V Novom roku do útoku, rozhodla sa hneď po Vianociach Ficova vláda. Na mušku si tentoraz vzala naše, vraj ochabnuté, vlastenectvo. Ministri si hneď aj sľúbili, že všetkých nás, ale osobitne mladú generáciu „povedú k hlbšiemu vzťahu k štátu“.
Samé ušľachtilé ciele. Lenže už prvé zmienky o prostriedkoch naznačujú skôr cestu do pekla.
Ak by na Slovensko v minulých týždňoch zavítal cudzinec, ktorý by si tvoril obraz o krajine iba na základe spŕšky vyhlásení nášho premiéra, musel by nadobudnúť dojem, že medzi Dunajom a Tatrami žije nejaké podivné spoločenstvo ľahostajných ignorantov. Realita je však, našťastie, iná. Asi najjednoduchším argumentom by bolo poukázanie na výsledky sociologických výskumov z posledného obdobia, ktoré jasne hovoria, že pocit hrdosti občanov Slovenska na svoju krajinu silnie. Netreba sa však len oháňať štatistikou a ani povzbudivé čísla z výskumov verejnej mienky neznamenajú, že na poli kultivovania našej historickej pamäti či budovania vzťahu ku krajine niet o čom diskutovať. Len tú diskusiu treba smerovať úplne inde ako do 19. storočia.
.menej faktov, viac príbehov
Stredoškolská profesorka Hana Mlynarčíková učí dejepis na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca už tridsať rokov. Jej rukami za tie roky teda prešli generácie študentov. Tvrdí, že pocit vlastenectva dnes u mladých ľudí neochabuje, ale naopak, oproti minulosti sa posilňuje. Nič na tom nemení ani globalizácia. „Kým do pádu železnej opony to bolo také deklaračné vlastenectvo, teraz mladí veľa cestujú, stretávajú sa s ľuďmi z iných kultúr. Musia vedieť predstaviť svoju krajinu, vysvetliť históriu, prezentovať tradície, zvyky. To ich celkom prirodzene vedie k vyššiemu záujmu o tieto veci. Myslím, že v celkovom dôsledku to posilňuje ich vlastenecké cítenie,“ hovorí Mlynarčíková.
Záujem mladých ľudí o naše dejiny sa podľa nej nedá zvýšiť umelo, politickými deklaráciami. Oveľa viac by pomohla obsahová reforma vyučovania dejepisu. „Pre budovanie pocitu hrdosti by bolo užitočné, keby sa zredukovalo encyklopedické memorovanie veľkých politických dejín a viac priestoru sa venovalo výučbe malých dejín. Väčší priestor by mali dostať príbehy obyčajných ľudí zo Slovenska, ktorí niečo dokázali,“ myslí si Mlynarčíková. Namiesto romantizovania o dejinách by sa podľa nej mal klásť dôraz na viacperspektívny spôsob vyučovania dejepisu. Jednoducho povedané, historické udalosti a osobnosti by bolo treba posudzovať nielen z jedného uhla pohľadu, ale ponúknuť študentom viacero rôznych interpretácií. „Iba to je cesta k tomu, aby študent o dejinách kriticky rozmýšľal, čo však absolútne neznižuje jeho pocit hrdosti na národ,“ tvrdí Mlynarčíková. To, po čom volajú viacerí učitelia dejepisu, pritom nie je žiadna prevratná novinka, ale v Európe bežný štandard. O takéto vnímanie dejín sa v 20. storočí výrazne pričinila francúzska historická škola Annales, reprezentovaná slávnym historikom Jacquesom Le Goffom. Jej predstavitelia vyzývali na analytické dejepisectvo namiesto tradičného rozprávania udalostí a pred politickými dejinami uprednostňovali dejiny ľudskej činnosti v celej ich šírke.
