S Georgeom Mrazom sme sa mali pôvodne rozprávať v hlučnej, zafajčenej kaviarni krátko pred jeho koncertom s Ivou Bittovou. Tvrdil však, že nejako stráca hlas a zjavne bol už mysľou na pódiu. Hovoril, že sa radšej s nami stretne vo svojej šatni po koncerte. Bolo to šťastné rozhodnutie.
Pred koncertom zjavne napätý, odmeraný a plachý hudobník bol s pohárom červeného vína v ruke po koncerte vtipný a neformálny. Nebyť toho, že ešte v ten večer musel cestovať do Brna a skoro ráno do Ameriky, boli by sme s jedným z najlepších kontrabasistov na svete určite debatovali dlho do noci.
.včera ste s Ivou Bittovou koncertovali vo viedenskom klube Porgy & Bess, dnes v koncertnej sále Slovenského rozhlasu v Bratislave. Kde sa vám hralo lepšie?
Obecenstvo bolo krásne tam aj tu, no tu bola rozhodne lepšia akustika.
.vám ako džezmenovi by hádam malo byť bližšie prostredie, kde ľudia popíjajú pivo alebo kávu...
Už to veľmi nemusím mať. V tých kluboch sa aj pofajčieva a ja to už nevládzem dýchať. Takže radšej hrám v takýchto malých sálach, to je pre mňa z hľadiska hudby ideálne. Veľké vystúpenia a rôzne open-airy, to ma až tak nezaujíma. Toto je pre mňa v mojom veku najlepšie prostredie...
.ale čo hudba? Vy ako džezmen musíte mať úplne iný pocit z hrania s takou hudobníčkou ako je Iva Bittová než s vašimi americkými džezovými spoluhráčmi.
Ja som hral džez štyridsať rokov a nahral som viac ako tisíc platní, tak prečo by som si teraz nemohol zahrať aj nejaké ľudovky, nie? (Smiech).
.ako ste sa vy, človek narodený na juhu Čiech, dostali k moravského folklóru?
Som z polovice Moravák, pretože môj otec pochádzal z Holešova a ja som tam vždy chodieval v lete na prázdniny. Takže na Morave som strávil veľa času. No a moravské ľudové piesne sú pre mňa
zaujímavejšie ako české. Tie české, to je len samé umpapa-umpapa...
.emil Viklický hovorí, že je to preto, lebo Česi pijú pivo a Moravania víno...
On to hovorí trochu zjednodušene, ale niečo na tom asi bude. Človek sa však môže opiť z jedného aj z druhého. Moravská pieseň mi je bližšia najskôr preto, že je to viac na východ a na juh, je tam cítiť jednoducho viac rôznych vplyvov. Český folklór je príliš uzavretý v česko-nemeckom priestore.
.v USA ste pred siedmimi rokmi vydali album Morava, v Čechách nedávno album Moravian Gems. Ide o podobný materiál i aranžmány, je tam ten istý klavirista, líšia sa len osoby bubeníka a speváčky...
Ten zdroj inšpirácie je taký bohatý, že by som mohol spokojne urobiť dvadsať ďalších albumov zo samých moravských ľudových piesní. Od albumu Morava uplynulo sedem rokov a tak dozrel čas urobiť niečo iné. A mal som to šťastie, že som sa medzitým zoznámil s Ivou Bittovou. Ďalší dôvod je, že s tou prvou Moravou sa toho veľa nestalo. Moja vtedajšia nahrávacia spoločnosť Milestone s propagáciou albumu veľa neurobila, nezaujímali sa o to príliš a aj preto to bola posledná platňa, ktorú som pre nich nahrával. Navyše v Čechách a na Slovensku bola tá platňa taká drahá, že ju tu vraj nikto nechcel kupovať... Keďže to nemalo veľký komerčný úspech ani v Amerike, ani tu, skúsili sme to urobiť ešte raz a inakšie. Dúfam, že tentoraz sa s tým naozaj niečo stane.
.dá sa porovnať spolupráca so Zuzanou Lapčíkovou vtedy a s Ivou Bittovou teraz?
