Po útokoch v redakcii Charlie Hebdo a v kóšer supermarkete izraelský premiér Benjamin Netanjahu vyhlásil toto: „Všetkým Židom vo Francúzsku, všetkým Židom v Európe chcem povedať, že Izrael nie je iba miesto, ku ktorému sa obraciate tvárou pri modlitbe, ale že štát Izrael je váš domov...“ Zdôraznil, že v Izraeli sa zíde ministerský tím, ktorý podnikne kroky, aby sa zvýšil počet prisťahovalcov „z Francúzska a iných európskych krajín, postihnutých strašným antisemitizmom.“ Izraelský premiér dal prísľub: „Všetci Židia, ktorí sa chcú do Izraela prisťahovať, budú privítaní s otvoreným náručím. Pomôžeme vám usadiť sa v štáte, ktorý je aj vaším štátom.“
Je pravda, že mnohým francúzskym Židom pripadá Francúzsko čoraz menej ako ich štát. Niežeby sa tam necítili doma. Ale stratili pocit, že štát im môže a chce zaručiť bezpečnosť.
New York Times písali o židovskej rodine z Paríža, ktorá zvažuje emigráciu, pretože zažila útoky od moslimov a bojí sa prejavovať svoje náboženské cítenie. Matka tejto rodiny povedala: „Milujem Francúzsko, je to moja vlasť, ale už mám toho dosť. V Izraeli majú armádu, ktorá nás ochráni. Ale tu? Tu si neviem predstaviť budúcnosť svojich detí.“ Jej pohľad sa dá pochopiť. Vo Francúzsku sa výskyt protižidovských incidentov z roka na rok takmer zdvojnásobil – a ani predtým rozhodne neboli útoky zriedkavé.
Židia pritom k Francúzsku a do Francúzska patria, majú tu hlboké korene a nesmierne prispeli k tunajšiemu životu – k vede, kultúre, politike, biznisu, celkovému rozvoju. Francúzsko bez Židov nie je Francúzskom, vyhlásil francúzsky premiér Manuel Valls, a tieto slová nie sú len politickým sloganom. Francúzsko bez Židov? Nepredstaviteľné. Ale Francúzsko bez antisemitizmu? Žiaľ, zatiaľ to bolo vždy nereálne. Lebo francúzsky antisemitizmus nie je novinka.
.najväčšia židovská menšina v Európe
Francúzsko je domovom najväčšej židovskej menšiny v Európe. Židov tu žije okolo pol milióna, viac ich je už len v USA a v Izraeli. (V porovnaní s moslimami, ktorých vo Francúzsku žije okolo päť miliónov, je ich však oveľa menej.) Židia bývajú najmä v Paríži, ale aj na juhu Francúzska v Marseilles, ďalej v Lyone, Toulouse, Nice a Strasbourgu, píše Toni L. Kaminsová v knihe The Complete Jewish Guide to France.
Židia sa na francúzskom území usádzali už v stredoveku. Plné občianstvo však získali až v roku 1791. Ešte pred druhou svetovou vojnou sa sem pred prenasledovaním uchýlilo vyše stotisíc Židov zo strednej a východnej Európy. Keď však nacistické Nemecko obsadilo sever Francúzska aj s Parížom a na juhu vznikla naoko neutrálna, ale v skutočnosti bábková republika s centrom vo Vichy, situácia sa desivo zmenila. Odhadom 76-tisíc francúzskych Židov (medzi nimi 11-tisíc detí) vyviezli do nacistických koncentračných táborov. Prežilo ich len 2 a pol tisíca. Výsledok brutálneho vyvražďovania a prenasledovania: v roku 1945 zostalo vo Francúzsku len 235-tisíc Židov.
Dnešní Židia vo Francúzsku majú väčšinou korene v severnej Afrike, v Maroku, Alžírsku a Tunisku a patria k sefardskej vetve. Prisťahovali sa do Francúzska v polovici dvadsiateho storočia z bývalých francúzskych kolónií, ktoré si vybojovali nezávislosť. Antisemitizmus, ktorému dnes Židia čelia vo Francúzsku, je do veľkej miery prítomný práve medzi moslimskými prisťahovalcami presne z tých istých krajín – osobitne z Alžírska. Tento antisemitizmus sa koncentruje a vytvára výbušnú zmes najmä medzi sociálne slabou moslimskou mládežou, ktorá vyrastá v atmosfére radikalizmu, nenávisti voči Židom, judaizmu, ale aj sekularizmu a liberalizmu či kresťanstvu.
