Peter Žaloudek našiel na ostrove Molokai fascinujúcu kombináciu bohatých dejín a ľudských príbehov. Osemkrát sa na tento ostrov vrátil, študoval jeho minulosť i dnešok a vydal o ňom dve knihy. Po všetkom, čo na Molokai zažil, hovorí, že tam objavil Svätú zem.
.o malomocenstve už dnes vo vyspelom svete počuť pomerne málo. Čo vás pritiahlo k príbehu kolónie malomocných na ostrove Molokai?
Keď som sa prvý raz ocitol na Molokai, chcel som spoznať prostredie, v ktorom žil páter Damián. Hľadal som čo najviac informácií práve o ňom. Zároveň som si uvedomil, že v tejto kolónii dodnes žijú ľudia. Poslali ich tam ešte ako deti, keď im zistili malomocenstvo. Dnes majú mnohí okolo 80 až 90 rokov. Počúval som ich rozprávanie o tom, ako žili, a dnes pre mňa Molokai znamená dve veci: historické pramene o pátrovi Damiánovi a iných misionároch a príbehy ľudí, ktorí tam žijú dodnes.
.prečo vás páter Damián tak fascinuje?
Bol to výnimočný človek, ktorému sa podarila neuveriteľná premena. Pred príchodom pátra Damiána do kolónie, teda medzi rokmi 1866 – 1873, deportovali malomocných na Molokai loďou a z nej ich vyhadzovali do mora, pretože tam nebol prístav. Mnohí sa utopili, zahynuli, ešte než sa dotkli molokajskej zeme. V tom čase obyvatelia kolónie malomocných len živorili, odkázaní sami na seba. Vládla medzi nimi anarchia, zloba, zatrpknutosť. Nepoznali súcit a pomoc a svoju kolóniu nazývali „peklo na zemi“, „miesto z ktorého niet návratu“ a „hrob živých tiel“. Dosvedčujú to vo svojich dielach aj mnohí spisovatelia, ktorí to miesto navštívili, napríklad Jack London a Louis Robert Stevenson.
.s príchodom pátra Damiána nastala zmena?
Úrady síce evidovali ľudí vyhostených do kolónie, ale neexistovala koordinácia pomoci či infraštruktúra. Vznikol Ústav či Rada pre zdravie, ale ten riadil všetko zvonku, lebo nik si netrúfal pôsobiť v kolónii. Na Havaji v tom čase už pôsobila protestantská i Katolícka cirkev. Lenže nikto z hierarchie nevedel, ako sa presne malomocných ujať. Netrúfali si poslať tam misionárov natrvalo. Až katolícky biskup Louis Maigret sa začiatkom roka 1873 obrátil na svojich kňazov s prosbou o pôsobenie v tejto kolónii. Nakoniec šiel do kolónie páter Damián a s jeho príchodom nastal zlom.
.ako to prebiehalo?
Zmeny sa diali pomaly. Páter Damián narážal na problémy zo strany malomocných, ale najmä zo strany úradníkov a žiaľ, i rehoľných spolubratov a cirkevných predstavených. Pokiaľ ide o malomocných, ich apatia sa dá vysvetliť aj chorobou. Chorý je často väzňom svojej choroby a malomocní si na letargiu zvykli, čakali na smrť. Páter Damián sa začal o nich starať, ošetroval im rany a písal prosebné listy. Dokonca podnietil malomocných, aby sa starali o tých, ktorí sú na tom najhoršie.
.od začiatku hovoril, že je jedným z nich, používal slová „my malomocní“...
Bol presvedčený, že ľuďom dokáže pomôcť len vtedy, keď sa s nimi stotožní. Dokazuje to aj list, ktorý napísal svojmu bratovi Pamfilovi, v ktorom použil výraz „my malomocní“, dávno predtým, než sa malomocenstvom nakazil. Už počas rehoľnej formácie ho viedli k tomu, aby sa ako misionár snažil priblížiť ľuďom, ku ktorým bude vyslaný, a on sa stotožnil s malomocnými. Možno aj preto ich presvedčil, lebo bol autentický.
.je pravda, že už pár rokov po jeho príchode bol Molokai označovaný ako „nebo na zemi“?
