Áno/
Odporcovia referenda za rodinu často opakujú slogan, že „o menšinách sa nehlasuje“. Lenže najmenšou menšinou je jednotlivec samotný. A utláčať ho môže nielen „väčšina“, ale aj nátlakové organizácie, ktoré o sebe tvrdia, že zastupujú záujmy menšín.
Rok 2014 bol rokom, keď šéf spoločnosti Apple, Tim Cook, za všeobecného potlesku médií porozprával na verejnosti o svojej homosexuálnej orientácii. Zároveň išlo o rok, keď bol šéf spoločnosti Mozilla, Brendan Eich, vyštvaný zo svojho postu, lebo v roku 2008 prispel sumou tisíc dolárov na referendovú kampaň, ktorá chcela presadiť, aby štát Kalifornia ako manželstvo uznával výlučne zväzky medzi mužom a ženou. Nešlo o jedinú podobnú kauzu. Aj keď odfiltrujeme vymyslené internetové „hoaxy“, zaráža množstvo prípadov, keď na Západe základné ľudské práva jednotlivcov ťahajú za kratší koniec v konfliktoch so skupinovými výsadami homosexuálov.
Už nejde len o prípady poskytovateľov svadobných služieb, ktorí z dôvodu výhrady vo svedomí nechcú pôsobiť ako dodávatelia pri obradoch osôb rovnakého pohlavia, a preto čelia zničujúcim antidiskriminačným súdnym sporom. Len pred pár dňami zarezonoval v amerických médiách prípad šéfa hasičov v Atlante, ktorý bol prepustený vedením mesta, lebo niekoľkým kolegom rozdal svoju knihu o kresťanskej mužskej spiritualite. Problém bol, že v knihe sa nachádza krátka pasáž, v ktorej sa autor, praktizujúci baptista, hlási k biblickému pohľadu na manželstvo a sexualitu, čím vraj „diskriminoval“ gejov.
Alebo prípad jednej univerzity v štáte Wisconsin, ktorá v rámci „tréningu proti obťažovaniu“ mala nabádať svojich zamestnancov, aby nahlasovali oddeleniu ľudských zdrojov prejavy nesúhlasu so zväzkami osôb rovnakého pohlavia. Priznať sa k takémuto názoru medzi kolegami má byť vraj formou „obťažovania“. Výrobca tričiek z Kentucky má zase navštíviť „tréning diverzity“, lebo odmietol byť dodávateľom tričiek pre gej prajd...
.nový kolektivizmus
Ak v 20. storočí bol jednotlivec drvený neosobnou štátnou mašinériou v mene kolektivizmu väčšín (väčšinovej rasy, väčšinovej sociálnej triedy, väčšinového národa...), v 21. storočí sa ako najväčšia hrozba slobode jednotlivca rysuje kolektivizmus menšín: Organizované LGBT-hnutie; feministické bojovníčky za kvóty (aj keď čisto počtom ženy vlastne ani nie sú menšina); či rôzni etnobojovníci „proti rasizmu“... Oni všetci vykazujú čoraz viac tendenciu využívať štátne donútenie na zaistenie výsad, výhod či pozitívnu diskrimináciu a názorovú nedotknuteľnosť pre svoju skupinu. Zo včerajších utláčaných sa pomaly stávajú zajtrajší noví utláčatelia.
Kritika ich dolovania renty je už preventívne obmedzovaná ako „nenávistný prejav“ (hate speech). Účelovo sa vyťahujú pojmy ako „internalizovaná homofóbia“, keď treba rétoricky eliminovať napríklad gejov, ktorí sa necítia reprezentovaní organizovaným LGBT hnutím. Farební, kritizujúci černošských, či u nás rómskych „lídrov“ trpia zase „internalizovaným rasizmom“. A ženy, ktoré sa necítia zastupované feministickými intelektuálkami, sú zase pod vplyvom „internalizovaného sexizmu“. Menšiny nie sú jednoliate celky. Tvoria ich jednotlivci. A názory na to, čo sa vydáva za „ich“ agendu, sa medzi nimi prirodzene líšia. Dusivá spoločenská atmosféra, vyvolaná hŕstkou (často nereprezentatívnych) aktivistov, sa teda môže obrátiť aj proti členom menšinových skupín, ktorí nepodporujú „svoju“ politickú agendu alebo tak nerobia dostatočne oduševnene.