Áno, dá. Rozdiel je v tom, že Ivuška hrá na husle a Zuzanka na cimbal. (smiech.) Iva sa odlišuje hlavne tým, že robí hrozne veľa rozličných vecí, má pokrytých množstvo hudobných štýlov. Je to úplne neuveriteľné. Hranie v dvojici s ňou je pre mňa veľmi zaujímavé.
.v klasickom džeze sú základnými formáciami trio a kvarteto. Aký je to rozdiel hrať s niekým vo dvojici alebo v trojici, či dokonca štvorici?
Duo je, ako hovoria Angličania, double-sided sword čiže dvojsečná zbraň. Na jednej strane máte viac slobody a na druhej strane zasa menej. V takom triu môžete odovzdať štafetu spoluhráčovi a trochu si „oddýchnuť“, zatiaľ čo v duu ste na to len dvaja, takže musíte hrať skoro stále naplno. Kvarteto je pre mňa ako hráča už v súčasnosti maximum. Veď máme iba tri rozmery. Ten štvrtý už je niečo navyše.
.základnú rytmickú sekciu tvorí okrem basy aj bubeník. Mali ste počas svojej kariéry nejakého zvlášť obľúbeného bubeníka, s ktorým ste si mimoriadne dobre rozumeli?
Ja som mal obrovské šťastie na bubeníkov, hral som hádam so všetkými. Hral som s Elvinom Jonesom, Tonym Williamsom, Philly Joe Jonesom, Buddym Richom a ďalšími. Moja najobľúbenejšia formácia však bolo trio so saxofonistom Joe Hendersonom a bubeníkom Alom Fosterom, bez klaviristu. To boli výnimočné koncerty...
.v roku 1968 sa stalo veľa vecí, medzi inými aj to, že traja českí džezoví hudobníci ? George Mraz, Miroslav Vitouš a Jan Hammer – zostali v emigrácii v USA. Každý z vás troch sa stal nielen súčasťou americkej džezovej scény, ale dostali ste sa úplne na jej vrchol. Ako je to vôbec možné?
Ja neviem, možno je to tým, že v tej dobe mali československé konzervatóriá takú tradíciu a kvalitu, že basisti, ktorí odtiaľ vyšli, boli vždy veľmi dobrí. A keď ľudia, ktorí mali klasické vzdelanie, začali hrať džez, šlo im to veľmi dobre, mali tak trochu výhodu. Všimol som si napríklad v Amerike, keď sme hrali na školách, že okrem pár výnimiek ako je Juliard School of Music, tam dávali dôraz skôr na orchestrálnu hru. My sme na rozdiel od toho museli cvičiť všetky tie klasické koncertné kusy, takže sme boli skôr melodicky založení.
.zo začiatku ste nehrali na kontrabas. Ako ste sa k nemu dostali?
Najprv som hral na husle a saxofón. Keď som vtedy počúval džez na Hlase Ameriky, tak som tam basu skoro vôbec nepočul, iba som ju trochu cítil a sústreďoval som sa skôr na sólové nástroje. Keď som ešte za študentských čias hrával so zábavovou kapelou v Táboře, mali sme basistu, ktorý bol svojím spôsobom génius. Obyčajný človek, keď hrá celý večer na kontrabase, aspoň občas trafí nejakú notu správne. Jemu sa to podarilo, len keď sa pomýlil. Mýlil sa však málokedy. Raz som to už nevydržal a zobral som tú basu do rúk. Keďže som hrával na husle, povedal som si, že to nemôže byť také ťažké, nájsť tam tie noty. A aj keď som nemal príliš veľké ruky, skúsil som to. Potom sa mi zrazu začal páčiť ten zvuk, a tak som sa presunul ku kontrabasu.
.keď ste išli študovať na Berklee, už ste vedeli, že zostanete v Amerike?
Ja som mal štipendium na Berklee už od roku 1966. V auguste 1968 som bol v Mníchove, kde sme práve v dňoch keď k nám prišli Rusi, hrali s Janom Hammerom v miestnom džezovom klube Domicil. Obidvaja sme v tom čase mali ešte vždy štipendium na Berklee, a tak sme išli rovno do Bostonu. Vrátiť sa do Československa bolo takmer nemožné.