Študenti profesorky Mlynarčíkovej dokazujú, že s vlastenectvom nemajú žiadny problém. „Som hrdý na to, že hoci sme tisíc rokov nemali žiadny štát, nakoniec sme ho dokázali sformovať a funguje. Rovnako som hrdý na to, že tu sedím a rozprávam po slovensky. Na túto svoju hrdosť vôbec nepotrebujem, aby sme teraz dodatočne pre každé storočie vyrábali nejakých Slovákov,“ hovorí maturant Michal Markuch. Jeho spolužiak Jakub Vojtko k tomu dodáva: „Nemyslím, že je podstatné umelo vytvárať hrdinov. Pre mňa je napríklad dôležité, že vynálezcom padáka bol Slovák.“
. záchrancovia kláštora
Na Slovensku sa, našťastie, dnes dá nájsť množstvo ľudí, ktorí zachovaniu našej historickej pamäti nezištne venujú svoj voľný čas. Potichu, bez zbytočného politického kriku a búchania sa do pŕs. Ak vláda chce urobiť niečo na zvýšenie vlasteneckého povedomia, mala by sa snažiť podporiť práve ich snaženie. Ekonomicky, ale aj tým, že sa ich príkladom pokúsi nadchnúť ďalších. Určite by to bola zmysluplnejšia aktivita ako stavanie dvojkrížov a sôch „slovenského kráľa“ Svätopluka po celej krajine.
Archeológ Michal Slivka sa už od roku 1983 venuje záchrane kartuziánskeho kláštora z 13. storočia na Kláštorisku v Slovenskom raji. Pozostatky kláštora boli odkryté pri výskume, ktorý predchádzal plánovanej výstavbe hotela. Tá sa však nakoniec neuskutočnila. Keby sa však po odstránení vegetácie nepristúpilo k zakonzervovaniu a rekonštrukcii nálezu, nasledovala by jeho prirodzená deštrukcia. Slivka sa preto rozhodol zorganizovať záchranu ohrozenej pamiatky. „Keďže bol tvrdý komunizmus, mnohým to príliš nevoňalo, ale akadémia vied mi to tolerovala. Problém bol len v tom, že mi nedali takmer žiadne peniaze na brigádnikov,“ spomína si archeológ. Na pomoc mu v začiatkoch prišli medici z Martina a od roku 1986 prichádzali na Kláštorisko dobrovoľníci aj prostredníctvom Stromu života. Postupne vybudovali prístrešok, ktorý im slúžil ako základňa a pustili sa do výskumu a rekonštrukcie. Po čase pribudla replika mníšskeho domčeka, v ktorom už dnes prebiehajú vedecké sympóziá.
Od štátu záchrancovia Kláštoriska nedostali takmer žiadnu finančnú pomoc. Výnimkou bol dar stotisíc korún vtedy ešte od federálneho prezidenta Václava Havla. Rekonštrukciu financujú najmä z toho, čo sa im podarí vybrať od turistov a z darov. Najvyšší, stotisícový získali od anonymného podnikateľa. Prostredníctvom neziskovej organizácie sa uchádzajú aj o 2 percentá z daní.
Dnes už je archeologický výskum na Kláštorisku skončený a prebieha len rekonštrukcia. Plánované je zastrešenie kaplnky a vybudovanie knižnice a duchovného centra. Slivkovým snom je, aby sa v lokalite obnovila svoju činnosť rehoľa kartuziánov. Pozostatky starého kláštora by ďalej fungovali ako múzeum a v jeho okolí by si vraj mnísi mohli postaviť nový kláštor. „Boli si to tu už pozrieť kartuziáni z Francúzska, pretože plánujú prísť na Slovensko,“ hovorí Slivka. S hrdosťou tiež dodáva, že keď Kláštorisko navštívili svetoví odborníci na cirkevné dejiny, zostali úplne „paf“ z toho, čo tu mladí ľudia na kolene dokázali. Nikde v Európe sa vraj s ničím podobným nestretli. Na Kláštorisku sa za tie roky vytvorila súdržná komunita a „vyrástli“ tu mnohí mladí archeológovia a historici. Slivka to ilustruje aj tým, ako musí na Vianoce odpovedať na desiatky SMS-iek a s úsmevom dodáva, že evidujú už tridsaťjeden sobášov párov, ktoré sa zoznámili práve pri rekonštrukcii kláštora.
