Dvadsaťročná Ľudmila Cervanová aj pätnásťročný Charles Zelmanovits zmizli v roku 1976. Z únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily boli v roku 1981 obvinení a následne odsúdení siedmi Nitrania. Z únosu, znásilnenia a vraždy Charlesa bol v roku 1994 obvinený a následne odsúdený Thomas Quick. Bola to prvá, ale nie posledná vražda, z ktorej bol obvinený. V priebehu siedmich rokov bol odsúdený za osem vrážd. A priznal sa k mnohým ďalším.
Priznania hrali vo všetkých spomínaných prípadoch mimoriadne dôležitú úlohu. Predstavovali hlavné argumenty obžaloby a hoci to boli argumenty naozaj vážne, predsa len neboli bezvýhradne presvedčivé. Na Slovensku preto, lebo všetky priznania boli ešte pred súdnym pojednávaním odvolané, vo Švédsku preto, lebo išlo o priznania psychiatrického pacienta. Právne systémy európskych štátov navyše neumožňujú odsúdenie len na základe priznania, takže slovenskí aj švédski vyšetrovatelia a prokurátori museli zhromaždiť a predložiť súdom dôveryhodné svedectvá a forenzné dôkazy. Vyšetrovatelia a prokurátori zhromaždili a predložili, súdy posúdili a odsúdili.
Médiá aj verejnosť prijali rozsudky so zadosťučinením. V jednej aj druhej krajine sa však ojedinele začali ozývať aj kritické hlasy. Zo začiatku boli len slabé, ale postupne sa im podarilo aspoň čiastočne ovplyvniť odbornú aj verejnú mienku. Verdikty súdov už neboli prijímané jednoznačne pozitívne. Väčšina však bola stále presvedčená o vine odsúdených.
Na podporu svojho názoru mala táto väčšina zdanlivo nepriestrelné argumenty. Na Slovensku zneli tieto argumenty v zásade takto: 1. Zločin síce vyšetrovala komunistická polícia a prokuratúra, ale nie v 50. rokoch, takže nebolo možné ľubovoľne prekrúcať fakty v neprospech obžalovaných. 2. Rozsudok síce vyniesol komunistický súd, ale potvrdilo ho niekoľko súdov aj po roku 1989. 3. Polícia, prokuratúra a súdy mali prístup ku všetkým spisom a ďalším materiálom, ich rozhodnutia preto boli a dodnes sú oveľa kvalifikovanejšie než názory nejakých novinárov. 4. Odsúdenie nevinných ľudí by nikomu neprospelo, takže je takmer nepredstaviteľné, že by na ňom súdy trvali aj pri vážnych pochybnostiach v prospech obžalovaných.
Vo Švédsku zaznievali podobné a v niečom dokonca ešte silnejšie argumenty. Quicka odsúdilo šesť rôznych súdov (dva z nich za dvojnásobnú vraždu). Všetky vyšetrovania síce viedol jeden a ten istý tím, ale bol to bezúhonný tím, zložený z predstaviteľov prokuratúry a polície demokratického štátu. A kto už by len mohol mať záujem na odsúdení nevinného človeka, ak by sa tým navyše kryli skutoční páchatelia hrozných zločinov?
.televízia
Na Slovensku aj vo Švédsku sa však našli ľudia, ktorí sa napriek všetkému opakovane snažili postup polície, prokuratúry a súdov spochybňovať. Vyvrcholením týchto snáh bolo niekoľko dokumentárnych filmov a jedna televízna diskusia. V rokoch 2008-09 odvysielala švédska televízia tri dokumenty Hannesa Råstama o kauze Quick. V roku 2011 odvysielala slovenská televízia diskusiu šéfredaktora .týždňa Štefana Hríba o kauze Cervanová a v roku 2013 mal premiéru celovečerný dokumentárny film Roberta Kirchhoffa venovaný tejto kauze.
O tom, že z profesionálneho hľadiska išlo o veľmi slušne odvedenú robotu, svedčí množstvo novinárskych a filmárskych cien, ktoré spomínané televízne relácie a filmy získali. Oveľa zaujímavejšie, než tieto ceny, však boli iné reakcie.