.ani ste o tom neuvažovali?
Ja som o tom vôbec neuvažoval, bol som, naopak, rád, že mám kam ísť. A tak sme sa tam nejako uchytili...
.to „uchytenie“ prebehlo bez problémov?
Bolo tam zopár ťažkých dní. Začal som hrávať veľmi skoro, už o nejaký týždeň po mojom príchode. Už ma tam trochu poznali, lebo som nahral zopár platní. Najhoršie to bolo prvé dva týždne. Mal som so sebou len asi 200 dolárov, ktoré som hneď minul, a potom som tri dni nič nejedol. Keď už som mal mať prvý koncert, asi dvadsať spolužiakov tam chcelo prísť zadarmo, no nechceli mi požičať ani drobné na hot-dog. Takže som musel ísť za správcom školy, našťastie to bol veľmi chápavý pán, a povedal som mu: ja by som si rád od vás požičal dvadsať dolárov, lebo vám tu zomriem od hladu. A on bol taký dobrý, že mi ich do ďalšieho týždňa naozaj požičal.
.dnes si už našťastie môžete vyberať, s kým a čo budete hrať...
Áno, niektoré projekty už nie som ochotný robiť a dosť si vyberám. Jediný problém je teraz s cestovaním, pretože aeorolínie nechcú z bezpečnostných dôvodov brať na paluby kontrabas. Nedávno mi hovoril Ron Carter, že ani jemu nedovolili viezť v lietadle basu. No a keď si už ani Ron nemôže zobrať so sebou basu, tak kto potom?
.to sa týka transatlantických letov, alebo aj keď cestujete po Amerike?
Problémy sú už všade. Našťastie, ja mám jednu basu, ktorú si nechávam vždy v Čechách. Taký Eddie Gomez to tak robí už dobrých pätnásť rokov. Už v čase, keď hrával s Billom Evansom, dával majstrovské hodiny, odskúšal si nástroj a vytvoril si takmer dokonalý zoznam adries, na ktorých dostane nástroj, ktorý potrebuje. Mal to vymyslené dokonale. Bol to jednoducho vizionár... (smiech.)
.cítite sa v Amerike po štyridsiatich rokoch doma alebo skôr ako cudzinec?
Niekedy je to tak a inokedy naopak. V poslednom čase sa tam príliš doma necítim, pretože sa čoraz častejšie vraciam do Európy. Ale tu sa tiež až tak veľmi doma necítim, lebo je tu toľko turistov. Takže sa potom vždy rád vraciam domov do New Yorku. (Smiech.)
.na vašej internetovej stránke sme videli fotografiu z nejakej rybárskej výpravy. Máme to chápať tak, že rybárčenie je váš koníček?
Ja mám strašne rád „muškaření“, teda chytanie na mušky. Na tej fotke som s basistom Percym Heathom, ktorý hral v Modern Jazz Quartet, a to sme nemuškárili, ale lovili sme ryby na mori neďaleko Montauku. Percy bol fanatik – mal tam svoju loď a chytal ryby aj dvadsať hodín denne.
.hrali ste s každým, kto vo vrcholnom džeze niečo znamenal. Je ešte niekto, s kým ste ešte nehrali a chceli by ste si to vyskúšať?
Hádam ani nie. Aspoň nie z tých, ktorí sú ešte nažive. Skoro sa mi podarilo hrať aj s Milesom Davisom – Al Foster sa ma pokúšal k nemu dostať, ale to bolo akurát v tom čase, keď začal hrať elektricky a nepotreboval kontrabasistu, takže z toho zišlo. Ale ináč si na nikoho takého nespomínam...
.máte ešte nejaký muzikantský sen?
Chcel by som sa aspoň raz dobre vyspať! (smiech.) Ale vážne, momentálne ma zamestnáva toto duo s Ivou a myslím si, že by nebolo zlé dostať to nejako na platňu aj s tými jej a mojimi pôvodnými skladbami, ktoré sme dnes večer hrali.