Áno, hovorí sa to aj dnes. Sám som túto vetu počúval od malomocných.
.mali ste možnosť čítať korešpondenciu pátra Damiána? Ako by ste ho podľa nej charakterizovali?
Archivári kláštorov a múzeí, hlavne v Ríme a v Leuvene, mi dovolili tie listy študovať a bol to úžasný pocit. Páter Damián bol tvrdý chlap zo sedliackej rodiny, zvyknutý na ťažkú a špinavú prácu. Bol však zároveň jemný a citovo založený. Trpel samotou a nepochopením zo strany rehoľných spolubratov a biskupov, túžil po spoločenstve.
.po pätnástich rokoch života v kolónii sa otec Damián nakazil malomocenstvom. Ako sa to stalo?
Presný moment nákazy nie je známy. Traduje sa, že onemocnel asi štyri roky pred smrťou. Ale podľa najnovších výskumov je možné, že do kolónie malomocných prišiel už infikovaný, že sa nakazil ešte ako misionár na ostrove Hawaii. Inkubačná doba malomocenstva je okolo päť rokov a niekedy aj oveľa viac.
.ako si vysvetľujete, že už jeho prínos pre komunitu bol od začiatku spochybňovaný?
Páter Damián vyčnieval z radu, lebo sa snažil o niečo viac, než len slúžiť omšu a ticho a pokorne slúžiť chorým. Snažil sa o nápravu spoločnosti, ktorá sa riadila radšej predpismi a predsudkami než skutočnou snahou pomôcť. V snahe pomôcť najbiednejším z najbiednejších musel ísť až do krajnosti aj za cenu, že tým utrpí jeho povesť.
.na druhej strane však jeho projekt podporovali duchovní z rôznych kresťanských cirkví...
Áno, je to fascinujúce. Pritom vtedy sa nehovorilo o ekumenizme tak ako dnes. Najväčšiu materiálnu a finančnú pomoc dostával práve od protestantov z Európy a z USA. Dokonca i prvý pomník po jeho smrti postavili v Kalaupape práve protestanti z Anglicka.
.dnes je to už s ocenením prínosu pátra Damiána lepšie?
V roku 1996 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného. A v roku 2005 si ho vo flámskej časti Belgicka ľudia zvolili za najväčšiu osobnosť. Očividne dnes, keď cirkev ťažko hľadá cestu k modernému človeku, ľudia túžia po obraze niekoho, kto je im blízko. Ale je to i výzva pre modernú medicínu. Tá je na jednej strane technicky vyspelejšia, ale čoraz viac jej chýba ľudská neha.
.pod menom Svätá zem sa myslí Izrael, vy tak vo svojej knihe nazývate Molokai. Prečo?
Ten výraz som nevymyslel, len som ho „našiel“ či „vydedukoval“ z toho, čo som tam zažil a počul. Polostrov malomocných na Molokai je presiaknutý krvou, slzami a potom tisícov malomocných, je však naplnený aj atmosférou obetavosti a lásky desiatok misionárov, laikov a dobrovoľníkov. Mieša sa tam utrpenie s najvyššími duchovnými hodnotami, z každého kúska zeme vyžaruje táto silná energia.
.mali ste možnosť rozprávať sa s obyvateľmi Molokai. Ktorý životný príbeh vás najviac zaujal?
Trvalo tri roky, než si malomocní na mňa zvykli, než ma začali brať vážne, než sa mi začali zdôverovať. Pre mňa je každý človek, s ktorým som tam hovoril, rovnako vzácny.
.napríklad Toyo Kishimotová vraj zomrela s povesťou svätosti...
To mi o nej povedali mnohí, hoci väčšina z nich už nežije. Toyo bola slepá, namiesto očí mala vyžraté jamky, dýchala cez tracheostómiu, nemala prsty, jej telo bolo zohavené malomocenstvom ako u málokoho. Napriek tomu posilňovala i takých, ktorí sa mali lepšie. Bola vždy veselá, ľuďom bolo v jej prítomnosti dobre, cítili potrebu vyrozprávať sa jej. Bola to silná a duchovná osobnosť. Kiežby sa v Katolíckej cirkvi našli ľudia, ktorí by cítili potrebu vyzdvihnúť na oltár svätosti i takéto „malé a jednoduché osobnosti“...
