na Námestí republiky v Lučenci sa diali zaujímavé matematické úkony. Mesto plochu rozdelilo na tri tretiny a dve z nich zrekonštruovalo s podporou eurofondov. Rozdelilo aj fontánu, ktorá na námestí stála. Štyri pätiny z jej rozlohy predali a jednu si ponechali. „Pozemky sa rozpredali, ale nikto neriešil dielo slávneho slovenského sochára,“ hovorí Ivan Siláči, študent architektúry. V rámci iniciatívy mladých lučenských aktivistov Young Folks našiel Lackovým Kamenným kvetom nové miesto.
regál namiesto sochy
Obyvatelia v Lučenci vedú vášnivé diskusie. Niektorým sa Námestie republiky zdá ako betónový pozostatok socializmu, iní protestujú proti nákupnému centru, ktoré sa tam už začalo stavať. Podľa Ivana Siláčiho sa však všetci zobudili neskoro. „Keď mesto prvýkrát rokovalo o predaji námestia, na prezentácii projektov sme boli iba dvaja. Ja a moja spolužiačka, obaja ešte stredoškoláci. Nikoho to nezaujímalo a za celú verejnosť sedeli v publiku dve deti.“
Celý proces sa spustil v roku 2005. Mesto vypísalo verejnú súťaž na riešenie námestia a uvažovalo o jeho predaji vcelku. Proti tomu však vznikla petícia. „Námestie sa vtedy rozdelilo a prestalo sa riešiť ako jedna plocha,“ pripomína Ivan Siláči. Mesto teda šalamúnsky odpredalo tretinu námestia a štyri pätiny fontány do rúk investora – spoločnosti Horn Invest, ktorá sa však do stavby ani nepustila.
Stavať sa tu začalo až nedávno – keď Horn Invest odpredal pozemok firme Galeria LC zo Zvolena, a tá začala stavať nákupné centrum. Vtedy sa väčšina miestnych zobudila. Diskusia o budúcnosti fontány a Kamenných kvetov sa zvrhla na protest proti obchodnému centru. „Tento proces je už nezvratný. Na námestí sú buldozéry, firma už stavia základy. Snažme sa preto zachrániť aspoň to, čo sa dá.“ Ivan Siláči je rád, že sa mu podarilo zachrániť aspoň Kamenné kvety. „Veď investor v bratislavskej pobočke Lidl ani nevedel, že ide zbúrať sochárske dielo Jozefa Jankoviča.“ Dielo Karola Lacka však malo šťastie – jeho odborné rozobratie a osadenie sa zaviazala financovať samotná firma, ktorá centrum stavia.
Nové obchodné centrum Ivan Siláči vidí ako budovu, ktorá sa do priestoru námestia nehodí. Nepáčia sa mu ani dve tretiny námestia, ktoré mesto zrekonštruovalo. „Bola to síce betónová plocha, ktorá bola morálne aj fyzicky opotrebovaná, napriek tomu ju vnímam ako zásadný odkaz doby, v ktorej vznikla. Problémom námestia nebol samotný betón, ale neschopnosť ponúknuť plnohodnotný program pre obyvateľov.“
kvety na Rúbanisku
„Dátumom svojho vzniku patrí síce fontána do obdobia socializmu, no myšlienkovo a tvaroslovne sú Kamenné kvety absolútne nadčasové,“ tvrdí aj Darina Lacková, vdova významného slovenského sochára. Podľa jej slov autor vždy uvažoval o diele ako o súčasti kompozície so zeleňou a kríkmi. Prvýkrát sochár vytvoril toto dielo už v roku 1970 v Piešťanoch, no bolo z dreva a bolo súčasťou parku. Pri rekonštrukcii lučenského námestia sa autorovi mesto ozvalo s požiadavkou vytvoriť niečo podobné aj tu. Karol Lacko to najprv odmietol. Nechcel, aby jeho Kvety stáli v betónovom prostredí, no osadenie do fontány bolo akýmsi kompromisom.
Po rozobratí diela stáli teda aktivisti pred rozhodnutím: Držať sa pôvodného zámeru autora, alebo dať dielu úplne nový kontext? „V spolupráci s mestom sme sa rozhodli, že najvhodnejšie nové miesto pre Lackovo dielo bude sídlisko Rúbanisko. Vzniklo v rovnakom čase ako námestie a plocha, na ktorú chceme sochu umiestniť, a má aj podobnú rozlohu. Až na to, že je celá zelená.“
Kamenné kvety tak pomôžu vytvoriť na najväčšom sídlisku v Lučenci centrum stretávania. Z presunu Kvetov však nie sú všetci nadšení. „Ideálne by bolo, ak by Kvety zostali vo fontáne,“ tvrdí Ivan Siláči. „To dielo je zdrojom spomienok, zachováva istú pamäť. Nešťastné je, že ľudia ho odsudzujú ako pozostatok socializmu. Zbytočne sme vysvetľovali, že Karol Lacko bol svetový umelec a netvoril v Petrohrade a Moskve, ale vo Francúzsku. Miestni si pamätajú iba to, že museli chodiť na námestie prvého mája.“
Dôležité je nezabúdať na kvalitné diela z čias socializmu a nájsť im funkciu aj v dnešnej spoločnosti. Oživenie chátrajúcich priestorov pritom nespočíva v ich rekonštrukcii a potlačení pamäti, ale v zamyslení sa nad tým, ako verejný priestor funguje. „Ak sa opraví opustená ulica, to ešte neznamená, že sa do nej vráti život. Veď ak niekto postaví chodník na poli, kto po ňom bude chodiť?“ Ako nový chodník v poli vníma Ivan Siláči aj opravu Námestia republiky v Lučenci, ktorá nový život vôbec nepritiahla.
Potenciál zmeniť to majú práve mladí ľudia. „Oni sa na socialistické pamiatky nepozerajú politickým okom. Vidia hmotu, budovu a dokážu jej ľahšie nájsť aj novú funkciu. “ Lučenské združenie Young Folks sa snaží práve o to. Za dôležité považuje aj zapojenie človeka do verejného priestoru, lebo tak stúpa jeho zodpovednosť voči okoliu. Rozumie tomu aj samospráva. Keď obyvatelia troch panelákov s polouzavretými dvormi žiadali od mesta ich rekonštrukciu, nová primátorka Alexandra Pivková prišla s pozoruhodným návrhom.
Obyvatelia môžu dostať priestor do prenájmu za symbolickú cenu, aby si ho mohli upraviť podľa seba. Prelínanie verejného a súkromného priestoru podľa Ivana Siláčiho definuje novodobú spoločnosť. „Môj otec chvíľu pracoval ako vrátnik na úrade s výhľadom na námestie. Najprv to bolo preňho cudzie, ale po polroku poznal všetkých ľudí, čo po námestí chodili. Verejný priestor a jeho súkromný sa tak prepojili.“