však pocit, že práve sebaprijatie bude zo všetkého najťažšie. Vedieť, kto som, aké sú moje limity a byť k sebe láskavá, ak všetko nejde na 100 percent. Zmieriť sa sám so sebou nie je pasivita, vtedy sa, naopak, veci začnú diať.
.nehrešme sa, nie sme svoji rodičia
Bezpodmienečné sebaprijatie nie je taká prirodzená vec, ako sa zdá. Sú vlastnosti, schopnosti, časti tela, ktoré na sebe máme veľmi radi, a potom tie, ktoré vyslovene nenávidíme, s ktorými sa nechceme zmieriť. Naopak, chceme sa od nich odčleniť, a tak si dávame predsavzatia, že chudneme, nebudeme prokrastinovať, a že sa dopracujeme ku krajším a usporiadanejším zajtrajškom. Psychológ Leon F. Seltzer v článku na psychologytoday.com píše, že prílišnou sebakritikou len nasledujeme príklad našich rodičov. Vysvetľuje, že ako deti sme schopní prijať sami seba len do tej miery, ako sa cítime akceptovaní rodičmi. Ak nám rodičia nedali najavo, že nás prijímajú, akí sme, ak nám dávali nálepky ako sebecký, lajdák, hlúpejší..., ak sme boli často ignorovaní, hrešení, obviňovaní a trestaní, väčšina z nás sa pokladá len za podmienečne prijateľných. Podľa psychológa nejde o to, že by nás rodičia len ubíjali. Ale faktom je, že rodičia oveľa častejšie vyjadrujú nesúhlas ako súhlas so správaním svojich detí. Seltzer však pripomína, že náš obraz o sebe výrazne formovali aj iní príbuzní, učitelia a rovesníci.
Nápravu vo vzťahu k sebe a prijatie nielen toho, na čo sme hrdí, ale aj našich nedokonalostí a chýb vidí psychológ v odpustení sebe samému. Ak sa za niečo obviňujeme alebo kritizujeme, radí nám, aby sme si povedali, že sme spravili to najlepšie, čo sme mohli. Dokonca si máme uvedomiť, že v tom konkrétnom rozpoložení sme sa ani nemohli a v danej chvíli sme sa ani nevedeli zachovať inak. Hovorí: „Len ak sa prijmeme bezvýhradne, vieme si odpustiť chyby a vzdať sa potreby uznania od druhých. Jasné, že sme spravili chyby. Ale to spravil každý. V každom prípade naša identita sa sotva rovná našim chybám.“
.pravda o nás je krásna
Robert Holden, psychológ a autor viacerých bestsellerov, medzi nimi aj knihy Happiness Now! (vo voľnom preklade „Šťastie hneď!“) na www.oprah.com ponúka desaťdňový plán na cvičenie sebaprijatia a množstvo praktických rád. Vychádza z reálnych príbehov svojich klientov, poukazuje na to, ako sa z toho môžeme poučiť a ponúka cvičenia ku každému kroku. Prvý a zásadný krok je uvedomenie si toho, kto vlastne sme. K poznaniu nám pomôžu otázky: Čo je na vás najviac autentické? Čo by ste chceli, aby ľudia o vás naozaj vedeli? Kto ste bez svojho ega?
V ďalších krokoch sa sústreďuje na to, ako byť k sebe láskavý, pravdivý, ako sa zbavovať správania, ktorým si ubližujeme... Cvičenia sú veľmi jednoduché. Stačí sa zamyslieť a sami vieme identifikovať, kedy sa kritizujeme a hodnotíme, alebo vymenovať našich päť najsilnejších stránok. Holden pri talentoch odporúča percentuálne odhadnúť, koľko ich využívame a predstaviť si, aké by to bolo, keby sme ich využívali viac. Ak máme predsa len trochu strach objaviť, čo v nás je, Holden ponúka svoju najobľúbenejšiu modlitbu od mníšky Macriny Weiderkher z Rádu sv. Benedikta: „Bože, pomôž mi spoznať pravdu o sebe, nech je akákoľvek krásna!“
.prijať sa môžeme hneď!
Napriek tomu, priznám sa, Holdenov prístup mi príde až príliš milujúci. V jednom bode, ktorý nás má naučiť láske k sebe, som vážne zapochybovala. Hovoriť si: „Vidím sa očami lásky,“ to naozaj nie je nič pre mňa. Nenechajme sa však odradiť. Ak sa cez to prenesieme, Holden nám ponúka zaujímavé pohľady práve na populárne sebazdokonaľovanie. Podľa neho je založené na predstave, že niečo nie je v poriadku, a to chceme napraviť. Pri sebazdokonaľovaní sa nepoznáme a smerujeme k tomu, akí by sme chceli byť. Jeho základom je musím a mal by som. Holden si myslí, že na to by sme mali zabudnúť.