Tento rozdiel medzi menšinovými aktivistami a rôznorodými príslušníkmi menšiny samotnej, treba zdôrazniť. Menšinoví aktivisti a ich horliví zástancovia z radov väčšinovej spoločnosti majú totiž tendenciu tvrdiť, že ak s ich politickými požiadavkami nesúhlasíte, celkom isto je to preto, že nenávidíte menšinu samotnú. No prečo vlastne? Človek predsa môže úplne v pohode spolupracovať alebo sa priateliť napríklad s gejom a súčasne považovať politické požiadavky organizovaného LGBT hnutia za neprimerané. Veď súhlasiť s nimi nemusí ani onen gej.
.ekonómia menšinového aktivizmu
Na nesúhlas s požiadavkami LGBT hnutia nepotrebujete prechovávať nenávisť ku gejom. Stačí znalosť teórie verejnej voľby. Menšinový aktivista zvykne mať popri altruistickom boji za svoju skupinu aj vlastný záujem udržať sa čo najdlhšie v „antidiskriminačnom biznise“. Bojovníci za „práva menšiny“ kvôli tomu v podstate nikdy nemôžu byť raz a navždy uspokojení. Aby šou mohla pokračovať, musia hľadať stále nové oblasti „diskriminácie“, kde štát musí nastoliť „zrovnoprávnenie“.
Navyše, s každým takýmto ústupkom zákonodarcu sú povzbudzované aj ďalšie a čoraz výstrednejšie skupiny, aby poukázali, ako sú všemožne „znevýhodnené“ a prihlásili sa o svoje „práva“. Po poslednej sérii prelomových rozsudkov amerických súdov v prospech gejov si médiá v USA začali klásť otázku: Čo je „the next big thing“? Čo bude ďalšou frontovou líniou zápasu za „ľudské práva“? A s potleskom dospeli k záveru, že boj transsexuálov za... za čo vlastne? Už ani nespochybňujeme, že stroj antidiskriminačno-priemyselného komplexu by sa mohol niekedy zastaviť. Kde sa to skončí?
Na Slovensku sa v súvislosti s referendom hovorí najmä o ohrození rodiny. No organizované hnutia stále nových „diskriminovaných“ menšín skôr ohrozujú základy slobodnej spoločnosti, jej individualizmus a meritokratické ideály. Nikto nechce, aby na Slovensku boli gejovia otĺkaní na ulici ako v Rusku. Nech v pokoji žijú svoje životy. No rovnako neblahé sú trendy, ktoré môžeme pozorovať v niektorých západných krajinách: politizácia homosexuality, stále ultimatívnejšie kladené požiadavky a ostrakizovanie tých, ktorí nesúhlasia alebo súhlasia len čiastočne. Tieto trendy považujem za problematické. Preto referendum podporím.
.lukáš Krivošík
Nie/
Vaša reč nech je áno-áno, nie-nie, čo je nad to, je od zlého. Táto veta z kázania na hore sa týka prísah. Ale aj v mnohých iných prípadoch je rozumné riadiť sa týmto múdrym odporúčaním.
Mojou odpoveďou na tri referendové otázky bude nie. Nie trikrát nie, iba raz nie. Na referende sa nezúčastním.
A to je vlastne všetko. Necítim nijakú potrebu kohokoľvek presviedčať o tom, že práve toto je správny postoj. A rovnako necítim nijakú potrebu komukoľvek vysvetľovať, prečo som sa rozhodol práve takto. Keby išlo len o samotné referendum, nebolo by vlastne o čom hovoriť.
Lenže referendum so sebou prináša aj diskusiu o referende. A tá veru má potenciál „byť od zlého“. Nech by totiž bola vedená akokoľvek korektne, aj tak bude znamenať konfrontáciu tam, kde v skutočnosti potrebujeme empatiu. V diskusii o referende budú opäť raz rinčať zbrane kultúrnej vojny a na smutnom bojisku sa bude odohrávať neľútostný boj lásky s láskou.