Pred koncertom zjavne napätý, odmeraný a plachý hudobník bol s pohárom červeného vína v ruke po koncerte vtipný a neformálny. Nebyť toho, že ešte v ten večer musel cestovať do Brna a skoro ráno do Ameriky, boli by sme s jedným z najlepších kontrabasistov na svete určite debatovali dlho do noci.
.včera ste s Ivou Bittovou koncertovali vo viedenskom klube Porgy & Bess, dnes v koncertnej sále Slovenského rozhlasu v Bratislave. Kde sa vám hralo lepšie?
Obecenstvo bolo krásne tam aj tu, no tu bola rozhodne lepšia akustika.
.vám ako džezmenovi by hádam malo byť bližšie prostredie, kde ľudia popíjajú pivo alebo kávu...
Už to veľmi nemusím mať. V tých kluboch sa aj pofajčieva a ja to už nevládzem dýchať. Takže radšej hrám v takýchto malých sálach, to je pre mňa z hľadiska hudby ideálne. Veľké vystúpenia a rôzne open-airy, to ma až tak nezaujíma. Toto je pre mňa v mojom veku najlepšie prostredie...
.ale čo hudba? Vy ako džezmen musíte mať úplne iný pocit z hrania s takou hudobníčkou ako je Iva Bittová než s vašimi americkými džezovými spoluhráčmi.
Ja som hral džez štyridsať rokov a nahral som viac ako tisíc platní, tak prečo by som si teraz nemohol zahrať aj nejaké ľudovky, nie? (Smiech).
.ako ste sa vy, človek narodený na juhu Čiech, dostali k moravského folklóru?
Som z polovice Moravák, pretože môj otec pochádzal z Holešova a ja som tam vždy chodieval v lete na prázdniny. Takže na Morave som strávil veľa času. No a moravské ľudové piesne sú pre mňa
zaujímavejšie ako české. Tie české, to je len samé umpapa-umpapa...
.emil Viklický hovorí, že je to preto, lebo Česi pijú pivo a Moravania víno...
On to hovorí trochu zjednodušene, ale niečo na tom asi bude. Človek sa však môže opiť z jedného aj z druhého. Moravská pieseň mi je bližšia najskôr preto, že je to viac na východ a na juh, je tam cítiť jednoducho viac rôznych vplyvov. Český folklór je príliš uzavretý v česko-nemeckom priestore.
.v USA ste pred siedmimi rokmi vydali album Morava, v Čechách nedávno album Moravian Gems. Ide o podobný materiál i aranžmány, je tam ten istý klavirista, líšia sa len osoby bubeníka a speváčky...
Ten zdroj inšpirácie je taký bohatý, že by som mohol spokojne urobiť dvadsať ďalších albumov zo samých moravských ľudových piesní. Od albumu Morava uplynulo sedem rokov a tak dozrel čas urobiť niečo iné. A mal som to šťastie, že som sa medzitým zoznámil s Ivou Bittovou. Ďalší dôvod je, že s tou prvou Moravou sa toho veľa nestalo. Moja vtedajšia nahrávacia spoločnosť Milestone s propagáciou albumu veľa neurobila, nezaujímali sa o to príliš a aj preto to bola posledná platňa, ktorú som pre nich nahrával. Navyše v Čechách a na Slovensku bola tá platňa taká drahá, že ju tu vraj nikto nechcel kupovať... Keďže to nemalo veľký komerčný úspech ani v Amerike, ani tu, skúsili sme to urobiť ešte raz a inakšie. Dúfam, že tentoraz sa s tým naozaj niečo stane.
.dá sa porovnať spolupráca so Zuzanou Lapčíkovou vtedy a s Ivou Bittovou teraz?
Áno, dá. Rozdiel je v tom, že Ivuška hrá na husle a Zuzanka na cimbal. (smiech.) Iva sa odlišuje hlavne tým, že robí hrozne veľa rozličných vecí, má pokrytých množstvo hudobných štýlov. Je to úplne neuveriteľné. Hranie v dvojici s ňou je pre mňa veľmi zaujímavé.
.v klasickom džeze sú základnými formáciami trio a kvarteto. Aký je to rozdiel hrať s niekým vo dvojici alebo v trojici, či dokonca štvorici?
