Lenže, čo sú výsledky, ktoré sa od vedcov očakávajú a ako k nim vedci prichádzajú? A čo ak sú, nedajbože, aj mylné? Kto by bol dnes ochotný platiť vedcom za to, že výsledok, ku ktorému dospejú, sa môže neskôr ukázať ako omyl? Avšak nazdávať sa, že dnes sme to práve my, kto sa už chýb nedopúšťame, by bolo jasným znakom pseudovedeckej nafúkanosti. Našťastie sú pre nás dejiny vedy mementom, ktoré nám účinne pripomína našu tendenciu upadať do omylov.
.keď vedcom svitne
Immanuel Kant hovorí v súvislosti s vedeckými objavmi o tom, že vedcom vtedy „svitlo“ (ging ein Licht auf). Lenže „svitnúť“ nie je to isté, čo obyčajné „dostať nápad“. Kadečo nám zíde na myseľ, niekedy máme až nadmieru nápadov, no nie každému z nás „svitne“, čiže nie každý pochopí. Pozrime sa, čo o tom v skutočnosti píše Kant v Predslove k druhému vydaniu Kritiky čistého rozumu: „Keď Galilei nechal kotúľať sa gule po naklonenej rovine tiažou, ktorú si sám zvolil, alebo keď Toricelli nechal vzduch niesť určitú váhu, ktorú si vopred predstavil ako známu váhu vodného stĺpca, alebo keď Stahl ešte neskôr premieňal kovy na calx a ten zasa na kovy, všetkým prírodovedcom svitlo. Pochopili, že rozum chápe len to, čo sám podľa vlastného návrhu vytvorí...“ Nápady sa zrodili v hlavách Galileiho, Toricelliho či Stahla, no tí, ktorí zrazu čosi významné pochopili, boli „všetci prírodovedci“.
Citát je zaujímavý z viacerých dôvodov. Zámerne som doň vložil latinské calx (v nemčine Kalk), a nie slová, ktorými sa tento výraz nie celkom vhodne prekladá: vápnik či vápenec. Stahl bol popularizátor flogistónovej teórie, ktorú dnes celkom jednoznačne považujeme za vedecký omyl. Podľa tejto teórie sa zvyšková zhorenina, ktorá ostane po tom, čo sa z horiaceho telesa uvoľní všetok flogistón (pomyselná látka, ktorá spôsobuje horenie), nazýva calx (z gréckeho χάλιξ – kamienok, štrk – vápnik sa tu zdá prisilné slovo). No už samotná flogistónová teória je dobrým príkladom nápadu, ktorý sa ukázal ako chybný. A predsa aj tento omyl tvorí súčasť dejín vedy a ako sme videli u Kanta, aj on podnietil prírodovedcov k tomu, aby pochopili, že si svoje predmety musia vytvoriť sami podľa vlastných teoretických projektov, že veda už nie je iba naivným pozorovaním prírody, ale aj syntézou nových vedeckých predmetov, ktoré sa vo voľnej prírode nenachádzajú a ktoré prirodzene ani nijako inak nemožno vidieť, hoci ich možno považovať za racionálne, teda možno ich chápať.
Takže tu máme dočinenia s príkladom vedeckého omylu. Avšak to, čo sa zvykne od vedy očakávať, sú zaručene správne výsledky. S chybami sa ani len nepočíta. Možno však od vedca očakávať tak ako od úradníka, že svoju prácu vykoná efektívne a spoľahlivo (čiže bezchybne)? Tak by vyzeral model vedca-úradníka, bezchybného riešiteľa úloh, ktoré sa mu určia, aby ich rýchlo, lacno a spoľahlivo vybavil.
.veda bez zaváhaní? Ilúzia!
