.si vo svojom úrade od 15. júna, viac ako pol roka. Nakoľko sa pocit z toho, aké to naozaj je, kryje s tým, ako si si všetko predstavoval?
Sú veci, ktoré sú lepšie, a sú veci, ktoré sú horšie. Čakal som, že ľudia budú odo mňa očakávať, že sa napríklad zníži nezamestnanosť, zvýšia platy, že sa z mojej strany niečo manažérsky vyrieši v ich životoch. Ľudia toto vôbec neočakávajú. Vidia prezidenta reálne. A reálne očakávajú, že bude autoritou, že prinesie slušnosť, nadstraníckosť, že bude hovoriť pravdu. Nežiadajú konkrétne riešenia ich situácie. Mal som napríklad výjazdové zasadanie na Orave a na Kysuciach, hovorili sme o tamojších cestách, budovaní diaľnic, ale odo mňa nikto nechcel, aby som povedal: Táto cesta sa teraz postaví. Očakávali pochopenie, optimizmus, môj uhol pohľadu a pomenovanie vecí pravým menom. A to som rád. Je to oveľa lepšie, ako som si myslel. Predtým som bol manažérom a mojím produktom boli reálne hmatateľné zmeny. To, čo si ľudia vážia a v čom vidia naplnenie úlohy prezidenta, je naozaj povzbudenie, vízia, slušnosť a spájanie. To im tu chýbalo. Očakávania ľudí sú úplne v súlade s tým, čo prezident môže robiť, a to ma teší.
.čo je horšie, ako bola tvoja predstava?
V dennej práci veľa času zaberajú nutné protokolárne záležitosti. Je veľa rôznych prijatí, stretnutí najmä v zahraničnej politike, ktoré sa musia udiať, ale sú dosť formálne. Na každé takéto stretnutie sa snažím poctivo pripraviť. Keď napríklad prišiel predseda parlamentu zo Seychel, tak som sa snažil, aby som rozumel ich problémom. Aj sme potom spolu diskutovali, ale reálny dopad, žeby som mohol niečomu pomôcť, niečo zmeniť, je minimálny. Neočakával som, že takýchto stretnutí bude až tak veľa a zaberú mi toľko času.
.čo bol najsilnejší moment za prvý polrok vo funkcii?
Určite to bolo súdnictvo, teda ústavní sudcovia, Súdna rada, ich voľba. Dal som tomu veľkú energiu. Radil som sa s najväčšími kapacitami ústavného práva. Viem, že to ešte nie je konečné víťazstvo, že je to ešte dlhá cesta, ale cítim, že v súdnictve zaviali po dlhom čase čerstvé vetry.
.máš pocit, že si k tomu výrazne prispel?
Myslím si, že som k tomu prispel. Mal som pocit, že čestní sudcovia, ktorých je dosť, zrazu vidia, že sa za nich niekto postaví a že sa do tohto boja vloží. Toto malo veľký zmysel. Druhá vec, ktorá ma potešila, bola cesta po Spojených štátoch spolu s aktívnymi ľuďmi, ktorí potom všade zdieľali svoju radosť. Prebúdzal sa taký ten pocit, že na to máme. Potrebujeme viac sebavedomia, naučiť sa predať, naučiť sa, ako sa spojiť, ako sa naštvať a ísť do toho. Tá cesta mala v tomto zmysle veľmi pozitívny efekt.
.na tú cestu boli aj reakcie, že išlo o akýsi výlet kamarátov.
(Smiech.) Keď mám teraz nejaký ťažký deň a spolupracovníci ma varujú, že to bude namáhavé, hovorím len toľko: to nie je nič oproti tomu, aké to bolo v Spojených štátoch. To bolo také náročné, že aj ochrankári pomaly odpadávali. A oni pritom nemuseli hovoriť ani absolvovať všetko to, čo ja. Bola to naozaj ťažká cesta. A tí chalani, čo boli v lietadle s nami, si v Amerike všetko platili sami. Teda žiadny výlet za štátne, ale reálny efekt toho, čo budem a chcem robiť: Povzbudzovanie, vlievanie energie, spájanie.
.prečo zdôrazňuješ povzbudzovanie?
Keď som vtedy vyhodnocoval start-upistov, hovoril som s profesorom, ktorý pôsobil aj v zahraničí. Niekedy si kladiem otázku, že napriek tomu, že vysoké školy nemáme na vysokej úrovni, máme veľa schopných ľudí. A tak som sa profesora pýtal, ako to je možné. A on mi nielen potvrdil, že je to tak, ale ešte dodal, že keď v zahraničí tvorivý človek niečo k svojej práci potrebuje – nejaký prístroj, službu, technickú pomoc – tak len zdvihne telefón alebo klikne na internet a do dvoch hodín má, čo chce. U nás to nemal, takže si musel nejako poradiť sám. A práve to, že na začiatku musíte pôsobiť v sťažených podmienkach, nám umožňuje nadobudnúť originálne zručnosti a núti poradiť si a rýchlo nájsť riešenie. Na začiatku som aj ja pôsobil na SAV ako pomocná vedecká sila a pamätám si, že celú našu vedeckú aparatúru sme si vyrábali na kolene. Toto je v nás, máme teda veľmi zaujímavé predpoklady na to, aby sme uspeli. Chýba nám chuť a sebavedomie. Nesmieme sa báť, že veci nevyjdú na prvýkrát, a ani na druhý či tretí. Preto hovorím opakovane o povzbuzovaní.
