.svedčí o tom aj niekoľko prípadov z poslednej doby. Dvoch záchranárov napadli v Petržalke dvaja muži. Obaja záchranári boli zranení a liečiť sa musia niekoľko týždňov, útočníkov zadržali, zastavila ich až policajná streľba. Dvojica najskôr záchranárov slovne napadla, pokúšali sa dostať do ich vozidla, potom oboch napadli a ušli. Jeden zo záchranárov mužov prenasledoval do blízkeho lesíka, to už boli na ceste aj policajti.
K najzávažnejšiemu útoku došlo v Trnave. Opitý pacient, ku ktorému boli vyslaní záchranári, pretože sa mu údajne ťažko dýchalo, napadol službukonajúceho lekára, a začal ho škrtiť. Neskôr fyzicky zaútočil aj na privolaných policajtov. Incident sa skončil podaním trestného oznámenia na agresívneho pacienta.
V Bratislave drogovo závislá pacientka pri prevoze do nemocnice zaútočila na záchranára a poškriabala ho. V Hriňovej zas pacient pod vplyvom alkoholu demoloval vnútorné vybavenie sanitky, fyzicky napadol záchranára a poranil mu ruku. S agresívnym pacientom sa stretli aj záchranári v Beluši.
Spoločnosť Falck Záchranná uskutočnila pred niekoľkými rokmi prieskum atakov voči zdravotníkom. Lekári a záchranári na 74 staniciach hodnotili spolu 48 228 výjazdov: násilie hlásili v 228 prípadoch , čo je 0,42 percenta, teda jeden prípad na 237 výjazdov. V 81 percentách prípadov bol zdrojom agresie pacient, v 8 percentách príbuzný. V 65 percentách bol príčinou agresie alkohol, v 30 percentách psychické ochorenie. V rovnakej miere išlo o agresiu verbálnu aj fyzickú. Falck Záchranná má vypracované pravidlá, ktorými sa pri stretnutí s agresívnym pacientom či násilníckymi príbuznými riadia zdravotnícki záchranári, vodiči aj lekári. Ich základom je komunikácia. Hlavným cieľom je upokojiť pacienta a pokúsiť sa nadviazať primeraný kontakt.
Zdravotníci musia čeliť nadávkam, pľuvancom, uhryznutiam, kopancom. V tejto situácii by pomohlo, keby mali záchranári, podobne ako policajti alebo sudcovia, štatút verejného činiteľa. Každý útok voči nim by tak bol hodnotený prísnejšie. S návrhom na takúto legislatívnu úpravu neúspešne prišiel nezaradený poslanec Alojz Hlina.
V susednom Česku sa rozhodli zatočiť s útokmi na zdravotníkov. Na pracoviskách urgentného príjmu budú zdravotníkov učiť inštruktori sebaobrany, ako sa ubrániť agresívnym pacientom a nezraniť ich. Ukážu im techniky džuda, karate alebo tai-či. Ako prví ho absolvujú zdravotníci v olomouckej fakultnej nemocnici, ktorým na to už poskytlo grant aj ministerstvo zdravotníctva. Školenie by mali absolvovať i zamestnanci ostatných českých nemocníc. Náš rezort o podobnom projekte zatiaľ neuvažuje.
.nie sme hrdinovia
Doktorka Katarína Hriňová zo strediska Rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) vo Vrútkach pri Martine vypracovala štúdiu Agresívny pacient v prednemocničnej starostlivosti. Prvoradé je vedieť o nebezpečenstve vopred. Preto sa posádky sanitiek spoliehajú na operačné stredisko RZP, ktoré má zmapovať už podľa hovoru s volajúcim situáciu, má ju vedieť vyhodnotiť a posádky varovať, aby išli na miesto v súčinnosti s políciou, prípadne počkali, kým policajti urobia také opatrenia, aby to bolo pre záchranárov bezpečné.
