Dvaja maskovaní muži, ozbrojení kalašnikovmi, puškami a protitankovými granátometmi, vtrhli predpoludním do redakcie francúzskeho satirického časopisu Charlie Hebdo na Rue Nicolas-Appert číslo 10, v jedenástom parížskom okrsku. Ešte predtým vošli do domu číslo šesť na tej istej ulici, tam sa dožadovali odpovede na otázku, či je to redakcia Charlie Hebdo. Keď si uvedomili, že našli len archív časopisu, posunuli sa na desiatku. Pred vchodom zastihli karikaturistku Corinne Reyovú s malou dcérkou, ktorú predtým vyzdvihla zo škôlky. Pohrozili jej, že dieťa okamžite zabijú, a tým ju prinútili, aby im kódom otvorila dvere. Vbehli dnu a vyvolávali mená svojich vybraných obetí. Corinne Reyová strhla dcérku pod stôl a tam sa spolu schovávali počas strašných minút, keď útočníci zabili štyroch karikaturistov. Svedok z vedľajších kancelárií, ktoré nepatria redakcii, uviedol, že keď prišiel na miesto činu krátko po ústupe teroristov, všade ležali telá a tiekla krv.
Teroristi dohromady vypálili odhadom päťdesiat výstrelov. Zabili dvanásť ľudí – osem zamestnancov redakcie a dvoch policajtov. Jedenástich ľudí zranili. V budove počas streľby kričali Alláhu akbar, Boh je veľký.
Dvaja páchatelia boli do piatkového popoludnia stále na úteku, ale napokon po zásahu polície obaja zahynuli. Bratia, 32-ročný Cherif Kouachi a 34-ročný Said Kouachi, sa narodili vo Francúzsku, no v rodine pochádzajúcej z Alžírska. Pred zásahom polície sa zabarikádovali v budove tlačiarne v obci Dammartin-en-Goële neďaleko Paríža a mali rukojemníkov. V telefonickom rozhovore policajtom oznámili, že si prajú zomrieť mučeníckou smrťou. Informácie sa šíria rýchlo a vzápätí sa pred „výkonom“ týchto dvoch mužov sklonila somálska islamistická milícia al-Šabáb. „Miliónom moslimov urobili svojím činom radosť,“ uviedlo rádio Andalus, oficiálna stanica milície. „Niektorí pomýlení ľudia tvrdia, že to bol útok na slobodu slova, ale to nie je pravda, a dvaja hrdinovia podľa toho konali.“ Vo vysielaní tiež zaznelo, že Usáma bin Ládin „varoval Západ, že ak nemá sloboda slova hranice, tak musíte očakávať, že vaša krv bude preliata.“
O preliatej krvi moslima však rádio Andalus nehovorilo: Jedného policajta dorazili útočníci z bezprostrednej blízkosti strelou do hlavy, keď už ležal ranený na zemi a prosil o milosť. Teroristom bolo úplne jedno, že v uniforme leží pred nimi moslim.
Polícia v súvislosti s útokom zadržala deväť ľudí. Zároveň vyšetrovala osobitný útok, ktorý sa odohral vo štvrtok v južnej parížskej štvrti Montrouge – strelec v čiernom, oblečený podobne ako bratia Kouachiovci, tam zastrelil policajtku. Volala sa Clarissa Jean-Philippe, nemala ani tridsať rokov, len nedávno ukončila školu, ako policajtka bola začiatočníčka a kolegovia o nej povedali, že zo všetkého najviac chcela slúžiť vlasti.
V piatok krátko pred uzávierkou tohto čísla prišla správa, že aj strelca z Montrouge polícia zastrelila. Ale o život prišli aj štyria rukojemníci.
.zaujímal ho najmä hip-hop?
