V noci schádzam z diaľnice Matky Terezy, aby som prenocoval v meste Gostivar, vytvorenom pod albánsko-tureckým vplyvom. Ako Rakúšana ma privítajú priateľsky v Moteli Wien – jeho šéf pracoval v legendárnom viedenskom zábavnom parku Prater. Recepčný mi dáva na výber dve izby, jednu s vírivkou, druhú s použitým kondómom na podlahe. Putiku na prízemí Albánčan označuje ako „srbský spievajúci bar“. Premohla ma zvedavosť, a tak som sa usadil. Nechcem nikomu krivdiť, no dievačatá, ktoré sedia zoradené pred elektrickým organom, pokladám za prostitútky.
Jedna z nich zmizne kamsi do kútika za skupinkou mladých mužov. Ostatné dievčatá so záujmom pozorujú dianie, len ja zo svojho miesta nič nevidím. Ide ma roztrhnúť zvedavosťou, takže aj ja sa pozriem. No nerozumiem ničomu: žena tam stojí dokonale oblečená a spieva. Mesto bez Srbov, v ktorom prostitútky vyvreskujú balady pre albánskych chalanov? Viac sa nepýtam. Idem spať.
Republika Macedónsko je mladý národný štát, ktorý na jednej strane spochybňujú takmer všetci jeho susedia, a najmä Grécko blokuje vzhľadom na spor o názov akékoľvek prijatie Macedónska do medzinárodných organizácií. Na druhej strane uskutočňuje vládna strana Macedónska, ktorej názov VMRO-DPMNE zahŕňa slovko „revolučný“, vlastnoručnú politiku posilňovania identity. A tak sa hovorí o krajine juhoeurópskych hrdinov, ktorí sem prišli dávno pred príchodom Slovanov. Prezident „Macedónskeho svetového kongresu“ dokonca tvrdí, že vo svete žije oveľa viac Macedónčanov, než sa myslelo, aj väčšina Bulharov sú Macedónčania. Tohto Todora Petrova napokon dostanem k telefónu. Leží s chrípkou v posteli, pôsobí však milo. Jeho združenie vraj „zjednotilo Macedónčanov vo svete ako svetový parlament Macedónčanov z celého sveta“. Sľúbené odpovede na moje otázky však neprídu. V hlavnom meste stojí socha jazdca Alexandra Veľkého, vysoká 22 metrov. Vláda nazvala svoj veľký plán okrášľovania mesta „Skopje 2014“, a tak jedného pracovného dňa roku 2014 blúdim dočista vylešteným Skopje hľadajúc dobrého informátora.
Pri rieke Vardar stoja sochy významných Macedónčanov, albánsky Skanderberg, srbský kráľ, bulharský cár – armáda cínových vojačikov v nadživotnej veľkosti, medzi nespočetnými pouličnými lampami. Západniari si uťahujú z tohto „History-parku“, mňa však legendy Múzea macedónskeho boja oslovujú. Rovnako ako biely klasicizmus fasád. Rôzne tmavé kancelárske bloky sa obnovujú v duchu helénizmu. Len sa mi zdá podlé, že sochám hrdinských matiek dali také tučné chodidlá.
Informácie sa dozvedám až večer. „Práve zažívame vyvrcholenie nášho ‚Nation Building’,“ vysvetľuje mi do obleku nahodený šikovný chlapík, s ktorým hovorím v provizórnej straníckej centrále. Konečne vraj lákajú turistov do Skopje a ešte k tomu sa im darí ušetriť peniaze: Ministerstvo zahraničných vecí ročne zaplatilo jeden milión eur nájomného, teraz máme za päť miliónov eur vcelku reprezentatívnu stavbu.“
Ku koncu rozhovoru sotva chytám dych – z muža sa vykľuje štátny tajomník. V macedónskom štátnom aparáte zjavne nepracuje nikto nižšie než pod šéfovskou úrovňou.
