Hľadať v umení odvolávky, inšpiračné a motivické zdroje, formálne i myšlienkové pramene staršieho a mladšieho dáta, to (nielen) dnes patrí k povinným percepčným a interpretačným jazdám divákov, čitateľov, poslucháčov. Zvjagincev toho do svojho Leviatana uložil neúrekom, rozoznateľní sú napríklad Dostojevskij, Kafka... Už len to slovo z názvu vysiela myseľ doďaleka, doširoka. V Starom zákone naberá leviatan podobu vodnej, do záhybov tvarovanej príšery. Vyzerá ako veľryba, drak, krokodíl, had. Veľký, dlhý, nebezpečný, vždy na strane nepriateľov. V Knihe Jóbovej, ak sa leviatan obkrúti okolo slnka, celkom ho zatemní. Kto uvidí hrozného jaštera, zrúti sa. Ešte nikto neotvoril vráta do jeho tlamy, neprenikol pod jeho dvojitý pancier. Z nozdier sa mu kudlí dym a z úst mu šľahá plameň. „Ak ho niekto i zasiahne, meč to nevydrží, ani kopija, ani strela, ani hrot šípu. (...) Do varu privádza hlbinu ako v hrnci; z mora si robí nádobku na voňavku. (...) Na zemi nemá podobného; stvorený bol, aby bol bez strachu. Smelo hľadí na všetko vysoké, je kráľom nad všetkými hrdými bytosťami.“
.leviatan a hrdý Koľja
Na brehu Barentsovho mora, na polostrove Kola, v rybárskom mestečku, jedna hrdá bytosť žije. Koľja je automechanik, má syna z prvého manželstva a mladú, peknú ženu. Opravovňa je hneď pri dome celkom blízko pobrežia. Pekný kus zeme, výhodne umiestnený, lukratívny pozemok. Vábi aj starostu Vadima, muža-sviňu, miestneho žraloka. Večne ožratého, skazeného, obkoleseného bezkrkými gorilami. Bez škrupúľ sa ženie za svojím cieľom: získať Koľjov majetok. A hoci sú z talmudickej literatúry známe slová rabiho Eleziera, ktorý povedal, že napriek svojej výnimočnej sile sa leviatan bojí malého červíčka (zvaného kilbit), čo sa mu prisaje na žiabre a zabije ho, starosta sa červíčkom Koľjom cíti zneistený len chvíľami. Keď to nejde podobrotky – a to veru nejde, lebo hrdý sa drží svojej pravdy a práv –, istotne to pôjde pozlotky. Kruto pozlotky. Do slova a do písmena by bol ochotný ísť aj cez mŕtvoly. Aj napriek tomu, že si Koľja povolá na pomoc dávneho priateľa, právnika z Moskvy, ktorý dokázal na Vadima vyhrabať všelijaké kompromitujúce informácie, starosta v jednom momente vmietne hrdému do tváre: „Ty si hmyz, žiadne práva si nikdy nemal, nemáš a ani mať nebudeš!“ Koľja sa však nemieni vzdať, on sám seba a tiež okolnosti mimo neho ho nútia neopustiť ring napriek tomu, že sily nie sú ani zďaleka vyrovnané. „Zákony sú jediný spôsob, ako možno moc korigovať,“ hovorí režisér. „A pokiaľ neexistuje vymožiteľnosť práva alebo možnosť zlé zákony zmeniť, ostáva už iba byť lojálny so štátom, s režimom. Problém nastáva, keď sa v takej situácii ocitne človek, ktorý má svoje vlastné predstavy o tom, čo je to dôstojnosť alebo česť, o tom, na čo má podľa svojho presvedčenia právo.“
K myšlienkovým zdrojom Zvjagincevovej snímky priznane patrí aj filozofický traktát obhajcu tzv. spoločenskej zmluvy, slávneho mysliteľa Thomasa Hobbesa. Jeho Leviathan alebo O podstate, zriadení a moci štátu cirkevného a občianskeho pochádza z polovice sedemnásteho storočia a píše sa v ňom, že predstavitelia štátu môžu uplatňovať svoju moc naplno iba vtedy, ak so svetskou vládou kooperuje (kolaboruje?) aj moc cirkevná. Z bohoslužobných slov filmového pravoslávneho duchovného vanie príkra hrôza. (Podobne ako pri vynášaní rozhodnutia z úst letargickej sudkyne.) So starostom Vadimom hrajú tú známu hru: ruka ruku umýva. Huba ruku bozkáva.