Dá sa vôbec rozumom pochopiť, čo môže človeka motivovať na takýto čin? Útočníci konali ako náboženskí fanatici – je nutné sa však pýtať, čo ich k náboženskému fanatizmu priviedlo. Hlavným faktorom tu nemôže byť „hĺbka viery“ páchateľov. Na svete je množstvo hlboko veriacich moslimov, ktorých takéto zločiny šokujú. A v prípade bratov Kouachiovcov dokonca zazneli svedectvá ich známych, že najmenej jeden z nich bol len „príležitostný moslim“, ktorý sa nevyhýbal alkoholu, tabaku, marihuane a mimomanželskému sexu. Teda žiadny asketický bojovník za Prorokovu česť, ale skôr človek, ktorý by bol podľa tvrdo poňatých zákonov šaríje hodný trestu.
Obaja bratia sa však predsa začlenili medzi džihádistov, dostali džihádistický výcvik a podľa informácií z USA Today sa len vlani v lete vrátili zo Sýrie. Jeden z nich bol v roku 2005 v Jemene, zrejme na výcviku. Na Kouachiovcov mal údajne silný vplyv džihádistický kazateľ-samouk z mešity Addawa v Paríži. Tento charizmatický muž, Farid Benyettou, z nich chcel mať vojakov svätej vojny. Takmer sa mu to podarilo už vtedy – ale len takmer. V roku 2008 francúzska polícia zatkla niekoľko ľudí v súvislosti s verbovaním bojovníkov do Iraku. Medzi zatknutými bol aj Chérif Kouachi. Ten pred súdom pokorne vyhlásil, že pri zadržaní sa mu uľavilo, lebo sa veľmi bál bojov v Iraku. Pôvodne chcel, ako tvrdil, útočiť na Židov vo Francúzsku. Farid Benyettou, jeho duchovný vodca, mu však povedal, že Francúzsko nie je „krajinou džihádu“ . Irak áno. Chérif Kouachi súdu opisoval, že sa už vzdal myšlienok na džihád, pracuje vraj pokojne v supermarkete a zaujíma ho najmä hip-hop.
No očividne to nebol jeho hlavný záujem. A Francúzsko sa pre Benyettouových nasledovníkov už zjavne stalo krajinou džihádu. Chérif Kouachi sa brutálnym spôsobom rozhodol svetu ukázať, že sa už nebojí. Preto spáchal zverský zločin v Paríži.
.toto nie je sociálna vzbura
Bojiskom je Francúzsko už dávno. Prebieha tu boj medzi potomkami obyvateľov jeho bývalých kolónií a tradičnými francúzskymi hodnotami, ako ich pozná Západ: bratstvom, rovnosťou a slobodou. Toto postkoloniálne dedičstvo sa občas pripomenie mimoriadne bolestným spôsobom. Útok na redakciu Charlie Hebdo síce súvisí s aktuálnym vývojom v Sýrii, Iraku či Afganistane, ale zároveň je bez debaty čisto francúzsky – či skôr antifrancúzsky. A nejde ani o špecificky sociálny problém – neplatí často používané vysvetlenie, že mladí moslimovia sa vo Francúzsku cítia nedostatočne ekonomicky akceptovaní, nemajú šancu uplatniť sa na trhu práce a ich osudom je chudoba, život na podpore a bezvýchodiskovosť. Nie je to vzbura „proletárov“ proti „vykorisťovateľom“. Hlavná motivácia týchto vzbúrencov – od pouličných výtržníkov až po brutálnych vrahov skrývajúcich sa za islam – je inde.
Podľa Andrewa Husseyho, britského reportéra a publicistu, bojujú o naplnenie svojej vyprázdnenej identity a ženie ich nenávisť proti všetkému francúzskemu. „Na’al abouk la France! Fuck France!“ cituje vo svojej knihe The French Intifada, pokrik mladých, ktorí sa na stanici Gare du Nord z času na čas zrážajú s políciou. „Tento slogan – vlastne skôr kliatba – nemá vôbec nič spoločné s nijakou francúzskou tradíciou revolty,“ píše. Sociálno-revolučné korene možno podľa Husseyho z hry vylúčiť. Zato však nemožno zabudnúť na postkoloniálny komplex. Francúzsko má najväčšiu moslimskú populáciu v Európe. „Vyše päť miliónov ľudí zo severnej Afriky, Stredného východu a z takzvaného „čierneho Atlantiku“, dlhého pásu západnej Afriky, čo sa tiahne od Mali po Senegal,“ uvádza problematiku Hussey. A práve v postkoloniálnej ére sa mnohí z týchto ľudí ocitli vo vákuu. Stratili poňatie o vlastnej identite, prípadne ho ani nikdy nemali, a ženie ich iracionálna úzkosť a zlosť – do boja proti všetkému francúzskemu. Viac ako smrti sa boja toho, že „prestanú jestvovať“ – problém chudobných štvrtí banlieues, bezútešných predmestí Paríža, je podľa Husseyho problémom identity, priam iracionálnej zatrpknutosti a zúrivosti.
