Každý z nás aspoň raz zažil čaro detskej skúsenosti, keď ceruzkou prechádzal po povrchu papiera, pod ktorým sa skrývala kovová minca. Pod našou šrafujúcou rukou sa odrazu zázračne začal odkrývať utajený motív.
Ak takto snímame abstraktné štruktúry, na povrch sa začnú podľa Marcela Jeana predierať akési „vnútorné krajiny“ autora...
Ako deti sme netušili, že tento mechanický postup frotáže voviedol do výtvarného umenia v dvadsiatych rokoch 20. storočia surrealista Max Ernst. Očareniu snímať rôznorodé povrchy materiálov neodolal ani slovenský výtvarník Štefan Schwartz (1927 – 1998) a ernstovský „účinok hmoty“ sa v jeho tvorbe stal určujúcim. Sám autor o svojich komentovaných frotážach tvrdí, že nezobrazuje, ale vytvára skutočnosti, ktorých oprávnená existencia väzí v maliarskych zákonitostiach formových, tektonických, farebných: „Pracujem metódou maliarskeho automatizmu, čo mi umožňuje plnšie sa vyjadriť, ako keď som viazaný modelom, pretože tento tvorivý postup umožňuje prejaviť sa aj nevedome, inštinktívne, aj vedome, analyticky.“
.osamelosť Štefana Schwartza
Autor priznáva východiská z vlastných skúseností, necháva prehovoriť inštinkt, podvedomie i vedomie. Pretvorené štruktúry povrchov retušovaním, prekrývaním, odkrývaním, zmazávaním či preškrabávaním ho podnecujú k objavom, privádzajú jeho myseľ k ďalším asociáciám a zároveň menia obraz na širokú básnickú výpoveď plnú rôznych súvislostí. Fascinácia povrchovou štruktúrou, textúrou, odtlačkami, stopami, premenou hmoty, silou farieb, formou, rytmom a tektonikou Štefanovi Schwartzovi nemohla byť cudzia. Sám sa hlásil k odkazu výtvarníkov Josefa Istlera, Michela Tápiesa, Alberta Burriho, Hansa Hartunga.
Jeho spočiatku lyrické, štrukturálne frotáže korešpondovali s dobovými východiskami informelu, v ktorých ho svojou tvorbou i výtvarným presvedčením uistil spolužiak a kolega Rudolf Fila. Štefan Schwartz ostal v kontexte slovenského výtvarného umenia solitérom i napriek tomu, že sa jeho prvá výstava frotáží uskutočnila v roku 1966, keď doznievali úsilia generačne i výtvarne príbuzného hnutia Konfrontácie (1961 – 1964).
Za spoločenskou osamotenosťou Štefana Schwartza boli jednoznačné príčiny – hranice, ostnatý drôt, koľajnice, vagóny, číslo na predlaktí, pilulky... Týmito bolestnými atribútmi možno odhaliť životný príbeh, ktorý ostáva ukrytý v jeho obrazoch, ale práve umenie bolo schopné zachytiť charakter autora a vibrácie jeho života. Ako napísal Rudolf Fila, nad obrazmi Štefana Schwartza bdelo „korektívum vojny“ a tak zreteľnosť obsahovej výpovede možno vyčítať len za rúškou abstraktnosti, symboly ostávajú mnohoznačné, významy zahalené. Diela Štefana Schwartza sú plné tajuplnosti rovnako ako jeho plachá osobnosť, ktorá po celý život v sebe skrývala traumy vlastného detstva a mladosti, a zároveň niesla traumy histórie dvadsiateho storočia. Diela Štefana Schwartza sú rovnaké, aký bol on sám – nič nepredstierajú, nekričia, neokupujú, sú krehké, mĺkve a zároveň za ich usporiadaným povrchom tušíme znepokojivé jadro.
