Aliancia za rodinu pripravila pre referendum otázku, ktorá znie takto: Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania? Tá otázka znie nástojčivo a môže vzbudzovať dojem, že naše deti sa už teraz v školách učia napríklad to, ako si užívať svoju sexualitu bez toho, aby sa báli predčasného tehotenstva. Tak to síce celkom nie je, ale je tá otázka z referenda úplne mimo a úplne bezvýznamná?
Na slovenských školách sa sexuálna výchova ako samostatný predmet nevyučuje. Existuje iba prierezová nadpredmetová téma, ktorá sa prelína viacerými predmetmi, a nazýva sa Výchova k manželstvu a rodičovstvu. V rámci nej by si mali žiaci postupne „uvedomovať a osvojiť svoju pohlavnú rolu so zreteľom na spoločensko-mravné normy vzájomného správania“. Žiaci by mali byť vedení aj k tomu, aby si v dospelosti založili rodinu, mali vlastné deti a tie s láskou vychovávali. Takisto by im základná škola mala formovať postoje k bezpečnému správaniu vo vzťahu k zdraviu, špeciálne aj v otázkach prevencie AIDS. Väčšina škôl si na tieto zdravotnícke témy prizýva do školy lekárov. Dnes sú nastavené a naformulované učebné osnovy pre základné školy tak, že deti by sa mali dozvedieť napríklad to, že sexualita je prirodzeným prejavom ľudského jedinca, ale aj prejavom kultúrnosti a kultivovanosti osobnosti človeka. S tým, ako sa dnes táto téma učí na našich základných školách, nemá žiadny problém ani Aliancia za rodinu. „Je to v poriadku,“ hovorí Anton Chromík, hovorca Aliancie. Drobné výhrady má iba k niektorým invazívnym otázkam, ktoré sa v etickej výchove týkajú napríklad tém rodovej rovnosti. Kvôli nim by však referendum nevypisovali.
Obhajcovia referenda opodstatnenosť tretej referendovej otázky odôvodňujú najmä tým, čo sa deje v školách v západnej Európe, kde sa sexuálnej výchove venujú intenzívnejšie a rodičia, ktorí s týmto trendom nesúhlasia, majú vážny problém ovplyvniť to, čo škola v tejto oblasti má deti učiť. Toho sa organizátori referenda naozaj obávajú.
Tlak na posilnenie a zmenu vyučovania sexuálnej výchovy v školách je aj u nás. Tento tlak vyvíja mimovládny sektor, predovšetkým Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ktorá pripravila alternatívnu metodiku na tento predmet a vyškoľuje aj tých učiteľov či aktivistov, ktorí majú o presadzovanie tejto témy záujem. V ich alternatívnej sexuálnej výchove sa už zdôrazňujú aj iné veci: budovanie sexuálnej identity, vzťah k vlastnému telu, právo na informácie v oblasti sexuality, spoľahlivosť antikoncepčných metód, sexuálne minority, orgazmus ako príjemný zážitok, masturbácia ako súčasť sexuality človeka či vhodnosť použitia prezervatívu v kombinácii so spermicídnym gélom.
No táto alternatívna sexuálna výchova nie je súčasťou štátnych vzdelávacích programov a keby ju školy prevzali, museli by o tom informovať rodičov a tí by museli dať aj svoj súhlas.
.ako to vidia školy
Ján Horecký je riaditeľom Spojenej školy sv. Františka v Bratislave a zároveň stojí na čele Združenia katolíckych škôl na Slovensku. Tlak na zmenu vyučovania otázok, ktoré sa týkajú manželstva, rodičovstva či sexuálnej výchovy cítia dnes podľa jeho slov školy najmä z mimovládneho sektora a z ministerstva zahraničných vecí.. „Deje sa to prostredníctvom pripravovanej Stratégie ľudských práv, ktorú zastrešuje ministerstvo zahraničných vecí,“ hovorí Ján Horecký a pripomína, že nová stratégia ľudských práv sa bude presadzovať najmä cez školstvo.
V pripravovanom dokumente Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv SR sa spomína aj sexuálna výchova. A je v nej prezentovaná ako ľudské právo dieťaťa na informácie v oblasti sexuality, ktoré mu nemôžu odopierať ani škola, ani rodičia. Ján Horecký predpokladá, že po prijatí takéhoto dokumentu dôjde k nevhodnej sexualizácii výchovy a vzdelávania detí od raného detstva. Preto vidí v tej podobe stratégie, aká je teraz na stole, reálnu hrozbu.