Pre kresťanov Boh je láska. To nie je nejaký PR trik, takto to naozaj je. Úplným základom a jadrom kresťanstva je láska, pričom láska muža a ženy je jednou z jej foriem. Lenže láska muža a muža či ženy a ženy je tiež láska. Ani to nie je PR trik, aj toto je naozaj tak. Úplným základom a jadrom homosexuality je láska.
Isteže, medzi heterosexuálmi aj medzi homosexuálmi sa nájde veľa takých, u ktorých je sexualita celoživotne redukovaná len na sex. Ale tí z nás, ktorým bolo dopriate zažiť aspoň zamilovanie alebo dokonca lásku, tí vedia, že sú to veci oveľa lepšie a silnejšie ako samotný sex.
Heterosexuáli, ktorí sú takúto lásku schopní priznať len sebe, trpia poľutovaniahodným nedostatkom empatie. A heterosexuáli, ktorí celú homosexualitu odsúdia šmahom ruky ako niečo nechutné, trpia poľutovaniahodným nedostatkom objektívnosti. Pretože, ruku na srdce, tá naša heterosexuálna súlož, to je akože chutné? A nikam sa nedostaneme ani tvrdením, že je to, na rozdiel od homosexuality, aspoň prirodzené. Lebo to je práve ten omyl. Obidve sú prirodzené. Inak by tu neboli.
Tak či onak, Slovensko je krajina, ktorá neprekypuje empatiou voči homosexuálnej láske. Jedným z nevyhnutných, aj keď zrejme nezamýšľaných dôsledkov referenda preto budú kýble špiny vylievané na takúto lásku v rôznych diskusiách (už sa to deje, stačí letmý pohľad na facebook). Tupé orgie nekresťanskej nenávisti so sebou prinesú rovnako nevyhnutne ďalší nešťastný dôsledok. Mnohí ľudia totiž budú nekresťanskú nenávisť vnímať ako kresťanskú nenávisť.
Isteže, medzi veriacimi aj neveriacimi sa nájde veľa takých, u ktorých je komunikácia celoživotne redukovaná len na nenávistné prskanie. Ale tí z nás, ktorým bolo dopriate zažiť aspoň letmý alebo dokonca plný dotyk so skutočným kresťanstvom, tí vedia, že je to krásna vec, ktorá je naozaj úplným opakom nenávisti.
Neveriaci, ktorí nie sú schopní priznať krásu a lásku skutočnému kresťanstvu, trpia poľutovaniahodným nedostatkom empatie. A neveriaci, ktorí celé kresťanstvo odsúdia šmahom ruky ako niečo iracionálne, trpia poľutovaniahodným nedostatkom objektívnosti. Pretože, ruku na srdce, to naše odmietnutie nádeje na posmrtný život v láske, to je akože racionálne? A nikam sa nedostaneme ani tvrdením, že aspoň neveríme niečomu, o čom sa nevieme priamo presvedčiť. To je predsa úplný omyl. Všetci veríme miliónu vecí, o ktorých sme sa nikdy priamo nepresvedčili.
Tak či onak, veriacich a neveriacich toto referendum a diskusia o ňom nijako nezblíži. Veriacim to však, na rozdiel od homosexuálov, nijako zvlášť neublíži. Naopak, im to vlastne pomôže. Vyvolá, respektíve prehĺbi to v nich pocit ohrozenia, ktorý povedie k istému zomknutiu a vzopätiu.
Lenže na súčasnom Slovensku je pocit ohrozenia kresťanov zo strany homosexuálov úplne falošný. Ak chceme zistiť, kto má v tejto krajine väčšinovú podporu, stačí si spomenúť na to, ako sa správal heterosexuálny ateista Robert Fico v prezidentskej kampani. Predstieral, že je kresťan, alebo že je gay?