„Nie sme hrdinovia, ale záchranári,“ uvádza šéfka strediska RZP vo Vrútkach doktorka Monika Droppová a pokračuje: „Sú dva prípady zákrokov. Buď už vieme vopred o tom, že ide o agresívneho pacienta; typické sú rodinné spory, kde opitý manžel mláti ženu. Vtedy čakáme na policajtov. Alebo nevieme, že ideme do agresívneho prostredia. Vtedy je najčastejšou príčinou agresívneho správania alkohol. Väčšinou ide o mladých ľudí na diskotékach, kde sú všetci múdri a nepríjemní, a na nás vyskakujú, čo máme robiť. Ďalšou veľkou skupinou sú narkomani, drogovo závislí ľudia, a potom rómske komunity. Neviem, či je to ich temperamentom, alebo tiež alkoholom. Hlavne táto kombinácia je zlá. A napokon sú to psychiatrickí pacienti, ktorí môžu byť veľmi nebezpeční, lebo ich konanie je nepredvídateľné.“
Doktorka Hriňová spomína rodinu, ktorá opakovane zneužíva záchranný systém. Nemajú kartičku poistenca, nemajú lieky, sú pod vplyvom alkoholu. Záchranku volajú pre údajné bolesti hlavy. „Ja som si to dovolila nahlásiť na operačné stredisko. Oni ma počuli telefonovať. Nič som im nehovorila a keď to započuli, tak sa to začalo stupňovať. Zatiaľ čo som vyšetrovala pána, dve dcéry a matka mi začali vulgárne nadávať. Stupňovali verbálne útoky na moju osobu, na moje správanie, na moju rodinu. Keď sme cítili, že sa to stupňuje, zbalili sme EKG, tlakomer, stihli sme pánovi iba zmerať tlak a odišli sme. Vonku dvaja muži so sekerami rúbali drevo. Takže nevidela som dôvod v takom prostredí dlhšie zotrvávať. Ako sme odchádzali, tak na nás ešte kričali, aby sme zomreli, aby sme havarovali so sanitkou, aby zomrela moja rodina. Išla som rovno na políciu. Spísalo sa to, ale záver je ten, že prípad bol riešený ako priestupok,“ uvádza doktorka Hriňová.
.bez rešpektu
Vrútocká záchranárka Katarína Nosáľová absolvovala z vlastnej iniciatívy kurz sebaobrany s majstrom bojových umení. Spomína si na prípad, keď ich volali do veľmi slušnej rodiny, kde bola asi 50-ročná pani v ťažkej opitosti. „Manžel a syn sa k nám správali korektne. Keď sme začali pani vyšetrovať a odoberať anamnézu, tak začala byť najskôr verbálne útočná. Neskôr sa jej agresivita začala stupňovať,“ spomína Nosáľová. „Len čo som na ňu siahla, aby som ju popočúvala, vyšetrila neurologicky, tak ma napadla. Jednak mi vulgárne vynadala a vykrútila mi ruku. Myslela som si, že mi ju zlomila. To už bola naložená v sanitke, kde je stiesnený priestor, niet kam ujsť a je to veľmi malé. Keď máme naloženého takéhoto pacienta, o ktorom už vieme, že je agresívny, tak žiadame políciu o asistenciu. Máme teda posilu, pretože obvykle sú v posádke dve ženy a jeden chlap, vodič. Čiže v ambulančnej časti pri pacientovi sú dve ženy. Tá agresívna pani vytrhla na urgentnom príjme kus vlasov sestričke. Tam ju priviazali do remeňov, kým sa neprebrala, a potom išla na psychiatriu na ďalšie protialkoholické liečenie. Nepamätala si z toho nič.“
Doktorka Droppová si ešte spomína na prípad mladého narkomana, ktorý si o polnoci zmyslel, že sa chce dať liečiť: „Bolo to cez víkend. Čakal nás pred bytovkou so svojou mamou. Najprv bol plačlivý, v sanitke rozprával, ako začal cez marihuanu, pervitín, až po tvrdé drogy a ako sa chce liečiť. Mal očividne vypité. Vravela som mu, že na psychiatrii najprv chcú, aby sa detoxikoval a až potom ho vezmú. Vysvetľovala som mu, že je nedeľa polnoc, že do rána ho nikto poriadne nevyšetrí, či nechce ísť do nemocnice ráno sám dobrovoľne. On, že nie, že chce ísť teraz. Kým sme prišli z Vrútok do Martina do nemocnice, tak začal byť agresívny. Útočil fyzicky, ale to ho vodič chytil a spacifikoval ho. Mne vulgárne vynadal. Prišli sme na pohotovostný príjem, kde ho mali prijať. Tam doktorovi povedal, že je ko..., ktorý v živote nič neurobil a dopadlo to tak, že sme volali jednak SBS-kára, lebo začal rozbíjať nábytok a volali sme aj políciu.“
Doktorka Hriňová tvrdí, že ľudia nemajú rešpekt voči záchranárom, pretože vedia, že sú nepostihnuteľní. „Čím ďalej, tým viac počúvame, čo všetko sme povinní, pričom ľudia si svoje povinnosti neplnia. Neberú lieky, nemajú návyky zdravého spôsobu života a ani nemajú kartičku poistenca. Pritom si budú nárokovať na stopercentnú zdravotnú starostlivosť, ktorá je u každého človeka rovnaká,“ hovorí Hriňová. „Lebo záchranka má obmedzené možnosti. My dávame všetko všetkým rovnako, ale všetci neplnia všetko tak, ako by mali. Nemáme hlásenia na poisťovňu za nedodržanie liečebného režimu, zneužívania sa nehlásia. Takže realita je taká, že kto si nás zavolá, vždy dostane každý všetko.“
Podstata správnej reakcie záchranára na agresivitu pacienta alebo jeho okolia je v defenzívnom správaní. „Len čo pôjdem do útoku, alebo ho budem provokovať, tak to nedopadne dobre. Čiže, či sa mi to páči, alebo nie, musím si zahryznúť do jazyka a vypočuť si nadávky. Mňa tiež jedna pani prekliala, doslova a do písmena, aj napriek tomu, že sme ju viezli tak, ako sme mali,“ uvádza doktorka Droppová.