.nesmiernosť zla, klátivosť dobra
A ešte je tu jeden príbehový podnet. Režiséra inšpiroval osud zvárača Marvina Johna Heemeyera z amerického štátu Colorado. Mestská radnica mu zabrala pozemok kvôli rozširovaniu miestnej betonárne, ohradila ho a Heemeyer sa nemohol dostať do dielne a pracovať. A tak zostrojil obrnený buldozér, ktorému sa neskôr začalo hovoriť Killdozer, a pokúsil sa továreň zničiť. Nabúral sa tiež do niekoľkých administratívnych budov v meste, kde sídlili osoby, zodpovedné za neprávosti namierené proti zváračovi. O život prišiel iba jediný človek. Heemeyer si v kabíne Killdozeru vpálil guľku do čela.
V Barentsovom mori sa búria vlny, ale príšery v ňom niet. Tá sídli v hlavách a srdciach ľudí, ich jazyky, zavlažované neuveriteľným množstvom vodky, sa zvíjajú ako jedovaté hady. Bujará spoločnosť na čele s miestnym policajným šéfom v skalách strieľa na zarámované podobizne starých sovietskych vodcov – Lenin, Stalin, Gorbačov... Čas odstavovania nových vodcov ešte nenastal. Nesmiernosť zla a klátivosť dobra, ktoré raz, potom, o chvíľu, niekedy, nabudúce, na konci vekov – istotne zvíťazí.
Zvjagincevov Leviatan je silným obsahom v silnom formálnom uchopení. Rozpráva o konkrétnom osude jednotlivca na odľahlom mieste sveta. Napriek tomu je jeho príbeh navýsosť univerzálny. Existenciálny. A nepríjemne súčasný aj pre nás. Kiež by sa nám v tomto práve sa začínajúcom roku, každému zvlášť i všetkým spoločne, podarilo byť tým červíčkom, pre leviatana smrteľným, zvaným kilbit.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Leviatan (Левиафан). Rusko 2014. Scenár: Andrej Zvjagincev, Oleg Negin. Réžia: Andrej Zvjagincev. Strih: Anna Mass. Kamera: Michail Kričman. Hudba: Philip Glass. Hrajú: Alexej Serebrjakov, Elena Ljadova, Vladimir Vdovitčenkov, Roman Madjanov, Anna Ukolova.
.leviatan a hrdý Koľja
Na brehu Barentsovho mora, na polostrove Kola, v rybárskom mestečku, jedna hrdá bytosť žije. Koľja je automechanik, má syna z prvého manželstva a mladú, peknú ženu. Opravovňa je hneď pri dome celkom blízko pobrežia. Pekný kus zeme, výhodne umiestnený, lukratívny pozemok. Vábi aj starostu Vadima, muža-sviňu, miestneho žraloka. Večne ožratého, skazeného, obkoleseného bezkrkými gorilami. Bez škrupúľ sa ženie za svojím cieľom: získať Koľjov majetok. A hoci sú z talmudickej literatúry známe slová rabiho Eleziera, ktorý povedal, že napriek svojej výnimočnej sile sa leviatan bojí malého červíčka (zvaného kilbit), čo sa mu prisaje na žiabre a zabije ho, starosta sa červíčkom Koľjom cíti zneistený len chvíľami. Keď to nejde podobrotky – a to veru nejde, lebo hrdý sa drží svojej pravdy a práv –, istotne to pôjde pozlotky. Kruto pozlotky. Do slova a do písmena by bol ochotný ísť aj cez mŕtvoly. Aj napriek tomu, že si Koľja povolá na pomoc dávneho priateľa, právnika z Moskvy, ktorý dokázal na Vadima vyhrabať všelijaké kompromitujúce informácie, starosta v jednom momente vmietne hrdému do tváre: „Ty si hmyz, žiadne práva si nikdy nemal, nemáš a ani mať nebudeš!