Teda nič také, čo by vyriešila reforma sociálneho systému alebo zvyšovanie podpôr v nezamestnanosti. Je to veľmi, veľmi úrodná pôda pre džihádistických klerikov, ktorí verbujú rozhnevaných mladých mužov (a neraz aj ženy) do svojho boja. Stačí využiť dlho tlejúci hnev proti Francúzsku. V Husseyho knihe sa jeden mladý moslim, pôvodom z Alžírska, vyjadril, že nenávidí Francúzsko, ale nechce žiť v krajine, odkiaľ je jeho rodina, pretože tam je ťažko a „človek môže ľahko zomrieť od hladu“. Pre týchto mladých mužov je teda Francúzsko štátom, ktorý „živí telo“, ale kde je uspokojivá identita nedosiahnuteľná.
.takto sa legitimizoval teror
Hussey je presvedčený, že skutočným koreňom problému je postkoloniálny syndróm a trauma. Aby túto tézu ilustroval, detailne opisuje zverstvá, ktorých sa v Alžírsku, teda vo svojej kolónii, dopúšťali Francúzi, keď tam potláčali protikoloniálne vzbury, a tiež brutalitu, s akou sa im protikoloniálni vzbúrenci mstili. Čitateľa doslova zničí pasážami o metódach mučenia, používaných francúzskymi kolonistami, a ďalšími o tom, ako moslimská populácia masakrovala Európanov. Tu sa teror legitimizoval, argumentuje freneticky Hussey, ako metóda vládnutia aj ako metóda boja proti vládnutiu. Malo to obrovské psychologické následky a dodnes má. Násilie, či už v podobe pouličných nepokojov namierených proti francúzskej vláde, aké dosť pravidelne otriasajú Parížom, alebo v podobe brutálnych útokov džihádistov, je pevne zakotvené v kolektívnej pamäti francúzskych moslimov. Nedôvera, ktorou sa logicky odpláca majoritná populácia, začarovaný kruh len posilňuje.
Aj keď si Alžírsko v roku 1962 po osemročnej vojne vybojovalo nezávislosť, nenastala idyla. Ani pre tých Alžírčanov, ktorí zostali vo vlasti, v očakávaní nového a šťastnejšieho života, ale ani pre tých, ktorí sa vysťahovali do Francúzska, kde aj oni dúfali v nový začiatok – a nový domov. Ako to už v podobných prípadoch býva, najhorší osud čakal Alžírčanov, ktorí spolupracovali s Francúzmi – a Francúzi ich po svojom ústupe buď prenechali pomste ich krajanov, alebo ich síce „repatriovali“, no v skutočnosti to znamenalo, že na francúzskej pôde putovali do sústreďovacích táborov s neľudskými podmienkami.
„V dnešnom Alžírsku je to tak: Francúzi odišli, no Francúzsko zostalo nepriateľom. Ale zároveň predstavuje zasľúbenú zem,“ napísal Hussey. A trauma sa prenáša ďalej. Tlie aj medzi moslimami s alžírskym pôvodom, ktorí žijú vo Francúzsku. Stále totiž mnohí z nich majú rozporuplný až nenávistný vzťah k Francúzsku.