Vo Vrútkach zatiaľ, našťastie, nemali prípad napadnutia, kde by došlo k poškodeniu zdravia záchranára. Doktoka Hriňová si spomína na pána v bezvedomí: „Zavolali nás k nemu, v dome ich bývalo asi dvadsať, rómska komunita to bola. Pán nereagoval na nič. Obvykle, keď napichneme žilu, tak sa aspoň mykne – tu nič. Máme ťahy na vyprovokovanie bolesti a podľa toho určíme, či je pacient v hlbokom bezvedomí. Tento Róm nereagoval ani na bolestivé miesta, ktoré sme stláčali, tak sme ho naložili ako intoxikáciu alkoholom. Mal drobné nezávažné rezné rany. Prešli sme s ním možno dva-tri kilometre, keď sa prebral. Zistil, že ho niekde vezú, už nemal obecenstvo, kopol nohou a iba náhodou netrafil kolegyňu záchranárku, šibrinkoval jej okolo tváre. Popruhy síce držia, ale dá sa z nich dostať. Nie je istota, že na troch miestach pripásaný pacient sa neuvoľní. Totiž, každý pacient musí byť v sanitke pripútaný – z bezpečnostných dôvodov, nie pre pacifikáciu. Aby v prípade havárie nelietal po sanitke. A ten Róm nám zničil EKG, vytrhol si zavedenú umelohmotnú kanylu. Zavolali sme políciu, ale kým prišla, tak to bolo 20 minút. Museli sme sa všetci traja na neho vrhnúť, a spútať ho. A čakali sme na políciu.“
.alkohol a drogy
Doktor Alireza Matloobi je občan Spojených štátov. V roku 1999 skončil lekársku fakultu na Slovensku, potom desať rokov pracoval na urgentnom príjme v Spojených štátoch, až sa napokon v roku 2011 vrátil na Slovensko. Hovorí, že cíti zodpovednosť voči tejto krajine, ktorá mu dala vzdelanie a kde sa aj cíti lepšie ako v USA. Záchranný systém je podľa neho za oceánom prepracovanejší. „Na urgentnej telefonickej linke 911 vysielajú na výjazd vždy spoločne hasičov, záchranárov aj policajtov. Bez ohľadu na to, čo sa deje,“ vysvetľuje Matloobi, ktorý dnes pracuje ako lekár záchrannej služby pre okresy Piešťany a Hlohovec.
Aj on má skúsenosti, že za väčšinou prípadov agresívneho správania pacientov sú alkohol a drogy. „Nedávno som slúžil na záchranke v Brezne. O polnoci volali, že 32-ročný muž odpadol, potom sa prebral a bolí ho ruka. Keď sme tam prišli, bolo cítiť alkohol. Ten pán sa začal správať agresívne, nechcel nás pustiť do bytu. Keď nás vyhodil, museli sme zavolať policajtov. Odmietol vyšetrenie, prevoz do nemocnice. Nafúkal takmer dva promile alkoholu,“ spomína doktor Matloobi.
Hovorí sa, že pri agresívnom pacientovi má byť na každú končatinu jeden človek. Taký je aj predpis, čo záchranári nemôžu splniť, lebo sú na výjazde traja. Znie to neuveriteľne, ale sila, ktorá sa naakumuluje pri agresivite, je taká, že 50-kilová žena nemá problém so 100-kilovým chlapom. Je vysoko pravdepodobné, že útokom na záchranárov sa nebude dať zabrániť ani v budúcnosti. Ich výskyt sa vhodnou prevenciou dá výrazne znížiť. Keď sa však uzná, že takýto problém existuje a nie je bezvýznamný.