Psychológ Seltzer dopĺňa, že ak je vnímanie seba je založené na neustálom zlepšovaní sa, nikdy sa nebudeme cítiť sami sebou istí. Prijať sa môžeme hneď. V tom rozpoložení, v akom sme práve v tejto chvíli, nie až keď na sebe niečo zmeníme. Na druhej strane to neznamená, že by sme mali zanevrieť na svoj osobný rast. Práve naopak. Robert Holden v jednom z 10 bodov uvádza: „Prijatie seba samého vás povzbudí akceptovať svoje limity. Bez toho vidíte limity ako prekážky, so sebaprijatím ich vidíte ako príležitosti. Napríklad, ak dokážete prijať, že nie ste dosť silní spraviť niečo sami, otvára sa vám príležitosť získať pomoc a inšpiráciu. Oslobodíte sa, uvidíte sa v inom svetle a objavíte zdroj sily, ktorý je oveľa silnejší ako vaše ego.“
Sebaprijatie nám tak pomôže nielen sa spoznať, sústrediť na svoje silné stránky a neutápať sa vo vine. Pomocou neho si vytvoríme lepšie vzťahy s ľuďmi, začneme spolupracovať, necháme si poradiť. Vzájomná pomoc je otvorená brána k ďalším dobrým pocitom. „Ak nám niekto pomôže, posilní to jeho vzťah k nám,“ písali sme v téme o priateľstve (.týždeň 18/2014). Tak len rýchlo skontrolujem dátum, keď sme sa s kamarátkou Monikou dohodli, že jej pomôžem s veľkým projektom v práci. Ona mi zato príde pomôcť umyť okná, lebo to sú zasa moje limity. Tie malé zmeny asi naozaj fungujú.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
.kričím do skrine a je mi dobre
Minulý rok sme vám priniesli seriál malých zmien s veľkým dôsledkami. Začali sme od februára na každý mesiac s inou témou. So záverom roka som sa nechala očariť predvianočnými rituálmi od etnologičky Kataríny Nádaskej a psychológa Matúša Bakytu (.týždeň 49/2014) a dala sa na bilancovanie. Ako tie malé zmeny pomohli mne? Čo som vyskúšala, udržala si a čo len plánovala? Rýchla analýza mojich vlastných pokusov o malé zmeny by dopadla nasledovne: silnou stránkou je nadšenie vyskúšať nové veci, uvedomenie si, kde robím chyby, a slabej trpezlivosti, udržanie zvyku a hlavne akcia. Viac sa mi darí zmeniť myslenie a prístup k vzťahom ako začleniť do života novú činnosť.
Zo všetkých tých krásnych a veľkých tém som si vybrala dve konkrétne a banálne predstavy o mojom ideáli – jedna sa týkala pravidelného upratovania (.týždeň 9/2014) a druhá toho, že sa upokojím a nebudem kričať (.týždeň 14/2014). V oboch prípadoch neúspech. Zafungovali však práve tipy na malé zmeny. Jednoduché 10-15-minútové upratovanie na konci dňa som si vylepšila košíkom, do ktorého zberám veci po dome a cestou aj vykladám. A keď ma doma naozaj vytočí syn, zabehnem si do spálne vykričať sa do skrine. Alebo začnem šepkať. Obe metódy sú veľmi divné, ale verte mi, účinné. S jednou poznámkou – ak kričíte do skrine, pre istotu si zavrite okno smerom k susedom.
Hovorila som si, jednoduchšie bude asi zmieriť sa sama so sebou. Niektoré veci – ako napríklad naučiť sa lepšie relaxovať a meditovať (.týždeň 31/2014), čo v témach vyskakovalo ako všeliek na stres, sústredenie, radosť zo života – sa mi asi nikdy nepodarí zaviesť do môjho života. Teraz mám však pocit, že práve sebaprijatie bude zo všetkého najťažšie. Vedieť, kto som, aké sú moje limity a byť k sebe láskavá, ak všetko nejde na 100 percent. Zmieriť sa sám so sebou nie je pasivita, vtedy sa, naopak, veci začnú diať.
.nehrešme sa, nie sme svoji rodičia
Bezpodmienečné sebaprijatie nie je taká prirodzená vec, ako sa zdá. Sú vlastnosti, schopnosti, časti tela, ktoré na sebe máme veľmi radi, a potom tie, ktoré vyslovene nenávidíme, s ktorými sa nechceme zmieriť. Naopak, chceme sa od nich odčleniť, a tak si dávame predsavzatia, že chudneme, nebudeme prokrastinovať, a že sa dopracujeme ku krajším a usporiadanejším zajtrajškom. Psychológ Leon F. Seltzer v článku na psychologytoday.com píše, že prílišnou sebakritikou len nasledujeme príklad našich rodičov. Vysvetľuje, že ako deti sme schopní prijať sami seba len do tej miery, ako sa cítime akceptovaní rodičmi. Ak nám rodičia nedali najavo, že nás prijímajú, akí sme, ak nám dávali nálepky ako sebecký, lajdák, hlúpejší..., ak sme boli často ignorovaní, hrešení, obviňovaní a trestaní, väčšina z nás sa pokladá len za podmienečne prijateľných. Podľa psychológa nejde o to, že by nás rodičia len ubíjali. Ale faktom je, že rodičia oveľa častejšie vyjadrujú nesúhlas ako súhlas so správaním svojich detí. Seltzer však pripomína, že náš obraz o sebe výrazne formovali aj iní príbuzní, učitelia a rovesníci.
