Na závažné, sebaspytujúce a kritické filmové zhodnotenie reality, vyjadrenie sa k včerajškom vzdialenejším či bližším, nie a nie nabrať dych. Chýba odvaha? Alebo sme fakt taký ľahtikársky národ, do vetra, nič moc, na okraji dobre je, romantické slniečko naše deti zohreje?
.rukojemníkova čudná mäkkosť
S krutosťami, ktoré sa odohrali v živote spoločností a v dejinách krajiny, je potrebné sa vyrovnať. Natvrdo, tvárou v tvár, s jednoznačne poukazujúcim ukazovákom, možno i viacznačne vztýčeným prostredníkom – na tie správne miesta, možno aj na seba. Keď to naozaj spravíme poctivo, môže sa k slovu dostať nadľahčený tón, pobavený, všeličo chápajúci (ale neospravedlňujúci) úsmev. Ak to príde skôr, pôsobí úsmev ako úškľabok znevažujúci ľudské nešťastie a zjemňujúci vinu. Takáto divácka chronológia vo mne funguje, uvedomila som si opäť raz, keď som videla najnovší film Juraja Nvotu Rukojemník, ktorý vznikal súčasne s rovnomenným románom Petra Pišťanka.
Súdiac podľa kníh Rivers of Babylon či Mladý Dônč, predpokladala som, nesprávne, že veď Pišťanek bude páliť od boku, fabulovať bez servítky, pestro, nemilosrdne... Lenže tá čudná mäkkosť filmového Rukojemníka je zahniezdená aj v románe. Je jasné, že sa treba v tejto chvíli oslobodiť od vlastných diváckych očakávaní, domnienok a predpokladov a po správnosti súdiť iba to, čo bolo ponúknuté.
Podľa autorskej poznámky, uverejnenej na záver knižného Rukojemníka, bola na počiatku producentova chuť spraviť rodinný film. Základným materiálom, z ktorého začal vyrastať scenár, sa stali útržky príbehov inšpirovaných spisovateľovým detstvom, prežitým neďaleko Bratislavy. Aj hlavný hrdina príbehu, osem-deväťročný Peter Achberger býva v oblasti, kde (nielen) v šesťdesiatych rokoch minulého storočia život tamojších obyvateľov meritórne ovplyvňovala blízkosť rieky (Moravy), rieky oddeľujúcej prehnitý kapitalizmus od prekvitajúceho socializmu. Len pár desiatok metrov široký pás medzi slobodou a totalitou. Pokusov o jeho prechod boli stovky, štyridsaťdva z nich sa skončilo tragicky, smrťou nádejného emigranta. Za zastrelenie narušiteľa štátnych hraníc dostávali pohraničníci odmenu v podobe dvojtýždňovej dovolenky.
.peter zo Starej Vsi
Stará Ves, dejisko príbehu, je z jednej strany obohnaná ostnatými drôtmi a život v nej výrazne ovplyvňuje neustála prítomnosť pohraničníkov. Chodia aj do miestnej krčmy, kde pivo čapuje a poldecáky nalieva Petrov dedo. Chlapca vychovávajú starí rodičia, hoci nie je sirota. Mama s otcom sú za drôtom, ich syna si vlasť ponechala najprv ako rukojemníka, neskôr začal predstavovať úlohu trestu uloženého hnusným zradcom. Nechcú socializmus, nebudú mať ani dieťa, a basta. A ak by, nebodaj, priveľmi naliehali na domáce úrady, tie šupnú Petríka pekne-krásne do detského domova. Takže: radšej poslúchajte, Achbergerovci, všetci, koľko vás je.
Peter trávi veľa času v škole. Z tehliarskej kolónie je do školy dlhá cesta. Deti ju podstupujú takmer deň čo deň. „Každé ráno ich, napchatých rožkami s maslom a bielou kávou, mamy vysotia do sychravého rána s aktovkami a vrecúškami na cvičky, a to radšej o niečo skôr než neskôr, aby náhodou nezmeškali vyučovanie.“ Petra chystá babka, čo sa zvykne so svojím mužom zhovárať po maďarsky, keď ide o tajné veci a Peter je nablízku. Popoludní sa behá po okolí s kamarátmi, raz sa rozkmotria, potom zas udobria, doučujú večne duchom neprítomného spolužiaka, zažívajú prvé záchvevy lásky, zbierajú angličáky, dostanú sa k pištoli, preháňajú sa na bicykloch, vrátia mačku panej z prízemia, zápasia na kvádroch slamy, kujú pikle o tuneli popod rieku, dohadujú si polnočné stretnutia pri tehelni, čítajú knihy, registrujú, a veru aj hodnotia správanie dospelých... Ale aj naozaj čoraz vážnejšie bojujú so znepriatelenou rovesníckou bandou, čiernogardistami, na ktorých čele stojí pyšný, rozmaznaný synátor hlavného veliteľa miestnych ochrancov štátnej hranice. Nikdy si neodpustí nijakú opovržlivú poznámku, neprepasie príležitosť niekoho ponížiť. A nad všetkým týmto ľudským hmýrením sa vznáša budovateľská nesloboda, koncom šesťdesiatych sa síce hmla uvoľní, ale príchod spriatelených armád privlečie nadlho hotovú spoločenskú pľušť.