K najzávažnejšiemu útoku došlo v Trnave. Opitý pacient, ku ktorému boli vyslaní záchranári, pretože sa mu údajne ťažko dýchalo, napadol službukonajúceho lekára, a začal ho škrtiť. Neskôr fyzicky zaútočil aj na privolaných policajtov. Incident sa skončil podaním trestného oznámenia na agresívneho pacienta.
V Bratislave drogovo závislá pacientka pri prevoze do nemocnice zaútočila na záchranára a poškriabala ho. V Hriňovej zas pacient pod vplyvom alkoholu demoloval vnútorné vybavenie sanitky, fyzicky napadol záchranára a poranil mu ruku. S agresívnym pacientom sa stretli aj záchranári v Beluši.
Spoločnosť Falck Záchranná uskutočnila pred niekoľkými rokmi prieskum atakov voči zdravotníkom. Lekári a záchranári na 74 staniciach hodnotili spolu 48 228 výjazdov: násilie hlásili v 228 prípadoch , čo je 0,42 percenta, teda jeden prípad na 237 výjazdov. V 81 percentách prípadov bol zdrojom agresie pacient, v 8 percentách príbuzný. V 65 percentách bol príčinou agresie alkohol, v 30 percentách psychické ochorenie. V rovnakej miere išlo o agresiu verbálnu aj fyzickú. Falck Záchranná má vypracované pravidlá, ktorými sa pri stretnutí s agresívnym pacientom či násilníckymi príbuznými riadia zdravotnícki záchranári, vodiči aj lekári. Ich základom je komunikácia. Hlavným cieľom je upokojiť pacienta a pokúsiť sa nadviazať primeraný kontakt.
Zdravotníci musia čeliť nadávkam, pľuvancom, uhryznutiam, kopancom. V tejto situácii by pomohlo, keby mali záchranári, podobne ako policajti alebo sudcovia, štatút verejného činiteľa. Každý útok voči nim by tak bol hodnotený prísnejšie. S návrhom na takúto legislatívnu úpravu neúspešne prišiel nezaradený poslanec Alojz Hlina.
V susednom Česku sa rozhodli zatočiť s útokmi na zdravotníkov. Na pracoviskách urgentného príjmu budú zdravotníkov učiť inštruktori sebaobrany, ako sa ubrániť agresívnym pacientom a nezraniť ich. Ukážu im techniky džuda, karate alebo tai-či. Ako prví ho absolvujú zdravotníci v olomouckej fakultnej nemocnici, ktorým na to už poskytlo grant aj ministerstvo zdravotníctva. Školenie by mali absolvovať i zamestnanci ostatných českých nemocníc. Náš rezort o podobnom projekte zatiaľ neuvažuje.
.nie sme hrdinovia
Doktorka Katarína Hriňová zo strediska Rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) vo Vrútkach pri Martine vypracovala štúdiu Agresívny pacient v prednemocničnej starostlivosti. Prvoradé je vedieť o nebezpečenstve vopred. Preto sa posádky sanitiek spoliehajú na operačné stredisko RZP, ktoré má zmapovať už podľa hovoru s volajúcim situáciu, má ju vedieť vyhodnotiť a posádky varovať, aby išli na miesto v súčinnosti s políciou, prípadne počkali, kým policajti urobia také opatrenia, aby to bolo pre záchranárov bezpečné.
