Pôvodne mal Bokrošov tím len skromné vyhliadky, zachrániť sa a zahrať si v playoff. Veď základ tímu, účinkujúci v extralige, v nej získal len 7 bodov, vlani to bolo bodov 19, a na MS potom Slováci vyhrali iba jeden zápas. Vzhľadom na vek stále len chlapci hokejisti však zahrali ako ozajstní páni. Všetci po MS unisono priznali, že zázračný účinok malo víťazstvo 2:1 nad obhajcom titulu, Fínskom. Prvýkrát úradoval faktor Godla, zázračný výkon umocnil „staviteľskou“ kvalitou. Bránku si postavil, ako najlepšie mohol, Suomi trafili 5-krát žŕdku! Áno, aj na tých pár centimetroch sa lámal neskorší veľký úspech... Na detaily sa už história pýtať nebude, pamätá si len víťazov. A naši vyhrávali ďalej, nad Nemeckom stále museli, pretože po prehre by tak či tak hrali o záchranu, ale duel mali neustále pod kontrolou, kapitán Réway ho dirigoval hetrikom.
Štvrťfinále a derby s Českom. Tréner Bokroš s celým realizačným tímom zanalyzoval súpera do najmenších detailov, ušil účinnú taktiku a súper nenašiel protizbraň. Pošampionátové hľadanie vinníka trénera Přerosta (na ktorého mene sa väčšina zhodla) dokonca doviedlo ku kolapsu a následnej hospitalizácii v nemocnici... Bez ohľadu na jeho divné reakcie po štvrťfinále, keď zjavne neuniesol prehru, mu prajeme zdravie. A ak sa v rámci neho pridá aj sebareflexia, len dobre preňho.
Ale späť k našim, ktorí sa v semifinále druhýkrát postavili domácej Kanade, druhýkrát neúspešne, ale v úplne inom, sympatickejšom štýle, ako pri prvom zahanbujúcom debakli 0:8. Lenže bola z toho aj tak prehra, a tak sa museli tréneri vyrovnať s náročnou úlohou, namotivovať sklamaných chalanov a popritom zanalyzovať Švédsko, protivníka v boji o bronz. Krajinu, ktorá je v Európe považovaná za vzor v oblasti výchovy mládeže. Napríklad v NHL drafte 2014 malo Slovensko len jediného hráča, Tre kronor až 28! Goteborský klub Frolunda dokonca utvoril nový svetový rekord, z jeho štruktúr prešlo vlaňajším draftom až 8 hráčov. Z jedného klubu...
Ale na ľade sa odohrávala úžasná rozprávka. Kým predtým sa náš tím presadzoval precíznou defenzívou, ktorú korunoval v bránke skvelý Denis Godla, tentoraz sa favoritovi vyrovnal aj útočne. Prehádzané formácie, komplikovaná tvorba zostavy, pretože pri presune z Montrealu do Toronta na posledné dva zápasy viacerí hráči ochoreli – nič z toho sa neodzrkadlilo. Slovensko tak po 16 rokoch získalo bronz a znova v zápase o medailu zdolalo práve Švédsko. Kežmarský rodák Godla sa stal najlepším brankárom podľa direktoriátu turnaja, novinári ho zvolili do najlepšej formácie, a pridal aj cenu pre najužitočnejšieho hráča MS. Takúto žatvu ešte na žiadnom veľkom turnaji nepredviedol ani jeden Slovák.
Dôvodov na radosť sa našlo viacero aj mimo bránky: Réway ukázal, že zvládol úlohu lídra a časom sa ním môže stať aj v seniorskom A-čku, navyše je to vzácny typ kreatívneho hráča s nepredvídateľnou myšlienkou, využívajúci vysokú hernú inteligenciu. Nadpriemerne vyrovnaný v ofenzíve i defenzíve bol obranca Jaroš, ešte len 17-ročný Černák ukázal, čo ho naučil v Košiciach trojnásobný medailista z MS Štrbák, chorvátsky rodák Rosandič akoby kopíroval Višňovského postavou aj chápaním hokeja. Cehlárikov prínos zodpovedal tomu, čo sa čaká od stabilného hráča SHL, Lantoši bol neprehliadnuteľný výborným pohybom, Skalický využil skúsenosti z minulého roka a forma mu skvele gradovala, navyše svoje pridal aj v oslabeniach, kde boli platní aj Bondra, Petráš a Kabáč.