.výrazná vec minulého polroka bola Ukrajina a formovanie postojov k nej. Zvládol si to tak, že sme napokon spolu s Poliakmi zachraňovali česť strednej Európy. Bola táto téma pre teba ťažká?
Veľmi. Mali sme stretnutie prezidentov Vyšehradskej štvorky plus nemecký prezident Gauck, mali sme tu veľké rokovanie Vyšehradskej štvorky s ukrajinským prezidentom Porošenkom, ktoré som viedol. Bolo to prvé spoločné stretnutie Petra Porošenka s prezidentmi na takejto úrovni. Bolo nutné veľmi dobre sa pripraviť, aby to malo výsledok, ktorý som očakával. Každý prezident vtedy povedal, aký má postoj, ako sa dá Ukrajine pomôcť, a čo sa dá spoločne v tejto veci spraviť. Bol som s tým veľmi spokojný. Ostatní prezidenti, ktorí sú odo mňa skúsenejší, vtedy vyhodnotili, že to bolo dobre riadené a manažované stretnutie.
.ako slovenský prezident si sa spolu s poľským prezidentom vyjadril najjednoznačnejšie. Bolo to prirodzené alebo to vyžadovalo nejakú odvahu?
Nepotreboval som odvahu. Mám potrebu sa v takýchto situáciách ozvať. Viem, že s mojím postojom k Ukrajine nebude súhlasiť celá spoločnosť, ale považujem za povinnosť prezidenta postaviť sa a povedať jasne svoj názor. Skôr som musel svoje emócie veľmi krotiť, lebo bol som veľmi sklamaný z toho, čo sa na Ukrajine zo strany Ruska udialo.
.andrej Kiska – podnikateľ, manažér a filantrop sa stretával s podnikateľmi, potom s ľuďmi na okraji, s chorými deťmi, a zrazu sa stretáva s prezidentmi a významnými politikmi sveta. Sú to iní ľudia?
Niečo som si už všimol. Väčšina politikov svetového významu očakáva autentický názor. Na týchto najvyšších úrovniach nikto nepotrebuje počuť formálny či zdvorilostný postoj. Sú to priame rozhovory a čím je človek autentickejší, otvorenejší a úprimnejší, o to väčší rešpekt vzbudzuje. A takisto záujem, aby sa s ním lídri znovu rozprávali. Presne také to bolo aj s Angelou Merkelovou. Keď som jasne pomenoval niektoré veci, očividne sa aj ona cítila pohodovo a začala veci pomenúvať rovnako. Vidím, že aj v politike je dôležité byť sám sebou a nehrať sa na nič. Čím je človek otvorenejší a čím jasnejšie vie zdôvodniť, prečo nejako premýšľa a ako prišiel k svojmu názoru, tým lepšie. Toto svetoví lídri oceňujú a diskusie s nimi sú potom veľmi zaujímavé a dokonca príjemné.
.aj politici sú ľudia s odlišnosťami. S každým lídrom sa hovorí podľa toho, aké sú to typy ľudí?
Áno. Tie rozhovory sú dosť rozdielne. Niektorí sú skôr otvorenejší, iní sa zas občas pozrú trochu zvláštne, keď použijete napríklad humor. Je to veľmi individuálne. Ale základom je vždy povedať svoj názor a vedieť ho odôvodniť.
.kto je najotvorenejší? Merkel, Porošenko, Obama?
Pri všetkých týchto politikoch som mal pocit rovnakej miery otvorenosti. Všimol som si, že tí, ktorí musia rozhodovať o naozaj ťažkých veciach, sú oveľa otvorenejší pri diskusiách. Je to logické. Oni sa nepotrebujú rozprávať o ničom, potrebujú počuť tvoj názor a to, ako ho obhajuješ. Naopak tí, ktorí nemusia rozhodovať o ťažkých veciach, asi až tak necítia potrebu hovoriť k veci, a občas stačí, že sme sa porozprávali.
.predtým, než si sa stal prezidentom, hovoril si, že motiváciou uchádzať sa o tento úrad je to, aby sa Slovensko stalo lepšou krajinou. Tu sa však neustále rozširuje vzdialenosť medzi tými, ktorí ľudí reprezentujú, a tými, ktorí sú reprezentovaní. Je tu napríklad sektor podnikania a tvorivých zamestnaní, kde pribúda rozhľadených a zaujímavých ľudí. Lenže v politike práve zaujímavých, tvorivých, rozhľadených ľudí, naopak, ubúda. Vzniká tak zvláštna priepasť. Chceme čoraz viac, aby nás reprezentovali kvalitní ľudia, ale takých je v politike čoraz menej. Z toho vzniká frustrácia. A tá môže spôsobiť, že veľa ľudí odíde preč alebo sa nebudú venovať verejným veciam a uzavrú sa do svojho privátneho života. Jediné riešenie je, že do politiky razantne vstúpia zaujímaví ľudia. Lenže to nemôže uskutočniť prezident.
Ja si myslím a stále o tom aj hovorím, že do politiky treba dostať nových ľudí. Od svojho inauguračného prejavu vyzývam ľudí, aby sa angažovali. Rád používam vetu, že nič nie je dané, kým sa s tým sami nezmierime a žiadny boj nie je prehratý, kým ho sami nevzdáme. Preto vyzývam ľudí, aby sa angažovali, aby išli do politiky, aby to nenechali tak. Bolo to pekne vidieť na na komunálnych voľbách – opäť sa objavili nezávislí ľudia. Sklamanie ľudí z jestvujúcich politických strán je naozaj obrovské. Ale ukazuje sa, že pokiaľ ľudia majú koho voliť, pokiaľ vedia, s kým sa dá stotožniť, tak idú voliť. A ja preto stále opakujem: Angažujte sa, zakladajte politické strany, choďte do jestvujúcich strán, prineste tam nový vietor – spravme niečo!
