Dnes je štatistika nasledovná: V USA zmenila DNA analýza pôvodný nepriaznivý rozsudok v 324 prípadoch. Obete týchto justičných omylov si spolu odsedeli za zločiny, ktoré nespáchali, 4 337 rokov. V 20 prípadoch išlo o oslobodzujúci rozsudok pre odsúdených na trest smrti.
Približne v polovici prípadov (presné číslo je 159) bol následne odhalený skutočný páchateľ. V približne desatine všetkých prípadov (presné číslo je 31) sa odsúdení a neskôr oslobodení ľudia pôvodne pred súdom priznali. Falošné priznania v priebehu vyšetrovania (nie vždy potvrdené aj pred súdom) sa vyskytovali ešte oveľa častejšie, a to najmä v prípadoch najťažších zločinov (64 zo 104 prípadov vraždy). Údaje zverejňuje organizácia Inocence project, ktorá sa venuje prípadom dokazovania falošných obvinení cez testy DNA.
Až v polovici rozsudkov revidovaných na základe neskoršej DNA analýzy boli v pôvodných procesoch použité nesprávne vyhodnotené forenzné dôkazy. Vo väčšine prípadov išlo o nedostatky samotných forenzných metód, z ktorých mnohé nemajú charakter skutočne vedeckých metód a sú len približnými pomocnými nástrojmi. V niektorých prípadoch však boli rozsudky vynesené na základe dokázateľne šlendriánskych testov a našli sa aj prípady, keď testy neboli vykonané vôbec a svedectvo súdneho znalca bolo úplne vymyslené.
V pätine prípadov otvorených organizáciou Innocence Project sa DNA analýzu vedúcu k prípadnej revízii súdneho rozhodnutia a oslobodeniu odsúdeného nepodarilo vykonať, pretože dôkazy boli medzičasom stratené alebo zničené. Drvivá väčšina prípadov dokonca nijakú DNA analýzu neumožňuje, pretože medzi zhromaždenými dôkazmi sa jednoducho nevyskytuje nijaký biologický materiál súvisiaci akýmkoľvek spôsobom s páchateľom.
Viac ako tristo oslobodených na základe DNA testov však svojím spôsobom osvetľuje aj prípady, v ktorých nie je DNA analýza použiteľná. Podrobné prešetrenie troch stoviek prípadov totiž umožňuje vytvorenie dostatočne plastického obrazu o tom, čo sú hlavné príčiny justičných omylov, v niektorých prípadoch až justičných zločinov. Podľa spomínanej organizácie Innocence Project je týchto príčin sedem. Tri najčastejšie sú nesprávna identifikácia očitým svedkom (v 72 % preskúmaných prípadov), nesprávne vyhodnotenie forenzných dôkazov (49 %) a falošné priznanie (30 %). Ďalej nasledujú falošné svedectvo forenzných expertov, zneužitie právomoci vyšetrovateľmi a prokurátormi, falošné svedectvo policajného informátora a zle vedená obhajoba (všetky okolo 20 %).
Za všetkými týmito číslami sa skrývajú nesmierne dramatické príbehy, ktorým sa človek často zdráha uveriť. Tak napríklad Gary Dotson, ktorého sme spomenuli na začiatku tohto rámčeka, bol odsúdený najmä na základe svedeckej výpovede obete. Dňa 9. 7. 1977 zbadal chicagský policajný dôstojník šestnásťročnú Cathleen Crowellovú v zašpinených a neupravených šatách. Na otázku, či sa jej niečo nestalo, popísala, ako bola práve znásilnená a neskôr označila ako násilníka práve Dotsona. V roku 1985, šesť rokov po Dotsonovom odsúdení, priznala svojmu pastorovi, že si celú vec vymyslela. Deň predtým súložila bez antikoncepcie so svojím vtedajším priateľom a historkou o znásilnení chcela pred rodičmi vysvetliť svoje prípadné tehotenstvo. Čo sa dialo potom, bolo nesmierne zaujímavé, ale to nie je predmetom tohto rámčeka. Tu nám išlo naozaj len o suchú reč čísiel.