.nepotrebujeme sa so Židmi stretávať
V roku 2006 otriasla Francúzskom strašná udalosť. Dvadsaťtriročného Ilana Halimiho, Žida, ktorý pracoval ako predavač mobilných telefónov, pozvala na pohárik mladá Iránka Yalda – zoznámili sa práve v jeho práci. Yalda ho v skutočnosti len vylákala na miesto, odkiaľ ho potom uniesli jej maskovaní komplici. Ilan bol tri týždne nezvestný, potom ho našli nahého, priviazaného k stromu v Sainte-Geneviève-des-Bois. Na tele mal stopy po mučení. Pri prevoze do nemocnice zomrel. Vyšlo najavo, že ho uniesol gang zvaný Barbari, zložený z mladistvých kriminálnikov, ktorí nadovšetko nenávideli „bohatých Židov“. Od únosu ho väznili v jednom byte vo štvrti Bagneux. Vodca gangu neskôr pred súdom opísal, ako polieval Ilana benzínom a zapaľoval zapaľovačom. Nič neoľutoval – ešte z väzenia prepašoval video, na ktorom sa k zločinu hrdo hlási. Yalda priznala, že jej úlohou bolo nájsť a prilákať obeť, ale nie hocijakú obeť – mal to byť rozhodne Žid.
Bolo príznačné, že francúzska elita sa po tejto vražde spočiatku neodhodlala kričať proti antisemitizmu. Vtedajšia vláda Jacquesa Chiraca omieľala ako príčinu len sociálne napätie v chudobných štvrtiach banlieus. Až kým sa z jej radov neozval minister vnútra Nicolas Sarkozy, sám židovského pôvodu – ten povedal, že šlo o „antisemitský zločin“.
Autor knihy Francúzska intifáda, anglický žurnalista Andrew Hussey, sa po vražde Ilana Halimiho odhodlal preskúmať špecifickú psychiku ľudí z banlieu. „Počas niekoľkých týždňov,“ píše, „som hovoril s hiphopermi, futbalistami, futbalovými fanúšikmi a tiež s výrastkami, ktorí sa vyhlasovali za casseurs (výtržníkov). Bavil som sa s nimi v kaviarňach, na autobusových zastávkach, v športových centrách. Väčšinou to bolo zábavné a poučné, v banlieu je dosť smiechu aj neškodných šibalstiev. No čím dlhšie som tam bol, tým častejšie som začul príležitostné poznámky k synagógam, Izraelčanom a Židom, ako keby som postupne lúštil tajnú šifru...“ Všade zneli rasistické označenia ako sale juif, sale yid, sale feuj, youpin youtre (to posledné pochádza ešte z čias nacistických deportácií Židov). „Dozvedal som sa o všemožných zločinoch Židov, ale nedokázal som nájsť nikoho, kto by sa osobne stretol so Židom.“ Keď sa nad tým začudoval, mladý nádejný raper, moslim Grégory, mu odvetil: „Nepotrebujeme sa so Židmi stretávať... Vieme, akí sú.“
.antisemitizmus elít
Lenže, ako dodáva aj Hussey, antisemitizmus nie je škaredé zviera, prežívajúce v chudobných a špinavých kútoch Francúzska. A nie je to ani jav dovezený z bývalých kolónií. Antisemitizmus vo Francúzsku je fenoménom rovnako politickej ľavice, ako aj pravice, tak spodiny, ako aj elít. Nájdeme ho v ctených oblastiach kultúry, dielach Voltaira i Célina, u Honoré de Balzaca, u Alexandra Dumasa mladšieho a mnohých iných. Pre férovosť treba dodať, že žiadna z európskych literatúr tej éry (ani slovenská) sa antisemitským stereotypom, karikovaniu či zavrhovaniu Židov nevyhla.
Vo Francúzsku po druhej svetovej vojne proti antisemitizmu ostro vystúpil Jean-Paul Sartre, keď pátral po príčinách, prečo tak málo Francúzov protestovalo proti transportom Židov. Antisemitizmus považoval za fenomén meštiakov, vlastný reakčným francúzskym nacionalistom – za výraz odporu proti modernosti a vášeň, ktorá nahrádza pocit chýbajúcej identity. Keby antisemita nemal „svojho Žida“, napísal Sartre v diele Antisemita a Žid, tak by si ho hnaný vášňou antisemitizmu vymyslel. Zároveň si všimol aj demokratov, ktorí síce prisahali na myšlienky osvietenstva, no popierali, že vôbec antisemitizmus jestvuje. Demokrati, tvrdí Sartre, odmietajú vidieť pravý rozsah antisemitizmu, hodnoty ľudskosti vyhlasujú za sväté, ale Židovi upierajú jeho identitu.