.toto sa podarilo v tvojom prípade. Bola ponuka politikov, no prišiel nejaký človek z Popradu, ktorý mal podnikateľskú minulosť, charitatívnu činnosť, mal príbeh – a vyhral. Ale ak sa to nedarí širšie, zdá sa, že nám akosi chýbajú ľudia s príbehom. Vidíš potenciál toho, že sa podobné príbehy objavia aj v straníckej politike?
Určite. A ja aj priamo niektorých takých ľudí vyzývam, aby vstúpili do politiky. Hovorím im presne to: Máte príbeh, ste schopní, nezávislí, čestní, poďte veci zmeniť.
.a nechcú, však?
Veľmi som nahováral jedného svojho priateľa, ktorý má všetky predpoklady. Povedal, že je ešte málo nahnevaný na to, aby do toho išiel. Videl totiž, čo všetko sa nahádzalo na mňa v čase, keď som sa pokúsil vstúpiť do politiky.
.formuje sa tu teda niečo, čo politiku oživí?
Uvidíme, čo všetko sa nakoniec udeje, ale hýbe sa to. Ja ako prezident budem vždy nadstranícky a nikomu nebudem vyjadrovať podporu, ale vždy budem hovoriť: Ľudia, poďte do politiky. Už sa to deje.
.teraz je z hľadiska politiky predvolebný rok, ale z tvojho hľadiska to bude prvý celý rok, ktorý budeš vo funkcii prezidenta. Čaká ťa v ňom niečo, o čom už teraz vieš, že bude ťažké?
Ten rok bude náročný práve v tom, že bude predvolebný. V predvolebnom roku býva veľa útokov, demagógie, populizmu. V tom ale vidím svoju úlohu ako prezidenta – udržať v spoločnosti pokoj, hovoriť pravdu, vyzývať na slušnosť, pomenúvať veci pravým menom. Politika je predsa o hodnotách. Viem, že sa bude hovoriť aj nepravda, že tu bude aj neslušnosť – a je mojou úlohou, aby som sa ozval, keď sa porušujú základné hodnoty. Aby som konal, robil rozhodnutia, alebo sa ozval a veci pomenoval tak, aby sa spoločnosť ešte viac nerozbíjala.
.keď si nastupoval do úradu, mal si najväčšiu obavu z toho, že funkcia prezidenta ťa môže príliš obrať o súkromie. Naplnilo sa to?
Naplnilo sa to asi ešte viac, ako som si myslel. Nemám problém s tým, keď ma ľudia zastavia niekde na ulici alebo na svahu a chcú sa odfotiť. Ja mám ľudí a stretnutia rád. Ale ak sa to deje napríklad v bazéne, kde som so svojimi malými deťmi, je mi to ľúto. Keď deti odrazu stoja bokom a čakajú, kedy sa im konečne bude tato venovať, bolí ma to.
.čo to vyvažuje?
Zatiaľ mám od ľudí, našťastie, pozitívne ohlasy. Niekedy mi trvá aj pätnásť minút, kým sa v reštaurácii vrátim k stolu, lebo sa so mnou chcú odfotiť, porozprávať. A cítim, ako pozitívne reagujú. Také momenty niečo vyvažujú.
.existuje viacero funkcií, v ktorých je človek stále obklopený ľuďmi. A paradoxom je, že práve ľudia v takýchto pozíciách sa cítia najviac osamelí. Stratia naozajstné vzťahy, všetko je v pracovnej rovine. Je Andrej Kiska osamelý?
(Ticho.) Asi trochu áno. Ale u mňa to skôr vyplýva z odlúčenia od rodiny. Chýba mi tiež rozhovor o niečom inom než o politike. Chýba mi raz za čas rozhovor, ktorý by sa neskončil automaticky pri tom, ako ďalej so Slovenskom. Takže áno, istú osamelosť cítim.
.ako s takým pocitom bojuješ?
Vždy, keď na mňa príde kríza, ako naposledy napríklad krátko pred Vianocami, vraciam sa do sveta Dobrého anjela. Práve tam, na onkológii, v rozhovoroch s rodičmi a ich deťmi, keď sa človek baví o ich problémoch, vždy si znovu pripomeniem, prečo som sa dal na takúto cestu.
.na prvý pohľad sa zdá, že neexistuje pre človeka väčšie uznanie, než keď sa stane prezidentom. Ale možno ten pohľad klame. Cena človeka nie je vo funkcii, o tom by vedeli hovoriť osamelí mnísi, pomocníci v getách či skvelí umelci. Potvrdzuje tvoje doterajšie obdobie, že bolo správne do toho ísť?
Vnútorne stále cítim, že to má zmysel. Aj keď som typ, ktorý nedokáže byť s niečím úplne spokojný a musí bojovať s vlastnými očakávaniami. Ale napriek tomu, že najmä počas kampane bolo niekoľko chvíľ, ktoré boli skutočne ťažké a naozaj som s nimi nepočítal, nikdy som to rozhodnutie neľutoval.
.keď je človek v Dobrom anjelovi a urobí nejaké rozhodnutie, prejaví sa v živote konkrétneho dieťaťa. No keď urobí rozhodnutie prezident, je oveľa menej hmatateľné.