.záznamy Štefana Schwartza
Štefan Schwartz vlastné jazvy skrýval, no zato snímal tie, ktoré poznačili mesto. V rozmedzí rokov 1973 – 1977 a neskôr v osemdesiatych rokoch dokázal zo seba vystúpiť, zabudnúť na povestnú ostýchavosť, aby zachoval špecifické odkazy nepovšimnutých, no všadeprítomných tichých pečatí ulíc – kanálových poklopov, hydrantov, uličných tabúľ, dlaždíc. Táto práca si vyžadovala cielené hľadanie, nachádzanie, zbieranie a usporadúvanie daných motívov. Dávala príležitosť nutkavému pocitu dokončenosti a dokonalosti, ktorú autor tak intenzívne pociťoval a vnímal ju aj Rudolf Fila: „... Aby sa naplnila tvoja latentná túžba po harmónii, kompenzujú sa tieto, takpovediac, rafinovanosti brutálnosťou motívov, ktoré si vyberáš. Svedkovia najslávnejších mestských všedností, ako hydranty, plynovody, kanály v Tvojich diskrétnych ‚nekomponovaných? záznamoch dostávajú význam priamo emblémovitý. Erby moderných veľkomiest! Ich elementárna geometria má vážnosť pečate“.
Schwartz zachytil a zvečnil špecifickosti a pretrvávajúce hodnoty miest, v ktorých žil a ktoré navštívil – Zürich, Rím, Antverpy, Ženeva, Lausanne, Las Palmas, Praha, Bratislava, Londýn... Tvorbu Štefana Schwartza charakterizuje príklon k čiernemu humoru – snímané banálne odtlačky či pouličné nápisy často vkladal do komických súvislostí, jeho premaľby tapiet alebo asambláže s tabletkami z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov navodzujú ironický úsmev. Humor otvára cestu k únikom, oslobodzuje, povznáša, mení významy a zároveň poskytuje príležitosť vyrovnať sa s traumou. Tým si dokáže podmaniť vnímateľa a, ako ukazuje výstava, ktorá prebieha v Slovenskej národnej galérii, Schwartzovo výtvarné gesto časom hodnotu nestráca, ale mení sa na čosi zásadné.
.návrat Štefana Schwartza
V roku 1994 sa stal Štefan Schwartz nositeľom Ceny Christmas, ktorú udeľuje Skupina A-R. Prostredníctvom albumu výtvarných prác preukázali členovia skupiny a väčšinou aj študenti tohto nenápadného pedagóga úctu k jeho životným postojom a umeleckej tvorbe. Po emigrácii do Švajčiarska v roku 1968 ostávala tvorba Štefana Schwartza slovenskej verejnosti neznáma. Pripomenula sa až výstavou začiatkom deväťdesiatych rokov v Slovenskej národnej galérii a v Galérii Palisády. Dnes sa Štefan Schwartz vrátil – jeho tvorbu prezentuje v kurátorskej koncepcii Beaty Jablonskej a Alexandry Kusej výstava s názvom Návrat Štefana Schwartza v Slovenskej národnej galérii. Nielen výstava, ale i monografia so štúdiou Evy Šefčákovej a s ďalšími textami Schwartzových žiakov (Milana Bočkaya, Vladimíra Kordoša, Mariána Meška, Mariána Mudrocha, Dezidera Tótha) a kolegu Rudolfa Filu predostiera šírku výtvarnej pozostalosti tohto umelca, ktorú Slovenskej národnej galérii venovala manželka Viera Schwartzová. Výstava potrvá do 17. februára 2008 a 24. januára sa v rámci diskusného cyklu „Kurátor a hosť“ v Slovenskej národnej galérii bude môcť návštevník presvedčiť o živosti diela Štefana Schwartza.
Autorka je teoretička umenia
Ak takto snímame abstraktné štruktúry, na povrch sa začnú podľa Marcela Jeana predierať akési „vnútorné krajiny“ autora...
