Viera v minulosť

Čo je to všenárodné sanctissimum, o ktoré sme sa tak zúfale opierali a opierame? Naša minulosť. Opierať, to je, pravda, cudné slovo pre naše správanie k nej. Neopierali sme sa – používajme tento eufemizmus! – v tejto minulosti o nič konkrétneho, lebo nič konkrétneho v nej niet. Je to práve len minulosť, t. j., že sme boli, a nie dejiny, t. j. že sme niečím boli, že sa s nami niečo robilo, a to našou vlastnou zásluhou, a nie na pokyn nejakého režiséra. Nebola to viera vo fakty, ktorými sa ináč radi hyperrealisticky oháňame, ale len viera v minulosť! Už tento výraz ukazuje, že viery bolo a je viac ako minulosti. Keď človek cíti potrebu veriť v minulosť, ukazuje, že tej minulosti bolo tak za náprstok.

My by sme bez minulosti, bez „dejín“, nemohli žiť; úloha robiť dejiny by potom pripadla nám, a na to my nie sme. Preto sme tak kŕčovite verili v minulosť; lebo je ľahšie veriť v minulosť ako v seba. „Bude Slovák, čím bol medzi národmi“ – to bola veta, s ktorou naši otcovia vstávali a líhali, to bola veta, ktorá hýbala ich mysľami natoľko, že sa vôbec nehýbali.

Viera v minulosť neviedla našich otcov k tomu, aby túto vieru, ako sa patrí, ukázali skutkami, viedla ich len k recitovaniu Mor ho a k spievaniu z Tranoscia. Naša viera v minulosť sa nebezpečne podobá našej viere v boha, nášmu kresťanstvu. To znamená: zložiť ruky! Možno, že keby boli menej verili, boli by prikladali ruky k dielu; ale oni verili silne, bez trhlín, aby si pomohli od práce. Viera ako zbavenie sa práce, to je naša viera v boha a v minulosť.

Sme národom archeológov, hrobárov. Slovensko je veľký cintorín. Dušičky sú u nás každý deň. Vŕtame a ryjeme v hroboch, sliedime po mŕtvolách a národným pracovníkom je nám v prvom rade ten, kto vyhrabe nejakú zapadnutú kostru, dá ju do špiritusu a zvolá: národ, kľakni! Žijeme v minulosti, pre minulosť.

Minulosť je na to, aby bola súdená, na to, aby sa z nej vybralo to, čo napomáha životu a vyhodilo, čo ten život hatí. Nám na to, aby sme mali čo ospevovať. Sme k nej tak veľmi spravodliví, že sme celkom nespravodliví k životu, takí spravodliví, že nás to odsudzuje na živorenie.

Z eseje Alexandra Matušku Slovenská viera v minulosť