Existujú dve roviny. Tá prvá je praktická, kam patrí napríklad súdnictvo. Ak sa nám zlepší súdnictvo, tak sa zlepší aj podnikateľské prostredie a množstvo iných oblastí. Tá druhá rovina je o ukazovaní cesty – o rozdávaní optimizmu a chuti bojovať, nevzdávať sa. Áno, také niečo sa meria oveľa ťažšie, než v Dobrom anjelovi alebo v podnikaní. Čo sa však dá zmerať, je dôvera ľudí.
.keď je človek v nejakej funkcii, vždy mu hrozí, že sa s ňou príliš spojí. Že uverí svojej nenahraditeľnosti a nakoniec sa stane jej otrokom. Neviem si predstaviť veľa pozícií, kde by bolo toto pokušenie väčšie, než vo funkcii prezidenta. Prišlo niekedy aj na teba?
Asi nie. Tým, že som nikdy nechcel byť politikom a napokon som si takúto cestu vybral, lebo som pochopil, že je to najlepší možný spôsob, ako Slovensku pomôcť, nemám pocit, že by som ja osobne odrazu bol niekým iným. Je pravda, že najmä v štátnej službe je množstvo ľudí, ktorí vám budú stále opakovať, že máte pravdu, hoci vám je jasné, že ste prestrelili. Často chýba zdravá oponentúra. Najviac si preto vážim ľudí vo svojom okolí, ktorí mi povedia všetko na rovinu, bez nejakých ohľadov na to, že som prezident. Mám ich okolo seba, a vybral som si ich náročky.
.čo povie prezident voličom, ktorí ho volili v prezidentských voľbách, no v parlamentných majú pocit, že poraziť Smer je nemožné? Nemôžete im odkázať, že chcete, aby Smer prehral a koho majú voliť...
...nemôžem.
.ale ľudia, ktorí vás volili, budú čakať nejaké vyjadrenie.
Môžem im iba zopakovať to, čo som povedal už v novoročnom prejave. Aby išli voliť, aby sa pozerali na ľudí podľa toho, čo už dokázali, aký silný je ich príbeh a dali im šancu.
.keby tu teraz za mnou stálo tých 1,3 milióna ľudí, ktorí vás volili, zborovo by po takejto odpovedali zakričali: A koho teda máme voliť?
Každý máme svoju predstavu o našej krajine. Či má byť viac vpravo, vľavo, konzervatívnejšia alebo liberálnejšia. Treba ísť voliť a pozerať sa na príbehy ľudí. To je jediná cesta. A zaujímaví ľudia s príbehom prídu.
.prídu?
Prídu a už aj sú. Určite budú na výber ľudia, ktorým sa oplatí dať hlas.
.je začiatok roka a ľudia si zvyknú dávať predsavzatia. Čo máš ty v pláne s rokom 2015?
Mali sme poradu, na ktorej sme sa bavili, čo budeme robiť v tomto roku. A prišli sme na to, že všetky najlepšie veci, ktoré sa nám podarili, vyplynuli z toho, že sme sa v aktuálnej situácii držali svojich hodnôt a že sme ich aj v ťažkých chvíľach obhajovali. Preto nemám pocit, že by sme teraz museli vytvárať nejakú zložitú stratégiu. Napriek tomu však stále hľadám spôsob, ako pomenovať ten potenciál, ktorý cítim v našej krajine. Ako čo najlepšie pomenovať víziu, ktorú považujem za správnu. Takú, s ktorou sa ľudia stotožnia a dodajú jej svoj rozmer. Stále mám pocit, že sme príliš negativistickí. Kladiem si za svoj osobný cieľ roka uchopiť túto víziu čo najlepšie a najzrozumiteľnejšie.
.od prezidenta sa očakáva, že ku všetkému niečo povie. Pritom je človek ako každý iný. Môžeš ako prezident priznať nejakú svoju pochybnosť či slabosť?
Môžem. Slovíčko neviem považujem za také, ktoré by malo byť povinnou výbavou každého politika.
.nesklameš tým svojich voličov?
Nie. Ak sa ma dnes spýtaš na riešenie nejakého ťažkého problému, napríklad Islamského štátu, tak poviem, že neviem. Nemám pocit, že by som potreboval niekomu niečo dokazovať. Aj bežne, v diskusiách s občanmi alebo novinármi pokojne poviem, že neviem. Taká je aj moja skúsenosť – najmúdrejší ľudia sú tí, ktorí vedia povedať neviem, a nemusia sa tváriť, že všade boli a všetko videli.
.je niečo, čo pre tento rok určite vieš?
Bude to znieť ako klišé, ale cítim to tak. Určite viem, že sa budem biť za ľudí a že z tejto cesty ma nikto nedostane.
.andrej Kiska/
Narodil sa v roku 1963 v Poprade. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu STU v Bratislave, pracoval ako projektant v Naftoprojekte. Po roku 1990 odišiel do USA, kde vykonával nekvalifikované práce. Po návrate na Slovensko založil firmu na výrobu a predaj šperkov, ktorá skrachovala. Neskôr založil tri firmy na splátkový predaj, ktoré úspešne predal. V roku 2006 založil spolu s Igorom Brossmannom nadáciu Dobrý anjel, ktorá sa stala najväčšou na Slovensku. O premene podnikateľa na filantropa napísal knihu Cesta manažéra z pekla (2011). Minulý rok ho zvolili za prezidenta Slovenskej republiky. Je druhýkrát ženatý, má štyri deti.
