Ruskú literatúru učím rád.
Za tridsať rokov som sa však už naučil, a inak to už nebude, že musím byť rád, keď sa medzi študentmi nájde aspoň pár očí, od ktorých sa to neodráža späť. Dnešní študenti prichádzajú na školu bez návyku a potreby čítať, treba ich to najprv naučiť, a ja používam donucovaciu metódu. Aj keď tým vyvolám nenávisť k literatúre, aspoň budú vedieť, čo nenávidia. Študent povie: Nenávidím Dostojevského! A čo tam nenávidíš? Keď povie: Raskoľnikova, znamená to, že o tom niečo vie. Od nenávisti k láske je iba krôčik.
Vo svojej podstate som strašne lenivý človek.
Nútim sa k práci, aby som si dokázal opak. Niekedy sa mi nechce ani čítať, ale musím, lebo som učiteľ literatúry. Ale teraz mám strašnú potrebu prečítať si všetko odznova. Najlepšie by bolo odísť do kláštora a celý rok iba čítať. Ale nemôžem, z kláštorov mám strach. A tak si aspoň občas na chate sadnem pod strom a čítam.
Baví ma sadiť stromy.
Aj také, ktoré niekto vyhodil. Je mi ich ľúto. Raz nám v Prešove na streche bytovky vyrástla breza, tenučkou vrstvou koreňového systému sa zachytila v špine. Keď strechu čistili, brezu zhodili, a tak som ju zobral na chatu a dnes má šesť metrov. Som anarchistický záhradkár, mám rád, keď niečo rastie akoby samo. Som zvedavý, čo za džungľa z toho raz bude.
Do Ruska už tak často nechodím.
V 90. rokoch, keď bolo za Jeľcina to strašné obdobie, bol som tam aj štyri mesiace v roku. Keď som v Rusku, žijem po rusky, stravujem sa ako Rus, pijem ako Rus, splyniem s prostredím. Väčšinu peňazí som vždy dal za knihy, ktoré sa vtedy u nás už nedali kúpiť. A vždy som chcel doniesť deťom niečo, čo je originálne, ruské, nie to, čo kúpim aj v Košiciach na letisku. Zháňalo sa mi to čoraz ťažšie, všetko ruské sa z obchodov postupne vytrácalo. Na tržniciach zostali len matriošky a vojenské baranice, a to nie sú hračky pre deti.
Vlasy mám dlhé, odkedy mi rastú.
Moje deti a manželka ma nikdy nevideli ostrihaného a bez brady, možno len na fotke zo študentských čias. Raz, keď som nastúpil ako učiteľ na gymnázium, prišiel som po lete ešte zarastenejší a riaditeľ ma mesiac naháňal, aby som sa ostrihal, lebo som mu to sľúbil. Tak som sa dal ostrihať úplne nakrátko. Vošiel som do triedy k tretiakom a tí sa celú hodinu smiali tak, že som nemohol učiť.
Všetko ma vie vytočiť.
Ale snažím sa to potláčať, rozložiť na menej výbušné časti. Myslím si, že nemám právo vybuchnúť, lebo vtedy uľavím len sám sebe, ale iným môžem ublížiť a na druhý deň to oľutovať. Vybuchnúť a nerozmýšľať o následkoch je veľmi ľahké. Vzdor vyvoláva vzdor, ale ústup núti aj toho druhého ustúpiť, napraviť chyby. Naučil som sa potlačiť hnev, popremýšľať, ako sa to dá povedať inak. Som ironický človek, ale myslím si, že človek nemá právo na iróniu, kým nie je aj sebaironický. Treba sa vedieť vysmiať zo seba samého, vtedy človek nespyšnie a svet je trošku veselší.
Mám strach z davu.
Keď bola revolúcia, ľudia išli po ulici a kričali: ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku! Ja som stál na chodníku. Neverím davu, lebo je manipulovateľný, je to zbraň v rukách niekoho iného, a ja nechcem byť jej súčasťou. Keď si v dave uvedomím, že ho niekto vedie zlým smerom, už nemám šancu nejsť s ním, inak ma udupú. Keď stojím mimo, môžem to zhodnotiť z inej perspektívy a urobiť niečo, čo ten dav možno posunie. Uvedomil som si to v roku 1989, keď som videl, kto stojí na tribúnach a čo hovorí.