K osobnostiam treba pridať aj trénera Bokroša. Vynikajúci stratég sa našiel v práci medzi mladíkmi. Stvoril skvelo fungujúci tím, ktorému nielenže ušil dokonale padnúcu taktiku, ale, čo je možno ešte dôležitejšie, 23 tínedžerov ho poslúchalo na slovo. Nebol umelo vytvorenou autoritou, ktorá sa rešpektuje z donútenia, našiel si svoju cestu a zároveň nepoľavil z náročnosti, ktorou je povestný. Moment, keď sa otriasol po obliatí v šatni už aj s medailou a okamžite sa pridal ku skandovaniu, je perfektným dokladom o súdržnosti medzi realizačným tímom a hráčmi. Niekoľko mesiacov dokázal pilovať plánovaný herný systém, a popritom v hlave hľadal možnosti ideálneho napojenia tých hráčov, ktorí sa v seniorskom hokeji dokázali presadiť samostatne. Neľahká úloha.
Samotný projekt s oficiálnym názvom HK VSR (výcvikové stredisko reprezentácie) SR Orange 20 má mnoho odporcov, a je jasné, že nie je výlučnou spásou slovenského hokeja. Jeho vytvorenie však bolo jednoznačne správnym rozhodnutím z kategórie krízového manažmentu v čase, keď sa naši juniori viac-menej hrou nepravdepodobných náhod zachránili v A-čku. Pri jeho zrode stáli Ján Filc a Jozef Frühauf. Odporcovia tvrdia, že národný tím ťahajú osobnosti, ktoré projekt nepotrebujú. Nuž áno, Tatar, Pánik či teraz Réway, Cehlárik a Jaroš sa už presadzujú medzi mužmi. Ale oni nie sú a ani nikdy neboli cieľovka. Tou sú práve tí ostatní hráči, ktorí by bez projektu hrali len našu juniorskú ligu. A tí by veru po príchode na MS zažili poriadny šok... Presne to vystihol Vladimír Vůjtek: „V extraligových zápasoch boli mladíci nútení vychádzať z obrannej hry. Bola zdokonalená tak dobre, že okrem zámorských tímov si tie ostatné na šampionáte s ňou nedokázali poradiť.“
Ďalším argumentom je finančná náročnosť projektu. Idú naň sponzorské prostriedky, ktoré sú účelovo viazané. Ak by projektu nebolo, nie je nikde pevne dané, že by skončili v hokejovom, či vôbec v športovom prostredí... Pre mobilného operátora je to veľké zadosťučinenie, potvrdil to aj Pavol Lančarič, generálny riaditeľ Orange Slovensko: „Úspech hokejovej reprezentácie do 20 rokov nie je prvým, ale určite najvýznamnejším výsledkom dlhodobého projektu podpory mládežníckeho hokeja na Slovensku. Nás v Orange to teší o to viac, že sme dlhodobým hlavným partnerom SZĽH pre mladé hokejové talenty a dlhodobo podporujeme práve HK Orange 20. Trinásť hráčov bronzového mužstva z MS v Kanade je práve z nášho extraligového tímu HK Orange 20, a to je jasný dôkaz, že tento projekt má zmysel. A nielen to – tento projekt sa ukazuje ako veľmi efektívna platforma pre výchovu a podporu mladých hokejistov. A to tým viac, že Slovensko je malá krajina, ktorá nemôže hokejovými talentmi plytvať.“
V situácií, v akej sa nachádza súčasný mládežnícky hokej na Slovensku, je mimoriadne dôležité medailový úspech „neprejesť“. Je to zázrak, aký sa občas stane, ale čo keby sme ho využili na to, aby sme sa už na zázraky nemuseli spoliehať? Nevýhoda akýchkoľvek zmien v systéme výchovy mládeže je, že sa dajú vyhodnotiť len s veľkým časovým odstupom. Meradlom totiž nemá byť slovenský titul v starších žiakoch či doraste, ale to, koľko hráčov prerazí v dospelom hokeji, čo trvá roky. Súčasný projekt dvadsiatky v extralige a osemnástky v prvej lige je fajn, bez neho by sme už mali za sebou zostup z najvyššej kategórie, ako to priznal aj Ernest Bokroš. Napokon, osemnástka jednu zostupovo-postupovú anabázu aobsolvovala.