Konkrétne táto analýza demokrata bola u Sartra ovplyvnená jeho príklonom k marxizmu, ale nedá sa jej uprieť značná jasnozrivosť – dnes je až tragikomické vidieť podobný jav práve u francúzskych demokratických elít, neraz tých ľavicových a ľudskoprávne zameraných. Antiizraelský a propalestínsky postoj sa u tejto elity, ktorá navonok hlása humanizmus, vyskytuje v takom rozsahu, že sa v tomto zmysle – paradoxne – zhodne skôr s moslimskými fanatikmi, ktorým ľudské práva nič nehovoria.
A tak ako sa koncom 19. storočia v neslávne preslávenom procese s údajným špiónom Alfredom Dreyfusom používalo židovstvo obvineného ako dôkaz jeho „nedostatku vlastenectva“, tak sú dodnes používané argumenty v debatách elít. Napríklad filozof Alain Finkielkraut, ktorý argumentuje, že výtržnosti, akých sa v Paríži dopúšťajú moslimskí obyvatelia banlieus, sú znakom ich boja proti Francúzsku, nie za sociálnu reformu, je pre tento názor kritizovaný ľavicou – vraj ako Žid má „bytostný záujem“ prebúdzať spory medzi Francúzskom a jeho moslimami.
Čo sa týka populistickej pravice, karty sú dávno rozdané a známe. Národný front sa síce oficiálne zbavil antisemitskej rétoriky, podhubie strany však odpor voči Židom určite nezahodilo. A to napriek tomu, že niektorí francúzski Židia dnes v zúfalstve podporujú to, čo vnímajú ako umiernenú tvár Národného frontu. Nádejajú sa, že bude bariérou, ktorá aj ich ochráni pred islamizáciou.
.všetci sme bratia
Bez Židov by Francúzsko naozaj stratilo svoju tvár. Ale čo ak tú tvár už antisemitizmus aj tak nenapraviteľne zohyzdil?
Akú-takú nádej možno čerpať z individuálnych príkladov statočnosti. Napríklad predavač v kóšer supermarkete, ktorý sa stal terčom útoku islamistov rovnako ako redakcia Charlie Hebdo, mladý Afričan z Mali – a moslim – s nasadením života schoval niekoľkých zákazníkov vzadu v obchode a zachránil im život, sám potom utiekol z obchodu a informoval políciu, čo sa vnútri deje. Neskôr povedal: „Som praktizujúci moslim. V obchode sa denne modlím. Áno, pomáhal som Židom. Všetci sme bratia. Nejde o to, kto je Žid, kto kresťan, kto moslim.“
Je pravda, že mnohým francúzskym Židom pripadá Francúzsko čoraz menej ako ich štát. Niežeby sa tam necítili doma. Ale stratili pocit, že štát im môže a chce zaručiť bezpečnosť.
New York Times písali o židovskej rodine z Paríža, ktorá zvažuje emigráciu, pretože zažila útoky od moslimov a bojí sa prejavovať svoje náboženské cítenie. Matka tejto rodiny povedala: „Milujem Francúzsko, je to moja vlasť, ale už mám toho dosť. V Izraeli majú armádu, ktorá nás ochráni. Ale tu? Tu si neviem predstaviť budúcnosť svojich detí.“ Jej pohľad sa dá pochopiť. Vo Francúzsku sa výskyt protižidovských incidentov z roka na rok takmer zdvojnásobil – a ani predtým rozhodne neboli útoky zriedkavé.
Židia pritom k Francúzsku a do Francúzska patria, majú tu hlboké korene a nesmierne prispeli k tunajšiemu životu – k vede, kultúre, politike, biznisu, celkovému rozvoju. Francúzsko bez Židov nie je Francúzskom, vyhlásil francúzsky premiér Manuel Valls, a tieto slová nie sú len politickým sloganom. Francúzsko bez Židov? Nepredstaviteľné. Ale Francúzsko bez antisemitizmu? Žiaľ, zatiaľ to bolo vždy nereálne. Lebo francúzsky antisemitizmus nie je novinka.
.najväčšia židovská menšina v Európe
Francúzsko je domovom najväčšej židovskej menšiny v Európe. Židov tu žije okolo pol milióna, viac ich je už len v USA a v Izraeli. (V porovnaní s moslimami, ktorých vo Francúzsku žije okolo päť miliónov, je ich však oveľa menej.) Židia bývajú najmä v Paríži, ale aj na juhu Francúzska v Marseilles, ďalej v Lyone, Toulouse, Nice a Strasbourgu, píše Toni L. Kaminsová v knihe The Complete Jewish Guide to France.
