v ateliéri neďaleko Karlovho námestia v Prahe má svoj ateliér aj 88-ročný sochár Olbram Zoubek. Pre vysoký vek už slabšie počuje, pamäť mu však ešte slúži celkom dobre. Zoubek je príbuzným Jana Palacha: sochárov otec a Palachova matka boli bratranec a sesternica. „To som však až do Palachovej smrti nevedel. S pani Palachovou sme sa videli len na nejakom pohrebe – ja som bol vtedy ešte chlapec, ona už slečna.“
.vlajka a kvetiny
Zoubek je autorom posmrtnej masky Jana Palacha, ktorú vytvoril krátko po jeho prevoze do pitevne. „Samozrejme, že som mal strach, ale nie až taký veľký. Vzniklo to v určitej eufórii a pohnutí mysle, takže som na to veľmi nemyslel.“ V deň, keď Palach zomrel, behal Zoubek podľa vlastných slov po byte ako „lev v klietke“. Mal totiž pocit, že niečo zásadné sa zmenilo, takže nie je možné žiť tak ako dovtedy. Keďže vedel robiť so sadrou, vybral sa do nemocnice, v ktorej Palach zomrel.
No keďže Palach tam už nebol, Zoubek išiel spolu s kamarátom lekárom do Ústavu súdneho lekárstva v Prahe. „Vrátnik nás, našťastie, pustil, z čoho mal potom problémy.“ Na návštevu pitevne zrejme Zoubek nezabudne do konca života. „Boli tam mŕtvoly ľudí, ktorí nezomreli prirodzeným spôsobom alebo v nemocnici, ale samovrahovia a podobne. Ten sklad bol navyše preplnený, aj traja mŕtvi na jednom ležadle.“
V pitevni boli aj bezmenní ľudia z ulice. „Pohľad na babičky, žlté od plynu, ktoré mali do pása vyhrnuté nočné košele a vyznačené číslo na slabinách, to bolo Danteho peklo.“ Palach však ležal bokom v priľahlej chodbe sám, prikrytý československou vlajkou a kvetinami. „Bolo to veľmi dôstojné.“ Keď sa Zoubek vrátil domov, pripevnil jeho posmrtnú masku na čiernu dosku a odniesol ju k Národnému múzeu v Prahe, kde sa Palach upálil.
.reakcia režimu
„Bolo tam množstvo mladých ľudí, ktorí držali hladovku na jeho počesť. Tá maska tam bola až do Palachovho pohrebu, potom ju zobral Zväz vysokoškolského študenstva.“ Dnes je replika Palachovej posmrtnej masky umiestnená na priečelí Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, kde študoval. Zoubek vytvoril na jeho počesť aj bronzovú náhrobnú dosku. Tú však podľa neho komunisti najskôr ukradli a potom roztavili.
„Masku ešte brali tak, že som Palachov príbuzný. Náhrobok som však vytvoril až niekoľko mesiacov po jeho smrti. Podobný som navyše urobil aj Janovi Zajícovi, ktorý sa upálil niekoľko týždňov po Palachovi. To už vnímali ako provokáciu.“
Pôvodne mal vzniknúť aj Palachov pomník – počas jeho pohrebu sa totiž vyzbieralo až 1,6 milióna korún, časť z nich však podľa Zoubeka zmizla: „Strana ich previedla do nejakej detskej dedinky.“ Napokon spravil spomínaný náhrobok, ktorý zaplatil zo svojho. „Neskôr poslali pani Palachovej 60-tisíc korún, čím jej to akože vrátili.“
.problémy rodiny
Zoubek mal pre Palachovu posmrtnú masku aj náhrobok problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989. „Často ma vypočúvali, nemohol som chodiť do zahraničia ani predávať svoje diela.“ Zoubekov syn sa nedostal na vysokú školu, jeho dcére sa to napokon podarilo. „Hoci mala samé jednotky a za sebou tri skúšky z jazykovej školy, nechceli ju prijať. Jedna referentka na fakulte, kde chcela študovať knihovníctvo, teda presunula jej prihlášku z odmietnutých študentov medzi prijatých,“ dodáva Zoubek
.vlajka a kvetiny
Zoubek je autorom posmrtnej masky Jana Palacha, ktorú vytvoril krátko po jeho prevoze do pitevne. „Samozrejme, že som mal strach, ale nie až taký veľký. Vzniklo to v určitej eufórii a pohnutí mysle, takže som na to veľmi nemyslel.“ V deň, keď Palach zomrel, behal Zoubek podľa vlastných slov po byte ako „lev v klietke“. Mal totiž pocit, že niečo zásadné sa zmenilo, takže nie je možné žiť tak ako dovtedy. Keďže vedel robiť so sadrou, vybral sa do nemocnice, v ktorej Palach zomrel.