Roky venované Kláštorisku Slivka nikdy nepovažoval za stratené. Okrem možnosti vedeckej sebarealizácie ho vraj veľmi obohatili aj ľudsky. „Mal som striktnú katolícku výchovu, ale keďže tam prichádzali pracovať aj mnohí evanjelici a ateisti, veľa sme diskutovali a stal som sa tolerantnejším. Ďalšia vec je, že som sa mal možnosť zoznámiť s kartuziánskou spiritualitou, ktorá je nádherná. Je to celkom iný pohľad na svet, pri ktorom sa dnešné spory javia ako žabomyšie vojny. “
.digitálna klasika
Keď Tomáš Ulej v roku 2004 objavil na internete niektoré digitalizované diela slovenskej literatúry, uvedomil si, že ide o rýchly a pohodlný spôsob prístupu ku knihám. Dokonca takým, ktoré sa už dnes zháňajú len veľmi ťažko. Hneď na to sa na svojej osobnej stránke pustil do digitalizácie diela Pavla Országa Hviezdoslava a ostal šokovaný z toho, aký veľký záujem to vyvolalo. „Povedal som si, že ak sa štát nestará o to, aby literatúra bola dostupná všetkým, je na čase, aby sme to urobili my, ktorí literatúru máme radi,“ opisuje Ulej zrod svojho nápadu.
Krátko na to požiadal o spoluprácu denník Sme a Ústav slovenskej literatúry SAV a zrodil sa projekt Zlatý fond. Dnes sa už na digitalizácii diel slovenských klasikov podieľa približne 150 dobrovoľníkov, pričom tí najaktívnejší už spracovali niekoľko tisíc strán. Dokopy už zdigitalizovali okolo 10-tisíc strán textu. Pomohli tak priblížiť literatúru ľuďom a popularizovať aj dlhé roky nevydané diela. „Dnes nám okrem učiteľov píšu aj mnohí študenti a ďakujú za to, že sa dostali ku knihám, ktoré by si inak nemohli prečíta, keďže v knižniciach ich už veľa ľudí predbehlo. Stiahli by si referát a knihu vôbec neprečítali,“ hovorí Ulej.
Popularizovať slovenskú literatúru sa chcú snažiť aj inými spôsobmi. Už onedlho plánujú zverejniť dvadsaťtisíc pôvodných slovenských prísloví, ktoré ešte v 19. storočí zozbieral Adolf Peter Záturecký a dlho ležali zapadnuté prachom. Neskôr by mala pribudnúť aj zbierka ľudových hádaniek a piesní. V budúcnosti chcú skúsiť načítavať diela, aby sa dali počúvať na MP3 prehrávačoch.
Medzi najaktívnejších digitalizátorov patrí mladý elektrotechnik zo Štrby Michal Garaj. Vo voľnom čase už zdigitalizoval viac ako osemtisíc strán. „ O možnosti zapojiť sa do Zlatého fondu som sa dozvedel prostredníctvom inzerátu. Mám doma celkom veľkú knižnicu, tak som si povedal, že aspoň nebudem sedieť pri internete nadarmo. Baví ma, že robím niečo, čo budú môcť využiť aj ďalšie generácie,“ zhŕňa Garaj motiváciu, prečo sa do projektu zapojil.
.záchrancovia synagógy
Keď prišla nežná revolúcia, mal lekár Tomáš Štern devätnásť rokov a ako hovorí, začal si vytvárať svoju identitu. O svojom židovstve vraj dovtedy vedel len veľmi málo. Záujem o históriu ho priviedol k myšlienke prispieť k zdokumentovaniu histórie Židov na Slovensku. Dnes už takmer desať rokov pracuje na publikácii o významných osobnostiach židovského pôvodu, ktoré odtiaľto pochádzajú, alebo tu pôsobili. Sú medzi nimi ľudia svetového mena. Napríklad nemecký režisér a herec Max Reinhardt. „Knižku píšem tak dlho, lebo to, žiaľ, nie je moje povolanie. Robím to teda po nociach, keď mám čas. Ale keď teraz premiér hovorí o Jánošíkovi, tak mám väčšiu chuť ju dokončiť, aby som dokázal, že z tohto územia pochádzajú aj významnejší ľudia,“ hovorí s úsmevom Štern.
