Robím na mnohých projektoch naraz a som z toho nervózny.
Keď som sa konečne naučil hovoriť nie, prišli ponuky od ľudí, ktorým neviem odmietnuť. Navyše teraz štyri hodiny denne sedím na skúškach Nevesty hôľ. Nemusel by som, stačí, ak je dramaturg len na čítačkách a zbiehačkách, ale ja tak neviem robiť. Lepšie sa mi pripomienkuje, keď sa to ešte len rodí a forma ešte nie je stuhnutá. Navyše, sledovať hercov a režiséra pri práci mi pomáha pri ďalších dramatizáciách.
Mám rád svoje stereotypy.
K práci potrebujem známe prostredie, starých kamarátov, svoj hokejový klub. Opustiť to je pre mňa ťažké. Po desiatich rokoch som opustil Nitru. Môj odchod dozrel ako jablko, ktoré samo odpadne – nemuseli ma bolestivo odtŕhať, ale keď som mal poslednýkrát zamknúť vyprataný byt v Nitre, nebolo mi všetko jedno. Bol by som však asi zombie, keby som sa bez jedinej slzy dokázal rozlúčiť s desiatimi rokmi vzťahov.
Hudba mi pomáha merať čas a udržať pracovnú disciplínu.
Pred prácou si zvyknem vybrať niekoľko cédečiek a nimi meriam čas. Robím, až kým nedohrajú. Chcel som založiť kapelu, ale vždy som mal len dobré mená, najobľúbenejšie boli Too religious for pornstar a Naughty pudingers. Hudobne to bolo horšie. Hrám na gitare, ale tak svojsky. A mať len dobré meno asi na kapelu nestačí.
Som luteránsky striedmy.
Niekedy si v rámci duševnej hygieny zahrám Ages of Empires 3. Najmä pred premiérou si vybíjam agresivitu a namiesto režiséra hluším národy. V lete doobeda píšem, potom si idem zaplávať, večer si dám tak hodinu hry, aby hlava došla. Plávanie je meditácia, ten rytmus ponárania a vynárania, rytmus dýchania. Momentálne plávam dva kilometre. Dlho mi trvalo vymyslieť spôsob počítania dĺžok, aby som sa nepomýlil. Tak si rekapitulujem život, čo 50-tka, to rok, ktorý som prežil. Na dva kilometre tých 50-tok potrebujete štyridsať, posledných šesť teda plávam „do budúcnosti". Nie som poverčivý, ale pri tridsiatej šiestej mi v poslednom čase akosi dochádza dych.
Už na škole som chcel robiť animovaný film.
Všetci ma odhovárali, že je to strašne veľa roboty. Aj bolo, trvalo mi to šesť rokov. Na 35-minútový film treba nakresliť 50 000 obrázkov. To veľmi zredukuje spoločenský život. Tak som si povedal, že na vyrozprávanie príbehu stačí aj 100 až 150 obrázkov a urobil som komiks Rudo. Medzitým mám ďalšie dva hotové scenáre a dva námety. Dohodol som sa so Shootym, že to bude kresliť, ale má veľa roboty, tak to stagnuje.
Z hrdosti na robotu sa veľmi ľahko prejde do pýchy.
Čím viac sa človeku darí, tým skôr sa môže dostaviť pocit, že ho ľudia okolo vlastne brzdia. To je rovná cesta do osobného peklíčka. Neviem, či sa z vlastných síl dá proti pýche bojovať. Ja som praktizujúci kresťan – starší brat je farár, ja komediant. Do kostola chodím preto, aby ma tam kázeň usvedčila, aby mi ukázala, že nie je toho veľa, na čo by som mal byť pyšný, pretože to, ako to vonku vyzerá, je aj moja vina.
Vytáča ma defétistický prístup.
Nemám rád apokalyptické reči. Ale je pravda, že vo mne ekologické veci vzbudzujú obavy. Neteším sa z jari v januári. Nekopem si na záhrade bunker, ale na druhej strane ma trochu desia ľudia, ktorí sa v januári tešia, ako je „fajne teplo". Ak nedokážu za tým vidieť aj prepad produkcie potravín v treťom svete, tak potom s našou schopnosťou vidieť veci v kontexte je to veľká bieda.