Slovenskí kresťania, najmä katolíci, však cítia potrebu akejsi väčšej mobilizácie, a tak siahajú po najosvedčenejšom a pramálo úctyhodnom recepte: nájdi a označ nejakého nepriateľa – čím slabší a bezbrannejší, tým lepšie – a potom sa pred ním urputne bráň. Je v podstate jedno, či mobilizácia beží na báze antisemitizmu, homofóbie alebo inej emócie, účinná je vždy.
Perfídne na tom celom je, že sa to nedeje otvorene, ale pod rúškom dojemnej starostlivosti o rodinu. Lenže ak by sme to s ochranou tradičnej rodiny mysleli vážne, nemohli by sme začínať vecami, ktoré určite nepredstavujú jej prvoradé, ba ani druhoradé či treťoradé ohrozenie.
Je tradičná rodina naozaj ohrozená? Ak áno, čím? Zaslúži si inštitút manželstva nejakú špeciálnu ochranu? Ak áno, akú? Na všetky tieto otázky existujú viac či menej jasné odpovede, ktoré nemajú s homosexuálmi spoločné nič, alebo len veľmi málo.
Tradičná rodina vždy bola, je a bude ohrozená. Jednak neláskou a jednak láskou. Neláskou medzi manželmi, ktorá vystrieda pôvodnú lásku. A láskou medzi manželom a nejakou inou ženou, respektíve manželkou a nejakým iným mužom. Najmä tá láska permanentne ohrozuje aj inak celkom spokojné rodiny. My ľudia už sme raz takí. Preto je inštitút manželstva taký krehký, preto potrebuje silnú spoločenskú ochranu.
Súčasťou tejto ochrany má byť aj veľká opatrnosť pri prípadnom rozširovaní pojmu manželstvo. Ale popri nevere, alkoholizme, gamblerstve a iných formách nezodpovednosti ide o pomerne podružný problém. A keď už ho chceme riešiť referendom, tak by to hádam stálo za trošku gramotnejšie položené otázky. Isteže, ak ide najmä o mobilizáciu, potom konkrétne znenie otázok nie je príliš dôležité. Ale čudne formulované otázky k dôstojnosti celého referenda a diskusie o ňom príliš neprispievajú.
.martin Mojžiš
Odporcovia referenda za rodinu často opakujú slogan, že „o menšinách sa nehlasuje“. Lenže najmenšou menšinou je jednotlivec samotný. A utláčať ho môže nielen „väčšina“, ale aj nátlakové organizácie, ktoré o sebe tvrdia, že zastupujú záujmy menšín.
Rok 2014 bol rokom, keď šéf spoločnosti Apple, Tim Cook, za všeobecného potlesku médií porozprával na verejnosti o svojej homosexuálnej orientácii. Zároveň išlo o rok, keď bol šéf spoločnosti Mozilla, Brendan Eich, vyštvaný zo svojho postu, lebo v roku 2008 prispel sumou tisíc dolárov na referendovú kampaň, ktorá chcela presadiť, aby štát Kalifornia ako manželstvo uznával výlučne zväzky medzi mužom a ženou. Nešlo o jedinú podobnú kauzu. Aj keď odfiltrujeme vymyslené internetové „hoaxy“, zaráža množstvo prípadov, keď na Západe základné ľudské práva jednotlivcov ťahajú za kratší koniec v konfliktoch so skupinovými výsadami homosexuálov.
Už nejde len o prípady poskytovateľov svadobných služieb, ktorí z dôvodu výhrady vo svedomí nechcú pôsobiť ako dodávatelia pri obradoch osôb rovnakého pohlavia, a preto čelia zničujúcim antidiskriminačným súdnym sporom. Len pred pár dňami zarezonoval v amerických médiách prípad šéfa hasičov v Atlante, ktorý bol prepustený vedením mesta, lebo niekoľkým kolegom rozdal svoju knihu o kresťanskej mužskej spiritualite. Problém bol, že v knihe sa nachádza krátka pasáž, v ktorej sa autor, praktizujúci baptista, hlási k biblickému pohľadu na manželstvo a sexualitu, čím vraj „diskriminoval“ gejov.
