.prečo vás zaujal scenár Rukojemníka?
Obsahom a aj preto, lebo jeho hlavnými aktérmi boli deti. Túžil som robiť detský film. Keď je dieťa pred kamerou šikovné, je autentickéjšie ako najlepší herec. Vždy som obdivoval českých filmárov, koľko toho pre deti urobili. Tie filmy som pozeral ako mladý, a teraz so svojimi deťmi znova. Nestarnú a stále majú zmysel. Okrem toho je dobré, aby deti spoznali minulosť svojich rodičov, starých rodičov a aspoň čosi o tom zvláštnom období strachu. Určite sa budú mať o čom spolu rozprávať.
.mali ste ambíciu priniesť mladému divákovi históriu, ktorú prežili ich rodičia a starí rodičia?
Poznanie minulosti je určite dobré aj pre prítomnosť. A ešte viac pre budúcnosť.
.ako ste vysvetľovali detským hercom reálie vtedajšieho života?
Pri nakrúcaní sa robí vždy konkrétna scéna. Vysvetlil som, o čo v nej ide, aké sú medzi nimi vzťahy, ako by mal prebehnúť konflikt. Napríklad scéna v kine. Sedíte v prítmí hľadiska a ona si na tvoju ruku položí svoju. Nevieš, či je to náhoda, či čo. Keď sa na ňu pozrieš, ona si ruku odtiahne. Po chvíli si na spoločné operadlo vyloží ruku ona. Tak skúsiš teraz dotyk ty, ale ona ucukne a ty ničomu nerozumieš. Načo sa ťa potom dotýkala? (Smiech.)
.takže takéto veci pochopili ľahko.
Vzťahy medzi deťmi sú, myslím, stále rovnaké. Každá trieda sa delí na menšie partičky. Viem to od svojich detí. V našom príbehu vystupuje napríklad chlapec, ktorý sa slabšie učí. Vlastne na polroku prepadá. Učiteľka vyzve deti, aby mu radšej pomohli a nevysmievali sa mu, lebo inak skončí v pomocnej škole. Chlapci, ktorí si hovoria „Čiernogardisti“, chcú, aby „Debil“, tak ho volajú, išiel do pomocnej školy hneď. Druhá partia detí okolo nášho Rukojemníka sa rozhodne doučovať ho. Dopadne to však zle. Debil na konci roku, celý šťastný, odchádza do pomocnej školy. V Pišťankovej poviedke to dopadlo až tak zle, že tie dobré deti ho nakoniec zbili, lebo prehrali stávku.
.deti sú kruté.
Aj deti chcú vyhrávať. (Smiech.) Možno im skôr išlo o stávku, ako o dobročinnosť.
.čo bolo skôr: Pišťankova kniha, alebo nápad natočiť film?
Paradoxne, kniha vznikla až po scenári.
.čiže najprv bol scenár?
Na počiatku boli Pišťankove poviedky. Išlo o krátke útvary spomienok z detstva, ako sám povedal. V režijnej explikácii, ktorá sa prikladá k žiadosti o vývoj na Audiovizuálny fond, som nešťastne napísal, že ide o „Pišťankov amarcord“. „Amarcord“ znamená v talianskom dialekte z okolia Rimini, odkiaľ pochádza Fellini, „spomínať si“. Producent to ešte nešťastnejšie spomenul na tlačovke v Prahe a novinárom viac nebolo treba. Vraj, ako môžem Rukojemníka prirovnávať k amarcordu? To by mi v živote nenapadlo. (Smiech.)
.takže na začiatku boli poviedky.
V tých poviedkach zbadal producent a scenárista Marián Urban príbeh. Peter Pišťanek súhlasil a hneď začali spolu písať prvú verziu scenára. Keď ju mali hotovú, prišli za mnou. Ja som sa bez váhania pripojil. Urban sa venoval, ako vyštudovaný dramaturg, celku, Peter dialógom a pridával ďalšie autentické príhody. Ja som im, ako prvý čitateľ, dával spätnú väzbu, rozprával svoje dojmy a pripomienky.