Hussey sa odvoláva aj na profesora Gillesa Kepela, ktorý vo svojej knihe Quatre-vingt-treize z roku 2012 prináša podobné zistenia: v parížskom dištrikte Seine Saint-Denis sú síce rozličné vetvy islamu navzájom v konflikte, ale všetky spája nenávisť voči sekulárnej Francúzskej republike. Ich nenávisť má podporu aj zvonka: z bývalých kolónií. „Mnohí francúzski politickí komentátori sú slepí,“ povedal Kepel Husseymu a ten jeho slová cituje vo svojej Francúzskej intifáde. „Nechcú vidieť svet mimo Francúzska. A preto nechápu, že to, čo sa tu deje, zavinil náš vzťah s arabským svetom a naše tamojšie dejiny.“ Podľa Kepela je nutné spájať napätie medzi moslimskou populáciou vo Francúzsku a francúzskou majoritou s udalosťami tzv. Arabskej jari. V rámci rebélií proti skorumpovaným vládcom sa totiž davy búrili aj proti Francúzsku – ktoré ako bývalá materská krajina týchto vládcov neraz politicky i finančne podporovalo.
A samozrejme, neslobodno zabudnúť na rolu, ktorú hrá v banlieues antisemitizmus. Svet, kde skutočných Židov nikto poriadne ani nestretáva, ale všetci vedia, akí Židia sú. Židia tam nechodia, hovorí Hussey – boja sa a majú sa čoho. Antisemitské vraždy sú strašné a čoraz brutálnejšie. A nie je zrejme náhoda, že tretí strelec, ten, ktorý zabil policajtku, sa napokon zabarikádoval a rukojemníkov si zobral práve v židovskom supermarkete. Židia sú pre džihádistov jednoducho zlo. A najhoršie je, hodnotí Hussey, že antisemitizmus je spoločnou vlastnosťou – možno jedinou – francúzskej spodiny a francúzskych elít, francúzskej ľavice a pravice. Preto sa pri mnohých antisemitských zločinoch nepomenuje v tlači ani v analýzach pravým menom to, čo sa stalo – radšej sa donekonečna omieľa, že páchateľ bol „duševne labilný“. Tak sa to stalo, keď Mohamed Merah v roku 2012 zastrelil pri židovskej škole v Toulouse rabína a tri deti – osemročné dievčatko zastrelil z tesnej blízkosti. Merah sám priznal, že k vraždám ho dohnal antisemitizmus, a že konal pre česť islamu. Francúzsky prezident však vyhlásil, že „so šialeným motívom tohto muža nemala islamská viera nič spoločné“.
.v banlieues sa nič nemení
Ale čo s Francúzskom, ktoré má takéto problémy? Trauma nemôže splodiť nič než ďalšie traumy, mieni Hussey, a je to možno príliš psychologizujúci postreh, aby sa dal uplatniť pri hľadaní reálnych riešení problému s moslimskou menšinou. To je zrejme aj najväčšia výčitka, ktorá býva adresovaná jeho knihe – kde je riešenie? Andrew Hussey v prenesenom zmysle krčí plecami. „Už v devätnástom storočí Charles Baudelaire napísal, že Paríž máta jeho minulosť, ‚duchovia za bieleho dňa´,“ povzdychne si na záver a napoly ironicky dodá, že keď je Paríž domovom toľkých duchov koloniálnych a antikoloniálnych zabijakov, azda Francúzsko potrebuje exorcistu.
„Nepredpovedám vývoj, nemienim prorokovať...“ dodáva ešte. Všíma si však pokračujúce pálenie áut a antisemitské incidenty. „V banlieues sa zmenilo málo. Je tam veľa hnevu a veľa mladých mužov, ktorí sú ochotní zmeniť sa na Božích bojovníkov. Ale výtržníci, záškodníci a vrahovia z banlieues sa neusilujú o žiadnu reformu či revolúciu. Len o pomstu. Často svoju zúrivosť vyjadrujú symbolicky: privlastňujú si jazyk intifády... hovoria arabským slangom, mávajú alžírskou zástavou, provokatívne nosia závoj... to všetko sú kroky zamerané na podkopanie základov Francúzskej republiky. Pre mnohých Francúzov je z týchto dôvodov banlieue symbolom ‚inakosti´ – inakosti vylúčených, potláčaných, hrozných a nenávidených.“
Ak máme pokračovať v duchu Husseyho knihy, môžeme sa spýtať, koľko nových prízrakov násilia pribudne vo Francúzsku po vystrieľaní redakcie Charlie Hebdo. A či na ich vyhnanie budú stačiť kolektívne prejavy účasti a odvahy. V každom prípade, ďalšie číslo časopisu Charlie Hebdo vychádza v miliónovom náklade. Kolegovia zosnulých karikaturistov kresliť neprestávajú. My prinášame ich obrázky. Vy si s nami potichu spomeňte na obete.