Na Slovensku napríklad Rada pre vysielanie a retransmisiu ocenila diskusiu o kauze Cervanová pokutou vo výške 50-tisíc eur. Rade sa nepáčilo jednak to, že v diskusii neboli prítomní vyšetrovatelia, prokurátor a sudcovia (ktorí boli pozvaní, ale neprišli), a jednak to, že program vraj zasiahol do ľudskej dôstojnosti psychológa Gejzu Dobrotku a prokurátora Milana Valašíka (prvý napísal diletantské psychologické posudky, na základe ktorých druhý navrhoval tri tresty smrti).
Hlboké znepokojenie a rozhorčenie vyjadrila v súvislosti s reláciou aj Generálna prokuratúra SR. Tá vo svojom vyhlásení ostro protestovala proti skutočnosti, že vo verejnoprávnom médiu bol daný značný priestor osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené za obzvlášť závažné úmyselné trestné činy.
Vo Švédsku sa nič podobné nestalo. Televízne dokumenty Hannesa Råstama pritom poskytovali najväčší priestor osobe s diagnózou sadistického pedofila, ktorá bola právoplatne odsúdená za sexuálne motivované vraždy spojené s mučením, hanobením tiel obetí a kanibalizmom. Priestor dostal aj Quickom označený spolupáchateľ jednej z vrážd. Aj v tomto prípade išlo o právoplatne odsúdeného vraha (za inú vraždu), ktorý však mal na čas zločinu, ktorý mal spáchať s Quickom, spoľahlivé alibi.
Už v prvom dokumente Quick všetky svoje predchádzajúce priznania odvolal. Okrem neho dostali veľa priestoru aj iné osoby spochybňujúce jeho vinu. Napríklad príbuzní obetí presvedčení o tom, že skutoční páchatelia potrestaní neboli. Alebo policajt, ktorý bol pri jednej z Quickových rekonštrukcií a tvrdil, že Quick ukázal prakticky všetko úplne nesprávne. Alebo iný policajt, ktorý našiel dve z údajných Quickových obetí živé a zdravé mnoho rokov po tom, čo mali byť zavraždené. A ďalší policajt, ktorý hovoril o tom, ako „jednoznačne“ Quick priviedol policajtov na miesto činu: „Quick hovorí áno a zároveň vrtí hlavou. A keď povie vľavo, väčšinou myslí vpravo.“
Råstam zjavne zasiahol aj do ľudskej dôstojnosti konkrétnych a jasne menovaných psychológov a psychiatrov. Základné posolstvo svojich dokumentov totiž zhrnul takto: „Jedna uzavretá psychiatrická klinika zdrogovala nútene hospitalizovaného pacienta a urobila z neho narkomana. Potom bol vystavený intenzívnej psychoterapeutickej liečbe, ktorá ho metódou cukru a biča – spolu s neobmedzeným prístupom k narkotikám – prinútila priznať sa k viac ako tridsiatim vraždám. A hoci bol pacient opakovane usvedčený zo lži, štátnemu zástupcovi, policajným vyšetrovateľom, lekárom, terapeutom a rôznym odborníkom sa podarilo doviesť osem z priznaných vrážd až k obžalobe. Podľa šiestich okresných súdov bol pacient vo všetkých týchto prípadoch vinný.“
Spomínaní psychológovia a psychiatri sa v Råstamových dokumentoch nijako nebránia, pretože tam vôbec nevystupujú. Väčšinou preto, lebo to odmietli. Takže vidíme len jeden pokus o telefonický rozhovor s psychologičkou a vyjadrenie bývalého primára, že nechce pomáhať kamuflovať justičný škandál.
Do ľudskej dôstojnosti štátneho zástupcu, prokurátora van der Kwasta, sa tiež dosť zasiahlo. Ale ten aspoň nabral odvahu poskytnúť Råstamovi jeden dlhý rozhovor, takže má v jeho dokumentoch pomerne veľa priestoru. Nevyznelo to však príliš dobre. Namiesto priamych odpovedí sa často musel uchyľovať k právnickému zahmlievaniu, na niektoré otázky nevedel rozumne reagovať. Poskytnutie rozhovoru sa preto v konečnom dôsledku javilo ako nie celkom šťastné rohodnutie. Prokurátor Kwast mal radšej zaťato mlčať, tak ako sa to robí tu na Slovensku. Lenže sa asi bál, že v takom prípade by celkom stratil tvár. Vo Švédsku totiž nemajú mediálnu Radu, v ktorej by kapacity ako Miloš Mistrík či Pavol Dinka odmeňovali mlčanie zodpovedných umlčiavaním protivníkov absurdnými pokutami.