.keď vyšla kniha, film bol už hotový?
Trvá to dlho, kým sa nakrútený materiál zoradí, zostrihá, skomponuje hudba, vygrejduje obraz, zmixuje zvuk... Peter Pišťanek sa zatiaľ asi nudil, a tak za ten čas napísal knihu, ktorá však nekopíruje scenár. Je oveľa rozvrstvenejšia a prozaicky bohatšia.
.do akej miery je príbeh chlapca, ktorému emigrujú rodičia, ale komunistické úrady ho nechcú za nimi pustiť, pravdivý?
Peter mal takého spolužiaka. Jeho rodičia v polovici šesťdesiatych rokov dostali vízum na návštevu rodiny vo Viedni, ale syna museli nechať doma, ako rukojemníka. To tak vtedy súdruhovia robili. Rakúska rodina ich presvedčila, aby tam zostali, že dieťa vymôžu cez Červený kríž, že pomery sa za Chruščova a Kenedyho zlepšujú. Ale vlieklo sa to dlhé roky a nič. Chlapec vyrastal u starých rodičov. No ten autentický spolužiak nemal starého otca krčmára, to mal zas Peter Pišťanek. Filmový príbeh je zložený z viacerých motívov z pôvodných poviedok.
.toto je váš tretí film, ktorý sa tematicky týka komunistickej minulosti. Prečo?
Keby som bol scenárista, tak ma môžete považovať za úchyla. Toto nie je moja celoživotná téma. (Smiech.) Som režisér, ktorý prijíma ponuky. Keby mi niekto ponúkol dobrý príbeh zo súčasnosti, tak by som sa veľmi potešil. Takto som sprievodca minulosťou. (Smiech.)
.dalo by sa povedať, že ste nakrútili aj film o svojom detstve?
V tom čase som mal štrnásť. Pri nakrúcaní niektorých scén som mal pocit, akoby som sa stretol sám so sebou. Všetci tvorcovia sme do filmu vkladali svoju pamäť a kričali sme od radosti, keď sme sa zhodli, že to bolo presne takto.
.ako ste vyberali hercov? Napríklad Milanovi Lasicovi tá rola tak sedí, že skoro ani nemusí hrať...
Pretože on vie, čo je to filmové herectvo. Českí filmoví akademici to už ocenili nomináciou na Českého leva za najlepší mužský herecký výkon. Niektoré zábery s ním sme nemuseli ani opakovať. Scénu vo vlaku napríklad urobil na prvý raz. Kameraman Marek Diviš sa čudoval, že či si nenakrútime niečo do rezervy. Nebolo treba. Opakovať niektoré naozajstné momenty je nevkusné.
.rukojemník je trojgeneračný film, na ktorý chodia deti, rodičia aj starí rodičia. Točili ste ho aj s týmto zámerom?
Deom sa dnes ľahko popletie druhá svetová vojna s rokom 1968 a ten zas s rokom 1989. Pri nakrúcaní Muziky som zažil mladých chlapcov, ktorí hrali ruských vojakov. Obliekli sme ich do uniforiem a keď som im chcel vysvetliť, že nasledujúca scéna je o Rusoch, ktorí sem prišli na tankoch, oni, že jasné, druhá svetová vojna, veď babka hovorila, že nás prišli oslobodiť Rusi. Tak som ich musel sklamať, že toto sú už synovia tých „osloboditeľov“ a títo nás prišli okupovať. Verím, že starí otcovia a otcovia deťom všetko vysvetlia cez svoje príbehy oveľa pútavejšie ako dejepis. Príbehy a podobenstvá oslovia aj srdce.
.kritici vyčítajú mnohým českým a slovenským filmom, ktoré sa odohrávajú v časoch komunizmu, že sú podané príliš láskavo a že neodzrkadľujú tú šedivosť, ktorú sme vtedy prežívali.
Všetko určuje príbeh. Keď je videný optikou detí, tak sa hravosti a láskavosti nedá vyhnúť. Prečo aj. Sú filmy, ako napríklad Pouta, ktoré zachytávajú realitu natvrdo. Je to výborný film. Ale miesta je tu dosť aj na ďalšie uhly pohľadov. Bez nich by to bolo tendenčné.