.priveľa nostalgie
Rukojemník je poskladaný z drobných spomienkových čriepkov, mozaiku ako-tak drží pohromade ústredná línia týkajúca sa Petrovej budúcnosti. Všade sa vznáša duch nostalgie za detstvom. Na môj vkus trocha priveľmi nostalgický. A bezzubý. (V knihe je jeho prítomnosť ešte oveľa únavnejšia.) Veď aj tí hraničiari sú napokon len ľudia, aj rovní chlapi sa medzi nimi nájdu, väčšina je ich tam takých, a udavača potrestá osud, tak načo by sme si ruky špinili.
Každý režisér vie, že pracovať s detskými nehercami vôbec nie je jednoduché. Juraj Nvota mal pri výbere protagonistov detských postáv v Rukojemníkovi dobrý nos. Spolu s plejádou skvelých dospelákov (žiaria najmä Szidi Tobias a Milan Lasica) sú pravdepodobne tou najväčšou kvalitou filmu. A fascinujúce sú svojím spôsobom aj niektoré miesta, kde sa film odohráva, genius loci je v nich z jednej strany obohnaný ostnatými drôtmi.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa. Rukojemník (Slovensko, 2014). Scenár: Peter Pišťanek, Marian Urban. Réžia: Juraj Nvota: Kamera: Diviš Marek. Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská. Strih: Alojz Fišárek. Hrajú: Milan Lasica, Libuše Šafránková, Richard Labuda, Ondřej Vetchý, Miro Noga, Robo Roth, Alexander Bárta, Szidi Tobias, Slávka Halčáková, Ady Hajdu, Zita Furková, Jana Oľhová a ďalší.
.rukojemníkova čudná mäkkosť
S krutosťami, ktoré sa odohrali v živote spoločností a v dejinách krajiny, je potrebné sa vyrovnať. Natvrdo, tvárou v tvár, s jednoznačne poukazujúcim ukazovákom, možno i viacznačne vztýčeným prostredníkom – na tie správne miesta, možno aj na seba. Keď to naozaj spravíme poctivo, môže sa k slovu dostať nadľahčený tón, pobavený, všeličo chápajúci (ale neospravedlňujúci) úsmev. Ak to príde skôr, pôsobí úsmev ako úškľabok znevažujúci ľudské nešťastie a zjemňujúci vinu. Takáto divácka chronológia vo mne funguje, uvedomila som si opäť raz, keď som videla najnovší film Juraja Nvotu Rukojemník, ktorý vznikal súčasne s rovnomenným románom Petra Pišťanka.
Súdiac podľa kníh Rivers of Babylon či Mladý Dônč, predpokladala som, nesprávne, že veď Pišťanek bude páliť od boku, fabulovať bez servítky, pestro, nemilosrdne... Lenže tá čudná mäkkosť filmového Rukojemníka je zahniezdená aj v románe. Je jasné, že sa treba v tejto chvíli oslobodiť od vlastných diváckych očakávaní, domnienok a predpokladov a po správnosti súdiť iba to, čo bolo ponúknuté.
Podľa autorskej poznámky, uverejnenej na záver knižného Rukojemníka, bola na počiatku producentova chuť spraviť rodinný film. Základným materiálom, z ktorého začal vyrastať scenár, sa stali útržky príbehov inšpirovaných spisovateľovým detstvom, prežitým neďaleko Bratislavy. Aj hlavný hrdina príbehu, osem-deväťročný Peter Achberger býva v oblasti, kde (nielen) v šesťdesiatych rokoch minulého storočia život tamojších obyvateľov meritórne ovplyvňovala blízkosť rieky (Moravy), rieky oddeľujúcej prehnitý kapitalizmus od prekvitajúceho socializmu. Len pár desiatok metrov široký pás medzi slobodou a totalitou. Pokusov o jeho prechod boli stovky, štyridsaťdva z nich sa skončilo tragicky, smrťou nádejného emigranta. Za zastrelenie narušiteľa štátnych hraníc dostávali pohraničníci odmenu v podobe dvojtýždňovej dovolenky.