Sú veci, ktoré sú lepšie, a sú veci, ktoré sú horšie. Čakal som, že ľudia budú odo mňa očakávať, že sa napríklad zníži nezamestnanosť, zvýšia platy, že sa z mojej strany niečo manažérsky vyrieši v ich životoch. Ľudia toto vôbec neočakávajú. Vidia prezidenta reálne. A reálne očakávajú, že bude autoritou, že prinesie slušnosť, nadstraníckosť, že bude hovoriť pravdu. Nežiadajú konkrétne riešenia ich situácie. Mal som napríklad výjazdové zasadanie na Orave a na Kysuciach, hovorili sme o tamojších cestách, budovaní diaľnic, ale odo mňa nikto nechcel, aby som povedal: Táto cesta sa teraz postaví. Očakávali pochopenie, optimizmus, môj uhol pohľadu a pomenovanie vecí pravým menom. A to som rád. Je to oveľa lepšie, ako som si myslel. Predtým som bol manažérom a mojím produktom boli reálne hmatateľné zmeny. To, čo si ľudia vážia a v čom vidia naplnenie úlohy prezidenta, je naozaj povzbudenie, vízia, slušnosť a spájanie. To im tu chýbalo. Očakávania ľudí sú úplne v súlade s tým, čo prezident môže robiť, a to ma teší.
.čo je horšie, ako bola tvoja predstava?
V dennej práci veľa času zaberajú nutné protokolárne záležitosti. Je veľa rôznych prijatí, stretnutí najmä v zahraničnej politike, ktoré sa musia udiať, ale sú dosť formálne. Na každé takéto stretnutie sa snažím poctivo pripraviť. Keď napríklad prišiel predseda parlamentu zo Seychel, tak som sa snažil, aby som rozumel ich problémom. Aj sme potom spolu diskutovali, ale reálny dopad, žeby som mohol niečomu pomôcť, niečo zmeniť, je minimálny. Neočakával som, že takýchto stretnutí bude až tak veľa a zaberú mi toľko času.
.čo bol najsilnejší moment za prvý polrok vo funkcii?
Určite to bolo súdnictvo, teda ústavní sudcovia, Súdna rada, ich voľba. Dal som tomu veľkú energiu. Radil som sa s najväčšími kapacitami ústavného práva. Viem, že to ešte nie je konečné víťazstvo, že je to ešte dlhá cesta, ale cítim, že v súdnictve zaviali po dlhom čase čerstvé vetry.
.máš pocit, že si k tomu výrazne prispel?
Myslím si, že som k tomu prispel. Mal som pocit, že čestní sudcovia, ktorých je dosť, zrazu vidia, že sa za nich niekto postaví a že sa do tohto boja vloží. Toto malo veľký zmysel. Druhá vec, ktorá ma potešila, bola cesta po Spojených štátoch spolu s aktívnymi ľuďmi, ktorí potom všade zdieľali svoju radosť. Prebúdzal sa taký ten pocit, že na to máme. Potrebujeme viac sebavedomia, naučiť sa predať, naučiť sa, ako sa spojiť, ako sa naštvať a ísť do toho. Tá cesta mala v tomto zmysle veľmi pozitívny efekt.
.na tú cestu boli aj reakcie, že išlo o akýsi výlet kamarátov.
(Smiech.) Keď mám teraz nejaký ťažký deň a spolupracovníci ma varujú, že to bude namáhavé, hovorím len toľko: to nie je nič oproti tomu, aké to bolo v Spojených štátoch. To bolo také náročné, že aj ochrankári pomaly odpadávali. A oni pritom nemuseli hovoriť ani absolvovať všetko to, čo ja. Bola to naozaj ťažká cesta. A tí chalani, čo boli v lietadle s nami, si v Amerike všetko platili sami. Teda žiadny výlet za štátne, ale reálny efekt toho, čo budem a chcem robiť: Povzbudzovanie, vlievanie energie, spájanie.
.prečo zdôrazňuješ povzbudzovanie?
Keď som vtedy vyhodnocoval start-upistov, hovoril som s profesorom, ktorý pôsobil aj v zahraničí. Niekedy si kladiem otázku, že napriek tomu, že vysoké školy nemáme na vysokej úrovni, máme veľa schopných ľudí. A tak som sa profesora pýtal, ako to je možné. A on mi nielen potvrdil, že je to tak, ale ešte dodal, že keď v zahraničí tvorivý človek niečo k svojej práci potrebuje – nejaký prístroj, službu, technickú pomoc – tak len zdvihne telefón alebo klikne na internet a do dvoch hodín má, čo chce. U nás to nemal, takže si musel nejako poradiť sám. A práve to, že na začiatku musíte pôsobiť v sťažených podmienkach, nám umožňuje nadobudnúť originálne zručnosti a núti poradiť si a rýchlo nájsť riešenie. Na začiatku som aj ja pôsobil na SAV ako pomocná vedecká sila a pamätám si, že celú našu vedeckú aparatúru sme si vyrábali na kolene. Toto je v nás, máme teda veľmi zaujímavé predpoklady na to, aby sme uspeli. Chýba nám chuť a sebavedomie. Nesmieme sa báť, že veci nevyjdú na prvýkrát, a ani na druhý či tretí. Preto hovorím opakovane o povzbuzovaní.
