Popcorn Jura Malíčka

The Interview si viac-menej sarkastickým spôsobom uťahuje zo šoubiznisu, ale najmä z Kim Čong-una, severokórejského diktátora, ktorý je vlastne na smiech tak či tak. Teda vlastne nie je, ako žiadny diktátor a tyran a zločinec, a tak ďalej. O to je ale dôležitejšie smiať sa im, vysmievať, zosmiešňovať ich. Lebo smiech oslobodzuje a preto ho akákoľvek čo i len potenciálna tyrania nemá príliš v láske. A čím viac jej prekáža, tým intenzívnejšie sa snaží vydesiť potenciálnych smejúcich sa. Toto je ten pochopiteľnejší dôvod, prečo The Interview v kinách neuvidíme. Hackeri zaútočili a sľubovali útočiť ešte viac, v ohrození by sa ocitli návštevníci kín, a tak ďalej.
To však neznamená, že The Interview sa nedá vidieť, len spôsob distribúcie sa zmenil – film bol uvedený online, za skromný poplatok si ho môže stiahnuť ktokoľvek. A ktokoľvek si ho pozrie, nestačí sa čudovať, čože tak veľmi komukoľvek na tom filme prekážalo, že sa rozhodol jeho normálnu distribúciu zhatiť. Lebo The Interview nie je žiadny filmový zázrak. Zopár fajn vtipov, zopár zbytočných, ale nič, čo by dokázalo otriasť akoukoľvek diktátorskou stoličkou.
Aj preto sa veľmi skoro objavili hlasy, že vlastne žiadna hrozba nejestvovala a všetko to bol len nehanebný marketingový trik, spôsob, ako predať film, čo by sa sám od seba nepredával.
Možné to je, všetko je možné, na ústrednom probléme sa tým však nič nemení. Aký je to problém? Nuž ten istý, ktorý naša civilizácia pocítila v minulých dňoch veľmi intenzívne. Problém slobody slova, respektíve, problém vzťahu slobody a zodpovednosti. Z čoho si vlastne možno beztrestne robiť žarty? Neviem, ale keď sa začneme báť žartovať, bude neskoro, aby sme to zistili.