Duo je, ako hovoria Angličania, double-sided sword čiže dvojsečná zbraň. Na jednej strane máte viac slobody a na druhej strane zasa menej. V takom triu môžete odovzdať štafetu spoluhráčovi a trochu si „oddýchnuť“, zatiaľ čo v duu ste na to len dvaja, takže musíte hrať skoro stále naplno. Kvarteto je pre mňa ako hráča už v súčasnosti maximum. Veď máme iba tri rozmery. Ten štvrtý už je niečo navyše.
.základnú rytmickú sekciu tvorí okrem basy aj bubeník. Mali ste počas svojej kariéry nejakého zvlášť obľúbeného bubeníka, s ktorým ste si mimoriadne dobre rozumeli?
Ja som mal obrovské šťastie na bubeníkov, hral som hádam so všetkými. Hral som s Elvinom Jonesom, Tonym Williamsom, Philly Joe Jonesom, Buddym Richom a ďalšími. Moja najobľúbenejšia formácia však bolo trio so saxofonistom Joe Hendersonom a bubeníkom Alom Fosterom, bez klaviristu. To boli výnimočné koncerty...
| George Mraz / rodák z Písku, v roku 1968 odišiel na Berklee School of Music do Bostonu a do Československa sa už nevrátil. Patrí medzi najlepších a najvyhľadávanejších džezových kontrabasistov na svete. Hral skutočne takmer s každým: od Grapelliho, Mingusa, Petersona a Gilespieho až po Stana Getza, Cheta Bakera či Johna Abercrombieho. Ako frontman nahral osem platní. Zatiaľ posledným je album Moravian Gems s Ivou Bittovou, klaviristom Emilom Viklickým, a bubeníkom Lacom Tropom. S touto zostavou vystúpi tento rok na festivale Pohoda. |
.v roku 1968 sa stalo veľa vecí, medzi inými aj to, že traja českí džezoví hudobníci ? George Mraz, Miroslav Vitouš a Jan Hammer – zostali v emigrácii v USA. Každý z vás troch sa stal nielen súčasťou americkej džezovej scény, ale dostali ste sa úplne na jej vrchol. Ako je to vôbec možné?
Ja neviem, možno je to tým, že v tej dobe mali československé konzervatóriá takú tradíciu a kvalitu, že basisti, ktorí odtiaľ vyšli, boli vždy veľmi dobrí. A keď ľudia, ktorí mali klasické vzdelanie, začali hrať džez, šlo im to veľmi dobre, mali tak trochu výhodu. Všimol som si napríklad v Amerike, keď sme hrali na školách, že okrem pár výnimiek ako je Juliard School of Music, tam dávali dôraz skôr na orchestrálnu hru. My sme na rozdiel od toho museli cvičiť všetky tie klasické koncertné kusy, takže sme boli skôr melodicky založení.
.zo začiatku ste nehrali na kontrabas. Ako ste sa k nemu dostali?
Najprv som hral na husle a saxofón. Keď som vtedy počúval džez na Hlase Ameriky, tak som tam basu skoro vôbec nepočul, iba som ju trochu cítil a sústreďoval som sa skôr na sólové nástroje. Keď som ešte za študentských čias hrával so zábavovou kapelou v Táboře, mali sme basistu, ktorý bol svojím spôsobom génius. Obyčajný človek, keď hrá celý večer na kontrabase, aspoň občas trafí nejakú notu správne. Jemu sa to podarilo, len keď sa pomýlil. Mýlil sa však málokedy. Raz som to už nevydržal a zobral som tú basu do rúk. Keďže som hrával na husle, povedal som si, že to nemôže byť také ťažké, nájsť tam tie noty. A aj keď som nemal príliš veľké ruky, skúsil som to. Potom sa mi zrazu začal páčiť ten zvuk, a tak som sa presunul ku kontrabasu.
.keď ste išli študovať na Berklee, už ste vedeli, že zostanete v Amerike?
Ja som mal štipendium na Berklee už od roku 1966. V auguste 1968 som bol v Mníchove, kde sme práve v dňoch keď k nám prišli Rusi, hrali s Janom Hammerom v miestnom džezovom klube Domicil. Obidvaja sme v tom čase mali ešte vždy štipendium na Berklee, a tak sme išli rovno do Bostonu. Vrátiť sa do Československa bolo takmer nemožné.