Teroristi dohromady vypálili odhadom päťdesiat výstrelov. Zabili dvanásť ľudí – osem zamestnancov redakcie a dvoch policajtov. Jedenástich ľudí zranili. V budove počas streľby kričali Alláhu akbar, Boh je veľký.
Dvaja páchatelia boli do piatkového popoludnia stále na úteku, ale napokon po zásahu polície obaja zahynuli. Bratia, 32-ročný Cherif Kouachi a 34-ročný Said Kouachi, sa narodili vo Francúzsku, no v rodine pochádzajúcej z Alžírska. Pred zásahom polície sa zabarikádovali v budove tlačiarne v obci Dammartin-en-Goële neďaleko Paríža a mali rukojemníkov. V telefonickom rozhovore policajtom oznámili, že si prajú zomrieť mučeníckou smrťou. Informácie sa šíria rýchlo a vzápätí sa pred „výkonom“ týchto dvoch mužov sklonila somálska islamistická milícia al-Šabáb. „Miliónom moslimov urobili svojím činom radosť,“ uviedlo rádio Andalus, oficiálna stanica milície. „Niektorí pomýlení ľudia tvrdia, že to bol útok na slobodu slova, ale to nie je pravda, a dvaja hrdinovia podľa toho konali.“ Vo vysielaní tiež zaznelo, že Usáma bin Ládin „varoval Západ, že ak nemá sloboda slova hranice, tak musíte očakávať, že vaša krv bude preliata.“
O preliatej krvi moslima však rádio Andalus nehovorilo: Jedného policajta dorazili útočníci z bezprostrednej blízkosti strelou do hlavy, keď už ležal ranený na zemi a prosil o milosť. Teroristom bolo úplne jedno, že v uniforme leží pred nimi moslim.
Polícia v súvislosti s útokom zadržala deväť ľudí. Zároveň vyšetrovala osobitný útok, ktorý sa odohral vo štvrtok v južnej parížskej štvrti Montrouge – strelec v čiernom, oblečený podobne ako bratia Kouachiovci, tam zastrelil policajtku. Volala sa Clarissa Jean-Philippe, nemala ani tridsať rokov, len nedávno ukončila školu, ako policajtka bola začiatočníčka a kolegovia o nej povedali, že zo všetkého najviac chcela slúžiť vlasti.
V piatok krátko pred uzávierkou tohto čísla prišla správa, že aj strelca z Montrouge polícia zastrelila. Ale o život prišli aj štyria rukojemníci.
.zaujímal ho najmä hip-hop?
Dá sa vôbec rozumom pochopiť, čo môže človeka motivovať na takýto čin? Útočníci konali ako náboženskí fanatici – je nutné sa však pýtať, čo ich k náboženskému fanatizmu priviedlo. Hlavným faktorom tu nemôže byť „hĺbka viery“ páchateľov. Na svete je množstvo hlboko veriacich moslimov, ktorých takéto zločiny šokujú. A v prípade bratov Kouachiovcov dokonca zazneli svedectvá ich známych, že najmenej jeden z nich bol len „príležitostný moslim“, ktorý sa nevyhýbal alkoholu, tabaku, marihuane a mimomanželskému sexu. Teda žiadny asketický bojovník za Prorokovu česť, ale skôr človek, ktorý by bol podľa tvrdo poňatých zákonov šaríje hodný trestu.