.ale nechýba nám drsnejší film o našej minulosti?
Chýba. To by mal byť film z päťdesiatych rokov, tie roky boli šialené.
.aj nejaký film o normalizácii by bol dobrý.
Muzika sa o to pokúšala. Scenár Ondreja Šulaja podľa novely Petra Pišťanka celkom vynaliezavo zobrazil otočené hodnoty a devastáciu ľudí a vzťahov. Ale mal aj humor. Žiadnemu režimu sa nepodarí poraziť humor. Vznikal aj v koncentrákoch.
.v čase tohto rozhovoru ste medzi dvoma premiérami. V SND režírujete operetu Franza Lehára Zem úsmevov.
Najprv som sa zľakol, ale keď som si uvedomil, že je to už klasika, príbeh má presah a hudba strhujúca, neváhal som. Ďakujem SND za odvahu takto riskovať.
.aký to je zážitok?
Väčšinu života sa mocem po komorných, štúdiových scénach. Toto je pre mňa mega plátno. Šesťdesiat ľudí zbor, veľký symfonický orchester, štrnásť tanečníkov a asi dvadsať sólistov. Títo „operáci“ sú veľmi vytrvalí, disciplinovaní a tvrdí ľudia. Skúšali sme ráno a večer, medzitým stihli ešte spievať po celej Európe.
.nemali ste problém s hereckým výrazom operných spevákov?
Je to iné herectvo, také spevácke. Hovorí sa, že Pavarotti mal len tri gestá. Ľavou rukou, pravou rukou a potom oboma. (Smiech.) Pri speve sú majstri, no bez hudby sú ako nahí. Ale opera SND dnes oplýva skúsenými a všestrannými spevákmi.
.opereta je považovaná za ľahšiu múzu...
To je pravda, ale táto Lehárova vec má celkom silný príbeh. Viedenčanka sa zamiluje do čínskeho veľvyslanca, ktorého odvolajú do Číny. Otec jej hovorí, že Európa a Čína, to je ako nebo a peklo. Vtedy sa takéto prostoreké prirovnania hovorili, dnes by musel libretista slová vážiť. (Smiech)
.v seriáli České století ste hrali postavu Augustína Mariána Húsku, na ktorého sa teda príliš nepodobáte...
Pôvodne som mal hrať Dubčeka, ale to som odmietol. Nakoniec sme sa stretli s režisérom, ktorý sa začal smiať nad predstavou, že sa objavím na obrazovke a bude tam nápis Augustín Marián Húska. Počas natáčania som zistil, že všetci herci v tomto seriáli napodobňujú politikov Mečiara, Havla, Klausa, ale ja som toho Húsku nevedel napodobniť, ani neviem, čím bol taký výrazný. Všetci boli dobre vybraní. Keď som prišiel do vily Tugenhat, kde sa odohralo povestné delenie Československa, zľakol som sa, že asi ako odbornú spoluprácu zavolali samotného Mečiara. Našťastie, keď sa otočil, ten hrubý krk a vlasy na ježka patrili Marekovi Ťapákovi.
.v posledných rokoch bola slovenská kinematografia na vzostupe. Trvá to ešte?
Áno. Ten vzostup sa zhoduje so vznikom Audiovizuálneho fondu. Jeho činnosť sa, verím, stále sprehľadňuje, a stále je čo zlepšovať.
.fond je dnes kritizovaný aj za to, že veľké peniaze dostanú filmy, ktoré nezískajú ceny na festivaloch a ani na nich ľudia nechodia do kina. Malonákladové filmy úspešných režisérov na druhej strane nedostanú ani to málo, ktoré potrebujú. Ako to vidíte?
Je to subjektívne. Tí, čo nedostanú, sa cítia ukrivdení, tí, ktorí dostanú, je to málo. Dôverne poznám oba pocity. (Smiech.)
.ako by sa tento problém dal vyriešiť?