Alebo prípad jednej univerzity v štáte Wisconsin, ktorá v rámci „tréningu proti obťažovaniu“ mala nabádať svojich zamestnancov, aby nahlasovali oddeleniu ľudských zdrojov prejavy nesúhlasu so zväzkami osôb rovnakého pohlavia. Priznať sa k takémuto názoru medzi kolegami má byť vraj formou „obťažovania“. Výrobca tričiek z Kentucky má zase navštíviť „tréning diverzity“, lebo odmietol byť dodávateľom tričiek pre gej prajd...
.nový kolektivizmus
Ak v 20. storočí bol jednotlivec drvený neosobnou štátnou mašinériou v mene kolektivizmu väčšín (väčšinovej rasy, väčšinovej sociálnej triedy, väčšinového národa...), v 21. storočí sa ako najväčšia hrozba slobode jednotlivca rysuje kolektivizmus menšín: Organizované LGBT-hnutie; feministické bojovníčky za kvóty (aj keď čisto počtom ženy vlastne ani nie sú menšina); či rôzni etnobojovníci „proti rasizmu“... Oni všetci vykazujú čoraz viac tendenciu využívať štátne donútenie na zaistenie výsad, výhod či pozitívnu diskrimináciu a názorovú nedotknuteľnosť pre svoju skupinu. Zo včerajších utláčaných sa pomaly stávajú zajtrajší noví utláčatelia.
Kritika ich dolovania renty je už preventívne obmedzovaná ako „nenávistný prejav“ (hate speech). Účelovo sa vyťahujú pojmy ako „internalizovaná homofóbia“, keď treba rétoricky eliminovať napríklad gejov, ktorí sa necítia reprezentovaní organizovaným LGBT hnutím. Farební, kritizujúci černošských, či u nás rómskych „lídrov“ trpia zase „internalizovaným rasizmom“. A ženy, ktoré sa necítia zastupované feministickými intelektuálkami, sú zase pod vplyvom „internalizovaného sexizmu“. Menšiny nie sú jednoliate celky. Tvoria ich jednotlivci. A názory na to, čo sa vydáva za „ich“ agendu, sa medzi nimi prirodzene líšia. Dusivá spoločenská atmosféra, vyvolaná hŕstkou (často nereprezentatívnych) aktivistov, sa teda môže obrátiť aj proti členom menšinových skupín, ktorí nepodporujú „svoju“ politickú agendu alebo tak nerobia dostatočne oduševnene.
Tento rozdiel medzi menšinovými aktivistami a rôznorodými príslušníkmi menšiny samotnej, treba zdôrazniť. Menšinoví aktivisti a ich horliví zástancovia z radov väčšinovej spoločnosti majú totiž tendenciu tvrdiť, že ak s ich politickými požiadavkami nesúhlasíte, celkom isto je to preto, že nenávidíte menšinu samotnú. No prečo vlastne? Človek predsa môže úplne v pohode spolupracovať alebo sa priateliť napríklad s gejom a súčasne považovať politické požiadavky organizovaného LGBT hnutia za neprimerané. Veď súhlasiť s nimi nemusí ani onen gej.
.ekonómia menšinového aktivizmu
Na nesúhlas s požiadavkami LGBT hnutia nepotrebujete prechovávať nenávisť ku gejom. Stačí znalosť teórie verejnej voľby. Menšinový aktivista zvykne mať popri altruistickom boji za svoju skupinu aj vlastný záujem udržať sa čo najdlhšie v „antidiskriminačnom biznise“. Bojovníci za „práva menšiny“ kvôli tomu v podstate nikdy nemôžu byť raz a navždy uspokojení. Aby šou mohla pokračovať, musia hľadať stále nové oblasti „diskriminácie“, kde štát musí nastoliť „zrovnoprávnenie“.
Navyše, s každým takýmto ústupkom zákonodarcu sú povzbudzované aj ďalšie a čoraz výstrednejšie skupiny, aby poukázali, ako sú všemožne „znevýhodnené“ a prihlásili sa o svoje „práva“. Po poslednej sérii prelomových rozsudkov amerických súdov v prospech gejov si médiá v USA začali klásť otázku: Čo je „the next big thing“? Čo bude ďalšou frontovou líniou zápasu za „ľudské práva“? A s potleskom dospeli k záveru, že boj transsexuálov za... za čo vlastne? Už ani nespochybňujeme, že stroj antidiskriminačno-priemyselného komplexu by sa mohol niekedy zastaviť. Kde sa to skončí?