Obaja bratia sa však predsa začlenili medzi džihádistov, dostali džihádistický výcvik a podľa informácií z USA Today sa len vlani v lete vrátili zo Sýrie. Jeden z nich bol v roku 2005 v Jemene, zrejme na výcviku. Na Kouachiovcov mal údajne silný vplyv džihádistický kazateľ-samouk z mešity Addawa v Paríži. Tento charizmatický muž, Farid Benyettou, z nich chcel mať vojakov svätej vojny. Takmer sa mu to podarilo už vtedy – ale len takmer. V roku 2008 francúzska polícia zatkla niekoľko ľudí v súvislosti s verbovaním bojovníkov do Iraku. Medzi zatknutými bol aj Chérif Kouachi. Ten pred súdom pokorne vyhlásil, že pri zadržaní sa mu uľavilo, lebo sa veľmi bál bojov v Iraku. Pôvodne chcel, ako tvrdil, útočiť na Židov vo Francúzsku. Farid Benyettou, jeho duchovný vodca, mu však povedal, že Francúzsko nie je „krajinou džihádu“ . Irak áno. Chérif Kouachi súdu opisoval, že sa už vzdal myšlienok na džihád, pracuje vraj pokojne v supermarkete a zaujíma ho najmä hip-hop.
No očividne to nebol jeho hlavný záujem. A Francúzsko sa pre Benyettouových nasledovníkov už zjavne stalo krajinou džihádu. Chérif Kouachi sa brutálnym spôsobom rozhodol svetu ukázať, že sa už nebojí. Preto spáchal zverský zločin v Paríži.
.toto nie je sociálna vzbura
Bojiskom je Francúzsko už dávno. Prebieha tu boj medzi potomkami obyvateľov jeho bývalých kolónií a tradičnými francúzskymi hodnotami, ako ich pozná Západ: bratstvom, rovnosťou a slobodou. Toto postkoloniálne dedičstvo sa občas pripomenie mimoriadne bolestným spôsobom. Útok na redakciu Charlie Hebdo síce súvisí s aktuálnym vývojom v Sýrii, Iraku či Afganistane, ale zároveň je bez debaty čisto francúzsky – či skôr antifrancúzsky. A nejde ani o špecificky sociálny problém – neplatí často používané vysvetlenie, že mladí moslimovia sa vo Francúzsku cítia nedostatočne ekonomicky akceptovaní, nemajú šancu uplatniť sa na trhu práce a ich osudom je chudoba, život na podpore a bezvýchodiskovosť. Nie je to vzbura „proletárov“ proti „vykorisťovateľom“. Hlavná motivácia týchto vzbúrencov – od pouličných výtržníkov až po brutálnych vrahov skrývajúcich sa za islam – je inde.
Podľa Andrewa Husseyho, britského reportéra a publicistu, bojujú o naplnenie svojej vyprázdnenej identity a ženie ich nenávisť proti všetkému francúzskemu. „Na’al abouk la France! Fuck France!“ cituje vo svojej knihe The French Intifada, pokrik mladých, ktorí sa na stanici Gare du Nord z času na čas zrážajú s políciou. „Tento slogan – vlastne skôr kliatba – nemá vôbec nič spoločné s nijakou francúzskou tradíciou revolty,“ píše. Sociálno-revolučné korene možno podľa Husseyho z hry vylúčiť. Zato však nemožno zabudnúť na postkoloniálny komplex. Francúzsko má najväčšiu moslimskú populáciu v Európe. „Vyše päť miliónov ľudí zo severnej Afriky, Stredného východu a z takzvaného „čierneho Atlantiku“, dlhého pásu západnej Afriky, čo sa tiahne od Mali po Senegal,“ uvádza problematiku Hussey. A práve v postkoloniálnej ére sa mnohí z týchto ľudí ocitli vo vákuu. Stratili poňatie o vlastnej identite, prípadne ho ani nikdy nemali, a ženie ich iracionálna úzkosť a zlosť – do boja proti všetkému francúzskemu. Viac ako smrti sa boja toho, že „prestanú jestvovať“ – problém chudobných štvrtí banlieues, bezútešných predmestí Paríža, je podľa Husseyho problémom identity, priam iracionálnej zatrpknutosti a zúrivosti.