Lenže oba projekty pripomínajú stavbu domu od strechy. Účel to plní, nezostupujeme, ale pevné základy nič nenahradí. Tak sa venujme aj základom – výchove hráčov od najútlejšieho veku. A tým absolútnym základom pre hokejistu je, žiadna veľká hádanka, korčuľovanie. A v ňom zaostávame za najlepšími rok čo rok. Korčuľovanie je alfou a omegou dnešného hokeja, všetko sa odohráva v plnej rýchlosti, kto ju neudrží, úspechu sa nedočká. Aj preto musel súčasný reprezentant Marek Viedenský po prestupe do Fínska, do pohybovo asi najnáročnejšej súťaže v Európe priznať, že ho tam vlastne učia nanovo korčuľovať!
Metodické oddelenie zväzu má sekciu špeciálneho tréningu, v rámci nej reprezentační tréneri od 16-ky po 20-ku vytvárajú odporúčané tréningové programy na ľade pre klubových trénerov. Takisto existuje vízia navýšiť počet mandátnych trénerov, teda trénerov, ktorých platí zväz zo súčasných 44 v kategóriách dorastu a starších žiakov o ďalších 27 v prípravke a mladších žiakoch. Jednoznačne krok správnym smerom. Pretože v mladom veku získané návyky sa odstraňujú veľmi ťažko. Už „len“ nájsť prostriedky a správnych ľudí, progresívnych a ochotných neustále sa vzdelávať. Veď aj toľko vychvaľovaní Švédi sa metodiku učili v 80. rokoch v Československu... Samozrejme, ani to nezaručí, že naše reprezentácie budú voziť medaily pravidelne. Úspech bude už to, ak sa pri odchode doterajších opôr nebudeme triasť o to, kto ich nahradí.
Štvrťfinále a derby s Českom. Tréner Bokroš s celým realizačným tímom zanalyzoval súpera do najmenších detailov, ušil účinnú taktiku a súper nenašiel protizbraň. Pošampionátové hľadanie vinníka trénera Přerosta (na ktorého mene sa väčšina zhodla) dokonca doviedlo ku kolapsu a následnej hospitalizácii v nemocnici... Bez ohľadu na jeho divné reakcie po štvrťfinále, keď zjavne neuniesol prehru, mu prajeme zdravie. A ak sa v rámci neho pridá aj sebareflexia, len dobre preňho.
Ale späť k našim, ktorí sa v semifinále druhýkrát postavili domácej Kanade, druhýkrát neúspešne, ale v úplne inom, sympatickejšom štýle, ako pri prvom zahanbujúcom debakli 0:8. Lenže bola z toho aj tak prehra, a tak sa museli tréneri vyrovnať s náročnou úlohou, namotivovať sklamaných chalanov a popritom zanalyzovať Švédsko, protivníka v boji o bronz. Krajinu, ktorá je v Európe považovaná za vzor v oblasti výchovy mládeže. Napríklad v NHL drafte 2014 malo Slovensko len jediného hráča, Tre kronor až 28! Goteborský klub Frolunda dokonca utvoril nový svetový rekord, z jeho štruktúr prešlo vlaňajším draftom až 8 hráčov. Z jedného klubu...