.ani ste o tom neuvažovali?
Ja som o tom vôbec neuvažoval, bol som, naopak, rád, že mám kam ísť. A tak sme sa tam nejako uchytili...
.to „uchytenie“ prebehlo bez problémov?
Bolo tam zopár ťažkých dní. Začal som hrávať veľmi skoro, už o nejaký týždeň po mojom príchode. Už ma tam trochu poznali, lebo som nahral zopár platní. Najhoršie to bolo prvé dva týždne. Mal som so sebou len asi 200 dolárov, ktoré som hneď minul, a potom som tri dni nič nejedol. Keď už som mal mať prvý koncert, asi dvadsať spolužiakov tam chcelo prísť zadarmo, no nechceli mi požičať ani drobné na hot-dog. Takže som musel ísť za správcom školy, našťastie to bol veľmi chápavý pán, a povedal som mu: ja by som si rád od vás požičal dvadsať dolárov, lebo vám tu zomriem od hladu. A on bol taký dobrý, že mi ich do ďalšieho týždňa naozaj požičal.
.dnes si už našťastie môžete vyberať, s kým a čo budete hrať...
Áno, niektoré projekty už nie som ochotný robiť a dosť si vyberám. Jediný problém je teraz s cestovaním, pretože aeorolínie nechcú z bezpečnostných dôvodov brať na paluby kontrabas. Nedávno mi hovoril Ron Carter, že ani jemu nedovolili viezť v lietadle basu. No a keď si už ani Ron nemôže zobrať so sebou basu, tak kto potom?
.to sa týka transatlantických letov, alebo aj keď cestujete po Amerike?
Problémy sú už všade. Našťastie, ja mám jednu basu, ktorú si nechávam vždy v Čechách. Taký Eddie Gomez to tak robí už dobrých pätnásť rokov. Už v čase, keď hrával s Billom Evansom, dával majstrovské hodiny, odskúšal si nástroj a vytvoril si takmer dokonalý zoznam adries, na ktorých dostane nástroj, ktorý potrebuje. Mal to vymyslené dokonale. Bol to jednoducho vizionár... (smiech.)
.cítite sa v Amerike po štyridsiatich rokoch doma alebo skôr ako cudzinec?
Niekedy je to tak a inokedy naopak. V poslednom čase sa tam príliš doma necítim, pretože sa čoraz častejšie vraciam do Európy. Ale tu sa tiež až tak veľmi doma necítim, lebo je tu toľko turistov. Takže sa potom vždy rád vraciam domov do New Yorku. (Smiech.)
.na vašej internetovej stránke sme videli fotografiu z nejakej rybárskej výpravy. Máme to chápať tak, že rybárčenie je váš koníček?
Ja mám strašne rád „muškaření“, teda chytanie na mušky. Na tej fotke som s basistom Percym Heathom, ktorý hral v Modern Jazz Quartet, a to sme nemuškárili, ale lovili sme ryby na mori neďaleko Montauku. Percy bol fanatik – mal tam svoju loď a chytal ryby aj dvadsať hodín denne.
.hrali ste s každým, kto vo vrcholnom džeze niečo znamenal. Je ešte niekto, s kým ste ešte nehrali a chceli by ste si to vyskúšať?
Hádam ani nie. Aspoň nie z tých, ktorí sú ešte nažive. Skoro sa mi podarilo hrať aj s Milesom Davisom – Al Foster sa ma pokúšal k nemu dostať, ale to bolo akurát v tom čase, keď začal hrať elektricky a nepotreboval kontrabasistu, takže z toho zišlo. Ale ináč si na nikoho takého nespomínam...
.máte ešte nejaký muzikantský sen?
Chcel by som sa aspoň raz dobre vyspať! (smiech.) Ale vážne, momentálne ma zamestnáva toto duo s Ivou a myslím si, že by nebolo zlé dostať to nejako na platňu aj s tými jej a mojimi pôvodnými skladbami, ktoré sme dnes večer hrali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.