Ján Horecký bol však prekvapený aj v momente, keď počul od pracovníka Štátneho pedagogického ústavu, že školy majú žiakom predstaviť všetky štýly života, aby si mohli vybrať. „To je rezignácia na ideál,“ hovorí Ján Horecký, ktorý odmieta to, aby sme dieťaťu nezadefinovali ideál a nenaučili ho rozpoznávať lepšie a horšie modely života. „Máme deti učiť, ako si majú užívať sexualitu a že majú dávať pozor len na to, aby partner so sexom súhlasil a aby sme obaja vedeli o rizikách?“ Pripomína aj to, že učitelia, ktorí majú učiť výchovu k manželstvu či rodičovstvu sa – aj pod vplyvom médií – obávajú, aby nepôsobili ako skostnatení, staromódni, a tak naskočia na rôzne témy, za ktorými však môže byť aj ideológia či postoje, s ktorými rodičia nesúhlasia. Ani informovaný súhlas, ktorý školy od rodičov na takéto aktivity žiadajú, nie je riešením. Často ide iba o formalitu, ktorá chráni školu, ale rodič často netuší, aký súhlas podpisuje.
.enormný tlak
Silný tlak z mimovládneho sektora, ktorý chce dostať do škôl svoju agendu, dnes pociťujú všetky školy. Cirkevné školy majú vďaka príslušnosti k cirkvi v sebe zakódovaný istý kompas, ktorý ich naviguje, čo do školy pustiť a čo nie. Inak sú na tom štátne školy, kde často musí rozhodovať zdravý rozum riaditeľa či učiteľa. „Ten tlak z mimovládneho sektora je naozaj enormný,“ hovorí riaditeľka základnej školy v Lamači a zároveň šéfka Združenia samosprávnych škôl Slovenska Alena Petáková. „Denne mám na stole tri-štyri ponuky. A máme aj zlé skúsenosti.“ Niektoré ponuky, najmä tie týkajúce sa výchovných koncertov či dopravnej výchovy, sú skôr komerčné, ale potom sú aj témy, pri ktorých už ide aj o názorové či postojové témy. Najväčší tlak, ale aj pochybnosti sa týkajú environmentálnej a multikultúrnej výchovy. „My nepoznáme pozadie tých organizácií – a nemáme možnosť to skúmať. Niektoré ponuky odmietame preto, že ich programy nie sú vhodné pre deti, ale niekedy je pre nás ťažké dopredu to posúdiť,“ hovorí Alena Petáková. Veľa ponúk na témy sexuálnej výchovy či prevencie AIDS teraz nedostáva, ale nevylučuje, že ak bude módnou témou sexuálna výchova, pribúdať bude aj ponúk z tejto oblasti. „Naše združenie žiadalo ministerstvo už dávnejšie, aby tieto programy mimovládnych organizácií posudzovalo ono a dávalo na svojej stránke odporúčania, čo môže ísť do škôl,“ pripomína Alena Petáková. To sa však nestalo a stále je len na školách, ako posúdia ponuky na rôzne besedy, súťaže či workshopy pre svojich žiakov. Ide pritom o veľkú zodpovednosť (pred časom ponúkala školám napríklad program proti drogám organizácia, za ktorou boli scientológovia). Je preto pravdepodobné, že sa školy začnú vyhýbať ponukám z mimovládneho sektora a zabezpečovať si všetko samy. Alena Petáková pripomína, že aj v oblasti sexuálnej výchovy sa im osvedčuje, keď do školy pozvú lekára a ten sa s deťmi o týchto veciach porozpráva otvorenejšie, ako to dokážu učitelia. Tento model sa im osvedčil a nevidí dôvod, aby ho menili.
.zlatá stredná?