.argumenty
Råstamove dokumenty priniesli množstvo prekvapujúcich informácií a šokujúcich detailov. Pre slovenského čitateľa by však väčšina z nich asi nebola príliš zaujímavá. Koho by to predsa len zaujímalo, môže sa o tom dočítať v Råstamovej knihe Ako sa rodí sériový vrah, ktorá vyšla vo švédštine v roku 2012 a v češtine v roku 2014. My sa tu obmedzíme len na štyri príklady, ktoré majú čo povedať k štyrom vyššie spomínaným argumentom v prospech viny odsúdených Nitranov v kauze Cervanová.
Prvý argument sa týkal toho, že vyšetrovanie neprebiehalo v 50. rokoch, takže nebolo možné ľubovoľne prekrúcať fakty v neprospech obžalovaných. Tak sa poďme pozrieť na to, čo bolo možné vo Švédsku v 90. rokoch. Pri jednej z údajných Quickových obetí boli nájdené okuliare, ktoré určite nepatrili zavraždenému. Dva roky po čine si niekto na cudzineckej polícii všimol podobné okuliare na jednej pasovej fotografii. Okuliare aj fotografiu dostalo na analýzu Štátne kriminalistické laboratórium. Výsledok: okuliare na fotografii mali rovnaké dioptrie ako nájdené okuliare a s vysokou pravdepodobnosťou (druhý najvyšší stupeň na deväťstupňovej škále) išlo o jedny a tie isté okuliare. Nositeľ okuliarov mal záznam v trestnom registri (násilné trestné činy) a podľa niekoľkých svedectiev a ďalších indícií bol v kontakte so zavraždeným. Prokurátor Kwast všetky tieto skutočnosti ignoroval a dal si vypracovať iný expertný posudok. Urobili mu ho v jednej štokholmskej predajni okuliarov. Nový posudok umožňoval nechať túto stopu vychladnúť a nerušene sa venovať Quickovi. Záver: fakty sa brutálne prispôsobovali vyšetrovacej verzii nielen v komunistických krajinách a nielen v 50. rokoch.
Druhý argument sa týkal rovnakých rozhodnutí niekoľkých rôznych súdov. Nech už si o slovenských či švédskych súdoch myslíme čokoľvek, asi sa zhodneme na tom, že rozhodovať by mali na základe úplných podkladov. Lenže švédske súdy sa nedozvedeli o policajných výsluchoch Quickových súrodencov jednoznačne popierajúcich jeho opis neuveriteľne násilnej rodinnej situácie, ktorá mala byť prvotnou príčinou Quickovej sadistickej orientácie. V prípade Cervanová sa niektoré dôležité časti vyšetrovacieho spisu pred súdy vôbec nedostali, v prípade Quick sa záznamy niektorých dôležitých svedectiev nedostali ani len do vyšetrovacieho spisu. V jednom aj druhom prípade boli súdy zavádzané a rozhodovali síce zhodne, ale na zákade neúplných podkladov.
Tretí argument sa týkal toho, že vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia vedia o prípade neporovnateľne viac ako novinári. Jasný príklad toho, že to nemusí byť vždy pravda, poskytol opäť prokurátor Kwast. V jednej televíznej relácii – odvysielanej niekoľko rokov pred Råstamovými dokumentmi – dostal otázku, či existuje čo len jediný technický dôkaz proti Quickovi. V odpovedi uviedol, že „existujú dôkazy technického charakteru, ako napríklad ohorené ľudské ostatky, na ktorých je rez vedený presne tak, ako to popísal páchateľ“. Reč bola o jedinom forenznom dôkaze, ktorý obžaloba v prípade ôsmich vrážd predložila. Išlo o úlomky detských kostí vykopaných na mieste označenom páchateľom. Na rozdiel od Råstama si Kwast zrejme vôbec nebol vedomý toho, že najväčší z týchto úlomkov vážil 0,36 gramu a nijaký „rez vedený presne tak, ako to popísal páchateľ“ sa na takom malom úlomku vidieť nedá.