Kniha však nie je jeho jedinou aktivitou tohto typu. Už od študentských čias fotografuje židovské pamiatky, najmä cintoríny. Prešiel niekoľko sto obcí a urobil 10-tisíc snímok. Cieľom týchto Šternových aktivít je zdokumentovať niečo, čo tu už možno o dvadsať rokov nebude.
Mladý lekár však neostal len pri dokumentovaní pamiatok. Je konateľom neziskovej organizácie Jeweurope a už tri roky sa venuje najmä rekonštrukcii synagógy v Stupave. Ide o druhú najstaršiu synagogálnu stavbu na Slovensku, ktorá je unikátna aj tým, že ide o synagógu tzv. poľského typu. Na území bývalého Československa existuje len jedna podobná, v moravskom Mikulove. Synagóga bola v dezolátnom stave, desaťročia v nej bol sklad a ďalšiu zimu by už pravdepodobne neprežila. Rekonštrukciu združenie financuje z fondu Obnov svoj dom, prispel aj fond odškodnenia obetí holokaustu. Zvyšok peňazí pochádza zo súkromných zdrojov.
Verejnosti by mala byť stupavská synagóga sprístupnená už tento rok. Postupne by mala pribudnúť expozícia dejín židovskej komunity v Stupave a na Záhorí, koncertná a výstavná sieň a archív venujúci sa histórii židovskej komunity na Slovensku.
Motívy svojho záujmu o záchranu židovských pamiatok Štern charakterizuje ako kombináciu prihlásenia sa k svojej identite a občianskej povinnosti. „Tak nejako ja rozumiem slovu vlastenectvo. Tieto pamiatky patria do nášho kultúrneho dedičstva, ktoré spoluvytvára aj našu identitu. Keď sa o ne nestaráme, strácame identitu a nemáme na čom stavať ani svoje vlastenectvo.“
Čo vy na to, naši páni vlastenci vo vláde?
Samé ušľachtilé ciele. Lenže už prvé zmienky o prostriedkoch naznačujú skôr cestu do pekla.
Ak by na Slovensko v minulých týždňoch zavítal cudzinec, ktorý by si tvoril obraz o krajine iba na základe spŕšky vyhlásení nášho premiéra, musel by nadobudnúť dojem, že medzi Dunajom a Tatrami žije nejaké podivné spoločenstvo ľahostajných ignorantov. Realita je však, našťastie, iná. Asi najjednoduchším argumentom by bolo poukázanie na výsledky sociologických výskumov z posledného obdobia, ktoré jasne hovoria, že pocit hrdosti občanov Slovenska na svoju krajinu silnie. Netreba sa však len oháňať štatistikou a ani povzbudivé čísla z výskumov verejnej mienky neznamenajú, že na poli kultivovania našej historickej pamäti či budovania vzťahu ku krajine niet o čom diskutovať. Len tú diskusiu treba smerovať úplne inde ako do 19. storočia.
.menej faktov, viac príbehov
Stredoškolská profesorka Hana Mlynarčíková učí dejepis na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca už tridsať rokov. Jej rukami za tie roky teda prešli generácie študentov. Tvrdí, že pocit vlastenectva dnes u mladých ľudí neochabuje, ale naopak, oproti minulosti sa posilňuje. Nič na tom nemení ani globalizácia. „Kým do pádu železnej opony to bolo také deklaračné vlastenectvo, teraz mladí veľa cestujú, stretávajú sa s ľuďmi z iných kultúr. Musia vedieť predstaviť svoju krajinu, vysvetliť históriu, prezentovať tradície, zvyky. To ich celkom prirodzene vedie k vyššiemu záujmu o tieto veci. Myslím, že v celkovom dôsledku to posilňuje ich vlastenecké cítenie,“ hovorí Mlynarčíková.
