Charb, šéfredaktor časopisu, je vyfotený s obálkou spred roka a gesto jeho zaťatej ruky hovorí jasne: Sme bojovníci. Nevzdávame sa. To, čo robili, vyráža dych. Dobrá karikatúra je taká: Znevažuje každého, kto si nárokuje nedotknuteľnú dôstojnosť, či už právom, alebo neprávom. Neexistuje piedestál, ktorý by nepodťala jediným ostrým seknutím. Satira je pre spoločnosť tým, čím je pre slona malý vtáčik, čo sa živí parazitmi z jeho kože. Pre pravého karikaturistu nemôže byť nič sväté. Výsmech z tých, čo sa robia chutní, to je jeho náboženstvo. Je ako básnický snajper. Ale pozor – básnický! Ktosi nafilmoval tých dvoch fanatikov na križovatke, keď si nabíjali zbrane. Kričali: „Alah je mocný!“ no v skutočnosti hovorili len to, že oni sú tí mocní a všetci sa ich musia báť. Odjakživa, čo je svet svetom, jediná obrana proti takejto primitívnej sile je výsmech. Preto Hitler nazval Čechov smejúcimi sa beštiami. Preto boli karikatúry v Charlie Hebdo tak morbídne obscénne: Lebo to, čo sa deje, už nie je žiadna sranda. Niekto tu musí byť hrdina ako Charlie Hebdo. Ale my v tomto našom závetrí by sme mali mať aspoň schopnosť skloniť sa pred jeho odvahou. Keď čítam reakcie teológov, ktorí ich za hrdinov nepovažujú a chceli by tie urážlivé karikatúry dať do patričných medzí, rozmýšľam, kto z nich by bol ochotný za vlastnú vieru položiť život a kto by pri prvej potýčke s fanatickým islamom padol na kolená a volal „Allahu akbar!“ Lebo pekne sa mudruje o humore ako o láskavej irónii v tomto našom závetrí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.