.peter zo Starej Vsi
Stará Ves, dejisko príbehu, je z jednej strany obohnaná ostnatými drôtmi a život v nej výrazne ovplyvňuje neustála prítomnosť pohraničníkov. Chodia aj do miestnej krčmy, kde pivo čapuje a poldecáky nalieva Petrov dedo. Chlapca vychovávajú starí rodičia, hoci nie je sirota. Mama s otcom sú za drôtom, ich syna si vlasť ponechala najprv ako rukojemníka, neskôr začal predstavovať úlohu trestu uloženého hnusným zradcom. Nechcú socializmus, nebudú mať ani dieťa, a basta. A ak by, nebodaj, priveľmi naliehali na domáce úrady, tie šupnú Petríka pekne-krásne do detského domova. Takže: radšej poslúchajte, Achbergerovci, všetci, koľko vás je.
Peter trávi veľa času v škole. Z tehliarskej kolónie je do školy dlhá cesta. Deti ju podstupujú takmer deň čo deň. „Každé ráno ich, napchatých rožkami s maslom a bielou kávou, mamy vysotia do sychravého rána s aktovkami a vrecúškami na cvičky, a to radšej o niečo skôr než neskôr, aby náhodou nezmeškali vyučovanie.“ Petra chystá babka, čo sa zvykne so svojím mužom zhovárať po maďarsky, keď ide o tajné veci a Peter je nablízku. Popoludní sa behá po okolí s kamarátmi, raz sa rozkmotria, potom zas udobria, doučujú večne duchom neprítomného spolužiaka, zažívajú prvé záchvevy lásky, zbierajú angličáky, dostanú sa k pištoli, preháňajú sa na bicykloch, vrátia mačku panej z prízemia, zápasia na kvádroch slamy, kujú pikle o tuneli popod rieku, dohadujú si polnočné stretnutia pri tehelni, čítajú knihy, registrujú, a veru aj hodnotia správanie dospelých... Ale aj naozaj čoraz vážnejšie bojujú so znepriatelenou rovesníckou bandou, čiernogardistami, na ktorých čele stojí pyšný, rozmaznaný synátor hlavného veliteľa miestnych ochrancov štátnej hranice. Nikdy si neodpustí nijakú opovržlivú poznámku, neprepasie príležitosť niekoho ponížiť. A nad všetkým týmto ľudským hmýrením sa vznáša budovateľská nesloboda, koncom šesťdesiatych sa síce hmla uvoľní, ale príchod spriatelených armád privlečie nadlho hotovú spoločenskú pľušť.
.priveľa nostalgie
Rukojemník je poskladaný z drobných spomienkových čriepkov, mozaiku ako-tak drží pohromade ústredná línia týkajúca sa Petrovej budúcnosti. Všade sa vznáša duch nostalgie za detstvom. Na môj vkus trocha priveľmi nostalgický. A bezzubý. (V knihe je jeho prítomnosť ešte oveľa únavnejšia.) Veď aj tí hraničiari sú napokon len ľudia, aj rovní chlapi sa medzi nimi nájdu, väčšina je ich tam takých, a udavača potrestá osud, tak načo by sme si ruky špinili.
Každý režisér vie, že pracovať s detskými nehercami vôbec nie je jednoduché. Juraj Nvota mal pri výbere protagonistov detských postáv v Rukojemníkovi dobrý nos. Spolu s plejádou skvelých dospelákov (žiaria najmä Szidi Tobias a Milan Lasica) sú pravdepodobne tou najväčšou kvalitou filmu. A fascinujúce sú svojím spôsobom aj niektoré miesta, kde sa film odohráva, genius loci je v nich z jednej strany obohnaný ostnatými drôtmi.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa. Rukojemník (Slovensko, 2014). Scenár: Peter Pišťanek, Marian Urban. Réžia: Juraj Nvota: Kamera: Diviš Marek. Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská. Strih: Alojz Fišárek. Hrajú: Milan Lasica, Libuše Šafránková, Richard Labuda, Ondřej Vetchý, Miro Noga, Robo Roth, Alexander Bárta, Szidi Tobias, Slávka Halčáková, Ady Hajdu, Zita Furková, Jana Oľhová a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.