Rešpektovaný odborník a vydavateľ Dobrej školy Vladimír Burjan má pri pohľade na referendovú otázku týkajúcu sa škôl zmiešané pocity. Ak by bolo referendum úspešné a požiadavka rodičov by sa naozaj premietla do školského zákona, bol by to pre školu veľmi nebezpečný precedens, že rodičia môžu ovplyvňovať obsah vzdelávania. Zničujúci môže byť vtedy, keď sa rodičia začnú domáhať práva „nezúčastniť sa na vyučovaní, ak nesúhlasia s jeho obsahom“ pri takých témach ako EÚ, NATO, slovenský štát, Slovenské národné povstanie, dianie na Ukrajine či na Blízkom východe, homeopatia, vegetariánstvo alebo geneticky modifikované potraviny. Čo keď sa nejaký rodič ohradí proti tomu, že fyzikár tvrdí jeho dieťaťu, že mikrovlnné rúry nám neškodia?“ Ale Vladimír Burjan vidí v referendovej otázke trend, ktorý netreba podceňovať: Doba, keď škola sama autoritatívne, bez akejkoľvek dohody s rodičmi a žiakmi, určovala obsah vzdelávania, je nenávratne preč. „Možno očakávať, že okruh ‚problematických´ tém sa bude postupne rozširovať a výhrad rodičov bude pribúdať. Tento proces môže byť pre školu ozdravný, ale aj zničujúci. Všetko bude závisieť od konkrétnych požiadaviek rôznych záujmových skupín, ale aj od toho, ako s nimi bude škola komunikovať. Osobovať si bezvýhradný patent na rozum a odvolávať sa na formálnu autoritu štátneho vzdelávacieho systému či na názor nejakých expertov už v dnešnej dobe nebude priechodné,“ myslí si Vladimír Burjan. „Na druhej strane, akceptovanie každej jednej požiadavky od akejkoľvek skupiny aktivistov by tiež viedlo k rozkladu školského systému. Nájsť príslovečnú zlatú strednú cestu bude jednou z veľkých výziev pre vedenie rezortu.“
Udržať v školách v oblasti sexuálnej výchovy zlatú strednú cestu, teda téme partnerských vzťahov i sexuality sa nevyhýbať, ale ani neučiť deti užívať si svoju sexualitu iba s použitím správnych bezpečnostných prostriedkov – to nevylučuje napríklad špecifické vzdelávacie podujatia. Napríklad v školách s veľkou skupinou Rómov, ktoré začínajú so sexuálnym životom oveľa skôr a nemajú informácie z rodiny, treba určite iný druh sexuálnej výchovy ako v školách, kde absolútna väčšina trinásť-štrnásťročných dievčat ešte spáva len so svojimi plyšákmi a kde majú vďaka rodinnému prostrediu nastavený celkom iný ideál lásky či partnerstva.
Na slovenských školách sa sexuálna výchova ako samostatný predmet nevyučuje. Existuje iba prierezová nadpredmetová téma, ktorá sa prelína viacerými predmetmi, a nazýva sa Výchova k manželstvu a rodičovstvu. V rámci nej by si mali žiaci postupne „uvedomovať a osvojiť svoju pohlavnú rolu so zreteľom na spoločensko-mravné normy vzájomného správania“. Žiaci by mali byť vedení aj k tomu, aby si v dospelosti založili rodinu, mali vlastné deti a tie s láskou vychovávali. Takisto by im základná škola mala formovať postoje k bezpečnému správaniu vo vzťahu k zdraviu, špeciálne aj v otázkach prevencie AIDS. Väčšina škôl si na tieto zdravotnícke témy prizýva do školy lekárov. Dnes sú nastavené a naformulované učebné osnovy pre základné školy tak, že deti by sa mali dozvedieť napríklad to, že sexualita je prirodzeným prejavom ľudského jedinca, ale aj prejavom kultúrnosti a kultivovanosti osobnosti človeka. S tým, ako sa dnes táto téma učí na našich základných školách, nemá žiadny problém ani Aliancia za rodinu. „Je to v poriadku,“ hovorí Anton Chromík, hovorca Aliancie. Drobné výhrady má iba k niektorým invazívnym otázkam, ktoré sa v etickej výchove týkajú napríklad tém rodovej rovnosti. Kvôli nim by však referendum nevypisovali.
Obhajcovia referenda opodstatnenosť tretej referendovej otázky odôvodňujú najmä tým, čo sa deje v školách v západnej Európe, kde sa sexuálnej výchove venujú intenzívnejšie a rodičia, ktorí s týmto trendom nesúhlasia, majú vážny problém ovplyvniť to, čo škola v tejto oblasti má deti učiť. Toho sa organizátori referenda naozaj obávajú.