Nuž, a napokon štvrtý argument, podľa ktorého odsúdenie nevinného nikomu (okrem skutočného páchateľa) neprospieva. Ak by to tak skutočne bolo, potom by ľudia ako Kwast nemali po zverejnení závažných pochybností brániť snahám o nezávislé preskúmanie postupu vyšetrovateľov, prokurátorov a súdov. Kwast a ďalší ľudia namočení do kauzy Quick sa však bránili zubami-nechtami. Našťastie zbytočne. Švédsko presa len nie je Slovensko.
.kosti
Po odvysielaní Råstamových dokumentov neprišla zo strany štátnych orgánov nijaká pokuta. Úrad najvyššieho štátneho zástupcu nevyjadroval nijaké hlboké znepokojenie a rozhorčenie, ale zriadil špeciálnu skupinu, ktorá mala všetky Quickove prípady prešetriť. Z dôvodu uplynutia desaťročnej premlčacej lehoty síce nešlo o trestné či disciplinárne konanie proti osobám zodpovedným za pochybenia, ale rozhodne sa začalo niečo diať.
Okrem toho požiadala skupina právnikov v Quickovom mene o preskúmanie súdnych rozhodnutí, čo je vo Švédsku úplne výnimočná vec. Za celé 20. storočie boli v prípade vraždy povolené len štyri takéto preskúmania, teraz sa žiadalo naraz šesť preskúmaní.
Prešetrovanie predchádzajúcich postupov odhalilo nové skutočnosti. Najvýznamnejšie z nich sa týkali už spomínaných úlomkov detských kostí. Ukázalo sa, že miesto nálezu kostí Quick nikdy presne neoznačil. Označil len značne širokú oblasť lesa, v ktorej konkrétne miesto (v skutočnosti niekoľko miest) určil policajný pes. Okrem toho vysvitlo, že úlomky vykopané na jednom z miest určených psom identifikovali ako úlomky ohorených detských kostí dvaja experti – jeden švédsky a jeden nemecký – len na základe vizuálnej analýzy. Jednoducho sa na kosti pozreli, možno pod mikroskopom, a na základe tohto pohľadu určili približný vek dieťaťa. Nijaká chemická či genetická analýza robená nebola. Nová analýza, urobená metódami molekulárnej biológie, odhalila, že úlomky nieleže nepochádzajú z detských kostí, ale vôbec nepochádzajú z kostí, či už ľudských, alebo zvieracích. Išlo o drevo so zvyškami nejakého lepidla – pravdepodobne o nejaký druh drevotriesky. Takto teda dopadol jediný materiálny dôkaz proti Thomasovi Quickovi. (V prípade Cervanová sa nič také stať nemôže. Tu dal Najvyšší súd SR príkaz na zničenie materiálnych dôkazov.)
Po týchto zisteniach bol Thomas Quick v roku 2010 zbavený viny v prípade dvoch vrážd a v roku 2013 v prípade zvyšných šiestich vrážd. Novinárska práca vyburcovala verejnú mienku a pod jej tlakom začali švédske inštitúcie konať, aj keď zo začiatku nijako zvlášť iniciatívne a ochotne. Švédska spoločnosť ukázala, že má určité sebaočistné mechanizmy, ktorými je schopná naprávať spáchané škody.
Ako sme na tom z tohto hľadiska my, tu na Slovensku? Na prvý pohľad nie veľmi dobre, ale v skutočnosti nie až tak zle. Novinárov snažiacich sa upozorňovať na prechmaty justície máme aj my. A verejná mienka určite nie je k hlasu týchto novinárov hluchá či ľahostajná. Keď .týždeň požiadal čitateľov o finančný príspevok na zaplatenie 50-tisícovej pokuty a podporu kvalitnej investigatívnej žurnalistiky, za dva týždne sa nazbierala takmer celá potrebná suma. Takže zostávajú už len tie štátne orgány, najmä prokuratúra a justícia. A tam je medzi Švédmi a nami výrazný rozdiel. Zatiaľ čo v jednej krajine samoočistné mechanizmy celkom dobre fungujú (prinajmenšom pri výraznom tlaku nazhromaždených argumentov a verejnej mienky), v tej druhej je z tohto hľadiska ešte veľa čo naprávať. Ale veď to o našej prokuratúre a justícii vieme už dávno.