.výrazná vec minulého polroka bola Ukrajina a formovanie postojov k nej. Zvládol si to tak, že sme napokon spolu s Poliakmi zachraňovali česť strednej Európy. Bola táto téma pre teba ťažká?
Veľmi. Mali sme stretnutie prezidentov Vyšehradskej štvorky plus nemecký prezident Gauck, mali sme tu veľké rokovanie Vyšehradskej štvorky s ukrajinským prezidentom Porošenkom, ktoré som viedol. Bolo to prvé spoločné stretnutie Petra Porošenka s prezidentmi na takejto úrovni. Bolo nutné veľmi dobre sa pripraviť, aby to malo výsledok, ktorý som očakával. Každý prezident vtedy povedal, aký má postoj, ako sa dá Ukrajine pomôcť, a čo sa dá spoločne v tejto veci spraviť. Bol som s tým veľmi spokojný. Ostatní prezidenti, ktorí sú odo mňa skúsenejší, vtedy vyhodnotili, že to bolo dobre riadené a manažované stretnutie.
.ako slovenský prezident si sa spolu s poľským prezidentom vyjadril najjednoznačnejšie. Bolo to prirodzené alebo to vyžadovalo nejakú odvahu?
Nepotreboval som odvahu. Mám potrebu sa v takýchto situáciách ozvať. Viem, že s mojím postojom k Ukrajine nebude súhlasiť celá spoločnosť, ale považujem za povinnosť prezidenta postaviť sa a povedať jasne svoj názor. Skôr som musel svoje emócie veľmi krotiť, lebo bol som veľmi sklamaný z toho, čo sa na Ukrajine zo strany Ruska udialo.
.andrej Kiska – podnikateľ, manažér a filantrop sa stretával s podnikateľmi, potom s ľuďmi na okraji, s chorými deťmi, a zrazu sa stretáva s prezidentmi a významnými politikmi sveta. Sú to iní ľudia?
Niečo som si už všimol. Väčšina politikov svetového významu očakáva autentický názor. Na týchto najvyšších úrovniach nikto nepotrebuje počuť formálny či zdvorilostný postoj. Sú to priame rozhovory a čím je človek autentickejší, otvorenejší a úprimnejší, o to väčší rešpekt vzbudzuje. A takisto záujem, aby sa s ním lídri znovu rozprávali. Presne také to bolo aj s Angelou Merkelovou. Keď som jasne pomenoval niektoré veci, očividne sa aj ona cítila pohodovo a začala veci pomenúvať rovnako. Vidím, že aj v politike je dôležité byť sám sebou a nehrať sa na nič. Čím je človek otvorenejší a čím jasnejšie vie zdôvodniť, prečo nejako premýšľa a ako prišiel k svojmu názoru, tým lepšie. Toto svetoví lídri oceňujú a diskusie s nimi sú potom veľmi zaujímavé a dokonca príjemné.
.aj politici sú ľudia s odlišnosťami. S každým lídrom sa hovorí podľa toho, aké sú to typy ľudí?
Áno. Tie rozhovory sú dosť rozdielne. Niektorí sú skôr otvorenejší, iní sa zas občas pozrú trochu zvláštne, keď použijete napríklad humor. Je to veľmi individuálne. Ale základom je vždy povedať svoj názor a vedieť ho odôvodniť.
.kto je najotvorenejší? Merkel, Porošenko, Obama?
Pri všetkých týchto politikoch som mal pocit rovnakej miery otvorenosti. Všimol som si, že tí, ktorí musia rozhodovať o naozaj ťažkých veciach, sú oveľa otvorenejší pri diskusiách. Je to logické. Oni sa nepotrebujú rozprávať o ničom, potrebujú počuť tvoj názor a to, ako ho obhajuješ. Naopak tí, ktorí nemusia rozhodovať o ťažkých veciach, asi až tak necítia potrebu hovoriť k veci, a občas stačí, že sme sa porozprávali.
.predtým, než si sa stal prezidentom, hovoril si, že motiváciou uchádzať sa o tento úrad je to, aby sa Slovensko stalo lepšou krajinou. Tu sa však neustále rozširuje vzdialenosť medzi tými, ktorí ľudí reprezentujú, a tými, ktorí sú reprezentovaní. Je tu napríklad sektor podnikania a tvorivých zamestnaní, kde pribúda rozhľadených a zaujímavých ľudí. Lenže v politike práve zaujímavých, tvorivých, rozhľadených ľudí, naopak, ubúda. Vzniká tak zvláštna priepasť. Chceme čoraz viac, aby nás reprezentovali kvalitní ľudia, ale takých je v politike čoraz menej. Z toho vzniká frustrácia. A tá môže spôsobiť, že veľa ľudí odíde preč alebo sa nebudú venovať verejným veciam a uzavrú sa do svojho privátneho života. Jediné riešenie je, že do politiky razantne vstúpia zaujímaví ľudia. Lenže to nemôže uskutočniť prezident.
Ja si myslím a stále o tom aj hovorím, že do politiky treba dostať nových ľudí. Od svojho inauguračného prejavu vyzývam ľudí, aby sa angažovali. Rád používam vetu, že nič nie je dané, kým sa s tým sami nezmierime a žiadny boj nie je prehratý, kým ho sami nevzdáme. Preto vyzývam ľudí, aby sa angažovali, aby išli do politiky, aby to nenechali tak. Bolo to pekne vidieť na na komunálnych voľbách – opäť sa objavili nezávislí ľudia. Sklamanie ľudí z jestvujúcich politických strán je naozaj obrovské. Ale ukazuje sa, že pokiaľ ľudia majú koho voliť, pokiaľ vedia, s kým sa dá stotožniť, tak idú voliť. A ja preto stále opakujem: Angažujte sa, zakladajte politické strany, choďte do jestvujúcich strán, prineste tam nový vietor – spravme niečo!