Tlak na posilnenie a zmenu vyučovania sexuálnej výchovy v školách je aj u nás. Tento tlak vyvíja mimovládny sektor, predovšetkým Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ktorá pripravila alternatívnu metodiku na tento predmet a vyškoľuje aj tých učiteľov či aktivistov, ktorí majú o presadzovanie tejto témy záujem. V ich alternatívnej sexuálnej výchove sa už zdôrazňujú aj iné veci: budovanie sexuálnej identity, vzťah k vlastnému telu, právo na informácie v oblasti sexuality, spoľahlivosť antikoncepčných metód, sexuálne minority, orgazmus ako príjemný zážitok, masturbácia ako súčasť sexuality človeka či vhodnosť použitia prezervatívu v kombinácii so spermicídnym gélom.
No táto alternatívna sexuálna výchova nie je súčasťou štátnych vzdelávacích programov a keby ju školy prevzali, museli by o tom informovať rodičov a tí by museli dať aj svoj súhlas.
.ako to vidia školy
Ján Horecký je riaditeľom Spojenej školy sv. Františka v Bratislave a zároveň stojí na čele Združenia katolíckych škôl na Slovensku. Tlak na zmenu vyučovania otázok, ktoré sa týkajú manželstva, rodičovstva či sexuálnej výchovy cítia dnes podľa jeho slov školy najmä z mimovládneho sektora a z ministerstva zahraničných vecí.. „Deje sa to prostredníctvom pripravovanej Stratégie ľudských práv, ktorú zastrešuje ministerstvo zahraničných vecí,“ hovorí Ján Horecký a pripomína, že nová stratégia ľudských práv sa bude presadzovať najmä cez školstvo.
V pripravovanom dokumente Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv SR sa spomína aj sexuálna výchova. A je v nej prezentovaná ako ľudské právo dieťaťa na informácie v oblasti sexuality, ktoré mu nemôžu odopierať ani škola, ani rodičia. Ján Horecký predpokladá, že po prijatí takéhoto dokumentu dôjde k nevhodnej sexualizácii výchovy a vzdelávania detí od raného detstva. Preto vidí v tej podobe stratégie, aká je teraz na stole, reálnu hrozbu.
Ján Horecký bol však prekvapený aj v momente, keď počul od pracovníka Štátneho pedagogického ústavu, že školy majú žiakom predstaviť všetky štýly života, aby si mohli vybrať. „To je rezignácia na ideál,“ hovorí Ján Horecký, ktorý odmieta to, aby sme dieťaťu nezadefinovali ideál a nenaučili ho rozpoznávať lepšie a horšie modely života. „Máme deti učiť, ako si majú užívať sexualitu a že majú dávať pozor len na to, aby partner so sexom súhlasil a aby sme obaja vedeli o rizikách?“ Pripomína aj to, že učitelia, ktorí majú učiť výchovu k manželstvu či rodičovstvu sa – aj pod vplyvom médií – obávajú, aby nepôsobili ako skostnatení, staromódni, a tak naskočia na rôzne témy, za ktorými však môže byť aj ideológia či postoje, s ktorými rodičia nesúhlasia. Ani informovaný súhlas, ktorý školy od rodičov na takéto aktivity žiadajú, nie je riešením. Často ide iba o formalitu, ktorá chráni školu, ale rodič často netuší, aký súhlas podpisuje.