Priznania hrali vo všetkých spomínaných prípadoch mimoriadne dôležitú úlohu. Predstavovali hlavné argumenty obžaloby a hoci to boli argumenty naozaj vážne, predsa len neboli bezvýhradne presvedčivé. Na Slovensku preto, lebo všetky priznania boli ešte pred súdnym pojednávaním odvolané, vo Švédsku preto, lebo išlo o priznania psychiatrického pacienta. Právne systémy európskych štátov navyše neumožňujú odsúdenie len na základe priznania, takže slovenskí aj švédski vyšetrovatelia a prokurátori museli zhromaždiť a predložiť súdom dôveryhodné svedectvá a forenzné dôkazy. Vyšetrovatelia a prokurátori zhromaždili a predložili, súdy posúdili a odsúdili.
Médiá aj verejnosť prijali rozsudky so zadosťučinením. V jednej aj druhej krajine sa však ojedinele začali ozývať aj kritické hlasy. Zo začiatku boli len slabé, ale postupne sa im podarilo aspoň čiastočne ovplyvniť odbornú aj verejnú mienku. Verdikty súdov už neboli prijímané jednoznačne pozitívne. Väčšina však bola stále presvedčená o vine odsúdených.
Na podporu svojho názoru mala táto väčšina zdanlivo nepriestrelné argumenty. Na Slovensku zneli tieto argumenty v zásade takto: 1. Zločin síce vyšetrovala komunistická polícia a prokuratúra, ale nie v 50. rokoch, takže nebolo možné ľubovoľne prekrúcať fakty v neprospech obžalovaných. 2. Rozsudok síce vyniesol komunistický súd, ale potvrdilo ho niekoľko súdov aj po roku 1989. 3. Polícia, prokuratúra a súdy mali prístup ku všetkým spisom a ďalším materiálom, ich rozhodnutia preto boli a dodnes sú oveľa kvalifikovanejšie než názory nejakých novinárov. 4. Odsúdenie nevinných ľudí by nikomu neprospelo, takže je takmer nepredstaviteľné, že by na ňom súdy trvali aj pri vážnych pochybnostiach v prospech obžalovaných.
Vo Švédsku zaznievali podobné a v niečom dokonca ešte silnejšie argumenty. Quicka odsúdilo šesť rôznych súdov (dva z nich za dvojnásobnú vraždu). Všetky vyšetrovania síce viedol jeden a ten istý tím, ale bol to bezúhonný tím, zložený z predstaviteľov prokuratúry a polície demokratického štátu. A kto už by len mohol mať záujem na odsúdení nevinného človeka, ak by sa tým navyše kryli skutoční páchatelia hrozných zločinov?
.televízia
Na Slovensku aj vo Švédsku sa však našli ľudia, ktorí sa napriek všetkému opakovane snažili postup polície, prokuratúry a súdov spochybňovať. Vyvrcholením týchto snáh bolo niekoľko dokumentárnych filmov a jedna televízna diskusia. V rokoch 2008-09 odvysielala švédska televízia tri dokumenty Hannesa Råstama o kauze Quick. V roku 2011 odvysielala slovenská televízia diskusiu šéfredaktora .týždňa Štefana Hríba o kauze Cervanová a v roku 2013 mal premiéru celovečerný dokumentárny film Roberta Kirchhoffa venovaný tejto kauze.
O tom, že z profesionálneho hľadiska išlo o veľmi slušne odvedenú robotu, svedčí množstvo novinárskych a filmárskych cien, ktoré spomínané televízne relácie a filmy získali. Oveľa zaujímavejšie, než tieto ceny, však boli iné reakcie.
Na Slovensku napríklad Rada pre vysielanie a retransmisiu ocenila diskusiu o kauze Cervanová pokutou vo výške 50-tisíc eur. Rade sa nepáčilo jednak to, že v diskusii neboli prítomní vyšetrovatelia, prokurátor a sudcovia (ktorí boli pozvaní, ale neprišli), a jednak to, že program vraj zasiahol do ľudskej dôstojnosti psychológa Gejzu Dobrotku a prokurátora Milana Valašíka (prvý napísal diletantské psychologické posudky, na základe ktorých druhý navrhoval tri tresty smrti).