Je to ako v parlamente. Prijímajú sa zákony, ktoré treba vždy znovu a znovu novelizovať. Aj vo fonde sa cizelujú pravidlá odmeňovania, aby rozhodovanie nebolo subjektívne. Ale vedel by som, čo by sa mohlo zlepšiť. Minule som sa rozprával so produkčnou, ktorá sedáva v komisii dokumentárnych filmov a niekedy aj hraných. Dostane 300 eur za prečítanie 47 scenárov a vypracovanie analýz z hľadiska rozpočtov, čo je výkon najmenej na tri mesiace práce. Kvalitnému rozhodovaniu by prispelo kvalitnejšie odmeňovanie. Prvé komisie po Nežnej revolúcii to robili zadarmo. Bola to vec cti. Dnes je to 300 eur. Verím, že čoskoro nebudeme vravieť, čo by si od tej komisie za tie peniaze chcel.
.čo budete robiť po premiére Lehára?
Oddychovať a vo februári sa presuniem do druhej časti budovy SND a budem v Činohre režírovať Palárikovu hru Zmierenie. To bude tiež dobrodružstvo.
Juraj Nvota/
Narodil sa 1. marca 1954 v Bratislave. Je slovenský divadelný a filmový režisér a herec. V roku 1977 dokončil VŠMU, odbor divadelný režisér. Ako divadelný režisér vystriedal viacero scén. Začínal v trnavskom Divadle pre deti a mládež, neskôr pôsobil v Radošinskom naivnom divadle, Divadle SNP v Martine alebo v bratislavskej Astorke. Hosťuje aj v pražskom divadle Ypsilon. Ako filmový režisér je podpísaný pod celovečerné filmy Kruté radosti, Muzika, eŠteBák a Rukojemník, ktorý mal nedávno premiéru v slovenských kinách. Cez víkend mal v SND premiéru operety Franza Lehára Zem úsmevov. V rámci svojej hereckej kariéry debutoval v roku 1977 v Hanákovom filme Ružové sny. Dnes sa skôr venuje divadelnej a filmovej réžii.
Obsahom a aj preto, lebo jeho hlavnými aktérmi boli deti. Túžil som robiť detský film. Keď je dieťa pred kamerou šikovné, je autentickéjšie ako najlepší herec. Vždy som obdivoval českých filmárov, koľko toho pre deti urobili. Tie filmy som pozeral ako mladý, a teraz so svojimi deťmi znova. Nestarnú a stále majú zmysel. Okrem toho je dobré, aby deti spoznali minulosť svojich rodičov, starých rodičov a aspoň čosi o tom zvláštnom období strachu. Určite sa budú mať o čom spolu rozprávať.
.mali ste ambíciu priniesť mladému divákovi históriu, ktorú prežili ich rodičia a starí rodičia?
Poznanie minulosti je určite dobré aj pre prítomnosť. A ešte viac pre budúcnosť.
.ako ste vysvetľovali detským hercom reálie vtedajšieho života?
Pri nakrúcaní sa robí vždy konkrétna scéna. Vysvetlil som, o čo v nej ide, aké sú medzi nimi vzťahy, ako by mal prebehnúť konflikt. Napríklad scéna v kine. Sedíte v prítmí hľadiska a ona si na tvoju ruku položí svoju. Nevieš, či je to náhoda, či čo. Keď sa na ňu pozrieš, ona si ruku odtiahne. Po chvíli si na spoločné operadlo vyloží ruku ona. Tak skúsiš teraz dotyk ty, ale ona ucukne a ty ničomu nerozumieš. Načo sa ťa potom dotýkala? (Smiech.)
.takže takéto veci pochopili ľahko.