.toto sa podarilo v tvojom prípade. Bola ponuka politikov, no prišiel nejaký človek z Popradu, ktorý mal podnikateľskú minulosť, charitatívnu činnosť, mal príbeh – a vyhral. Ale ak sa to nedarí širšie, zdá sa, že nám akosi chýbajú ľudia s príbehom. Vidíš potenciál toho, že sa podobné príbehy objavia aj v straníckej politike?
Určite. A ja aj priamo niektorých takých ľudí vyzývam, aby vstúpili do politiky. Hovorím im presne to: Máte príbeh, ste schopní, nezávislí, čestní, poďte veci zmeniť.
.a nechcú, však?
Veľmi som nahováral jedného svojho priateľa, ktorý má všetky predpoklady. Povedal, že je ešte málo nahnevaný na to, aby do toho išiel. Videl totiž, čo všetko sa nahádzalo na mňa v čase, keď som sa pokúsil vstúpiť do politiky.
.formuje sa tu teda niečo, čo politiku oživí?
Uvidíme, čo všetko sa nakoniec udeje, ale hýbe sa to. Ja ako prezident budem vždy nadstranícky a nikomu nebudem vyjadrovať podporu, ale vždy budem hovoriť: Ľudia, poďte do politiky. Už sa to deje.
.teraz je z hľadiska politiky predvolebný rok, ale z tvojho hľadiska to bude prvý celý rok, ktorý budeš vo funkcii prezidenta. Čaká ťa v ňom niečo, o čom už teraz vieš, že bude ťažké?
Ten rok bude náročný práve v tom, že bude predvolebný. V predvolebnom roku býva veľa útokov, demagógie, populizmu. V tom ale vidím svoju úlohu ako prezidenta – udržať v spoločnosti pokoj, hovoriť pravdu, vyzývať na slušnosť, pomenúvať veci pravým menom. Politika je predsa o hodnotách. Viem, že sa bude hovoriť aj nepravda, že tu bude aj neslušnosť – a je mojou úlohou, aby som sa ozval, keď sa porušujú základné hodnoty. Aby som konal, robil rozhodnutia, alebo sa ozval a veci pomenoval tak, aby sa spoločnosť ešte viac nerozbíjala.
.keď si nastupoval do úradu, mal si najväčšiu obavu z toho, že funkcia prezidenta ťa môže príliš obrať o súkromie. Naplnilo sa to?
Naplnilo sa to asi ešte viac, ako som si myslel. Nemám problém s tým, keď ma ľudia zastavia niekde na ulici alebo na svahu a chcú sa odfotiť. Ja mám ľudí a stretnutia rád. Ale ak sa to deje napríklad v bazéne, kde som so svojimi malými deťmi, je mi to ľúto. Keď deti odrazu stoja bokom a čakajú, kedy sa im konečne bude tato venovať, bolí ma to.
.čo to vyvažuje?
Zatiaľ mám od ľudí, našťastie, pozitívne ohlasy. Niekedy mi trvá aj pätnásť minút, kým sa v reštaurácii vrátim k stolu, lebo sa so mnou chcú odfotiť, porozprávať. A cítim, ako pozitívne reagujú. Také momenty niečo vyvažujú.
.existuje viacero funkcií, v ktorých je človek stále obklopený ľuďmi. A paradoxom je, že práve ľudia v takýchto pozíciách sa cítia najviac osamelí. Stratia naozajstné vzťahy, všetko je v pracovnej rovine. Je Andrej Kiska osamelý?
(Ticho.) Asi trochu áno. Ale u mňa to skôr vyplýva z odlúčenia od rodiny. Chýba mi tiež rozhovor o niečom inom než o politike. Chýba mi raz za čas rozhovor, ktorý by sa neskončil automaticky pri tom, ako ďalej so Slovenskom. Takže áno, istú osamelosť cítim.
.ako s takým pocitom bojuješ?
Vždy, keď na mňa príde kríza, ako naposledy napríklad krátko pred Vianocami, vraciam sa do sveta Dobrého anjela. Práve tam, na onkológii, v rozhovoroch s rodičmi a ich deťmi, keď sa človek baví o ich problémoch, vždy si znovu pripomeniem, prečo som sa dal na takúto cestu.
.na prvý pohľad sa zdá, že neexistuje pre človeka väčšie uznanie, než keď sa stane prezidentom. Ale možno ten pohľad klame. Cena človeka nie je vo funkcii, o tom by vedeli hovoriť osamelí mnísi, pomocníci v getách či skvelí umelci. Potvrdzuje tvoje doterajšie obdobie, že bolo správne do toho ísť?
Vnútorne stále cítim, že to má zmysel. Aj keď som typ, ktorý nedokáže byť s niečím úplne spokojný a musí bojovať s vlastnými očakávaniami. Ale napriek tomu, že najmä počas kampane bolo niekoľko chvíľ, ktoré boli skutočne ťažké a naozaj som s nimi nepočítal, nikdy som to rozhodnutie neľutoval.
.keď je človek v Dobrom anjelovi a urobí nejaké rozhodnutie, prejaví sa v živote konkrétneho dieťaťa. No keď urobí rozhodnutie prezident, je oveľa menej hmatateľné.