Ako deti sme netušili, že tento mechanický postup frotáže voviedol do výtvarného umenia v dvadsiatych rokoch 20. storočia surrealista Max Ernst. Očareniu snímať rôznorodé povrchy materiálov neodolal ani slovenský výtvarník Štefan Schwartz (1927 – 1998) a ernstovský „účinok hmoty“ sa v jeho tvorbe stal určujúcim. Sám autor o svojich komentovaných frotážach tvrdí, že nezobrazuje, ale vytvára skutočnosti, ktorých oprávnená existencia väzí v maliarskych zákonitostiach formových, tektonických, farebných: „Pracujem metódou maliarskeho automatizmu, čo mi umožňuje plnšie sa vyjadriť, ako keď som viazaný modelom, pretože tento tvorivý postup umožňuje prejaviť sa aj nevedome, inštinktívne, aj vedome, analyticky.“
.osamelosť Štefana Schwartza
Autor priznáva východiská z vlastných skúseností, necháva prehovoriť inštinkt, podvedomie i vedomie. Pretvorené štruktúry povrchov retušovaním, prekrývaním, odkrývaním, zmazávaním či preškrabávaním ho podnecujú k objavom, privádzajú jeho myseľ k ďalším asociáciám a zároveň menia obraz na širokú básnickú výpoveď plnú rôznych súvislostí. Fascinácia povrchovou štruktúrou, textúrou, odtlačkami, stopami, premenou hmoty, silou farieb, formou, rytmom a tektonikou Štefanovi Schwartzovi nemohla byť cudzia. Sám sa hlásil k odkazu výtvarníkov Josefa Istlera, Michela Tápiesa, Alberta Burriho, Hansa Hartunga.
Jeho spočiatku lyrické, štrukturálne frotáže korešpondovali s dobovými východiskami informelu, v ktorých ho svojou tvorbou i výtvarným presvedčením uistil spolužiak a kolega Rudolf Fila. Štefan Schwartz ostal v kontexte slovenského výtvarného umenia solitérom i napriek tomu, že sa jeho prvá výstava frotáží uskutočnila v roku 1966, keď doznievali úsilia generačne i výtvarne príbuzného hnutia Konfrontácie (1961 – 1964).
Za spoločenskou osamotenosťou Štefana Schwartza boli jednoznačné príčiny – hranice, ostnatý drôt, koľajnice, vagóny, číslo na predlaktí, pilulky... Týmito bolestnými atribútmi možno odhaliť životný príbeh, ktorý ostáva ukrytý v jeho obrazoch, ale práve umenie bolo schopné zachytiť charakter autora a vibrácie jeho života. Ako napísal Rudolf Fila, nad obrazmi Štefana Schwartza bdelo „korektívum vojny“ a tak zreteľnosť obsahovej výpovede možno vyčítať len za rúškou abstraktnosti, symboly ostávajú mnohoznačné, významy zahalené. Diela Štefana Schwartza sú plné tajuplnosti rovnako ako jeho plachá osobnosť, ktorá po celý život v sebe skrývala traumy vlastného detstva a mladosti, a zároveň niesla traumy histórie dvadsiateho storočia. Diela Štefana Schwartza sú rovnaké, aký bol on sám – nič nepredstierajú, nekričia, neokupujú, sú krehké, mĺkve a zároveň za ich usporiadaným povrchom tušíme znepokojivé jadro.
.záznamy Štefana Schwartza
Štefan Schwartz vlastné jazvy skrýval, no zato snímal tie, ktoré poznačili mesto. V rozmedzí rokov 1973 – 1977 a neskôr v osemdesiatych rokoch dokázal zo seba vystúpiť, zabudnúť na povestnú ostýchavosť, aby zachoval špecifické odkazy nepovšimnutých, no všadeprítomných tichých pečatí ulíc – kanálových poklopov, hydrantov, uličných tabúľ, dlaždíc. Táto práca si vyžadovala cielené hľadanie, nachádzanie, zbieranie a usporadúvanie daných motívov. Dávala príležitosť nutkavému pocitu dokončenosti a dokonalosti, ktorú autor tak intenzívne pociťoval a vnímal ju aj Rudolf Fila: „... Aby sa naplnila tvoja latentná túžba po harmónii, kompenzujú sa tieto, takpovediac, rafinovanosti brutálnosťou motívov, ktoré si vyberáš. Svedkovia najslávnejších mestských všedností, ako hydranty, plynovody, kanály v Tvojich diskrétnych ‚nekomponovaných? záznamoch dostávajú význam priamo emblémovitý. Erby moderných veľkomiest! Ich elementárna geometria má vážnosť pečate“.