Vzťahy medzi deťmi sú, myslím, stále rovnaké. Každá trieda sa delí na menšie partičky. Viem to od svojich detí. V našom príbehu vystupuje napríklad chlapec, ktorý sa slabšie učí. Vlastne na polroku prepadá. Učiteľka vyzve deti, aby mu radšej pomohli a nevysmievali sa mu, lebo inak skončí v pomocnej škole. Chlapci, ktorí si hovoria „Čiernogardisti“, chcú, aby „Debil“, tak ho volajú, išiel do pomocnej školy hneď. Druhá partia detí okolo nášho Rukojemníka sa rozhodne doučovať ho. Dopadne to však zle. Debil na konci roku, celý šťastný, odchádza do pomocnej školy. V Pišťankovej poviedke to dopadlo až tak zle, že tie dobré deti ho nakoniec zbili, lebo prehrali stávku.
.deti sú kruté.
Aj deti chcú vyhrávať. (Smiech.) Možno im skôr išlo o stávku, ako o dobročinnosť.
.čo bolo skôr: Pišťankova kniha, alebo nápad natočiť film?
Paradoxne, kniha vznikla až po scenári.
.čiže najprv bol scenár?
Na počiatku boli Pišťankove poviedky. Išlo o krátke útvary spomienok z detstva, ako sám povedal. V režijnej explikácii, ktorá sa prikladá k žiadosti o vývoj na Audiovizuálny fond, som nešťastne napísal, že ide o „Pišťankov amarcord“. „Amarcord“ znamená v talianskom dialekte z okolia Rimini, odkiaľ pochádza Fellini, „spomínať si“. Producent to ešte nešťastnejšie spomenul na tlačovke v Prahe a novinárom viac nebolo treba. Vraj, ako môžem Rukojemníka prirovnávať k amarcordu? To by mi v živote nenapadlo. (Smiech.)
.takže na začiatku boli poviedky.
V tých poviedkach zbadal producent a scenárista Marián Urban príbeh. Peter Pišťanek súhlasil a hneď začali spolu písať prvú verziu scenára. Keď ju mali hotovú, prišli za mnou. Ja som sa bez váhania pripojil. Urban sa venoval, ako vyštudovaný dramaturg, celku, Peter dialógom a pridával ďalšie autentické príhody. Ja som im, ako prvý čitateľ, dával spätnú väzbu, rozprával svoje dojmy a pripomienky.
.keď vyšla kniha, film bol už hotový?
Trvá to dlho, kým sa nakrútený materiál zoradí, zostrihá, skomponuje hudba, vygrejduje obraz, zmixuje zvuk... Peter Pišťanek sa zatiaľ asi nudil, a tak za ten čas napísal knihu, ktorá však nekopíruje scenár. Je oveľa rozvrstvenejšia a prozaicky bohatšia.
.do akej miery je príbeh chlapca, ktorému emigrujú rodičia, ale komunistické úrady ho nechcú za nimi pustiť, pravdivý?
Peter mal takého spolužiaka. Jeho rodičia v polovici šesťdesiatych rokov dostali vízum na návštevu rodiny vo Viedni, ale syna museli nechať doma, ako rukojemníka. To tak vtedy súdruhovia robili. Rakúska rodina ich presvedčila, aby tam zostali, že dieťa vymôžu cez Červený kríž, že pomery sa za Chruščova a Kenedyho zlepšujú. Ale vlieklo sa to dlhé roky a nič. Chlapec vyrastal u starých rodičov. No ten autentický spolužiak nemal starého otca krčmára, to mal zas Peter Pišťanek. Filmový príbeh je zložený z viacerých motívov z pôvodných poviedok.
.toto je váš tretí film, ktorý sa tematicky týka komunistickej minulosti. Prečo?
Keby som bol scenárista, tak ma môžete považovať za úchyla. Toto nie je moja celoživotná téma. (Smiech.) Som režisér, ktorý prijíma ponuky. Keby mi niekto ponúkol dobrý príbeh zo súčasnosti, tak by som sa veľmi potešil. Takto som sprievodca minulosťou. (Smiech.)
.dalo by sa povedať, že ste nakrútili aj film o svojom detstve?
V tom čase som mal štrnásť. Pri nakrúcaní niektorých scén som mal pocit, akoby som sa stretol sám so sebou. Všetci tvorcovia sme do filmu vkladali svoju pamäť a kričali sme od radosti, keď sme sa zhodli, že to bolo presne takto.