.ako sa malomocenstvo dostalo na Havaj?
Hovorí sa, že ho tam priniesli Číňania. Nie je to isté, hoci na Havaji sa používa výraz mai pake, čínska choroba. Číňania však boli prvou a najväčšou etnickou skupinou, ktorá sa na Havajské ostrovy prisťahovala. Preto sa predpokladá, že chorobu priniesli oni.
.malomocenstvo dodnes vyvoláva v ľuďoch obavy. Čo bolo vlastne príčinou jeho vzniku?
Lekárska veda dodnes nedokáže s istotou vysvetliť, čo je príčinou vzniku tohto ochorenia. Je to infekčná choroba, ktorá sa prenáša dotykom a slinami... Vo všeobecnosti jej priebeh ovplyvňujú také faktory, ako je: nedostatočná hygiena, jednostranná strava chudobná na vitamíny a minerály, sociálne prostredie, vysoká teplota a hlavne slabý imunitný systém.
.ako toto ochorenie prebiehalo?
Najskôr sa objaví na koži niekoľko milimetrov veľký biely fľak. Ten sa postupne zväčšuje do šírky i do hĺbky. V momente, keď napadnú baktérie nervy a cievy, dochádza k odumieraniu tkanív, krvácaniu, hnisaniu, nekróze a smutne známemu fenoménu, keď odumreté časti tkanív odpadávajú. Miesto sa stáva necitlivé a i keď človek neskôr začne používať liek a infekcia sa zastaví, necitlivosť zostáva. To má však za následok ďalšie infekcie, lebo postihnutý nevníma rôzne poranenia, zvlášť ak sú postihnuté zakončenia končatín na rukách a nohách.
.koľko ľudí je dnes vo svete infikovaných malomocenstvom?
Podľa lekárskeho slovníka chorôb Pschyrembel bolo na svete v roku 2004 okolo 1,8 milióna ľudí postihnutých touto chorobou. Neoficiálne číslo je však oveľa vyššie, asi 20 miliónov.
.v rumunskej dedinke Tichilesti sa nachádza posledná kolónia malomocných v Európe...
Táto dedinka bola objavená po páde komunizmu, vtedy tam žilo okolo 50 malomocných. Píše o nej Vujity Tvrtko v knihe Videl som peklo. Na svete sú však naďalej kolónie malomocných, v niektorých afrických krajinách i v južnej Amerike. Veľké percento malomocných žije v Indii a v Pakistane.
.výraz malomocný je u nás zaužívaný. Vy hovoríte, že je lepšie používať pojem Hansenova choroba...
Slovo „malomocný“ znie americko-havajským ušiam ponižujúco. Potvrdilo mi to mnoho ľudí v Kalaupape. Preto tu používajú označenie Hansenova choroba, ktoré vzniklo na počesť nórskeho lekára Gerharda Henrika Armauera Hansena, ktorý ako prvý v roku 1873 identifikoval bacil, zodpovedný za prenos malomocenstva.
.aký je dnes život v kolónii malomocných na Molokai?
Všetci, čo tam dnes žijú, pacienti, ošetrujúci personál a členovia národného parku, sú ako veľká rodina. Osobne sa poznajú, navštevujú a pomáhajú si. Bol nesmierne príjemný pocit byť tam s nimi. I to je dôvod, prečo nik z malomocných nechce kolóniu opustiť. Tu sa cítia dobre, sú tu doma. Je to výsledok práce pátra Damiána, ktorý hovorieval: „Toto je náš svet, i keď je to vyhnanstvo. Nikto iný, okrem nás samých nám nepomôže. Musíme spraviť všetko pre to, aby sme sa tu cítili čo najlepšie...“
.o malomocenstve už dnes vo vyspelom svete počuť pomerne málo. Čo vás pritiahlo k príbehu kolónie malomocných na ostrove Molokai?
Keď som sa prvý raz ocitol na Molokai, chcel som spoznať prostredie, v ktorom žil páter Damián. Hľadal som čo najviac informácií práve o ňom. Zároveň som si uvedomil, že v tejto kolónii dodnes žijú ľudia. Poslali ich tam ešte ako deti, keď im zistili malomocenstvo. Dnes majú mnohí okolo 80 až 90 rokov. Počúval som ich rozprávanie o tom, ako žili, a dnes pre mňa Molokai znamená dve veci: historické pramene o pátrovi Damiánovi a iných misionároch a príbehy ľudí, ktorí tam žijú dodnes.
