Český týždeň Tomáša Němečka

Tento rok bolo jeho výročie v tieni parížskych vrážd. Navyše s plynúcim časom budí tento typ heroizmu rozpaky: V akej situácii sa dá povedať – konaj ako Palach? Učitelia dejepisu hovoria, ako ťažko je Palach pochopiteľný pre dnešných školákov, ktorí by na zlo reagovali radšej odporom ako sebazničením. Patrí k Pražskej jari, ére neporovnateľne patetickejšej. A aj z nej sa vymykal. Tak drastický spôsob smrti poznali predtým Česi a Slováci len zo záberov protestujúcich buddhistických mníchov vo Vietname. Ale zároveň to nemožno zmiesť ako prehnaný čin „mladého presvedčeného komunistu“ (slovami jedného politika ODS z roku 2004); Palachova ušľachtilosť a tvrdosť k vlastnej bolesti vzbudzuje rešpekt.
Básnik Jaroslav Seifert mal po jeho čine pravdu: Tadiaľto ďalšia cesta nevedie. Demonštratívna smrť ako výzva k politickej akcii nefunguje. Ale v extrémnej situácii okupovanej krajiny nebola zbytočná. Sú ľudia, ktorí kvôli spomienke na Palacha vzdorovali režimu: ak on sa nebál smrti, odmietli sa iní báť menších vecí – vodných diel, komunistickej polície a milícií.
Možno nás to vracia späť k debatám minulého týždňa. Čo tí zastrelení posmievačikovia z parížskeho časopisu, ktorým žiadna viera nebola svätá – boli hrdinovia? V Česku sa nad tým pozastavil kazateľ Tomáš Halík: sú to „nešťastné obete“, nemieni však „oslavovať dekadenciu a cynizmus“ ich karikatúr. Lenže profesor Halík, celoživotný obdivovateľ Palacha, možno tentoraz niečo prehliadol. Veriaci idealista z roku 1969 aj neveriaci bonviváni z roku 2015 mali jedinú vec spoločnú: konali dôsledne tak, ako to považovali za správne, a neuhli, hoci ľahko mohli. Myslím, že to hrdinstvo je.