Za tridsať rokov som sa však už naučil, a inak to už nebude, že musím byť rád, keď sa medzi študentmi nájde aspoň pár očí, od ktorých sa to neodráža späť. Dnešní študenti prichádzajú na školu bez návyku a potreby čítať, treba ich to najprv naučiť, a ja používam donucovaciu metódu. Aj keď tým vyvolám nenávisť k literatúre, aspoň budú vedieť, čo nenávidia. Študent povie: Nenávidím Dostojevského! A čo tam nenávidíš? Keď povie: Raskoľnikova, znamená to, že o tom niečo vie. Od nenávisti k láske je iba krôčik.
Vo svojej podstate som strašne lenivý človek.
Nútim sa k práci, aby som si dokázal opak. Niekedy sa mi nechce ani čítať, ale musím, lebo som učiteľ literatúry. Ale teraz mám strašnú potrebu prečítať si všetko odznova. Najlepšie by bolo odísť do kláštora a celý rok iba čítať. Ale nemôžem, z kláštorov mám strach. A tak si aspoň občas na chate sadnem pod strom a čítam.
Baví ma sadiť stromy.
Aj také, ktoré niekto vyhodil. Je mi ich ľúto. Raz nám v Prešove na streche bytovky vyrástla breza, tenučkou vrstvou koreňového systému sa zachytila v špine. Keď strechu čistili, brezu zhodili, a tak som ju zobral na chatu a dnes má šesť metrov. Som anarchistický záhradkár, mám rád, keď niečo rastie akoby samo. Som zvedavý, čo za džungľa z toho raz bude.
Do Ruska už tak často nechodím.
V 90. rokoch, keď bolo za Jeľcina to strašné obdobie, bol som tam aj štyri mesiace v roku. Keď som v Rusku, žijem po rusky, stravujem sa ako Rus, pijem ako Rus, splyniem s prostredím. Väčšinu peňazí som vždy dal za knihy, ktoré sa vtedy u nás už nedali kúpiť. A vždy som chcel doniesť deťom niečo, čo je originálne, ruské, nie to, čo kúpim aj v Košiciach na letisku. Zháňalo sa mi to čoraz ťažšie, všetko ruské sa z obchodov postupne vytrácalo. Na tržniciach zostali len matriošky a vojenské baranice, a to nie sú hračky pre deti.
Vlasy mám dlhé, odkedy mi rastú.
Moje deti a manželka ma nikdy nevideli ostrihaného a bez brady, možno len na fotke zo študentských čias. Raz, keď som nastúpil ako učiteľ na gymnázium, prišiel som po lete ešte zarastenejší a riaditeľ ma mesiac naháňal, aby som sa ostrihal, lebo som mu to sľúbil. Tak som sa dal ostrihať úplne nakrátko. Vošiel som do triedy k tretiakom a tí sa celú hodinu smiali tak, že som nemohol učiť.
Všetko ma vie vytočiť.
Ale snažím sa to potláčať, rozložiť na menej výbušné časti. Myslím si, že nemám právo vybuchnúť, lebo vtedy uľavím len sám sebe, ale iným môžem ublížiť a na druhý deň to oľutovať. Vybuchnúť a nerozmýšľať o následkoch je veľmi ľahké. Vzdor vyvoláva vzdor, ale ústup núti aj toho druhého ustúpiť, napraviť chyby. Naučil som sa potlačiť hnev, popremýšľať, ako sa to dá povedať inak. Som ironický človek, ale myslím si, že človek nemá právo na iróniu, kým nie je aj sebaironický. Treba sa vedieť vysmiať zo seba samého, vtedy človek nespyšnie a svet je trošku veselší.
Mám strach z davu.
Keď bola revolúcia, ľudia išli po ulici a kričali: ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku! Ja som stál na chodníku. Neverím davu, lebo je manipulovateľný, je to zbraň v rukách niekoho iného, a ja nechcem byť jej súčasťou. Keď si v dave uvedomím, že ho niekto vedie zlým smerom, už nemám šancu nejsť s ním, inak ma udupú. Keď stojím mimo, môžem to zhodnotiť z inej perspektívy a urobiť niečo, čo ten dav možno posunie. Uvedomil som si to v roku 1989, keď som videl, kto stojí na tribúnach a čo hovorí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.