Na Slovensku sa v súvislosti s referendom hovorí najmä o ohrození rodiny. No organizované hnutia stále nových „diskriminovaných“ menšín skôr ohrozujú základy slobodnej spoločnosti, jej individualizmus a meritokratické ideály. Nikto nechce, aby na Slovensku boli gejovia otĺkaní na ulici ako v Rusku. Nech v pokoji žijú svoje životy. No rovnako neblahé sú trendy, ktoré môžeme pozorovať v niektorých západných krajinách: politizácia homosexuality, stále ultimatívnejšie kladené požiadavky a ostrakizovanie tých, ktorí nesúhlasia alebo súhlasia len čiastočne. Tieto trendy považujem za problematické. Preto referendum podporím.
.lukáš Krivošík
Nie/
Vaša reč nech je áno-áno, nie-nie, čo je nad to, je od zlého. Táto veta z kázania na hore sa týka prísah. Ale aj v mnohých iných prípadoch je rozumné riadiť sa týmto múdrym odporúčaním.
Mojou odpoveďou na tri referendové otázky bude nie. Nie trikrát nie, iba raz nie. Na referende sa nezúčastním.
A to je vlastne všetko. Necítim nijakú potrebu kohokoľvek presviedčať o tom, že práve toto je správny postoj. A rovnako necítim nijakú potrebu komukoľvek vysvetľovať, prečo som sa rozhodol práve takto. Keby išlo len o samotné referendum, nebolo by vlastne o čom hovoriť.
Lenže referendum so sebou prináša aj diskusiu o referende. A tá veru má potenciál „byť od zlého“. Nech by totiž bola vedená akokoľvek korektne, aj tak bude znamenať konfrontáciu tam, kde v skutočnosti potrebujeme empatiu. V diskusii o referende budú opäť raz rinčať zbrane kultúrnej vojny a na smutnom bojisku sa bude odohrávať neľútostný boj lásky s láskou.
Pre kresťanov Boh je láska. To nie je nejaký PR trik, takto to naozaj je. Úplným základom a jadrom kresťanstva je láska, pričom láska muža a ženy je jednou z jej foriem. Lenže láska muža a muža či ženy a ženy je tiež láska. Ani to nie je PR trik, aj toto je naozaj tak. Úplným základom a jadrom homosexuality je láska.
Isteže, medzi heterosexuálmi aj medzi homosexuálmi sa nájde veľa takých, u ktorých je sexualita celoživotne redukovaná len na sex. Ale tí z nás, ktorým bolo dopriate zažiť aspoň zamilovanie alebo dokonca lásku, tí vedia, že sú to veci oveľa lepšie a silnejšie ako samotný sex.
Heterosexuáli, ktorí sú takúto lásku schopní priznať len sebe, trpia poľutovaniahodným nedostatkom empatie. A heterosexuáli, ktorí celú homosexualitu odsúdia šmahom ruky ako niečo nechutné, trpia poľutovaniahodným nedostatkom objektívnosti. Pretože, ruku na srdce, tá naša heterosexuálna súlož, to je akože chutné? A nikam sa nedostaneme ani tvrdením, že je to, na rozdiel od homosexuality, aspoň prirodzené. Lebo to je práve ten omyl. Obidve sú prirodzené. Inak by tu neboli.
Tak či onak, Slovensko je krajina, ktorá neprekypuje empatiou voči homosexuálnej láske. Jedným z nevyhnutných, aj keď zrejme nezamýšľaných dôsledkov referenda preto budú kýble špiny vylievané na takúto lásku v rôznych diskusiách (už sa to deje, stačí letmý pohľad na facebook). Tupé orgie nekresťanskej nenávisti so sebou prinesú rovnako nevyhnutne ďalší nešťastný dôsledok. Mnohí ľudia totiž budú nekresťanskú nenávisť vnímať ako kresťanskú nenávisť.