Veda bez chýb je iba iluzórna, zidealizovaná veda. Sú azda všetky výsledky, ktoré vyprodukovali naše vedecké inštitúcie za posledné roky, bezchybné a spoľahlivé odpovede na pálčivé otázky? Cesty dejín vied nikdy nevedú len cez zaručené pravdy, ale sú vystlané aj omylmi a nezdarmi. Aj tie však patria k vede a aj do nich vedci neraz investujú svoje životy a peniaze. Mohli vari vo svojej dobe Becher či Stahl a ich súčasníci vedieť, že sa mýlia? Bolo treba vyše jedno storočie na to, aby Lavoisier dokázal, že flogistóny boli omylom. A odkiaľ by mal dnes niekto s istotou tvrdiť, že sa už viac v našich „výsledkoch“ nemôžeme mýliť? Jedna vec je snažiť sa omyly čo najviac eliminovať, iná vec je nechcieť mať s nimi nič spoločné. Tá druhá je neľudská.
Veda si vyžaduje aj určitú dávku váhania, neschopnosti povedať jasne, ako sa to naozaj s neznámymi vecami má, pretože vedcovi chýbajú potrebné dôvody. Občas príde s niečím objavným, ale váhanie ostáva. Je to asi tak, ako keď Galileimu zišlo na um, že by sa vesmír dal poznávať o čosi lepšie, ak sa naň dívame cez perspicillum. Francúzsky filozof vedy Alexandre Koyré nás upozorňuje, že v tom čase nebolo jasné, či toto perspicillum fungovalo ako „nebeský mikroskop“, alebo ako „teleskop“. Ľudia 17. storočia cezeň síce zrazu videli na oblohe viac objektov než kedykoľvek predtým, no za ten svet nedokázali povedať, či to, že tie objekty doteraz nevideli voľným okom, spôsobovalo to, že sú primalé (a „nebeský mikroskop“ nám ich zväčší), alebo že sú priveľmi vzdialené (a nebeský teleskop nás k ním priblíži). Koyré dodáva, že to bolo z filozofických, a nie vedeckých dôvodov, prečo si vtedy ľudia zvolili druhú možnosť, ktorá si ešte musela na svoje vedecké zdôvodnenie trochu počkať.
Vedecké výsledky neprodukujeme preto, aby boli oceňované. Vedecké výsledky sa oceňujú preto, lebo niekto považuje prácu vedcov za významnú. Ocenenie má byť motiváciou produkovať nové výsledky, hoci aj s rizikom, že sa výsledok časom ukáže ako omyl. No kto nevníma zmysel a podobu postupov vedeckej práce a to, ako sa veda utvára, ten v skutočnosti netúži po vedeckých výsledkoch, ale len po ich ocenení, po ich sláve, po ich prestíži – len vtedy má preňho veda zmysel, lebo zrazu „to vynáša“. Takýto človek bude opakovane hovoriť o „špičkových vedcoch“, no nepočíta so špičkovými neúspechmi. Z dejín poznáme množstvo prípadov, keď správna odpoveď na položené otázky neprišla z kruhov tých najprominentnejších vedcov, ale od menej známych mužov a žien, ktorí pracovali v ústraní. Ak sa občas niekto presadí v celosvetovom meradle, potom je to nepochybne aj ocenením tých, ktorí vytvorili podmienky (pracovné, sociálne, technické či finančné) na to, aby mohol vedec takýto výsledok dosiahnuť. Fatálne sa však bude mýliť ten, kto vedcom prírodných či humanitných odborov, pracujúcim v ústraní, stúpa na krk len preto, lebo o ich „finančne nákladnej“ práci nikde nepočuť, lebo ich tichým výkonom vôbec nerozumie.
Anton Vydra/
Narodil sa v roku 1978 vo Svidníku, vysokoškolské štúdium filozofie absolvoval na Trnavskej univerzite, kde dnes pôsobí. Venuje sa akademickému písaniu, dejinám filozofie a francúzskej filozofii vedy. Je šéfredaktorom ročenky The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology a redaktorom internetového časopisu pre humanitné vedy Ostium. Je autorom učebnice Akademické písanie: Ako vzniká filozofický text (2010) a monografie Gaston Bachelard a filozofia pohľadu (2012). V súčasnosti pripravuje preklad knihy Georgesa Canguilhema Ideológia a racionalita v dejinách vied o živote. Je ženatý, má dve deti, žije v Trnave.