Približne v polovici prípadov (presné číslo je 159) bol následne odhalený skutočný páchateľ. V približne desatine všetkých prípadov (presné číslo je 31) sa odsúdení a neskôr oslobodení ľudia pôvodne pred súdom priznali. Falošné priznania v priebehu vyšetrovania (nie vždy potvrdené aj pred súdom) sa vyskytovali ešte oveľa častejšie, a to najmä v prípadoch najťažších zločinov (64 zo 104 prípadov vraždy). Údaje zverejňuje organizácia Inocence project, ktorá sa venuje prípadom dokazovania falošných obvinení cez testy DNA.
Až v polovici rozsudkov revidovaných na základe neskoršej DNA analýzy boli v pôvodných procesoch použité nesprávne vyhodnotené forenzné dôkazy. Vo väčšine prípadov išlo o nedostatky samotných forenzných metód, z ktorých mnohé nemajú charakter skutočne vedeckých metód a sú len približnými pomocnými nástrojmi. V niektorých prípadoch však boli rozsudky vynesené na základe dokázateľne šlendriánskych testov a našli sa aj prípady, keď testy neboli vykonané vôbec a svedectvo súdneho znalca bolo úplne vymyslené.
V pätine prípadov otvorených organizáciou Innocence Project sa DNA analýzu vedúcu k prípadnej revízii súdneho rozhodnutia a oslobodeniu odsúdeného nepodarilo vykonať, pretože dôkazy boli medzičasom stratené alebo zničené. Drvivá väčšina prípadov dokonca nijakú DNA analýzu neumožňuje, pretože medzi zhromaždenými dôkazmi sa jednoducho nevyskytuje nijaký biologický materiál súvisiaci akýmkoľvek spôsobom s páchateľom.
Viac ako tristo oslobodených na základe DNA testov však svojím spôsobom osvetľuje aj prípady, v ktorých nie je DNA analýza použiteľná. Podrobné prešetrenie troch stoviek prípadov totiž umožňuje vytvorenie dostatočne plastického obrazu o tom, čo sú hlavné príčiny justičných omylov, v niektorých prípadoch až justičných zločinov. Podľa spomínanej organizácie Innocence Project je týchto príčin sedem. Tri najčastejšie sú nesprávna identifikácia očitým svedkom (v 72 % preskúmaných prípadov), nesprávne vyhodnotenie forenzných dôkazov (49 %) a falošné priznanie (30 %). Ďalej nasledujú falošné svedectvo forenzných expertov, zneužitie právomoci vyšetrovateľmi a prokurátormi, falošné svedectvo policajného informátora a zle vedená obhajoba (všetky okolo 20 %).
Za všetkými týmito číslami sa skrývajú nesmierne dramatické príbehy, ktorým sa človek často zdráha uveriť. Tak napríklad Gary Dotson, ktorého sme spomenuli na začiatku tohto rámčeka, bol odsúdený najmä na základe svedeckej výpovede obete. Dňa 9. 7. 1977 zbadal chicagský policajný dôstojník šestnásťročnú Cathleen Crowellovú v zašpinených a neupravených šatách. Na otázku, či sa jej niečo nestalo, popísala, ako bola práve znásilnená a neskôr označila ako násilníka práve Dotsona. V roku 1985, šesť rokov po Dotsonovom odsúdení, priznala svojmu pastorovi, že si celú vec vymyslela. Deň predtým súložila bez antikoncepcie so svojím vtedajším priateľom a historkou o znásilnení chcela pred rodičmi vysvetliť svoje prípadné tehotenstvo. Čo sa dialo potom, bolo nesmierne zaujímavé, ale to nie je predmetom tohto rámčeka. Tu nám išlo naozaj len o suchú reč čísiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.