Isteže, medzi veriacimi aj neveriacimi sa nájde veľa takých, u ktorých je komunikácia celoživotne redukovaná len na nenávistné prskanie. Ale tí z nás, ktorým bolo dopriate zažiť aspoň letmý alebo dokonca plný dotyk so skutočným kresťanstvom, tí vedia, že je to krásna vec, ktorá je naozaj úplným opakom nenávisti.
Neveriaci, ktorí nie sú schopní priznať krásu a lásku skutočnému kresťanstvu, trpia poľutovaniahodným nedostatkom empatie. A neveriaci, ktorí celé kresťanstvo odsúdia šmahom ruky ako niečo iracionálne, trpia poľutovaniahodným nedostatkom objektívnosti. Pretože, ruku na srdce, to naše odmietnutie nádeje na posmrtný život v láske, to je akože racionálne? A nikam sa nedostaneme ani tvrdením, že aspoň neveríme niečomu, o čom sa nevieme priamo presvedčiť. To je predsa úplný omyl. Všetci veríme miliónu vecí, o ktorých sme sa nikdy priamo nepresvedčili.
Tak či onak, veriacich a neveriacich toto referendum a diskusia o ňom nijako nezblíži. Veriacim to však, na rozdiel od homosexuálov, nijako zvlášť neublíži. Naopak, im to vlastne pomôže. Vyvolá, respektíve prehĺbi to v nich pocit ohrozenia, ktorý povedie k istému zomknutiu a vzopätiu.
Lenže na súčasnom Slovensku je pocit ohrozenia kresťanov zo strany homosexuálov úplne falošný. Ak chceme zistiť, kto má v tejto krajine väčšinovú podporu, stačí si spomenúť na to, ako sa správal heterosexuálny ateista Robert Fico v prezidentskej kampani. Predstieral, že je kresťan, alebo že je gay?
Slovenskí kresťania, najmä katolíci, však cítia potrebu akejsi väčšej mobilizácie, a tak siahajú po najosvedčenejšom a pramálo úctyhodnom recepte: nájdi a označ nejakého nepriateľa – čím slabší a bezbrannejší, tým lepšie – a potom sa pred ním urputne bráň. Je v podstate jedno, či mobilizácia beží na báze antisemitizmu, homofóbie alebo inej emócie, účinná je vždy.
Perfídne na tom celom je, že sa to nedeje otvorene, ale pod rúškom dojemnej starostlivosti o rodinu. Lenže ak by sme to s ochranou tradičnej rodiny mysleli vážne, nemohli by sme začínať vecami, ktoré určite nepredstavujú jej prvoradé, ba ani druhoradé či treťoradé ohrozenie.
Je tradičná rodina naozaj ohrozená? Ak áno, čím? Zaslúži si inštitút manželstva nejakú špeciálnu ochranu? Ak áno, akú? Na všetky tieto otázky existujú viac či menej jasné odpovede, ktoré nemajú s homosexuálmi spoločné nič, alebo len veľmi málo.
Tradičná rodina vždy bola, je a bude ohrozená. Jednak neláskou a jednak láskou. Neláskou medzi manželmi, ktorá vystrieda pôvodnú lásku. A láskou medzi manželom a nejakou inou ženou, respektíve manželkou a nejakým iným mužom. Najmä tá láska permanentne ohrozuje aj inak celkom spokojné rodiny. My ľudia už sme raz takí. Preto je inštitút manželstva taký krehký, preto potrebuje silnú spoločenskú ochranu.
Súčasťou tejto ochrany má byť aj veľká opatrnosť pri prípadnom rozširovaní pojmu manželstvo. Ale popri nevere, alkoholizme, gamblerstve a iných formách nezodpovednosti ide o pomerne podružný problém. A keď už ho chceme riešiť referendom, tak by to hádam stálo za trošku gramotnejšie položené otázky. Isteže, ak ide najmä o mobilizáciu, potom konkrétne znenie otázok nie je príliš dôležité. Ale čudne formulované otázky k dôstojnosti celého referenda a diskusie o ňom príliš neprispievajú.
.martin Mojžiš
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.