.prečo vás páter Damián tak fascinuje?
Bol to výnimočný človek, ktorému sa podarila neuveriteľná premena. Pred príchodom pátra Damiána do kolónie, teda medzi rokmi 1866 – 1873, deportovali malomocných na Molokai loďou a z nej ich vyhadzovali do mora, pretože tam nebol prístav. Mnohí sa utopili, zahynuli, ešte než sa dotkli molokajskej zeme. V tom čase obyvatelia kolónie malomocných len živorili, odkázaní sami na seba. Vládla medzi nimi anarchia, zloba, zatrpknutosť. Nepoznali súcit a pomoc a svoju kolóniu nazývali „peklo na zemi“, „miesto z ktorého niet návratu“ a „hrob živých tiel“. Dosvedčujú to vo svojich dielach aj mnohí spisovatelia, ktorí to miesto navštívili, napríklad Jack London a Louis Robert Stevenson.
.s príchodom pátra Damiána nastala zmena?
Úrady síce evidovali ľudí vyhostených do kolónie, ale neexistovala koordinácia pomoci či infraštruktúra. Vznikol Ústav či Rada pre zdravie, ale ten riadil všetko zvonku, lebo nik si netrúfal pôsobiť v kolónii. Na Havaji v tom čase už pôsobila protestantská i Katolícka cirkev. Lenže nikto z hierarchie nevedel, ako sa presne malomocných ujať. Netrúfali si poslať tam misionárov natrvalo. Až katolícky biskup Louis Maigret sa začiatkom roka 1873 obrátil na svojich kňazov s prosbou o pôsobenie v tejto kolónii. Nakoniec šiel do kolónie páter Damián a s jeho príchodom nastal zlom.
.ako to prebiehalo?
Zmeny sa diali pomaly. Páter Damián narážal na problémy zo strany malomocných, ale najmä zo strany úradníkov a žiaľ, i rehoľných spolubratov a cirkevných predstavených. Pokiaľ ide o malomocných, ich apatia sa dá vysvetliť aj chorobou. Chorý je často väzňom svojej choroby a malomocní si na letargiu zvykli, čakali na smrť. Páter Damián sa začal o nich starať, ošetroval im rany a písal prosebné listy. Dokonca podnietil malomocných, aby sa starali o tých, ktorí sú na tom najhoršie.
.od začiatku hovoril, že je jedným z nich, používal slová „my malomocní“...
Bol presvedčený, že ľuďom dokáže pomôcť len vtedy, keď sa s nimi stotožní. Dokazuje to aj list, ktorý napísal svojmu bratovi Pamfilovi, v ktorom použil výraz „my malomocní“, dávno predtým, než sa malomocenstvom nakazil. Už počas rehoľnej formácie ho viedli k tomu, aby sa ako misionár snažil priblížiť ľuďom, ku ktorým bude vyslaný, a on sa stotožnil s malomocnými. Možno aj preto ich presvedčil, lebo bol autentický.
.je pravda, že už pár rokov po jeho príchode bol Molokai označovaný ako „nebo na zemi“?
Áno, hovorí sa to aj dnes. Sám som túto vetu počúval od malomocných.
.mali ste možnosť čítať korešpondenciu pátra Damiána? Ako by ste ho podľa nej charakterizovali?
Archivári kláštorov a múzeí, hlavne v Ríme a v Leuvene, mi dovolili tie listy študovať a bol to úžasný pocit. Páter Damián bol tvrdý chlap zo sedliackej rodiny, zvyknutý na ťažkú a špinavú prácu. Bol však zároveň jemný a citovo založený. Trpel samotou a nepochopením zo strany rehoľných spolubratov a biskupov, túžil po spoločenstve.