Hlboké znepokojenie a rozhorčenie vyjadrila v súvislosti s reláciou aj Generálna prokuratúra SR. Tá vo svojom vyhlásení ostro protestovala proti skutočnosti, že vo verejnoprávnom médiu bol daný značný priestor osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené za obzvlášť závažné úmyselné trestné činy.
Vo Švédsku sa nič podobné nestalo. Televízne dokumenty Hannesa Råstama pritom poskytovali najväčší priestor osobe s diagnózou sadistického pedofila, ktorá bola právoplatne odsúdená za sexuálne motivované vraždy spojené s mučením, hanobením tiel obetí a kanibalizmom. Priestor dostal aj Quickom označený spolupáchateľ jednej z vrážd. Aj v tomto prípade išlo o právoplatne odsúdeného vraha (za inú vraždu), ktorý však mal na čas zločinu, ktorý mal spáchať s Quickom, spoľahlivé alibi.
Už v prvom dokumente Quick všetky svoje predchádzajúce priznania odvolal. Okrem neho dostali veľa priestoru aj iné osoby spochybňujúce jeho vinu. Napríklad príbuzní obetí presvedčení o tom, že skutoční páchatelia potrestaní neboli. Alebo policajt, ktorý bol pri jednej z Quickových rekonštrukcií a tvrdil, že Quick ukázal prakticky všetko úplne nesprávne. Alebo iný policajt, ktorý našiel dve z údajných Quickových obetí živé a zdravé mnoho rokov po tom, čo mali byť zavraždené. A ďalší policajt, ktorý hovoril o tom, ako „jednoznačne“ Quick priviedol policajtov na miesto činu: „Quick hovorí áno a zároveň vrtí hlavou. A keď povie vľavo, väčšinou myslí vpravo.“
Råstam zjavne zasiahol aj do ľudskej dôstojnosti konkrétnych a jasne menovaných psychológov a psychiatrov. Základné posolstvo svojich dokumentov totiž zhrnul takto: „Jedna uzavretá psychiatrická klinika zdrogovala nútene hospitalizovaného pacienta a urobila z neho narkomana. Potom bol vystavený intenzívnej psychoterapeutickej liečbe, ktorá ho metódou cukru a biča – spolu s neobmedzeným prístupom k narkotikám – prinútila priznať sa k viac ako tridsiatim vraždám. A hoci bol pacient opakovane usvedčený zo lži, štátnemu zástupcovi, policajným vyšetrovateľom, lekárom, terapeutom a rôznym odborníkom sa podarilo doviesť osem z priznaných vrážd až k obžalobe. Podľa šiestich okresných súdov bol pacient vo všetkých týchto prípadoch vinný.“
Spomínaní psychológovia a psychiatri sa v Råstamových dokumentoch nijako nebránia, pretože tam vôbec nevystupujú. Väčšinou preto, lebo to odmietli. Takže vidíme len jeden pokus o telefonický rozhovor s psychologičkou a vyjadrenie bývalého primára, že nechce pomáhať kamuflovať justičný škandál.
Do ľudskej dôstojnosti štátneho zástupcu, prokurátora van der Kwasta, sa tiež dosť zasiahlo. Ale ten aspoň nabral odvahu poskytnúť Råstamovi jeden dlhý rozhovor, takže má v jeho dokumentoch pomerne veľa priestoru. Nevyznelo to však príliš dobre. Namiesto priamych odpovedí sa často musel uchyľovať k právnickému zahmlievaniu, na niektoré otázky nevedel rozumne reagovať. Poskytnutie rozhovoru sa preto v konečnom dôsledku javilo ako nie celkom šťastné rohodnutie. Prokurátor Kwast mal radšej zaťato mlčať, tak ako sa to robí tu na Slovensku. Lenže sa asi bál, že v takom prípade by celkom stratil tvár. Vo Švédsku totiž nemajú mediálnu Radu, v ktorej by kapacity ako Miloš Mistrík či Pavol Dinka odmeňovali mlčanie zodpovedných umlčiavaním protivníkov absurdnými pokutami.