.ako ste vyberali hercov? Napríklad Milanovi Lasicovi tá rola tak sedí, že skoro ani nemusí hrať...
Pretože on vie, čo je to filmové herectvo. Českí filmoví akademici to už ocenili nomináciou na Českého leva za najlepší mužský herecký výkon. Niektoré zábery s ním sme nemuseli ani opakovať. Scénu vo vlaku napríklad urobil na prvý raz. Kameraman Marek Diviš sa čudoval, že či si nenakrútime niečo do rezervy. Nebolo treba. Opakovať niektoré naozajstné momenty je nevkusné.
.rukojemník je trojgeneračný film, na ktorý chodia deti, rodičia aj starí rodičia. Točili ste ho aj s týmto zámerom?
Deom sa dnes ľahko popletie druhá svetová vojna s rokom 1968 a ten zas s rokom 1989. Pri nakrúcaní Muziky som zažil mladých chlapcov, ktorí hrali ruských vojakov. Obliekli sme ich do uniforiem a keď som im chcel vysvetliť, že nasledujúca scéna je o Rusoch, ktorí sem prišli na tankoch, oni, že jasné, druhá svetová vojna, veď babka hovorila, že nás prišli oslobodiť Rusi. Tak som ich musel sklamať, že toto sú už synovia tých „osloboditeľov“ a títo nás prišli okupovať. Verím, že starí otcovia a otcovia deťom všetko vysvetlia cez svoje príbehy oveľa pútavejšie ako dejepis. Príbehy a podobenstvá oslovia aj srdce.
.kritici vyčítajú mnohým českým a slovenským filmom, ktoré sa odohrávajú v časoch komunizmu, že sú podané príliš láskavo a že neodzrkadľujú tú šedivosť, ktorú sme vtedy prežívali.
Všetko určuje príbeh. Keď je videný optikou detí, tak sa hravosti a láskavosti nedá vyhnúť. Prečo aj. Sú filmy, ako napríklad Pouta, ktoré zachytávajú realitu natvrdo. Je to výborný film. Ale miesta je tu dosť aj na ďalšie uhly pohľadov. Bez nich by to bolo tendenčné.
.ale nechýba nám drsnejší film o našej minulosti?
Chýba. To by mal byť film z päťdesiatych rokov, tie roky boli šialené.
.aj nejaký film o normalizácii by bol dobrý.
Muzika sa o to pokúšala. Scenár Ondreja Šulaja podľa novely Petra Pišťanka celkom vynaliezavo zobrazil otočené hodnoty a devastáciu ľudí a vzťahov. Ale mal aj humor. Žiadnemu režimu sa nepodarí poraziť humor. Vznikal aj v koncentrákoch.
.v čase tohto rozhovoru ste medzi dvoma premiérami. V SND režírujete operetu Franza Lehára Zem úsmevov.
Najprv som sa zľakol, ale keď som si uvedomil, že je to už klasika, príbeh má presah a hudba strhujúca, neváhal som. Ďakujem SND za odvahu takto riskovať.
.aký to je zážitok?
Väčšinu života sa mocem po komorných, štúdiových scénach. Toto je pre mňa mega plátno. Šesťdesiat ľudí zbor, veľký symfonický orchester, štrnásť tanečníkov a asi dvadsať sólistov. Títo „operáci“ sú veľmi vytrvalí, disciplinovaní a tvrdí ľudia. Skúšali sme ráno a večer, medzitým stihli ešte spievať po celej Európe.
.nemali ste problém s hereckým výrazom operných spevákov?
Je to iné herectvo, také spevácke. Hovorí sa, že Pavarotti mal len tri gestá. Ľavou rukou, pravou rukou a potom oboma. (Smiech.) Pri speve sú majstri, no bez hudby sú ako nahí. Ale opera SND dnes oplýva skúsenými a všestrannými spevákmi.
.opereta je považovaná za ľahšiu múzu...