Židia sa na francúzskom území usádzali už v stredoveku. Plné občianstvo však získali až v roku 1791. Ešte pred druhou svetovou vojnou sa sem pred prenasledovaním uchýlilo vyše stotisíc Židov zo strednej a východnej Európy. Keď však nacistické Nemecko obsadilo sever Francúzska aj s Parížom a na juhu vznikla naoko neutrálna, ale v skutočnosti bábková republika s centrom vo Vichy, situácia sa desivo zmenila. Odhadom 76-tisíc francúzskych Židov (medzi nimi 11-tisíc detí) vyviezli do nacistických koncentračných táborov. Prežilo ich len 2 a pol tisíca. Výsledok brutálneho vyvražďovania a prenasledovania: v roku 1945 zostalo vo Francúzsku len 235-tisíc Židov.
Dnešní Židia vo Francúzsku majú väčšinou korene v severnej Afrike, v Maroku, Alžírsku a Tunisku a patria k sefardskej vetve. Prisťahovali sa do Francúzska v polovici dvadsiateho storočia z bývalých francúzskych kolónií, ktoré si vybojovali nezávislosť. Antisemitizmus, ktorému dnes Židia čelia vo Francúzsku, je do veľkej miery prítomný práve medzi moslimskými prisťahovalcami presne z tých istých krajín – osobitne z Alžírska. Tento antisemitizmus sa koncentruje a vytvára výbušnú zmes najmä medzi sociálne slabou moslimskou mládežou, ktorá vyrastá v atmosfére radikalizmu, nenávisti voči Židom, judaizmu, ale aj sekularizmu a liberalizmu či kresťanstvu.
.nepotrebujeme sa so Židmi stretávať
V roku 2006 otriasla Francúzskom strašná udalosť. Dvadsaťtriročného Ilana Halimiho, Žida, ktorý pracoval ako predavač mobilných telefónov, pozvala na pohárik mladá Iránka Yalda – zoznámili sa práve v jeho práci. Yalda ho v skutočnosti len vylákala na miesto, odkiaľ ho potom uniesli jej maskovaní komplici. Ilan bol tri týždne nezvestný, potom ho našli nahého, priviazaného k stromu v Sainte-Geneviève-des-Bois. Na tele mal stopy po mučení. Pri prevoze do nemocnice zomrel. Vyšlo najavo, že ho uniesol gang zvaný Barbari, zložený z mladistvých kriminálnikov, ktorí nadovšetko nenávideli „bohatých Židov“. Od únosu ho väznili v jednom byte vo štvrti Bagneux. Vodca gangu neskôr pred súdom opísal, ako polieval Ilana benzínom a zapaľoval zapaľovačom. Nič neoľutoval – ešte z väzenia prepašoval video, na ktorom sa k zločinu hrdo hlási. Yalda priznala, že jej úlohou bolo nájsť a prilákať obeť, ale nie hocijakú obeť – mal to byť rozhodne Žid.
Bolo príznačné, že francúzska elita sa po tejto vražde spočiatku neodhodlala kričať proti antisemitizmu. Vtedajšia vláda Jacquesa Chiraca omieľala ako príčinu len sociálne napätie v chudobných štvrtiach banlieus. Až kým sa z jej radov neozval minister vnútra Nicolas Sarkozy, sám židovského pôvodu – ten povedal, že šlo o „antisemitský zločin“.
Autor knihy Francúzska intifáda, anglický žurnalista Andrew Hussey, sa po vražde Ilana Halimiho odhodlal preskúmať špecifickú psychiku ľudí z banlieu. „Počas niekoľkých týždňov,“ píše, „som hovoril s hiphopermi, futbalistami, futbalovými fanúšikmi a tiež s výrastkami, ktorí sa vyhlasovali za casseurs (výtržníkov). Bavil som sa s nimi v kaviarňach, na autobusových zastávkach, v športových centrách. Väčšinou to bolo zábavné a poučné, v banlieu je dosť smiechu aj neškodných šibalstiev. No čím dlhšie som tam bol, tým častejšie som začul príležitostné poznámky k synagógam, Izraelčanom a Židom, ako keby som postupne lúštil tajnú šifru...“ Všade zneli rasistické označenia ako sale juif, sale yid, sale feuj, youpin youtre (to posledné pochádza ešte z čias nacistických deportácií Židov). „Dozvedal som sa o všemožných zločinoch Židov, ale nedokázal som nájsť nikoho, kto by sa osobne stretol so Židom.“ Keď sa nad tým začudoval, mladý nádejný raper, moslim Grégory, mu odvetil: „Nepotrebujeme sa so Židmi stretávať... Vieme, akí sú.“
.antisemitizmus elít
Lenže, ako dodáva aj Hussey, antisemitizmus nie je škaredé zviera, prežívajúce v chudobných a špinavých kútoch Francúzska. A nie je to ani jav dovezený z bývalých kolónií. Antisemitizmus vo Francúzsku je fenoménom rovnako politickej ľavice, ako aj pravice, tak spodiny, ako aj elít. Nájdeme ho v ctených oblastiach kultúry, dielach Voltaira i Célina, u Honoré de Balzaca, u Alexandra Dumasa mladšieho a mnohých iných. Pre férovosť treba dodať, že žiadna z európskych literatúr tej éry (ani slovenská) sa antisemitským stereotypom, karikovaniu či zavrhovaniu Židov nevyhla.
