Dung beetles je krycí názov pre skupinu chrobákov, pre ktorých sú exkrementy nevyhnutnou súčasťou života. U nás im hovoríme menej poeticky, napriek tomu, že hovnivály patria do čeľade skarabeusovitých, a tie boli v starovekom Egypte posvätné. Ohurovali svojou schopnosťou vynoriť sa nad povrch zemský a po chvíli zase zmiznúť. Zanechali tak po sebe dojem, že sú bájnymi bytosťami, ktoré dokážu povstať z piesku a potom s ním splynúť. Skarabeus sa stal ideálnym adeptom na symbol znovuzrodenia. Jeho sošky spočiatku chránili iba hroby mŕtvych, pretože Egypťania verili, že duši pomôžu vrátiť sa do života. Neskôr sa stali amuletmi aj pre živých. Zhotovovali ich z dreva, z bežného i vzácneho kameňa, z kovu. Bez skarabea sa neobišla žiadna medaila, ktorú vyrobili na počesť niektorého z faraónov a tento kult prevzali aj Rimania po obsadení egyptského územia. Živých príbuzných tohto chrobáka môžete vidieť aj u nás, africkým druhom sa najviac podobá lajniak obyčajný (Geotrupes stercorarius) či lajniačik skarabeusovitý (Sisyphus schaefferi). Teplé piesočnaté oblasti južného Slovenska poskytli domov aj skarabeovi stredomorskému (Scarabeus pius).
.investícia do potomstva
Dizajnovo zaujímavé sú samce lajniačikov starostlivých (Copris lunaris), ktorých hlavy zdobí zašpicatený roh. Nie je to žiadna samoúčelná ozdoba, pomáha totiž samčekovi pri razení si podzemnej cesty a budovaní hniezda pre budúce potomstvo. Tento teplomilný druh si buduje základňu pod kravskými lajnami. Na stavbe bok po boku pracuje samček aj samička. Keď je hniezdo hotové, spoločnými silami doň natlačia trus, ktorý ešte nejaký čas zreje. Počas júla z tohto materiálu samička vytvorí niekoľko hruškovitých až vajcovitých plodových komôrok. Každá z nich je samostatnou garsónkou pre larvu, ktorá sa vyliahne z vloženého vajíčka. Živí sa obsahom komôrky, keď sa náhodou stane, že ju pre svoju pažravosť prehryzie či inak poškodí, dokáže otvor zaceliť pomocou vlastných výlučkov. Nazmar nepríde nič, pretože aj nestrávené zvyšky zo svojho tela vzápätí zožerie. V hniezde po celý čas zostávajú aj samička so samčekom, čas si krátia dôkladným vonkajším čistením plodových komôrok. Takýto rodičovský prístup je v hmyzej ríši ojedinelý a vychádza z toho, že pre lajniakov je najdôležitejším životným poslaním práve investícia do početného potomstva.