Existujú dve roviny. Tá prvá je praktická, kam patrí napríklad súdnictvo. Ak sa nám zlepší súdnictvo, tak sa zlepší aj podnikateľské prostredie a množstvo iných oblastí. Tá druhá rovina je o ukazovaní cesty – o rozdávaní optimizmu a chuti bojovať, nevzdávať sa. Áno, také niečo sa meria oveľa ťažšie, než v Dobrom anjelovi alebo v podnikaní. Čo sa však dá zmerať, je dôvera ľudí.
.keď je človek v nejakej funkcii, vždy mu hrozí, že sa s ňou príliš spojí. Že uverí svojej nenahraditeľnosti a nakoniec sa stane jej otrokom. Neviem si predstaviť veľa pozícií, kde by bolo toto pokušenie väčšie, než vo funkcii prezidenta. Prišlo niekedy aj na teba?
Asi nie. Tým, že som nikdy nechcel byť politikom a napokon som si takúto cestu vybral, lebo som pochopil, že je to najlepší možný spôsob, ako Slovensku pomôcť, nemám pocit, že by som ja osobne odrazu bol niekým iným. Je pravda, že najmä v štátnej službe je množstvo ľudí, ktorí vám budú stále opakovať, že máte pravdu, hoci vám je jasné, že ste prestrelili. Často chýba zdravá oponentúra. Najviac si preto vážim ľudí vo svojom okolí, ktorí mi povedia všetko na rovinu, bez nejakých ohľadov na to, že som prezident. Mám ich okolo seba, a vybral som si ich náročky.
.čo povie prezident voličom, ktorí ho volili v prezidentských voľbách, no v parlamentných majú pocit, že poraziť Smer je nemožné? Nemôžete im odkázať, že chcete, aby Smer prehral a koho majú voliť...
...nemôžem.
.ale ľudia, ktorí vás volili, budú čakať nejaké vyjadrenie.
Môžem im iba zopakovať to, čo som povedal už v novoročnom prejave. Aby išli voliť, aby sa pozerali na ľudí podľa toho, čo už dokázali, aký silný je ich príbeh a dali im šancu.
.keby tu teraz za mnou stálo tých 1,3 milióna ľudí, ktorí vás volili, zborovo by po takejto odpovedali zakričali: A koho teda máme voliť?
Každý máme svoju predstavu o našej krajine. Či má byť viac vpravo, vľavo, konzervatívnejšia alebo liberálnejšia. Treba ísť voliť a pozerať sa na príbehy ľudí. To je jediná cesta. A zaujímaví ľudia s príbehom prídu.
.prídu?
Prídu a už aj sú. Určite budú na výber ľudia, ktorým sa oplatí dať hlas.
.je začiatok roka a ľudia si zvyknú dávať predsavzatia. Čo máš ty v pláne s rokom 2015?
Mali sme poradu, na ktorej sme sa bavili, čo budeme robiť v tomto roku. A prišli sme na to, že všetky najlepšie veci, ktoré sa nám podarili, vyplynuli z toho, že sme sa v aktuálnej situácii držali svojich hodnôt a že sme ich aj v ťažkých chvíľach obhajovali. Preto nemám pocit, že by sme teraz museli vytvárať nejakú zložitú stratégiu. Napriek tomu však stále hľadám spôsob, ako pomenovať ten potenciál, ktorý cítim v našej krajine. Ako čo najlepšie pomenovať víziu, ktorú považujem za správnu. Takú, s ktorou sa ľudia stotožnia a dodajú jej svoj rozmer. Stále mám pocit, že sme príliš negativistickí. Kladiem si za svoj osobný cieľ roka uchopiť túto víziu čo najlepšie a najzrozumiteľnejšie.
.od prezidenta sa očakáva, že ku všetkému niečo povie. Pritom je človek ako každý iný. Môžeš ako prezident priznať nejakú svoju pochybnosť či slabosť?
Môžem. Slovíčko neviem považujem za také, ktoré by malo byť povinnou výbavou každého politika.
.nesklameš tým svojich voličov?
Nie. Ak sa ma dnes spýtaš na riešenie nejakého ťažkého problému, napríklad Islamského štátu, tak poviem, že neviem. Nemám pocit, že by som potreboval niekomu niečo dokazovať. Aj bežne, v diskusiách s občanmi alebo novinármi pokojne poviem, že neviem. Taká je aj moja skúsenosť – najmúdrejší ľudia sú tí, ktorí vedia povedať neviem, a nemusia sa tváriť, že všade boli a všetko videli.
.je niečo, čo pre tento rok určite vieš?
Bude to znieť ako klišé, ale cítim to tak. Určite viem, že sa budem biť za ľudí a že z tejto cesty ma nikto nedostane.
.andrej Kiska/
Narodil sa v roku 1963 v Poprade. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu STU v Bratislave, pracoval ako projektant v Naftoprojekte. Po roku 1990 odišiel do USA, kde vykonával nekvalifikované práce. Po návrate na Slovensko založil firmu na výrobu a predaj šperkov, ktorá skrachovala. Neskôr založil tri firmy na splátkový predaj, ktoré úspešne predal. V roku 2006 založil spolu s Igorom Brossmannom nadáciu Dobrý anjel, ktorá sa stala najväčšou na Slovensku. O premene podnikateľa na filantropa napísal knihu Cesta manažéra z pekla (2011). Minulý rok ho zvolili za prezidenta Slovenskej republiky. Je druhýkrát ženatý, má štyri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.