Nápravu vo vzťahu k sebe a prijatie nielen toho, na čo sme hrdí, ale aj našich nedokonalostí a chýb vidí psychológ v odpustení sebe samému. Ak sa za niečo obviňujeme alebo kritizujeme, radí nám, aby sme si povedali, že sme spravili to najlepšie, čo sme mohli. Dokonca si máme uvedomiť, že v tom konkrétnom rozpoložení sme sa ani nemohli a v danej chvíli sme sa ani nevedeli zachovať inak. Hovorí: „Len ak sa prijmeme bezvýhradne, vieme si odpustiť chyby a vzdať sa potreby uznania od druhých. Jasné, že sme spravili chyby. Ale to spravil každý. V každom prípade naša identita sa sotva rovná našim chybám.“
.pravda o nás je krásna
Robert Holden, psychológ a autor viacerých bestsellerov, medzi nimi aj knihy Happiness Now! (vo voľnom preklade „Šťastie hneď!“) na www.oprah.com ponúka desaťdňový plán na cvičenie sebaprijatia a množstvo praktických rád. Vychádza z reálnych príbehov svojich klientov, poukazuje na to, ako sa z toho môžeme poučiť a ponúka cvičenia ku každému kroku. Prvý a zásadný krok je uvedomenie si toho, kto vlastne sme. K poznaniu nám pomôžu otázky: Čo je na vás najviac autentické? Čo by ste chceli, aby ľudia o vás naozaj vedeli? Kto ste bez svojho ega?
V ďalších krokoch sa sústreďuje na to, ako byť k sebe láskavý, pravdivý, ako sa zbavovať správania, ktorým si ubližujeme... Cvičenia sú veľmi jednoduché. Stačí sa zamyslieť a sami vieme identifikovať, kedy sa kritizujeme a hodnotíme, alebo vymenovať našich päť najsilnejších stránok. Holden pri talentoch odporúča percentuálne odhadnúť, koľko ich využívame a predstaviť si, aké by to bolo, keby sme ich využívali viac. Ak máme predsa len trochu strach objaviť, čo v nás je, Holden ponúka svoju najobľúbenejšiu modlitbu od mníšky Macriny Weiderkher z Rádu sv. Benedikta: „Bože, pomôž mi spoznať pravdu o sebe, nech je akákoľvek krásna!“
.prijať sa môžeme hneď!
Napriek tomu, priznám sa, Holdenov prístup mi príde až príliš milujúci. V jednom bode, ktorý nás má naučiť láske k sebe, som vážne zapochybovala. Hovoriť si: „Vidím sa očami lásky,“ to naozaj nie je nič pre mňa. Nenechajme sa však odradiť. Ak sa cez to prenesieme, Holden nám ponúka zaujímavé pohľady práve na populárne sebazdokonaľovanie. Podľa neho je založené na predstave, že niečo nie je v poriadku, a to chceme napraviť. Pri sebazdokonaľovaní sa nepoznáme a smerujeme k tomu, akí by sme chceli byť. Jeho základom je musím a mal by som. Holden si myslí, že na to by sme mali zabudnúť.
Psychológ Seltzer dopĺňa, že ak je vnímanie seba je založené na neustálom zlepšovaní sa, nikdy sa nebudeme cítiť sami sebou istí. Prijať sa môžeme hneď. V tom rozpoložení, v akom sme práve v tejto chvíli, nie až keď na sebe niečo zmeníme. Na druhej strane to neznamená, že by sme mali zanevrieť na svoj osobný rast. Práve naopak. Robert Holden v jednom z 10 bodov uvádza: „Prijatie seba samého vás povzbudí akceptovať svoje limity. Bez toho vidíte limity ako prekážky, so sebaprijatím ich vidíte ako príležitosti. Napríklad, ak dokážete prijať, že nie ste dosť silní spraviť niečo sami, otvára sa vám príležitosť získať pomoc a inšpiráciu. Oslobodíte sa, uvidíte sa v inom svetle a objavíte zdroj sily, ktorý je oveľa silnejší ako vaše ego.“
Sebaprijatie nám tak pomôže nielen sa spoznať, sústrediť na svoje silné stránky a neutápať sa vo vine. Pomocou neho si vytvoríme lepšie vzťahy s ľuďmi, začneme spolupracovať, necháme si poradiť. Vzájomná pomoc je otvorená brána k ďalším dobrým pocitom. „Ak nám niekto pomôže, posilní to jeho vzťah k nám,“ písali sme v téme o priateľstve (.týždeň 18/2014). Tak len rýchlo skontrolujem dátum, keď sme sa s kamarátkou Monikou dohodli, že jej pomôžem s veľkým projektom v práci. Ona mi zato príde pomôcť umyť okná, lebo to sú zasa moje limity. Tie malé zmeny asi naozaj fungujú.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.