„Nie sme hrdinovia, ale záchranári,“ uvádza šéfka strediska RZP vo Vrútkach doktorka Monika Droppová a pokračuje: „Sú dva prípady zákrokov. Buď už vieme vopred o tom, že ide o agresívneho pacienta; typické sú rodinné spory, kde opitý manžel mláti ženu. Vtedy čakáme na policajtov. Alebo nevieme, že ideme do agresívneho prostredia. Vtedy je najčastejšou príčinou agresívneho správania alkohol. Väčšinou ide o mladých ľudí na diskotékach, kde sú všetci múdri a nepríjemní, a na nás vyskakujú, čo máme robiť. Ďalšou veľkou skupinou sú narkomani, drogovo závislí ľudia, a potom rómske komunity. Neviem, či je to ich temperamentom, alebo tiež alkoholom. Hlavne táto kombinácia je zlá. A napokon sú to psychiatrickí pacienti, ktorí môžu byť veľmi nebezpeční, lebo ich konanie je nepredvídateľné.“
Doktorka Hriňová spomína rodinu, ktorá opakovane zneužíva záchranný systém. Nemajú kartičku poistenca, nemajú lieky, sú pod vplyvom alkoholu. Záchranku volajú pre údajné bolesti hlavy. „Ja som si to dovolila nahlásiť na operačné stredisko. Oni ma počuli telefonovať. Nič som im nehovorila a keď to započuli, tak sa to začalo stupňovať. Zatiaľ čo som vyšetrovala pána, dve dcéry a matka mi začali vulgárne nadávať. Stupňovali verbálne útoky na moju osobu, na moje správanie, na moju rodinu. Keď sme cítili, že sa to stupňuje, zbalili sme EKG, tlakomer, stihli sme pánovi iba zmerať tlak a odišli sme. Vonku dvaja muži so sekerami rúbali drevo. Takže nevidela som dôvod v takom prostredí dlhšie zotrvávať. Ako sme odchádzali, tak na nás ešte kričali, aby sme zomreli, aby sme havarovali so sanitkou, aby zomrela moja rodina. Išla som rovno na políciu. Spísalo sa to, ale záver je ten, že prípad bol riešený ako priestupok,“ uvádza doktorka Hriňová.
.bez rešpektu
Vrútocká záchranárka Katarína Nosáľová absolvovala z vlastnej iniciatívy kurz sebaobrany s majstrom bojových umení. Spomína si na prípad, keď ich volali do veľmi slušnej rodiny, kde bola asi 50-ročná pani v ťažkej opitosti. „Manžel a syn sa k nám správali korektne. Keď sme začali pani vyšetrovať a odoberať anamnézu, tak začala byť najskôr verbálne útočná. Neskôr sa jej agresivita začala stupňovať,“ spomína Nosáľová. „Len čo som na ňu siahla, aby som ju popočúvala, vyšetrila neurologicky, tak ma napadla. Jednak mi vulgárne vynadala a vykrútila mi ruku. Myslela som si, že mi ju zlomila. To už bola naložená v sanitke, kde je stiesnený priestor, niet kam ujsť a je to veľmi malé. Keď máme naloženého takéhoto pacienta, o ktorom už vieme, že je agresívny, tak žiadame políciu o asistenciu. Máme teda posilu, pretože obvykle sú v posádke dve ženy a jeden chlap, vodič. Čiže v ambulančnej časti pri pacientovi sú dve ženy. Tá agresívna pani vytrhla na urgentnom príjme kus vlasov sestričke. Tam ju priviazali do remeňov, kým sa neprebrala, a potom išla na psychiatriu na ďalšie protialkoholické liečenie. Nepamätala si z toho nič.“
Doktorka Droppová si ešte spomína na prípad mladého narkomana, ktorý si o polnoci zmyslel, že sa chce dať liečiť: „Bolo to cez víkend. Čakal nás pred bytovkou so svojou mamou. Najprv bol plačlivý, v sanitke rozprával, ako začal cez marihuanu, pervitín, až po tvrdé drogy a ako sa chce liečiť. Mal očividne vypité. Vravela som mu, že na psychiatrii najprv chcú, aby sa detoxikoval a až potom ho vezmú. Vysvetľovala som mu, že je nedeľa polnoc, že do rána ho nikto poriadne nevyšetrí, či nechce ísť do nemocnice ráno sám dobrovoľne. On, že nie, že chce ísť teraz. Kým sme prišli z Vrútok do Martina do nemocnice, tak začal byť agresívny. Útočil fyzicky, ale to ho vodič chytil a spacifikoval ho. Mne vulgárne vynadal. Prišli sme na pohotovostný príjem, kde ho mali prijať. Tam doktorovi povedal, že je ko..., ktorý v živote nič neurobil a dopadlo to tak, že sme volali jednak SBS-kára, lebo začal rozbíjať nábytok a volali sme aj políciu.“
Doktorka Hriňová tvrdí, že ľudia nemajú rešpekt voči záchranárom, pretože vedia, že sú nepostihnuteľní. „Čím ďalej, tým viac počúvame, čo všetko sme povinní, pričom ľudia si svoje povinnosti neplnia. Neberú lieky, nemajú návyky zdravého spôsobu života a ani nemajú kartičku poistenca. Pritom si budú nárokovať na stopercentnú zdravotnú starostlivosť, ktorá je u každého človeka rovnaká,“ hovorí Hriňová. „Lebo záchranka má obmedzené možnosti. My dávame všetko všetkým rovnako, ale všetci neplnia všetko tak, ako by mali. Nemáme hlásenia na poisťovňu za nedodržanie liečebného režimu, zneužívania sa nehlásia. Takže realita je taká, že kto si nás zavolá, vždy dostane každý všetko.“
Podstata správnej reakcie záchranára na agresivitu pacienta alebo jeho okolia je v defenzívnom správaní. „Len čo pôjdem do útoku, alebo ho budem provokovať, tak to nedopadne dobre. Čiže, či sa mi to páči, alebo nie, musím si zahryznúť do jazyka a vypočuť si nadávky. Mňa tiež jedna pani prekliala, doslova a do písmena, aj napriek tomu, že sme ju viezli tak, ako sme mali,“ uvádza doktorka Droppová.