Keď som sa konečne naučil hovoriť nie, prišli ponuky od ľudí, ktorým neviem odmietnuť. Navyše teraz štyri hodiny denne sedím na skúškach Nevesty hôľ. Nemusel by som, stačí, ak je dramaturg len na čítačkách a zbiehačkách, ale ja tak neviem robiť. Lepšie sa mi pripomienkuje, keď sa to ešte len rodí a forma ešte nie je stuhnutá. Navyše, sledovať hercov a režiséra pri práci mi pomáha pri ďalších dramatizáciách.
Mám rád svoje stereotypy.
K práci potrebujem známe prostredie, starých kamarátov, svoj hokejový klub. Opustiť to je pre mňa ťažké. Po desiatich rokoch som opustil Nitru. Môj odchod dozrel ako jablko, ktoré samo odpadne – nemuseli ma bolestivo odtŕhať, ale keď som mal poslednýkrát zamknúť vyprataný byt v Nitre, nebolo mi všetko jedno. Bol by som však asi zombie, keby som sa bez jedinej slzy dokázal rozlúčiť s desiatimi rokmi vzťahov.
Hudba mi pomáha merať čas a udržať pracovnú disciplínu.
Pred prácou si zvyknem vybrať niekoľko cédečiek a nimi meriam čas. Robím, až kým nedohrajú. Chcel som založiť kapelu, ale vždy som mal len dobré mená, najobľúbenejšie boli Too religious for pornstar a Naughty pudingers. Hudobne to bolo horšie. Hrám na gitare, ale tak svojsky. A mať len dobré meno asi na kapelu nestačí.
Som luteránsky striedmy.
Niekedy si v rámci duševnej hygieny zahrám Ages of Empires 3. Najmä pred premiérou si vybíjam agresivitu a namiesto režiséra hluším národy. V lete doobeda píšem, potom si idem zaplávať, večer si dám tak hodinu hry, aby hlava došla. Plávanie je meditácia, ten rytmus ponárania a vynárania, rytmus dýchania. Momentálne plávam dva kilometre. Dlho mi trvalo vymyslieť spôsob počítania dĺžok, aby som sa nepomýlil. Tak si rekapitulujem život, čo 50-tka, to rok, ktorý som prežil. Na dva kilometre tých 50-tok potrebujete štyridsať, posledných šesť teda plávam „do budúcnosti". Nie som poverčivý, ale pri tridsiatej šiestej mi v poslednom čase akosi dochádza dych.
Už na škole som chcel robiť animovaný film.
Všetci ma odhovárali, že je to strašne veľa roboty. Aj bolo, trvalo mi to šesť rokov. Na 35-minútový film treba nakresliť 50 000 obrázkov. To veľmi zredukuje spoločenský život. Tak som si povedal, že na vyrozprávanie príbehu stačí aj 100 až 150 obrázkov a urobil som komiks Rudo. Medzitým mám ďalšie dva hotové scenáre a dva námety. Dohodol som sa so Shootym, že to bude kresliť, ale má veľa roboty, tak to stagnuje.
Z hrdosti na robotu sa veľmi ľahko prejde do pýchy.
Čím viac sa človeku darí, tým skôr sa môže dostaviť pocit, že ho ľudia okolo vlastne brzdia. To je rovná cesta do osobného peklíčka. Neviem, či sa z vlastných síl dá proti pýche bojovať. Ja som praktizujúci kresťan – starší brat je farár, ja komediant. Do kostola chodím preto, aby ma tam kázeň usvedčila, aby mi ukázala, že nie je toho veľa, na čo by som mal byť pyšný, pretože to, ako to vonku vyzerá, je aj moja vina.
Vytáča ma defétistický prístup.
Nemám rád apokalyptické reči. Ale je pravda, že vo mne ekologické veci vzbudzujú obavy. Neteším sa z jari v januári. Nekopem si na záhrade bunker, ale na druhej strane ma trochu desia ľudia, ktorí sa v januári tešia, ako je „fajne teplo". Ak nedokážu za tým vidieť aj prepad produkcie potravín v treťom svete, tak potom s našou schopnosťou vidieť veci v kontexte je to veľká bieda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.