Záujem mladých ľudí o naše dejiny sa podľa nej nedá zvýšiť umelo, politickými deklaráciami. Oveľa viac by pomohla obsahová reforma vyučovania dejepisu. „Pre budovanie pocitu hrdosti by bolo užitočné, keby sa zredukovalo encyklopedické memorovanie veľkých politických dejín a viac priestoru sa venovalo výučbe malých dejín. Väčší priestor by mali dostať príbehy obyčajných ľudí zo Slovenska, ktorí niečo dokázali,“ myslí si Mlynarčíková. Namiesto romantizovania o dejinách by sa podľa nej mal klásť dôraz na viacperspektívny spôsob vyučovania dejepisu. Jednoducho povedané, historické udalosti a osobnosti by bolo treba posudzovať nielen z jedného uhla pohľadu, ale ponúknuť študentom viacero rôznych interpretácií. „Iba to je cesta k tomu, aby študent o dejinách kriticky rozmýšľal, čo však absolútne neznižuje jeho pocit hrdosti na národ,“ tvrdí Mlynarčíková. To, po čom volajú viacerí učitelia dejepisu, pritom nie je žiadna prevratná novinka, ale v Európe bežný štandard. O takéto vnímanie dejín sa v 20. storočí výrazne pričinila francúzska historická škola Annales, reprezentovaná slávnym historikom Jacquesom Le Goffom. Jej predstavitelia vyzývali na analytické dejepisectvo namiesto tradičného rozprávania udalostí a pred politickými dejinami uprednostňovali dejiny ľudskej činnosti v celej ich šírke.
Študenti profesorky Mlynarčíkovej dokazujú, že s vlastenectvom nemajú žiadny problém. „Som hrdý na to, že hoci sme tisíc rokov nemali žiadny štát, nakoniec sme ho dokázali sformovať a funguje. Rovnako som hrdý na to, že tu sedím a rozprávam po slovensky. Na túto svoju hrdosť vôbec nepotrebujem, aby sme teraz dodatočne pre každé storočie vyrábali nejakých Slovákov,“ hovorí maturant Michal Markuch. Jeho spolužiak Jakub Vojtko k tomu dodáva: „Nemyslím, že je podstatné umelo vytvárať hrdinov. Pre mňa je napríklad dôležité, že vynálezcom padáka bol Slovák.“
. záchrancovia kláštora
Na Slovensku sa, našťastie, dnes dá nájsť množstvo ľudí, ktorí zachovaniu našej historickej pamäti nezištne venujú svoj voľný čas. Potichu, bez zbytočného politického kriku a búchania sa do pŕs. Ak vláda chce urobiť niečo na zvýšenie vlasteneckého povedomia, mala by sa snažiť podporiť práve ich snaženie. Ekonomicky, ale aj tým, že sa ich príkladom pokúsi nadchnúť ďalších. Určite by to bola zmysluplnejšia aktivita ako stavanie dvojkrížov a sôch „slovenského kráľa“ Svätopluka po celej krajine.
Archeológ Michal Slivka sa už od roku 1983 venuje záchrane kartuziánskeho kláštora z 13. storočia na Kláštorisku v Slovenskom raji. Pozostatky kláštora boli odkryté pri výskume, ktorý predchádzal plánovanej výstavbe hotela. Tá sa však nakoniec neuskutočnila. Keby sa však po odstránení vegetácie nepristúpilo k zakonzervovaniu a rekonštrukcii nálezu, nasledovala by jeho prirodzená deštrukcia. Slivka sa preto rozhodol zorganizovať záchranu ohrozenej pamiatky. „Keďže bol tvrdý komunizmus, mnohým to príliš nevoňalo, ale akadémia vied mi to tolerovala. Problém bol len v tom, že mi nedali takmer žiadne peniaze na brigádnikov,“ spomína si archeológ. Na pomoc mu v začiatkoch prišli medici z Martina a od roku 1986 prichádzali na Kláštorisko dobrovoľníci aj prostredníctvom Stromu života. Postupne vybudovali prístrešok, ktorý im slúžil ako základňa a pustili sa do výskumu a rekonštrukcie. Po čase pribudla replika mníšskeho domčeka, v ktorom už dnes prebiehajú vedecké sympóziá.