| Peter Žaloudek / Narodil sa v roku 1958 v Žiline. Po gymnáziu začal študovať v seminári v Bratislave, odkiaľ ho ŠtB vylúčila. V štúdiu pokračoval tajne a v roku 1982 ho vo Varšave vysvätili za kňaza. Vtedy už pôsobil v podzemnej cirkvi a spoluorganizoval pašovanie náboženskej literatúry. Na podnet predstavených z kapucínskej rehole emigroval v roku 1983 do Rakúska. Odtiaľ ho poslali do Ríma, kde v roku 1987 zavŕšil teologické štúdiá. Po štúdiách začal pôsobiť vo Viedni, okrem rakúskych veriacich sa staral aj o slovenských a českých emigrantov a mal na starosti kontakt medzi podzemnou cirkvou v Československu a hierarchiou vo Vatikáne. V roku 1990 odišiel z kapucínskej rehole a oženil sa. Odvtedy pracuje ako rádiologický laborant vo Viedni a publikuje v nemeckom, českom a slovenskom jazyku. K jeho knihám patria: Myšlienky počas ožarovacej terapie, svedecké výpovede pacientov trpiacich rakovinou, Aina Hemolele – Svätá zem – Molokai a Otec malomocných a Molokai, ktorými priblížil život pátra Damiána a kolóniu malomocných na ostrove Molokai. |
.po pätnástich rokoch života v kolónii sa otec Damián nakazil malomocenstvom. Ako sa to stalo?
Presný moment nákazy nie je známy. Traduje sa, že onemocnel asi štyri roky pred smrťou. Ale podľa najnovších výskumov je možné, že do kolónie malomocných prišiel už infikovaný, že sa nakazil ešte ako misionár na ostrove Hawaii. Inkubačná doba malomocenstva je okolo päť rokov a niekedy aj oveľa viac.
.ako si vysvetľujete, že už jeho prínos pre komunitu bol od začiatku spochybňovaný?
Páter Damián vyčnieval z radu, lebo sa snažil o niečo viac, než len slúžiť omšu a ticho a pokorne slúžiť chorým. Snažil sa o nápravu spoločnosti, ktorá sa riadila radšej predpismi a predsudkami než skutočnou snahou pomôcť. V snahe pomôcť najbiednejším z najbiednejších musel ísť až do krajnosti aj za cenu, že tým utrpí jeho povesť.
.na druhej strane však jeho projekt podporovali duchovní z rôznych kresťanských cirkví...
Áno, je to fascinujúce. Pritom vtedy sa nehovorilo o ekumenizme tak ako dnes. Najväčšiu materiálnu a finančnú pomoc dostával práve od protestantov z Európy a z USA. Dokonca i prvý pomník po jeho smrti postavili v Kalaupape práve protestanti z Anglicka.
.dnes je to už s ocenením prínosu pátra Damiána lepšie?
V roku 1996 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného. A v roku 2005 si ho vo flámskej časti Belgicka ľudia zvolili za najväčšiu osobnosť. Očividne dnes, keď cirkev ťažko hľadá cestu k modernému človeku, ľudia túžia po obraze niekoho, kto je im blízko. Ale je to i výzva pre modernú medicínu. Tá je na jednej strane technicky vyspelejšia, ale čoraz viac jej chýba ľudská neha.
.pod menom Svätá zem sa myslí Izrael, vy tak vo svojej knihe nazývate Molokai. Prečo?
Ten výraz som nevymyslel, len som ho „našiel“ či „vydedukoval“ z toho, čo som tam zažil a počul. Polostrov malomocných na Molokai je presiaknutý krvou, slzami a potom tisícov malomocných, je však naplnený aj atmosférou obetavosti a lásky desiatok misionárov, laikov a dobrovoľníkov. Mieša sa tam utrpenie s najvyššími duchovnými hodnotami, z každého kúska zeme vyžaruje táto silná energia.
.mali ste možnosť rozprávať sa s obyvateľmi Molokai. Ktorý životný príbeh vás najviac zaujal?
Trvalo tri roky, než si malomocní na mňa zvykli, než ma začali brať vážne, než sa mi začali zdôverovať. Pre mňa je každý človek, s ktorým som tam hovoril, rovnako vzácny.
.napríklad Toyo Kishimotová vraj zomrela s povesťou svätosti...