Ale na ľade sa odohrávala úžasná rozprávka. Kým predtým sa náš tím presadzoval precíznou defenzívou, ktorú korunoval v bránke skvelý Denis Godla, tentoraz sa favoritovi vyrovnal aj útočne. Prehádzané formácie, komplikovaná tvorba zostavy, pretože pri presune z Montrealu do Toronta na posledné dva zápasy viacerí hráči ochoreli – nič z toho sa neodzrkadlilo. Slovensko tak po 16 rokoch získalo bronz a znova v zápase o medailu zdolalo práve Švédsko. Kežmarský rodák Godla sa stal najlepším brankárom podľa direktoriátu turnaja, novinári ho zvolili do najlepšej formácie, a pridal aj cenu pre najužitočnejšieho hráča MS. Takúto žatvu ešte na žiadnom veľkom turnaji nepredviedol ani jeden Slovák.
Dôvodov na radosť sa našlo viacero aj mimo bránky: Réway ukázal, že zvládol úlohu lídra a časom sa ním môže stať aj v seniorskom A-čku, navyše je to vzácny typ kreatívneho hráča s nepredvídateľnou myšlienkou, využívajúci vysokú hernú inteligenciu. Nadpriemerne vyrovnaný v ofenzíve i defenzíve bol obranca Jaroš, ešte len 17-ročný Černák ukázal, čo ho naučil v Košiciach trojnásobný medailista z MS Štrbák, chorvátsky rodák Rosandič akoby kopíroval Višňovského postavou aj chápaním hokeja. Cehlárikov prínos zodpovedal tomu, čo sa čaká od stabilného hráča SHL, Lantoši bol neprehliadnuteľný výborným pohybom, Skalický využil skúsenosti z minulého roka a forma mu skvele gradovala, navyše svoje pridal aj v oslabeniach, kde boli platní aj Bondra, Petráš a Kabáč.
K osobnostiam treba pridať aj trénera Bokroša. Vynikajúci stratég sa našiel v práci medzi mladíkmi. Stvoril skvelo fungujúci tím, ktorému nielenže ušil dokonale padnúcu taktiku, ale, čo je možno ešte dôležitejšie, 23 tínedžerov ho poslúchalo na slovo. Nebol umelo vytvorenou autoritou, ktorá sa rešpektuje z donútenia, našiel si svoju cestu a zároveň nepoľavil z náročnosti, ktorou je povestný. Moment, keď sa otriasol po obliatí v šatni už aj s medailou a okamžite sa pridal ku skandovaniu, je perfektným dokladom o súdržnosti medzi realizačným tímom a hráčmi. Niekoľko mesiacov dokázal pilovať plánovaný herný systém, a popritom v hlave hľadal možnosti ideálneho napojenia tých hráčov, ktorí sa v seniorskom hokeji dokázali presadiť samostatne. Neľahká úloha.