Od štátu záchrancovia Kláštoriska nedostali takmer žiadnu finančnú pomoc. Výnimkou bol dar stotisíc korún vtedy ešte od federálneho prezidenta Václava Havla. Rekonštrukciu financujú najmä z toho, čo sa im podarí vybrať od turistov a z darov. Najvyšší, stotisícový získali od anonymného podnikateľa. Prostredníctvom neziskovej organizácie sa uchádzajú aj o 2 percentá z daní.
Dnes už je archeologický výskum na Kláštorisku skončený a prebieha len rekonštrukcia. Plánované je zastrešenie kaplnky a vybudovanie knižnice a duchovného centra. Slivkovým snom je, aby sa v lokalite obnovila svoju činnosť rehoľa kartuziánov. Pozostatky starého kláštora by ďalej fungovali ako múzeum a v jeho okolí by si vraj mnísi mohli postaviť nový kláštor. „Boli si to tu už pozrieť kartuziáni z Francúzska, pretože plánujú prísť na Slovensko,“ hovorí Slivka. S hrdosťou tiež dodáva, že keď Kláštorisko navštívili svetoví odborníci na cirkevné dejiny, zostali úplne „paf“ z toho, čo tu mladí ľudia na kolene dokázali. Nikde v Európe sa vraj s ničím podobným nestretli. Na Kláštorisku sa za tie roky vytvorila súdržná komunita a „vyrástli“ tu mnohí mladí archeológovia a historici. Slivka to ilustruje aj tým, ako musí na Vianoce odpovedať na desiatky SMS-iek a s úsmevom dodáva, že evidujú už tridsaťjeden sobášov párov, ktoré sa zoznámili práve pri rekonštrukcii kláštora.
Roky venované Kláštorisku Slivka nikdy nepovažoval za stratené. Okrem možnosti vedeckej sebarealizácie ho vraj veľmi obohatili aj ľudsky. „Mal som striktnú katolícku výchovu, ale keďže tam prichádzali pracovať aj mnohí evanjelici a ateisti, veľa sme diskutovali a stal som sa tolerantnejším. Ďalšia vec je, že som sa mal možnosť zoznámiť s kartuziánskou spiritualitou, ktorá je nádherná. Je to celkom iný pohľad na svet, pri ktorom sa dnešné spory javia ako žabomyšie vojny. “
.digitálna klasika
Keď Tomáš Ulej v roku 2004 objavil na internete niektoré digitalizované diela slovenskej literatúry, uvedomil si, že ide o rýchly a pohodlný spôsob prístupu ku knihám. Dokonca takým, ktoré sa už dnes zháňajú len veľmi ťažko. Hneď na to sa na svojej osobnej stránke pustil do digitalizácie diela Pavla Országa Hviezdoslava a ostal šokovaný z toho, aký veľký záujem to vyvolalo. „Povedal som si, že ak sa štát nestará o to, aby literatúra bola dostupná všetkým, je na čase, aby sme to urobili my, ktorí literatúru máme radi,“ opisuje Ulej zrod svojho nápadu.
Krátko na to požiadal o spoluprácu denník Sme a Ústav slovenskej literatúry SAV a zrodil sa projekt Zlatý fond. Dnes sa už na digitalizácii diel slovenských klasikov podieľa približne 150 dobrovoľníkov, pričom tí najaktívnejší už spracovali niekoľko tisíc strán. Dokopy už zdigitalizovali okolo 10-tisíc strán textu. Pomohli tak priblížiť literatúru ľuďom a popularizovať aj dlhé roky nevydané diela. „Dnes nám okrem učiteľov píšu aj mnohí študenti a ďakujú za to, že sa dostali ku knihám, ktoré by si inak nemohli prečíta, keďže v knižniciach ich už veľa ľudí predbehlo. Stiahli by si referát a knihu vôbec neprečítali,“ hovorí Ulej.