“ Koľja sa však nemieni vzdať, on sám seba a tiež okolnosti mimo neho ho nútia neopustiť ring napriek tomu, že sily nie sú ani zďaleka vyrovnané. „Zákony sú jediný spôsob, ako možno moc korigovať,“ hovorí režisér. „A pokiaľ neexistuje vymožiteľnosť práva alebo možnosť zlé zákony zmeniť, ostáva už iba byť lojálny so štátom, s režimom. Problém nastáva, keď sa v takej situácii ocitne človek, ktorý má svoje vlastné predstavy o tom, čo je to dôstojnosť alebo česť, o tom, na čo má podľa svojho presvedčenia právo.“
K myšlienkovým zdrojom Zvjagincevovej snímky priznane patrí aj filozofický traktát obhajcu tzv. spoločenskej zmluvy, slávneho mysliteľa Thomasa Hobbesa. Jeho Leviathan alebo O podstate, zriadení a moci štátu cirkevného a občianskeho pochádza z polovice sedemnásteho storočia a píše sa v ňom, že predstavitelia štátu môžu uplatňovať svoju moc naplno iba vtedy, ak so svetskou vládou kooperuje (kolaboruje?) aj moc cirkevná. Z bohoslužobných slov filmového pravoslávneho duchovného vanie príkra hrôza. (Podobne ako pri vynášaní rozhodnutia z úst letargickej sudkyne.) So starostom Vadimom hrajú tú známu hru: ruka ruku umýva. Huba ruku bozkáva.
.nesmiernosť zla, klátivosť dobra
A ešte je tu jeden príbehový podnet. Režiséra inšpiroval osud zvárača Marvina Johna Heemeyera z amerického štátu Colorado. Mestská radnica mu zabrala pozemok kvôli rozširovaniu miestnej betonárne, ohradila ho a Heemeyer sa nemohol dostať do dielne a pracovať. A tak zostrojil obrnený buldozér, ktorému sa neskôr začalo hovoriť Killdozer, a pokúsil sa továreň zničiť. Nabúral sa tiež do niekoľkých administratívnych budov v meste, kde sídlili osoby, zodpovedné za neprávosti namierené proti zváračovi. O život prišiel iba jediný človek. Heemeyer si v kabíne Killdozeru vpálil guľku do čela.
V Barentsovom mori sa búria vlny, ale príšery v ňom niet. Tá sídli v hlavách a srdciach ľudí, ich jazyky, zavlažované neuveriteľným množstvom vodky, sa zvíjajú ako jedovaté hady. Bujará spoločnosť na čele s miestnym policajným šéfom v skalách strieľa na zarámované podobizne starých sovietskych vodcov – Lenin, Stalin, Gorbačov... Čas odstavovania nových vodcov ešte nenastal. Nesmiernosť zla a klátivosť dobra, ktoré raz, potom, o chvíľu, niekedy, nabudúce, na konci vekov – istotne zvíťazí.
Zvjagincevov Leviatan je silným obsahom v silnom formálnom uchopení. Rozpráva o konkrétnom osude jednotlivca na odľahlom mieste sveta. Napriek tomu je jeho príbeh navýsosť univerzálny. Existenciálny. A nepríjemne súčasný aj pre nás. Kiež by sa nám v tomto práve sa začínajúcom roku, každému zvlášť i všetkým spoločne, podarilo byť tým červíčkom, pre leviatana smrteľným, zvaným kilbit.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Leviatan (Левиафан). Rusko 2014. Scenár: Andrej Zvjagincev, Oleg Negin. Réžia: Andrej Zvjagincev. Strih: Anna Mass. Kamera: Michail Kričman. Hudba: Philip Glass. Hrajú: Alexej Serebrjakov, Elena Ljadova, Vladimir Vdovitčenkov, Roman Madjanov, Anna Ukolova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.