.argumenty
Råstamove dokumenty priniesli množstvo prekvapujúcich informácií a šokujúcich detailov. Pre slovenského čitateľa by však väčšina z nich asi nebola príliš zaujímavá. Koho by to predsa len zaujímalo, môže sa o tom dočítať v Råstamovej knihe Ako sa rodí sériový vrah, ktorá vyšla vo švédštine v roku 2012 a v češtine v roku 2014. My sa tu obmedzíme len na štyri príklady, ktoré majú čo povedať k štyrom vyššie spomínaným argumentom v prospech viny odsúdených Nitranov v kauze Cervanová.
Prvý argument sa týkal toho, že vyšetrovanie neprebiehalo v 50. rokoch, takže nebolo možné ľubovoľne prekrúcať fakty v neprospech obžalovaných. Tak sa poďme pozrieť na to, čo bolo možné vo Švédsku v 90. rokoch. Pri jednej z údajných Quickových obetí boli nájdené okuliare, ktoré určite nepatrili zavraždenému. Dva roky po čine si niekto na cudzineckej polícii všimol podobné okuliare na jednej pasovej fotografii. Okuliare aj fotografiu dostalo na analýzu Štátne kriminalistické laboratórium. Výsledok: okuliare na fotografii mali rovnaké dioptrie ako nájdené okuliare a s vysokou pravdepodobnosťou (druhý najvyšší stupeň na deväťstupňovej škále) išlo o jedny a tie isté okuliare. Nositeľ okuliarov mal záznam v trestnom registri (násilné trestné činy) a podľa niekoľkých svedectiev a ďalších indícií bol v kontakte so zavraždeným. Prokurátor Kwast všetky tieto skutočnosti ignoroval a dal si vypracovať iný expertný posudok. Urobili mu ho v jednej štokholmskej predajni okuliarov. Nový posudok umožňoval nechať túto stopu vychladnúť a nerušene sa venovať Quickovi. Záver: fakty sa brutálne prispôsobovali vyšetrovacej verzii nielen v komunistických krajinách a nielen v 50. rokoch.
Druhý argument sa týkal rovnakých rozhodnutí niekoľkých rôznych súdov. Nech už si o slovenských či švédskych súdoch myslíme čokoľvek, asi sa zhodneme na tom, že rozhodovať by mali na základe úplných podkladov. Lenže švédske súdy sa nedozvedeli o policajných výsluchoch Quickových súrodencov jednoznačne popierajúcich jeho opis neuveriteľne násilnej rodinnej situácie, ktorá mala byť prvotnou príčinou Quickovej sadistickej orientácie. V prípade Cervanová sa niektoré dôležité časti vyšetrovacieho spisu pred súdy vôbec nedostali, v prípade Quick sa záznamy niektorých dôležitých svedectiev nedostali ani len do vyšetrovacieho spisu. V jednom aj druhom prípade boli súdy zavádzané a rozhodovali síce zhodne, ale na zákade neúplných podkladov.
Tretí argument sa týkal toho, že vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia vedia o prípade neporovnateľne viac ako novinári. Jasný príklad toho, že to nemusí byť vždy pravda, poskytol opäť prokurátor Kwast. V jednej televíznej relácii – odvysielanej niekoľko rokov pred Råstamovými dokumentmi – dostal otázku, či existuje čo len jediný technický dôkaz proti Quickovi. V odpovedi uviedol, že „existujú dôkazy technického charakteru, ako napríklad ohorené ľudské ostatky, na ktorých je rez vedený presne tak, ako to popísal páchateľ“. Reč bola o jedinom forenznom dôkaze, ktorý obžaloba v prípade ôsmich vrážd predložila. Išlo o úlomky detských kostí vykopaných na mieste označenom páchateľom. Na rozdiel od Råstama si Kwast zrejme vôbec nebol vedomý toho, že najväčší z týchto úlomkov vážil 0,36 gramu a nijaký „rez vedený presne tak, ako to popísal páchateľ“ sa na takom malom úlomku vidieť nedá.