Teda nič také, čo by vyriešila reforma sociálneho systému alebo zvyšovanie podpôr v nezamestnanosti. Je to veľmi, veľmi úrodná pôda pre džihádistických klerikov, ktorí verbujú rozhnevaných mladých mužov (a neraz aj ženy) do svojho boja. Stačí využiť dlho tlejúci hnev proti Francúzsku. V Husseyho knihe sa jeden mladý moslim, pôvodom z Alžírska, vyjadril, že nenávidí Francúzsko, ale nechce žiť v krajine, odkiaľ je jeho rodina, pretože tam je ťažko a „človek môže ľahko zomrieť od hladu“. Pre týchto mladých mužov je teda Francúzsko štátom, ktorý „živí telo“, ale kde je uspokojivá identita nedosiahnuteľná.
.takto sa legitimizoval teror
Hussey je presvedčený, že skutočným koreňom problému je postkoloniálny syndróm a trauma. Aby túto tézu ilustroval, detailne opisuje zverstvá, ktorých sa v Alžírsku, teda vo svojej kolónii, dopúšťali Francúzi, keď tam potláčali protikoloniálne vzbury, a tiež brutalitu, s akou sa im protikoloniálni vzbúrenci mstili. Čitateľa doslova zničí pasážami o metódach mučenia, používaných francúzskymi kolonistami, a ďalšími o tom, ako moslimská populácia masakrovala Európanov. Tu sa teror legitimizoval, argumentuje freneticky Hussey, ako metóda vládnutia aj ako metóda boja proti vládnutiu. Malo to obrovské psychologické následky a dodnes má. Násilie, či už v podobe pouličných nepokojov namierených proti francúzskej vláde, aké dosť pravidelne otriasajú Parížom, alebo v podobe brutálnych útokov džihádistov, je pevne zakotvené v kolektívnej pamäti francúzskych moslimov. Nedôvera, ktorou sa logicky odpláca majoritná populácia, začarovaný kruh len posilňuje.
Aj keď si Alžírsko v roku 1962 po osemročnej vojne vybojovalo nezávislosť, nenastala idyla. Ani pre tých Alžírčanov, ktorí zostali vo vlasti, v očakávaní nového a šťastnejšieho života, ale ani pre tých, ktorí sa vysťahovali do Francúzska, kde aj oni dúfali v nový začiatok – a nový domov. Ako to už v podobných prípadoch býva, najhorší osud čakal Alžírčanov, ktorí spolupracovali s Francúzmi – a Francúzi ich po svojom ústupe buď prenechali pomste ich krajanov, alebo ich síce „repatriovali“, no v skutočnosti to znamenalo, že na francúzskej pôde putovali do sústreďovacích táborov s neľudskými podmienkami.
„V dnešnom Alžírsku je to tak: Francúzi odišli, no Francúzsko zostalo nepriateľom. Ale zároveň predstavuje zasľúbenú zem,“ napísal Hussey. A trauma sa prenáša ďalej. Tlie aj medzi moslimami s alžírskym pôvodom, ktorí žijú vo Francúzsku. Stále totiž mnohí z nich majú rozporuplný až nenávistný vzťah k Francúzsku.
Hussey sa odvoláva aj na profesora Gillesa Kepela, ktorý vo svojej knihe Quatre-vingt-treize z roku 2012 prináša podobné zistenia: v parížskom dištrikte Seine Saint-Denis sú síce rozličné vetvy islamu navzájom v konflikte, ale všetky spája nenávisť voči sekulárnej Francúzskej republike. Ich nenávisť má podporu aj zvonka: z bývalých kolónií. „Mnohí francúzski politickí komentátori sú slepí,“ povedal Kepel Husseymu a ten jeho slová cituje vo svojej Francúzskej intifáde. „Nechcú vidieť svet mimo Francúzska. A preto nechápu, že to, čo sa tu deje, zavinil náš vzťah s arabským svetom a naše tamojšie dejiny.“ Podľa Kepela je nutné spájať napätie medzi moslimskou populáciou vo Francúzsku a francúzskou majoritou s udalosťami tzv. Arabskej jari. V rámci rebélií proti skorumpovaným vládcom sa totiž davy búrili aj proti Francúzsku – ktoré ako bývalá materská krajina týchto vládcov neraz politicky i finančne podporovalo.