.keď vedcom svitne
Immanuel Kant hovorí v súvislosti s vedeckými objavmi o tom, že vedcom vtedy „svitlo“ (ging ein Licht auf). Lenže „svitnúť“ nie je to isté, čo obyčajné „dostať nápad“. Kadečo nám zíde na myseľ, niekedy máme až nadmieru nápadov, no nie každému z nás „svitne“, čiže nie každý pochopí. Pozrime sa, čo o tom v skutočnosti píše Kant v Predslove k druhému vydaniu Kritiky čistého rozumu: „Keď Galilei nechal kotúľať sa gule po naklonenej rovine tiažou, ktorú si sám zvolil, alebo keď Toricelli nechal vzduch niesť určitú váhu, ktorú si vopred predstavil ako známu váhu vodného stĺpca, alebo keď Stahl ešte neskôr premieňal kovy na calx a ten zasa na kovy, všetkým prírodovedcom svitlo. Pochopili, že rozum chápe len to, čo sám podľa vlastného návrhu vytvorí...“ Nápady sa zrodili v hlavách Galileiho, Toricelliho či Stahla, no tí, ktorí zrazu čosi významné pochopili, boli „všetci prírodovedci“.
Citát je zaujímavý z viacerých dôvodov. Zámerne som doň vložil latinské calx (v nemčine Kalk), a nie slová, ktorými sa tento výraz nie celkom vhodne prekladá: vápnik či vápenec. Stahl bol popularizátor flogistónovej teórie, ktorú dnes celkom jednoznačne považujeme za vedecký omyl. Podľa tejto teórie sa zvyšková zhorenina, ktorá ostane po tom, čo sa z horiaceho telesa uvoľní všetok flogistón (pomyselná látka, ktorá spôsobuje horenie), nazýva calx (z gréckeho χάλιξ – kamienok, štrk – vápnik sa tu zdá prisilné slovo). No už samotná flogistónová teória je dobrým príkladom nápadu, ktorý sa ukázal ako chybný. A predsa aj tento omyl tvorí súčasť dejín vedy a ako sme videli u Kanta, aj on podnietil prírodovedcov k tomu, aby pochopili, že si svoje predmety musia vytvoriť sami podľa vlastných teoretických projektov, že veda už nie je iba naivným pozorovaním prírody, ale aj syntézou nových vedeckých predmetov, ktoré sa vo voľnej prírode nenachádzajú a ktoré prirodzene ani nijako inak nemožno vidieť, hoci ich možno považovať za racionálne, teda možno ich chápať.
Takže tu máme dočinenia s príkladom vedeckého omylu. Avšak to, čo sa zvykne od vedy očakávať, sú zaručene správne výsledky. S chybami sa ani len nepočíta. Možno však od vedca očakávať tak ako od úradníka, že svoju prácu vykoná efektívne a spoľahlivo (čiže bezchybne)? Tak by vyzeral model vedca-úradníka, bezchybného riešiteľa úloh, ktoré sa mu určia, aby ich rýchlo, lacno a spoľahlivo vybavil.
.veda bez zaváhaní? Ilúzia!
Veda bez chýb je iba iluzórna, zidealizovaná veda. Sú azda všetky výsledky, ktoré vyprodukovali naše vedecké inštitúcie za posledné roky, bezchybné a spoľahlivé odpovede na pálčivé otázky? Cesty dejín vied nikdy nevedú len cez zaručené pravdy, ale sú vystlané aj omylmi a nezdarmi. Aj tie však patria k vede a aj do nich vedci neraz investujú svoje životy a peniaze. Mohli vari vo svojej dobe Becher či Stahl a ich súčasníci vedieť, že sa mýlia? Bolo treba vyše jedno storočie na to, aby Lavoisier dokázal, že flogistóny boli omylom. A odkiaľ by mal dnes niekto s istotou tvrdiť, že sa už viac v našich „výsledkoch“ nemôžeme mýliť? Jedna vec je snažiť sa omyly čo najviac eliminovať, iná vec je nechcieť mať s nimi nič spoločné. Tá druhá je neľudská.