Vo Vrútkach zatiaľ, našťastie, nemali prípad napadnutia, kde by došlo k poškodeniu zdravia záchranára. Doktoka Hriňová si spomína na pána v bezvedomí: „Zavolali nás k nemu, v dome ich bývalo asi dvadsať, rómska komunita to bola. Pán nereagoval na nič. Obvykle, keď napichneme žilu, tak sa aspoň mykne – tu nič. Máme ťahy na vyprovokovanie bolesti a podľa toho určíme, či je pacient v hlbokom bezvedomí. Tento Róm nereagoval ani na bolestivé miesta, ktoré sme stláčali, tak sme ho naložili ako intoxikáciu alkoholom. Mal drobné nezávažné rezné rany. Prešli sme s ním možno dva-tri kilometre, keď sa prebral. Zistil, že ho niekde vezú, už nemal obecenstvo, kopol nohou a iba náhodou netrafil kolegyňu záchranárku, šibrinkoval jej okolo tváre. Popruhy síce držia, ale dá sa z nich dostať. Nie je istota, že na troch miestach pripásaný pacient sa neuvoľní. Totiž, každý pacient musí byť v sanitke pripútaný – z bezpečnostných dôvodov, nie pre pacifikáciu. Aby v prípade havárie nelietal po sanitke. A ten Róm nám zničil EKG, vytrhol si zavedenú umelohmotnú kanylu. Zavolali sme políciu, ale kým prišla, tak to bolo 20 minút. Museli sme sa všetci traja na neho vrhnúť, a spútať ho. A čakali sme na políciu.“
.alkohol a drogy
Doktor Alireza Matloobi je občan Spojených štátov. V roku 1999 skončil lekársku fakultu na Slovensku, potom desať rokov pracoval na urgentnom príjme v Spojených štátoch, až sa napokon v roku 2011 vrátil na Slovensko. Hovorí, že cíti zodpovednosť voči tejto krajine, ktorá mu dala vzdelanie a kde sa aj cíti lepšie ako v USA. Záchranný systém je podľa neho za oceánom prepracovanejší. „Na urgentnej telefonickej linke 911 vysielajú na výjazd vždy spoločne hasičov, záchranárov aj policajtov. Bez ohľadu na to, čo sa deje,“ vysvetľuje Matloobi, ktorý dnes pracuje ako lekár záchrannej služby pre okresy Piešťany a Hlohovec.
Aj on má skúsenosti, že za väčšinou prípadov agresívneho správania pacientov sú alkohol a drogy. „Nedávno som slúžil na záchranke v Brezne. O polnoci volali, že 32-ročný muž odpadol, potom sa prebral a bolí ho ruka. Keď sme tam prišli, bolo cítiť alkohol. Ten pán sa začal správať agresívne, nechcel nás pustiť do bytu. Keď nás vyhodil, museli sme zavolať policajtov. Odmietol vyšetrenie, prevoz do nemocnice. Nafúkal takmer dva promile alkoholu,“ spomína doktor Matloobi.
Hovorí sa, že pri agresívnom pacientovi má byť na každú končatinu jeden človek. Taký je aj predpis, čo záchranári nemôžu splniť, lebo sú na výjazde traja. Znie to neuveriteľne, ale sila, ktorá sa naakumuluje pri agresivite, je taká, že 50-kilová žena nemá problém so 100-kilovým chlapom. Je vysoko pravdepodobné, že útokom na záchranárov sa nebude dať zabrániť ani v budúcnosti. Ich výskyt sa vhodnou prevenciou dá výrazne znížiť. Keď sa však uzná, že takýto problém existuje a nie je bezvýznamný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.