Cestujem do veľkého Macedónska. Pri Amphopolis nedávno vykopali senzáciu, hrobku rodiny Alexandra Veľkého. Na gréckej diaľnici stále označujú Republiku Macedónsko ako „YU“. Nespočetní výletníci prúdia k miestu nálezu, dopravná polícia stráži vyvýšeninu celých 24 hodín. Mobilné toalety, televízny štáb. Podíde ku mne kameraman, z ktorého dosť razí: „Stredná Európa nemá žiadne dejiny, ste barbari.“ Inak sú tu iba zvedavci, či na hollywoodsky spôsob vyselektovaní urastení Gréci, ktorí v tento krásny deň stoja vo večernom vánku. Na Macedónsko, ktorému nepovedia inak než „Skopje“, majú len opovržlivé slová: „Také niečo neexistuje.“
Jedna z nich zmizne kamsi do kútika za skupinkou mladých mužov. Ostatné dievčatá so záujmom pozorujú dianie, len ja zo svojho miesta nič nevidím. Ide ma roztrhnúť zvedavosťou, takže aj ja sa pozriem. No nerozumiem ničomu: žena tam stojí dokonale oblečená a spieva. Mesto bez Srbov, v ktorom prostitútky vyvreskujú balady pre albánskych chalanov? Viac sa nepýtam. Idem spať.
Republika Macedónsko je mladý národný štát, ktorý na jednej strane spochybňujú takmer všetci jeho susedia, a najmä Grécko blokuje vzhľadom na spor o názov akékoľvek prijatie Macedónska do medzinárodných organizácií. Na druhej strane uskutočňuje vládna strana Macedónska, ktorej názov VMRO-DPMNE zahŕňa slovko „revolučný“, vlastnoručnú politiku posilňovania identity. A tak sa hovorí o krajine juhoeurópskych hrdinov, ktorí sem prišli dávno pred príchodom Slovanov. Prezident „Macedónskeho svetového kongresu“ dokonca tvrdí, že vo svete žije oveľa viac Macedónčanov, než sa myslelo, aj väčšina Bulharov sú Macedónčania. Tohto Todora Petrova napokon dostanem k telefónu. Leží s chrípkou v posteli, pôsobí však milo. Jeho združenie vraj „zjednotilo Macedónčanov vo svete ako svetový parlament Macedónčanov z celého sveta“. Sľúbené odpovede na moje otázky však neprídu. V hlavnom meste stojí socha jazdca Alexandra Veľkého, vysoká 22 metrov. Vláda nazvala svoj veľký plán okrášľovania mesta „Skopje 2014“, a tak jedného pracovného dňa roku 2014 blúdim dočista vylešteným Skopje hľadajúc dobrého informátora.
Pri rieke Vardar stoja sochy významných Macedónčanov, albánsky Skanderberg, srbský kráľ, bulharský cár – armáda cínových vojačikov v nadživotnej veľkosti, medzi nespočetnými pouličnými lampami. Západniari si uťahujú z tohto „History-parku“, mňa však legendy Múzea macedónskeho boja oslovujú. Rovnako ako biely klasicizmus fasád. Rôzne tmavé kancelárske bloky sa obnovujú v duchu helénizmu. Len sa mi zdá podlé, že sochám hrdinských matiek dali také tučné chodidlá.
Informácie sa dozvedám až večer. „Práve zažívame vyvrcholenie nášho ‚Nation Building’,“ vysvetľuje mi do obleku nahodený šikovný chlapík, s ktorým hovorím v provizórnej straníckej centrále. Konečne vraj lákajú turistov do Skopje a ešte k tomu sa im darí ušetriť peniaze: Ministerstvo zahraničných vecí ročne zaplatilo jeden milión eur nájomného, teraz máme za päť miliónov eur vcelku reprezentatívnu stavbu.“
Ku koncu rozhovoru sotva chytám dych – z muža sa vykľuje štátny tajomník. V macedónskom štátnom aparáte zjavne nepracuje nikto nižšie než pod šéfovskou úrovňou.
Cestujem do veľkého Macedónska. Pri Amphopolis nedávno vykopali senzáciu, hrobku rodiny Alexandra Veľkého. Na gréckej diaľnici stále označujú Republiku Macedónsko ako „YU“. Nespočetní výletníci prúdia k miestu nálezu, dopravná polícia stráži vyvýšeninu celých 24 hodín. Mobilné toalety, televízny štáb. Podíde ku mne kameraman, z ktorého dosť razí: „Stredná Európa nemá žiadne dejiny, ste barbari.“ Inak sú tu iba zvedavci, či na hollywoodsky spôsob vyselektovaní urastení Gréci, ktorí v tento krásny deň stoja vo večernom vánku. Na Macedónsko, ktorému nepovedia inak než „Skopje“, majú len opovržlivé slová: „Také niečo neexistuje.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.