Vo Francúzsku po druhej svetovej vojne proti antisemitizmu ostro vystúpil Jean-Paul Sartre, keď pátral po príčinách, prečo tak málo Francúzov protestovalo proti transportom Židov. Antisemitizmus považoval za fenomén meštiakov, vlastný reakčným francúzskym nacionalistom – za výraz odporu proti modernosti a vášeň, ktorá nahrádza pocit chýbajúcej identity. Keby antisemita nemal „svojho Žida“, napísal Sartre v diele Antisemita a Žid, tak by si ho hnaný vášňou antisemitizmu vymyslel. Zároveň si všimol aj demokratov, ktorí síce prisahali na myšlienky osvietenstva, no popierali, že vôbec antisemitizmus jestvuje. Demokrati, tvrdí Sartre, odmietajú vidieť pravý rozsah antisemitizmu, hodnoty ľudskosti vyhlasujú za sväté, ale Židovi upierajú jeho identitu.
Konkrétne táto analýza demokrata bola u Sartra ovplyvnená jeho príklonom k marxizmu, ale nedá sa jej uprieť značná jasnozrivosť – dnes je až tragikomické vidieť podobný jav práve u francúzskych demokratických elít, neraz tých ľavicových a ľudskoprávne zameraných. Antiizraelský a propalestínsky postoj sa u tejto elity, ktorá navonok hlása humanizmus, vyskytuje v takom rozsahu, že sa v tomto zmysle – paradoxne – zhodne skôr s moslimskými fanatikmi, ktorým ľudské práva nič nehovoria.
A tak ako sa koncom 19. storočia v neslávne preslávenom procese s údajným špiónom Alfredom Dreyfusom používalo židovstvo obvineného ako dôkaz jeho „nedostatku vlastenectva“, tak sú dodnes používané argumenty v debatách elít. Napríklad filozof Alain Finkielkraut, ktorý argumentuje, že výtržnosti, akých sa v Paríži dopúšťajú moslimskí obyvatelia banlieus, sú znakom ich boja proti Francúzsku, nie za sociálnu reformu, je pre tento názor kritizovaný ľavicou – vraj ako Žid má „bytostný záujem“ prebúdzať spory medzi Francúzskom a jeho moslimami.
Čo sa týka populistickej pravice, karty sú dávno rozdané a známe. Národný front sa síce oficiálne zbavil antisemitskej rétoriky, podhubie strany však odpor voči Židom určite nezahodilo. A to napriek tomu, že niektorí francúzski Židia dnes v zúfalstve podporujú to, čo vnímajú ako umiernenú tvár Národného frontu. Nádejajú sa, že bude bariérou, ktorá aj ich ochráni pred islamizáciou.
.všetci sme bratia
Bez Židov by Francúzsko naozaj stratilo svoju tvár. Ale čo ak tú tvár už antisemitizmus aj tak nenapraviteľne zohyzdil?
Akú-takú nádej možno čerpať z individuálnych príkladov statočnosti. Napríklad predavač v kóšer supermarkete, ktorý sa stal terčom útoku islamistov rovnako ako redakcia Charlie Hebdo, mladý Afričan z Mali – a moslim – s nasadením života schoval niekoľkých zákazníkov vzadu v obchode a zachránil im život, sám potom utiekol z obchodu a informoval políciu, čo sa vnútri deje. Neskôr povedal: „Som praktizujúci moslim. V obchode sa denne modlím. Áno, pomáhal som Židom. Všetci sme bratia. Nejde o to, kto je Žid, kto kresťan, kto moslim.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.