Veda si vyžaduje aj určitú dávku váhania, neschopnosti povedať jasne, ako sa to naozaj s neznámymi vecami má, pretože vedcovi chýbajú potrebné dôvody. Občas príde s niečím objavným, ale váhanie ostáva. Je to asi tak, ako keď Galileimu zišlo na um, že by sa vesmír dal poznávať o čosi lepšie, ak sa naň dívame cez perspicillum. Francúzsky filozof vedy Alexandre Koyré nás upozorňuje, že v tom čase nebolo jasné, či toto perspicillum fungovalo ako „nebeský mikroskop“, alebo ako „teleskop“. Ľudia 17. storočia cezeň síce zrazu videli na oblohe viac objektov než kedykoľvek predtým, no za ten svet nedokázali povedať, či to, že tie objekty doteraz nevideli voľným okom, spôsobovalo to, že sú primalé (a „nebeský mikroskop“ nám ich zväčší), alebo že sú priveľmi vzdialené (a nebeský teleskop nás k ním priblíži). Koyré dodáva, že to bolo z filozofických, a nie vedeckých dôvodov, prečo si vtedy ľudia zvolili druhú možnosť, ktorá si ešte musela na svoje vedecké zdôvodnenie trochu počkať.
Vedecké výsledky neprodukujeme preto, aby boli oceňované. Vedecké výsledky sa oceňujú preto, lebo niekto považuje prácu vedcov za významnú. Ocenenie má byť motiváciou produkovať nové výsledky, hoci aj s rizikom, že sa výsledok časom ukáže ako omyl. No kto nevníma zmysel a podobu postupov vedeckej práce a to, ako sa veda utvára, ten v skutočnosti netúži po vedeckých výsledkoch, ale len po ich ocenení, po ich sláve, po ich prestíži – len vtedy má preňho veda zmysel, lebo zrazu „to vynáša“. Takýto človek bude opakovane hovoriť o „špičkových vedcoch“, no nepočíta so špičkovými neúspechmi. Z dejín poznáme množstvo prípadov, keď správna odpoveď na položené otázky neprišla z kruhov tých najprominentnejších vedcov, ale od menej známych mužov a žien, ktorí pracovali v ústraní. Ak sa občas niekto presadí v celosvetovom meradle, potom je to nepochybne aj ocenením tých, ktorí vytvorili podmienky (pracovné, sociálne, technické či finančné) na to, aby mohol vedec takýto výsledok dosiahnuť. Fatálne sa však bude mýliť ten, kto vedcom prírodných či humanitných odborov, pracujúcim v ústraní, stúpa na krk len preto, lebo o ich „finančne nákladnej“ práci nikde nepočuť, lebo ich tichým výkonom vôbec nerozumie.
Anton Vydra/
Narodil sa v roku 1978 vo Svidníku, vysokoškolské štúdium filozofie absolvoval na Trnavskej univerzite, kde dnes pôsobí. Venuje sa akademickému písaniu, dejinám filozofie a francúzskej filozofii vedy. Je šéfredaktorom ročenky The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology a redaktorom internetového časopisu pre humanitné vedy Ostium. Je autorom učebnice Akademické písanie: Ako vzniká filozofický text (2010) a monografie Gaston Bachelard a filozofia pohľadu (2012). V súčasnosti pripravuje preklad knihy Georgesa Canguilhema Ideológia a racionalita v dejinách vied o živote. Je ženatý, má dve deti, žije v Trnave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.