Samotný projekt s oficiálnym názvom HK VSR (výcvikové stredisko reprezentácie) SR Orange 20 má mnoho odporcov, a je jasné, že nie je výlučnou spásou slovenského hokeja. Jeho vytvorenie však bolo jednoznačne správnym rozhodnutím z kategórie krízového manažmentu v čase, keď sa naši juniori viac-menej hrou nepravdepodobných náhod zachránili v A-čku. Pri jeho zrode stáli Ján Filc a Jozef Frühauf. Odporcovia tvrdia, že národný tím ťahajú osobnosti, ktoré projekt nepotrebujú. Nuž áno, Tatar, Pánik či teraz Réway, Cehlárik a Jaroš sa už presadzujú medzi mužmi. Ale oni nie sú a ani nikdy neboli cieľovka. Tou sú práve tí ostatní hráči, ktorí by bez projektu hrali len našu juniorskú ligu. A tí by veru po príchode na MS zažili poriadny šok... Presne to vystihol Vladimír Vůjtek: „V extraligových zápasoch boli mladíci nútení vychádzať z obrannej hry. Bola zdokonalená tak dobre, že okrem zámorských tímov si tie ostatné na šampionáte s ňou nedokázali poradiť.“
Ďalším argumentom je finančná náročnosť projektu. Idú naň sponzorské prostriedky, ktoré sú účelovo viazané. Ak by projektu nebolo, nie je nikde pevne dané, že by skončili v hokejovom, či vôbec v športovom prostredí... Pre mobilného operátora je to veľké zadosťučinenie, potvrdil to aj Pavol Lančarič, generálny riaditeľ Orange Slovensko: „Úspech hokejovej reprezentácie do 20 rokov nie je prvým, ale určite najvýznamnejším výsledkom dlhodobého projektu podpory mládežníckeho hokeja na Slovensku. Nás v Orange to teší o to viac, že sme dlhodobým hlavným partnerom SZĽH pre mladé hokejové talenty a dlhodobo podporujeme práve HK Orange 20. Trinásť hráčov bronzového mužstva z MS v Kanade je práve z nášho extraligového tímu HK Orange 20, a to je jasný dôkaz, že tento projekt má zmysel. A nielen to – tento projekt sa ukazuje ako veľmi efektívna platforma pre výchovu a podporu mladých hokejistov. A to tým viac, že Slovensko je malá krajina, ktorá nemôže hokejovými talentmi plytvať.“
V situácií, v akej sa nachádza súčasný mládežnícky hokej na Slovensku, je mimoriadne dôležité medailový úspech „neprejesť“. Je to zázrak, aký sa občas stane, ale čo keby sme ho využili na to, aby sme sa už na zázraky nemuseli spoliehať? Nevýhoda akýchkoľvek zmien v systéme výchovy mládeže je, že sa dajú vyhodnotiť len s veľkým časovým odstupom. Meradlom totiž nemá byť slovenský titul v starších žiakoch či doraste, ale to, koľko hráčov prerazí v dospelom hokeji, čo trvá roky. Súčasný projekt dvadsiatky v extralige a osemnástky v prvej lige je fajn, bez neho by sme už mali za sebou zostup z najvyššej kategórie, ako to priznal aj Ernest Bokroš. Napokon, osemnástka jednu zostupovo-postupovú anabázu aobsolvovala.
Lenže oba projekty pripomínajú stavbu domu od strechy. Účel to plní, nezostupujeme, ale pevné základy nič nenahradí. Tak sa venujme aj základom – výchove hráčov od najútlejšieho veku. A tým absolútnym základom pre hokejistu je, žiadna veľká hádanka, korčuľovanie. A v ňom zaostávame za najlepšími rok čo rok. Korčuľovanie je alfou a omegou dnešného hokeja, všetko sa odohráva v plnej rýchlosti, kto ju neudrží, úspechu sa nedočká. Aj preto musel súčasný reprezentant Marek Viedenský po prestupe do Fínska, do pohybovo asi najnáročnejšej súťaže v Európe priznať, že ho tam vlastne učia nanovo korčuľovať!
Metodické oddelenie zväzu má sekciu špeciálneho tréningu, v rámci nej reprezentační tréneri od 16-ky po 20-ku vytvárajú odporúčané tréningové programy na ľade pre klubových trénerov. Takisto existuje vízia navýšiť počet mandátnych trénerov, teda trénerov, ktorých platí zväz zo súčasných 44 v kategóriách dorastu a starších žiakov o ďalších 27 v prípravke a mladších žiakoch. Jednoznačne krok správnym smerom. Pretože v mladom veku získané návyky sa odstraňujú veľmi ťažko. Už „len“ nájsť prostriedky a správnych ľudí, progresívnych a ochotných neustále sa vzdelávať. Veď aj toľko vychvaľovaní Švédi sa metodiku učili v 80. rokoch v Československu... Samozrejme, ani to nezaručí, že naše reprezentácie budú voziť medaily pravidelne. Úspech bude už to, ak sa pri odchode doterajších opôr nebudeme triasť o to, kto ich nahradí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.