To je pravda, ale táto Lehárova vec má celkom silný príbeh. Viedenčanka sa zamiluje do čínskeho veľvyslanca, ktorého odvolajú do Číny. Otec jej hovorí, že Európa a Čína, to je ako nebo a peklo. Vtedy sa takéto prostoreké prirovnania hovorili, dnes by musel libretista slová vážiť. (Smiech)
.v seriáli České století ste hrali postavu Augustína Mariána Húsku, na ktorého sa teda príliš nepodobáte...
Pôvodne som mal hrať Dubčeka, ale to som odmietol. Nakoniec sme sa stretli s režisérom, ktorý sa začal smiať nad predstavou, že sa objavím na obrazovke a bude tam nápis Augustín Marián Húska. Počas natáčania som zistil, že všetci herci v tomto seriáli napodobňujú politikov Mečiara, Havla, Klausa, ale ja som toho Húsku nevedel napodobniť, ani neviem, čím bol taký výrazný. Všetci boli dobre vybraní. Keď som prišiel do vily Tugenhat, kde sa odohralo povestné delenie Československa, zľakol som sa, že asi ako odbornú spoluprácu zavolali samotného Mečiara. Našťastie, keď sa otočil, ten hrubý krk a vlasy na ježka patrili Marekovi Ťapákovi.
.v posledných rokoch bola slovenská kinematografia na vzostupe. Trvá to ešte?
Áno. Ten vzostup sa zhoduje so vznikom Audiovizuálneho fondu. Jeho činnosť sa, verím, stále sprehľadňuje, a stále je čo zlepšovať.
.fond je dnes kritizovaný aj za to, že veľké peniaze dostanú filmy, ktoré nezískajú ceny na festivaloch a ani na nich ľudia nechodia do kina. Malonákladové filmy úspešných režisérov na druhej strane nedostanú ani to málo, ktoré potrebujú. Ako to vidíte?
Je to subjektívne. Tí, čo nedostanú, sa cítia ukrivdení, tí, ktorí dostanú, je to málo. Dôverne poznám oba pocity. (Smiech.)
.ako by sa tento problém dal vyriešiť?
Je to ako v parlamente. Prijímajú sa zákony, ktoré treba vždy znovu a znovu novelizovať. Aj vo fonde sa cizelujú pravidlá odmeňovania, aby rozhodovanie nebolo subjektívne. Ale vedel by som, čo by sa mohlo zlepšiť. Minule som sa rozprával so produkčnou, ktorá sedáva v komisii dokumentárnych filmov a niekedy aj hraných. Dostane 300 eur za prečítanie 47 scenárov a vypracovanie analýz z hľadiska rozpočtov, čo je výkon najmenej na tri mesiace práce. Kvalitnému rozhodovaniu by prispelo kvalitnejšie odmeňovanie. Prvé komisie po Nežnej revolúcii to robili zadarmo. Bola to vec cti. Dnes je to 300 eur. Verím, že čoskoro nebudeme vravieť, čo by si od tej komisie za tie peniaze chcel.
.čo budete robiť po premiére Lehára?
Oddychovať a vo februári sa presuniem do druhej časti budovy SND a budem v Činohre režírovať Palárikovu hru Zmierenie. To bude tiež dobrodružstvo.
Juraj Nvota/
Narodil sa 1. marca 1954 v Bratislave. Je slovenský divadelný a filmový režisér a herec. V roku 1977 dokončil VŠMU, odbor divadelný režisér. Ako divadelný režisér vystriedal viacero scén. Začínal v trnavskom Divadle pre deti a mládež, neskôr pôsobil v Radošinskom naivnom divadle, Divadle SNP v Martine alebo v bratislavskej Astorke. Hosťuje aj v pražskom divadle Ypsilon. Ako filmový režisér je podpísaný pod celovečerné filmy Kruté radosti, Muzika, eŠteBák a Rukojemník, ktorý mal nedávno premiéru v slovenských kinách. Cez víkend mal v SND premiéru operety Franza Lehára Zem úsmevov. V rámci svojej hereckej kariéry debutoval v roku 1977 v Hanákovom filme Ružové sny. Dnes sa skôr venuje divadelnej a filmovej réžii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.