To mi o nej povedali mnohí, hoci väčšina z nich už nežije. Toyo bola slepá, namiesto očí mala vyžraté jamky, dýchala cez tracheostómiu, nemala prsty, jej telo bolo zohavené malomocenstvom ako u málokoho. Napriek tomu posilňovala i takých, ktorí sa mali lepšie. Bola vždy veselá, ľuďom bolo v jej prítomnosti dobre, cítili potrebu vyrozprávať sa jej. Bola to silná a duchovná osobnosť. Kiežby sa v Katolíckej cirkvi našli ľudia, ktorí by cítili potrebu vyzdvihnúť na oltár svätosti i takéto „malé a jednoduché osobnosti“...
.ako sa malomocenstvo dostalo na Havaj?
Hovorí sa, že ho tam priniesli Číňania. Nie je to isté, hoci na Havaji sa používa výraz mai pake, čínska choroba. Číňania však boli prvou a najväčšou etnickou skupinou, ktorá sa na Havajské ostrovy prisťahovala. Preto sa predpokladá, že chorobu priniesli oni.
.malomocenstvo dodnes vyvoláva v ľuďoch obavy. Čo bolo vlastne príčinou jeho vzniku?
Lekárska veda dodnes nedokáže s istotou vysvetliť, čo je príčinou vzniku tohto ochorenia. Je to infekčná choroba, ktorá sa prenáša dotykom a slinami... Vo všeobecnosti jej priebeh ovplyvňujú také faktory, ako je: nedostatočná hygiena, jednostranná strava chudobná na vitamíny a minerály, sociálne prostredie, vysoká teplota a hlavne slabý imunitný systém.
.ako toto ochorenie prebiehalo?
Najskôr sa objaví na koži niekoľko milimetrov veľký biely fľak. Ten sa postupne zväčšuje do šírky i do hĺbky. V momente, keď napadnú baktérie nervy a cievy, dochádza k odumieraniu tkanív, krvácaniu, hnisaniu, nekróze a smutne známemu fenoménu, keď odumreté časti tkanív odpadávajú. Miesto sa stáva necitlivé a i keď človek neskôr začne používať liek a infekcia sa zastaví, necitlivosť zostáva. To má však za následok ďalšie infekcie, lebo postihnutý nevníma rôzne poranenia, zvlášť ak sú postihnuté zakončenia končatín na rukách a nohách.
.koľko ľudí je dnes vo svete infikovaných malomocenstvom?
Podľa lekárskeho slovníka chorôb Pschyrembel bolo na svete v roku 2004 okolo 1,8 milióna ľudí postihnutých touto chorobou. Neoficiálne číslo je však oveľa vyššie, asi 20 miliónov.
.v rumunskej dedinke Tichilesti sa nachádza posledná kolónia malomocných v Európe...
Táto dedinka bola objavená po páde komunizmu, vtedy tam žilo okolo 50 malomocných. Píše o nej Vujity Tvrtko v knihe Videl som peklo. Na svete sú však naďalej kolónie malomocných, v niektorých afrických krajinách i v južnej Amerike. Veľké percento malomocných žije v Indii a v Pakistane.
.výraz malomocný je u nás zaužívaný. Vy hovoríte, že je lepšie používať pojem Hansenova choroba...
Slovo „malomocný“ znie americko-havajským ušiam ponižujúco. Potvrdilo mi to mnoho ľudí v Kalaupape. Preto tu používajú označenie Hansenova choroba, ktoré vzniklo na počesť nórskeho lekára Gerharda Henrika Armauera Hansena, ktorý ako prvý v roku 1873 identifikoval bacil, zodpovedný za prenos malomocenstva.
.aký je dnes život v kolónii malomocných na Molokai?
Všetci, čo tam dnes žijú, pacienti, ošetrujúci personál a členovia národného parku, sú ako veľká rodina. Osobne sa poznajú, navštevujú a pomáhajú si. Bol nesmierne príjemný pocit byť tam s nimi. I to je dôvod, prečo nik z malomocných nechce kolóniu opustiť. Tu sa cítia dobre, sú tu doma. Je to výsledok práce pátra Damiána, ktorý hovorieval: „Toto je náš svet, i keď je to vyhnanstvo. Nikto iný, okrem nás samých nám nepomôže. Musíme spraviť všetko pre to, aby sme sa tu cítili čo najlepšie...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.