Nuž, a napokon štvrtý argument, podľa ktorého odsúdenie nevinného nikomu (okrem skutočného páchateľa) neprospieva. Ak by to tak skutočne bolo, potom by ľudia ako Kwast nemali po zverejnení závažných pochybností brániť snahám o nezávislé preskúmanie postupu vyšetrovateľov, prokurátorov a súdov. Kwast a ďalší ľudia namočení do kauzy Quick sa však bránili zubami-nechtami. Našťastie zbytočne. Švédsko presa len nie je Slovensko.
.kosti
Po odvysielaní Råstamových dokumentov neprišla zo strany štátnych orgánov nijaká pokuta. Úrad najvyššieho štátneho zástupcu nevyjadroval nijaké hlboké znepokojenie a rozhorčenie, ale zriadil špeciálnu skupinu, ktorá mala všetky Quickove prípady prešetriť. Z dôvodu uplynutia desaťročnej premlčacej lehoty síce nešlo o trestné či disciplinárne konanie proti osobám zodpovedným za pochybenia, ale rozhodne sa začalo niečo diať.
Okrem toho požiadala skupina právnikov v Quickovom mene o preskúmanie súdnych rozhodnutí, čo je vo Švédsku úplne výnimočná vec. Za celé 20. storočie boli v prípade vraždy povolené len štyri takéto preskúmania, teraz sa žiadalo naraz šesť preskúmaní.
Prešetrovanie predchádzajúcich postupov odhalilo nové skutočnosti. Najvýznamnejšie z nich sa týkali už spomínaných úlomkov detských kostí. Ukázalo sa, že miesto nálezu kostí Quick nikdy presne neoznačil. Označil len značne širokú oblasť lesa, v ktorej konkrétne miesto (v skutočnosti niekoľko miest) určil policajný pes. Okrem toho vysvitlo, že úlomky vykopané na jednom z miest určených psom identifikovali ako úlomky ohorených detských kostí dvaja experti – jeden švédsky a jeden nemecký – len na základe vizuálnej analýzy. Jednoducho sa na kosti pozreli, možno pod mikroskopom, a na základe tohto pohľadu určili približný vek dieťaťa. Nijaká chemická či genetická analýza robená nebola. Nová analýza, urobená metódami molekulárnej biológie, odhalila, že úlomky nieleže nepochádzajú z detských kostí, ale vôbec nepochádzajú z kostí, či už ľudských, alebo zvieracích. Išlo o drevo so zvyškami nejakého lepidla – pravdepodobne o nejaký druh drevotriesky. Takto teda dopadol jediný materiálny dôkaz proti Thomasovi Quickovi. (V prípade Cervanová sa nič také stať nemôže. Tu dal Najvyšší súd SR príkaz na zničenie materiálnych dôkazov.)
Po týchto zisteniach bol Thomas Quick v roku 2010 zbavený viny v prípade dvoch vrážd a v roku 2013 v prípade zvyšných šiestich vrážd. Novinárska práca vyburcovala verejnú mienku a pod jej tlakom začali švédske inštitúcie konať, aj keď zo začiatku nijako zvlášť iniciatívne a ochotne. Švédska spoločnosť ukázala, že má určité sebaočistné mechanizmy, ktorými je schopná naprávať spáchané škody.
Ako sme na tom z tohto hľadiska my, tu na Slovensku? Na prvý pohľad nie veľmi dobre, ale v skutočnosti nie až tak zle. Novinárov snažiacich sa upozorňovať na prechmaty justície máme aj my. A verejná mienka určite nie je k hlasu týchto novinárov hluchá či ľahostajná. Keď .týždeň požiadal čitateľov o finančný príspevok na zaplatenie 50-tisícovej pokuty a podporu kvalitnej investigatívnej žurnalistiky, za dva týždne sa nazbierala takmer celá potrebná suma. Takže zostávajú už len tie štátne orgány, najmä prokuratúra a justícia. A tam je medzi Švédmi a nami výrazný rozdiel. Zatiaľ čo v jednej krajine samoočistné mechanizmy celkom dobre fungujú (prinajmenšom pri výraznom tlaku nazhromaždených argumentov a verejnej mienky), v tej druhej je z tohto hľadiska ešte veľa čo naprávať. Ale veď to o našej prokuratúre a justícii vieme už dávno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.