Kedysi som sa aj ja podriaďoval spoločenskému tlaku a keď začalo pršať, začal som zhľadúvať dáždnik, nazývaný aj parazól. Nemal som odhad, takže vo veku desať rokov som sa na ulici v mrholení pasoval s obrovským čiernym dáždnikom, aký nosili starí chlapi na pohreby. Mal kožou obtiahnutú rukoväť v tvare háku, polmetrovú lesklú tyčku, niekoľko oceľových prútov, ktoré napínali plátno, pripomínajúce kupolu byzantského chrámu. Bol niekoľkokrát opravovaný a ťažký ako halapartňa. Vliekol som sa s ním do potravín a myslel som, že zdochnem. Vo vstupnej časti predajne sa sušili dáždniky kupujúcich. Občas do niektorého niekto kopol, alebo oň zakopol, dáždnik sa bezmocne prevrátil hore nôžkou a nalepili sa naň chlebové omrvinky a sivý prach. Potom som mal ešte jeden dáždnik, skladací, čínskej výroby. Začalo pršať. Kým som ho otvoril, bolo po daždi a ja som stál s nezmyselným nepodarkom ako zmoknutá sliepka. Odvtedy dáždniky nepoužívam. Kochám sa v daždi, moknem, vnímam kvapky ako mi stekajú po tvári a pozorujem ľudí, ktorí zápasia s mechanickými nedokonalosťami skladacích dáždnikov. Najhoršie sú na tom paničky s nákupmi. Obe ruky plné, cez plece kabelka, plus dáždnik, ktorý si striedavo prehadzujú z dlane do dlane a premýšľajú, ako ho dostať nad hlavu. Niekedy zaduje vietor a dáždniky prevráti, takže vyzerajú ako kométy. Občas niekto nájde odvahu, hodí dáždnik do koša, vykračuje si cez kaluže a vie, že toto je sloboda. Milí priatelia, život je príliš krátky na to, aby sme používali dáždniky a chránili sa pred tým, čo nám neubližuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.