.enormný tlak
Silný tlak z mimovládneho sektora, ktorý chce dostať do škôl svoju agendu, dnes pociťujú všetky školy. Cirkevné školy majú vďaka príslušnosti k cirkvi v sebe zakódovaný istý kompas, ktorý ich naviguje, čo do školy pustiť a čo nie. Inak sú na tom štátne školy, kde často musí rozhodovať zdravý rozum riaditeľa či učiteľa. „Ten tlak z mimovládneho sektora je naozaj enormný,“ hovorí riaditeľka základnej školy v Lamači a zároveň šéfka Združenia samosprávnych škôl Slovenska Alena Petáková. „Denne mám na stole tri-štyri ponuky. A máme aj zlé skúsenosti.“ Niektoré ponuky, najmä tie týkajúce sa výchovných koncertov či dopravnej výchovy, sú skôr komerčné, ale potom sú aj témy, pri ktorých už ide aj o názorové či postojové témy. Najväčší tlak, ale aj pochybnosti sa týkajú environmentálnej a multikultúrnej výchovy. „My nepoznáme pozadie tých organizácií – a nemáme možnosť to skúmať. Niektoré ponuky odmietame preto, že ich programy nie sú vhodné pre deti, ale niekedy je pre nás ťažké dopredu to posúdiť,“ hovorí Alena Petáková. Veľa ponúk na témy sexuálnej výchovy či prevencie AIDS teraz nedostáva, ale nevylučuje, že ak bude módnou témou sexuálna výchova, pribúdať bude aj ponúk z tejto oblasti. „Naše združenie žiadalo ministerstvo už dávnejšie, aby tieto programy mimovládnych organizácií posudzovalo ono a dávalo na svojej stránke odporúčania, čo môže ísť do škôl,“ pripomína Alena Petáková. To sa však nestalo a stále je len na školách, ako posúdia ponuky na rôzne besedy, súťaže či workshopy pre svojich žiakov. Ide pritom o veľkú zodpovednosť (pred časom ponúkala školám napríklad program proti drogám organizácia, za ktorou boli scientológovia). Je preto pravdepodobné, že sa školy začnú vyhýbať ponukám z mimovládneho sektora a zabezpečovať si všetko samy. Alena Petáková pripomína, že aj v oblasti sexuálnej výchovy sa im osvedčuje, keď do školy pozvú lekára a ten sa s deťmi o týchto veciach porozpráva otvorenejšie, ako to dokážu učitelia. Tento model sa im osvedčil a nevidí dôvod, aby ho menili.
.zlatá stredná?
Rešpektovaný odborník a vydavateľ Dobrej školy Vladimír Burjan má pri pohľade na referendovú otázku týkajúcu sa škôl zmiešané pocity. Ak by bolo referendum úspešné a požiadavka rodičov by sa naozaj premietla do školského zákona, bol by to pre školu veľmi nebezpečný precedens, že rodičia môžu ovplyvňovať obsah vzdelávania. Zničujúci môže byť vtedy, keď sa rodičia začnú domáhať práva „nezúčastniť sa na vyučovaní, ak nesúhlasia s jeho obsahom“ pri takých témach ako EÚ, NATO, slovenský štát, Slovenské národné povstanie, dianie na Ukrajine či na Blízkom východe, homeopatia, vegetariánstvo alebo geneticky modifikované potraviny. Čo keď sa nejaký rodič ohradí proti tomu, že fyzikár tvrdí jeho dieťaťu, že mikrovlnné rúry nám neškodia?“ Ale Vladimír Burjan vidí v referendovej otázke trend, ktorý netreba podceňovať: Doba, keď škola sama autoritatívne, bez akejkoľvek dohody s rodičmi a žiakmi, určovala obsah vzdelávania, je nenávratne preč. „Možno očakávať, že okruh ‚problematických´ tém sa bude postupne rozširovať a výhrad rodičov bude pribúdať. Tento proces môže byť pre školu ozdravný, ale aj zničujúci. Všetko bude závisieť od konkrétnych požiadaviek rôznych záujmových skupín, ale aj od toho, ako s nimi bude škola komunikovať. Osobovať si bezvýhradný patent na rozum a odvolávať sa na formálnu autoritu štátneho vzdelávacieho systému či na názor nejakých expertov už v dnešnej dobe nebude priechodné,“ myslí si Vladimír Burjan. „Na druhej strane, akceptovanie každej jednej požiadavky od akejkoľvek skupiny aktivistov by tiež viedlo k rozkladu školského systému. Nájsť príslovečnú zlatú strednú cestu bude jednou z veľkých výziev pre vedenie rezortu.“
Udržať v školách v oblasti sexuálnej výchovy zlatú strednú cestu, teda téme partnerských vzťahov i sexuality sa nevyhýbať, ale ani neučiť deti užívať si svoju sexualitu iba s použitím správnych bezpečnostných prostriedkov – to nevylučuje napríklad špecifické vzdelávacie podujatia. Napríklad v školách s veľkou skupinou Rómov, ktoré začínajú so sexuálnym životom oveľa skôr a nemajú informácie z rodiny, treba určite iný druh sexuálnej výchovy ako v školách, kde absolútna väčšina trinásť-štrnásťročných dievčat ešte spáva len so svojimi plyšákmi a kde majú vďaka rodinnému prostrediu nastavený celkom iný ideál lásky či partnerstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.