| Štefan Schwartz / Narodil sa v Budapešti, po otcovej smrti sa s matkou a sestrami presťahoval do Košíc. Počas druhej svetovej vojny bol spolu s matkou deportovaný do koncentračného tábora Osvienčim – Birkenau. Je absolventom odboru figurálneho maliarstva ma VŠVU v ateliéri Jána Mudrocha. Po skončení štúdia vyučoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, v roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde žil až do svojej smrti v roku 1998. Patril k silnej umeleckej generácii, ktorá vstúpila na výtvarnú scénu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V rokoch 1992 ?1993 mal súbornú výstavu v SNG a v Galérii Palisády. V roku 1994 mu bola Skupinou A-R udelená cena Christmas. V súčasnosti je v SNG výstava Návrat Štefana Schwartza, pozostávajúca z diela, ktoré galérii venovala umelcova manželka. |
Schwartz zachytil a zvečnil špecifickosti a pretrvávajúce hodnoty miest, v ktorých žil a ktoré navštívil – Zürich, Rím, Antverpy, Ženeva, Lausanne, Las Palmas, Praha, Bratislava, Londýn... Tvorbu Štefana Schwartza charakterizuje príklon k čiernemu humoru – snímané banálne odtlačky či pouličné nápisy často vkladal do komických súvislostí, jeho premaľby tapiet alebo asambláže s tabletkami z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov navodzujú ironický úsmev. Humor otvára cestu k únikom, oslobodzuje, povznáša, mení významy a zároveň poskytuje príležitosť vyrovnať sa s traumou. Tým si dokáže podmaniť vnímateľa a, ako ukazuje výstava, ktorá prebieha v Slovenskej národnej galérii, Schwartzovo výtvarné gesto časom hodnotu nestráca, ale mení sa na čosi zásadné.
.návrat Štefana Schwartza
V roku 1994 sa stal Štefan Schwartz nositeľom Ceny Christmas, ktorú udeľuje Skupina A-R. Prostredníctvom albumu výtvarných prác preukázali členovia skupiny a väčšinou aj študenti tohto nenápadného pedagóga úctu k jeho životným postojom a umeleckej tvorbe. Po emigrácii do Švajčiarska v roku 1968 ostávala tvorba Štefana Schwartza slovenskej verejnosti neznáma. Pripomenula sa až výstavou začiatkom deväťdesiatych rokov v Slovenskej národnej galérii a v Galérii Palisády. Dnes sa Štefan Schwartz vrátil – jeho tvorbu prezentuje v kurátorskej koncepcii Beaty Jablonskej a Alexandry Kusej výstava s názvom Návrat Štefana Schwartza v Slovenskej národnej galérii. Nielen výstava, ale i monografia so štúdiou Evy Šefčákovej a s ďalšími textami Schwartzových žiakov (Milana Bočkaya, Vladimíra Kordoša, Mariána Meška, Mariána Mudrocha, Dezidera Tótha) a kolegu Rudolfa Filu predostiera šírku výtvarnej pozostalosti tohto umelca, ktorú Slovenskej národnej galérii venovala manželka Viera Schwartzová. Výstava potrvá do 17. februára 2008 a 24. januára sa v rámci diskusného cyklu „Kurátor a hosť“ v Slovenskej národnej galérii bude môcť návštevník presvedčiť o živosti diela Štefana Schwartza.
Autorka je teoretička umenia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.