Popularizovať slovenskú literatúru sa chcú snažiť aj inými spôsobmi. Už onedlho plánujú zverejniť dvadsaťtisíc pôvodných slovenských prísloví, ktoré ešte v 19. storočí zozbieral Adolf Peter Záturecký a dlho ležali zapadnuté prachom. Neskôr by mala pribudnúť aj zbierka ľudových hádaniek a piesní. V budúcnosti chcú skúsiť načítavať diela, aby sa dali počúvať na MP3 prehrávačoch.
Medzi najaktívnejších digitalizátorov patrí mladý elektrotechnik zo Štrby Michal Garaj. Vo voľnom čase už zdigitalizoval viac ako osemtisíc strán. „ O možnosti zapojiť sa do Zlatého fondu som sa dozvedel prostredníctvom inzerátu. Mám doma celkom veľkú knižnicu, tak som si povedal, že aspoň nebudem sedieť pri internete nadarmo. Baví ma, že robím niečo, čo budú môcť využiť aj ďalšie generácie,“ zhŕňa Garaj motiváciu, prečo sa do projektu zapojil.
.záchrancovia synagógy
Keď prišla nežná revolúcia, mal lekár Tomáš Štern devätnásť rokov a ako hovorí, začal si vytvárať svoju identitu. O svojom židovstve vraj dovtedy vedel len veľmi málo. Záujem o históriu ho priviedol k myšlienke prispieť k zdokumentovaniu histórie Židov na Slovensku. Dnes už takmer desať rokov pracuje na publikácii o významných osobnostiach židovského pôvodu, ktoré odtiaľto pochádzajú, alebo tu pôsobili. Sú medzi nimi ľudia svetového mena. Napríklad nemecký režisér a herec Max Reinhardt. „Knižku píšem tak dlho, lebo to, žiaľ, nie je moje povolanie. Robím to teda po nociach, keď mám čas. Ale keď teraz premiér hovorí o Jánošíkovi, tak mám väčšiu chuť ju dokončiť, aby som dokázal, že z tohto územia pochádzajú aj významnejší ľudia,“ hovorí s úsmevom Štern.
Kniha však nie je jeho jedinou aktivitou tohto typu. Už od študentských čias fotografuje židovské pamiatky, najmä cintoríny. Prešiel niekoľko sto obcí a urobil 10-tisíc snímok. Cieľom týchto Šternových aktivít je zdokumentovať niečo, čo tu už možno o dvadsať rokov nebude.
Mladý lekár však neostal len pri dokumentovaní pamiatok. Je konateľom neziskovej organizácie Jeweurope a už tri roky sa venuje najmä rekonštrukcii synagógy v Stupave. Ide o druhú najstaršiu synagogálnu stavbu na Slovensku, ktorá je unikátna aj tým, že ide o synagógu tzv. poľského typu. Na území bývalého Československa existuje len jedna podobná, v moravskom Mikulove. Synagóga bola v dezolátnom stave, desaťročia v nej bol sklad a ďalšiu zimu by už pravdepodobne neprežila. Rekonštrukciu združenie financuje z fondu Obnov svoj dom, prispel aj fond odškodnenia obetí holokaustu. Zvyšok peňazí pochádza zo súkromných zdrojov.
Verejnosti by mala byť stupavská synagóga sprístupnená už tento rok. Postupne by mala pribudnúť expozícia dejín židovskej komunity v Stupave a na Záhorí, koncertná a výstavná sieň a archív venujúci sa histórii židovskej komunity na Slovensku.
Motívy svojho záujmu o záchranu židovských pamiatok Štern charakterizuje ako kombináciu prihlásenia sa k svojej identite a občianskej povinnosti. „Tak nejako ja rozumiem slovu vlastenectvo. Tieto pamiatky patria do nášho kultúrneho dedičstva, ktoré spoluvytvára aj našu identitu. Keď sa o ne nestaráme, strácame identitu a nemáme na čom stavať ani svoje vlastenectvo.“
Čo vy na to, naši páni vlastenci vo vláde?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.