.Sizyfos či tunelár
Koprofágne chrobáky si stavajú osobité hniezda, ktoré sa druh od druhu líšia tvarovo aj rozlohou. Okrem toho preferujú rôzne spôsoby premiestňovania trusu, na základe čoho ich entomológovia delia na tri skupiny. Prvú tvoria tie, ktoré trus vyformujú do guľôčky, a potom ju pospiatky zadnými nohami kotúľajú k hniezdu, nazvime ich gúľači. Akciu väčšinou iniciuje samec, čím na seba upozorní partnerku, ktorá sa nechá nielen zviesť, ale aj odviezť na umiesenej guľôčke. Nie je to jednoduché, cesta je hrboľatá, náklad, ktorý môže byť až 70-násobne ťažší, ako jeho majiteľ, občas zmení smer a chrobák musí začať odznova. Okrem toho ho neustále ohrozujú iné samce, ktoré chcú ukoristiť nielen prácne umiesenú guľôčku, ale aj samicu. Nástrah nie je ušetrená ani ona. Keď sa páru po ceste pripletie pod nohy výbojnejšia samica, samec neraz bez zábran podľahne jej vnadám a víťazku vymení za porazenú. Poďme však k druhej skupine hovniválov, ktorú tvoria tunelári. Už sme ich spomínali, sú to tí, ktorí si hĺbia chodbu vedúcu k hniezdu priamo pod vyhliadnutým výkalom. Zaujímavé je, že jeden tunelár pri svojej činnosti dokáže premiestniť až kilo trusu! Podľa intenzity, s akou pracujú, sa delia na „rýchlotunelárov“ či pomaly napredujúcich hĺbičov. Tieto aktivity väčšinou iniciujú samice v rámci rituálov párenia. Treťou skupinou sú „squateri“, tí si hniezdo vybudujú priamo v exkremente, prípadne sa s nejakými stavebnými prácami vôbec nezaťažujú a vajíčka nakladú, ako príde. Aby však zbytočne neprovokovali a neriskovali, že prídu o potomstvo, vyberajú si trus, o ktorý nie je veľký záujem – čiže starý a suchý.
.estét a výletník
Aj medzi koprofágnymi chrobákmi natrafíme na niekoľko druhov, ktoré si udržiavajú status estétov a namiesto trusu uprednostňujú napríklad kvety. Zo všetkých spomeňme chrústika škvrnitého či známeho krásavca zlatoňa zlatistého a hladkého, ale aj klasické chrústy. V tejto skupine sa vyskytuje aj niekoľko obrov, pochádzajúcich z trópov a dorastajúcich aj do sedemnástich centimetrov. Väčšina druhov však zostáva verná tradičnému spôsobu stravovania. Pritom vyhľadávajú nielen trus bylinožravého dobytka, ale aj omnivorov (všežravcov). K zmenám v chúťkach dochádza najmä v období intenzívneho vykrmovania a potom hniezdenia. Iné druhy koprofágov sa zase priživujú na výkaloch hlodavcov či žijú v spoločnosti leňochov, pridŕžajú sa ich srsti a čakajú na trus, ktorý zahrabú a zužitkujú. Na záver ešte spomeňme istú bizarnú skupinu, ktorá sa vyznačuje záľubou v podnikaní fakultatívnych výletov. Špecifická je preto, lebo cieľom putovania je ľudské rektum, kam chrobák zalezie a nejaký čas v ňom pobudne. Tento jav nazvaný scarabiasis sa zatiaľ vyskytuje len v oblastiach indického vidieka, takže obyvatelia zvyšných častí sveta musia len dúfať, že chrobáky svoju cestovateľskú vášeň nerozšíria o pobyty v rámci globálnej turistiky.
.autor je zoológ.
.investícia do potomstva
Dizajnovo zaujímavé sú samce lajniačikov starostlivých (Copris lunaris), ktorých hlavy zdobí zašpicatený roh. Nie je to žiadna samoúčelná ozdoba, pomáha totiž samčekovi pri razení si podzemnej cesty a budovaní hniezda pre budúce potomstvo. Tento teplomilný druh si buduje základňu pod kravskými lajnami. Na stavbe bok po boku pracuje samček aj samička. Keď je hniezdo hotové, spoločnými silami doň natlačia trus, ktorý ešte nejaký čas zreje. Počas júla z tohto materiálu samička vytvorí niekoľko hruškovitých až vajcovitých plodových komôrok. Každá z nich je samostatnou garsónkou pre larvu, ktorá sa vyliahne z vloženého vajíčka. Živí sa obsahom komôrky, keď sa náhodou stane, že ju pre svoju pažravosť prehryzie či inak poškodí, dokáže otvor zaceliť pomocou vlastných výlučkov. Nazmar nepríde nič, pretože aj nestrávené zvyšky zo svojho tela vzápätí zožerie. V hniezde po celý čas zostávajú aj samička so samčekom, čas si krátia dôkladným vonkajším čistením plodových komôrok. Takýto rodičovský prístup je v hmyzej ríši ojedinelý a vychádza z toho, že pre lajniakov je najdôležitejším životným poslaním práve investícia do početného potomstva.