No keďže Palach tam už nebol, Zoubek išiel spolu s kamarátom lekárom do Ústavu súdneho lekárstva v Prahe. „Vrátnik nás, našťastie, pustil, z čoho mal potom problémy.“ Na návštevu pitevne zrejme Zoubek nezabudne do konca života. „Boli tam mŕtvoly ľudí, ktorí nezomreli prirodzeným spôsobom alebo v nemocnici, ale samovrahovia a podobne. Ten sklad bol navyše preplnený, aj traja mŕtvi na jednom ležadle.“
V pitevni boli aj bezmenní ľudia z ulice. „Pohľad na babičky, žlté od plynu, ktoré mali do pása vyhrnuté nočné košele a vyznačené číslo na slabinách, to bolo Danteho peklo.“ Palach však ležal bokom v priľahlej chodbe sám, prikrytý československou vlajkou a kvetinami. „Bolo to veľmi dôstojné.“ Keď sa Zoubek vrátil domov, pripevnil jeho posmrtnú masku na čiernu dosku a odniesol ju k Národnému múzeu v Prahe, kde sa Palach upálil.
.reakcia režimu
„Bolo tam množstvo mladých ľudí, ktorí držali hladovku na jeho počesť. Tá maska tam bola až do Palachovho pohrebu, potom ju zobral Zväz vysokoškolského študenstva.“ Dnes je replika Palachovej posmrtnej masky umiestnená na priečelí Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, kde študoval. Zoubek vytvoril na jeho počesť aj bronzovú náhrobnú dosku. Tú však podľa neho komunisti najskôr ukradli a potom roztavili.
„Masku ešte brali tak, že som Palachov príbuzný. Náhrobok som však vytvoril až niekoľko mesiacov po jeho smrti. Podobný som navyše urobil aj Janovi Zajícovi, ktorý sa upálil niekoľko týždňov po Palachovi. To už vnímali ako provokáciu.“
Pôvodne mal vzniknúť aj Palachov pomník – počas jeho pohrebu sa totiž vyzbieralo až 1,6 milióna korún, časť z nich však podľa Zoubeka zmizla: „Strana ich previedla do nejakej detskej dedinky.“ Napokon spravil spomínaný náhrobok, ktorý zaplatil zo svojho. „Neskôr poslali pani Palachovej 60-tisíc korún, čím jej to akože vrátili.“
.problémy rodiny
Zoubek mal pre Palachovu posmrtnú masku aj náhrobok problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989. „Často ma vypočúvali, nemohol som chodiť do zahraničia ani predávať svoje diela.“ Zoubekov syn sa nedostal na vysokú školu, jeho dcére sa to napokon podarilo. „Hoci mala samé jednotky a za sebou tri skúšky z jazykovej školy, nechceli ju prijať. Jedna referentka na fakulte, kde chcela študovať knihovníctvo, teda presunula jej prihlášku z odmietnutých študentov medzi prijatých,“ dodáva Zoubek
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.