A samozrejme, neslobodno zabudnúť na rolu, ktorú hrá v banlieues antisemitizmus. Svet, kde skutočných Židov nikto poriadne ani nestretáva, ale všetci vedia, akí Židia sú. Židia tam nechodia, hovorí Hussey – boja sa a majú sa čoho. Antisemitské vraždy sú strašné a čoraz brutálnejšie. A nie je zrejme náhoda, že tretí strelec, ten, ktorý zabil policajtku, sa napokon zabarikádoval a rukojemníkov si zobral práve v židovskom supermarkete. Židia sú pre džihádistov jednoducho zlo. A najhoršie je, hodnotí Hussey, že antisemitizmus je spoločnou vlastnosťou – možno jedinou – francúzskej spodiny a francúzskych elít, francúzskej ľavice a pravice. Preto sa pri mnohých antisemitských zločinoch nepomenuje v tlači ani v analýzach pravým menom to, čo sa stalo – radšej sa donekonečna omieľa, že páchateľ bol „duševne labilný“. Tak sa to stalo, keď Mohamed Merah v roku 2012 zastrelil pri židovskej škole v Toulouse rabína a tri deti – osemročné dievčatko zastrelil z tesnej blízkosti. Merah sám priznal, že k vraždám ho dohnal antisemitizmus, a že konal pre česť islamu. Francúzsky prezident však vyhlásil, že „so šialeným motívom tohto muža nemala islamská viera nič spoločné“.
.v banlieues sa nič nemení
Ale čo s Francúzskom, ktoré má takéto problémy? Trauma nemôže splodiť nič než ďalšie traumy, mieni Hussey, a je to možno príliš psychologizujúci postreh, aby sa dal uplatniť pri hľadaní reálnych riešení problému s moslimskou menšinou. To je zrejme aj najväčšia výčitka, ktorá býva adresovaná jeho knihe – kde je riešenie? Andrew Hussey v prenesenom zmysle krčí plecami. „Už v devätnástom storočí Charles Baudelaire napísal, že Paríž máta jeho minulosť, ‚duchovia za bieleho dňa´,“ povzdychne si na záver a napoly ironicky dodá, že keď je Paríž domovom toľkých duchov koloniálnych a antikoloniálnych zabijakov, azda Francúzsko potrebuje exorcistu.
„Nepredpovedám vývoj, nemienim prorokovať...“ dodáva ešte. Všíma si však pokračujúce pálenie áut a antisemitské incidenty. „V banlieues sa zmenilo málo. Je tam veľa hnevu a veľa mladých mužov, ktorí sú ochotní zmeniť sa na Božích bojovníkov. Ale výtržníci, záškodníci a vrahovia z banlieues sa neusilujú o žiadnu reformu či revolúciu. Len o pomstu. Často svoju zúrivosť vyjadrujú symbolicky: privlastňujú si jazyk intifády... hovoria arabským slangom, mávajú alžírskou zástavou, provokatívne nosia závoj... to všetko sú kroky zamerané na podkopanie základov Francúzskej republiky. Pre mnohých Francúzov je z týchto dôvodov banlieue symbolom ‚inakosti´ – inakosti vylúčených, potláčaných, hrozných a nenávidených.“
Ak máme pokračovať v duchu Husseyho knihy, môžeme sa spýtať, koľko nových prízrakov násilia pribudne vo Francúzsku po vystrieľaní redakcie Charlie Hebdo. A či na ich vyhnanie budú stačiť kolektívne prejavy účasti a odvahy. V každom prípade, ďalšie číslo časopisu Charlie Hebdo vychádza v miliónovom náklade. Kolegovia zosnulých karikaturistov kresliť neprestávajú. My prinášame ich obrázky. Vy si s nami potichu spomeňte na obete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.