.Sizyfos či tunelár
Koprofágne chrobáky si stavajú osobité hniezda, ktoré sa druh od druhu líšia tvarovo aj rozlohou. Okrem toho preferujú rôzne spôsoby premiestňovania trusu, na základe čoho ich entomológovia delia na tri skupiny. Prvú tvoria tie, ktoré trus vyformujú do guľôčky, a potom ju pospiatky zadnými nohami kotúľajú k hniezdu, nazvime ich gúľači. Akciu väčšinou iniciuje samec, čím na seba upozorní partnerku, ktorá sa nechá nielen zviesť, ale aj odviezť na umiesenej guľôčke. Nie je to jednoduché, cesta je hrboľatá, náklad, ktorý môže byť až 70-násobne ťažší, ako jeho majiteľ, občas zmení smer a chrobák musí začať odznova. Okrem toho ho neustále ohrozujú iné samce, ktoré chcú ukoristiť nielen prácne umiesenú guľôčku, ale aj samicu. Nástrah nie je ušetrená ani ona. Keď sa páru po ceste pripletie pod nohy výbojnejšia samica, samec neraz bez zábran podľahne jej vnadám a víťazku vymení za porazenú. Poďme však k druhej skupine hovniválov, ktorú tvoria tunelári. Už sme ich spomínali, sú to tí, ktorí si hĺbia chodbu vedúcu k hniezdu priamo pod vyhliadnutým výkalom. Zaujímavé je, že jeden tunelár pri svojej činnosti dokáže premiestniť až kilo trusu! Podľa intenzity, s akou pracujú, sa delia na „rýchlotunelárov“ či pomaly napredujúcich hĺbičov. Tieto aktivity väčšinou iniciujú samice v rámci rituálov párenia. Treťou skupinou sú „squateri“, tí si hniezdo vybudujú priamo v exkremente, prípadne sa s nejakými stavebnými prácami vôbec nezaťažujú a vajíčka nakladú, ako príde. Aby však zbytočne neprovokovali a neriskovali, že prídu o potomstvo, vyberajú si trus, o ktorý nie je veľký záujem – čiže starý a suchý.
.estét a výletník
Aj medzi koprofágnymi chrobákmi natrafíme na niekoľko druhov, ktoré si udržiavajú status estétov a namiesto trusu uprednostňujú napríklad kvety. Zo všetkých spomeňme chrústika škvrnitého či známeho krásavca zlatoňa zlatistého a hladkého, ale aj klasické chrústy. V tejto skupine sa vyskytuje aj niekoľko obrov, pochádzajúcich z trópov a dorastajúcich aj do sedemnástich centimetrov. Väčšina druhov však zostáva verná tradičnému spôsobu stravovania. Pritom vyhľadávajú nielen trus bylinožravého dobytka, ale aj omnivorov (všežravcov). K zmenám v chúťkach dochádza najmä v období intenzívneho vykrmovania a potom hniezdenia. Iné druhy koprofágov sa zase priživujú na výkaloch hlodavcov či žijú v spoločnosti leňochov, pridŕžajú sa ich srsti a čakajú na trus, ktorý zahrabú a zužitkujú. Na záver ešte spomeňme istú bizarnú skupinu, ktorá sa vyznačuje záľubou v podnikaní fakultatívnych výletov. Špecifická je preto, lebo cieľom putovania je ľudské rektum, kam chrobák zalezie a nejaký čas v ňom pobudne. Tento jav nazvaný scarabiasis sa zatiaľ vyskytuje len v oblastiach indického vidieka, takže obyvatelia zvyšných častí sveta musia len dúfať, že chrobáky svoju cestovateľskú vášeň nerozšíria o pobyty v rámci globálnej turistiky.
.autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.