Tu je úryvok. Sudca: „Viem po bosniansky, obžalovaný sa teda môže hájiť vo svojej materčine.“ Obžalovaný: „Vašej otázke nerozumiem.“ Sudca: „Ale veď ste sa na mňa práve obrátili v plynulej srbčine.“ Obžalovaný: „To nie je srbčina.“ Sudca: „A obhajca ovláda bosniansky jazyk?“ Obhajca: „Nie.“ Sudca: „Prečo ste potom prevzali obhajobu?“ Obhajca: „Toľko zase rozumiem.“ Sudca: „Môžeme viesť tento proces po anglicky, keďže obe strany uviedli, že hovoria po anglicky?“ Obžalovaný: „To nejde.“ Sudca: „Ako ste mohli rozumieť tejto otázke?“ Obžalovaný: „Preložil mi ju obhajca.“
Povedal som si, že tohto obžalovaného musím vyhľadať.
V Sandžaku – so 430-tisíc obyvateľmi, z ktorých polovicu tvoria moslimskí Bosniaci – som sa zastavil už minulú zimu. Môj zlatisto jagavý Mercedes 190, rok výroby 1992, má na Balkáne mnohých bratov. Všimol som si, že sa mi to stáva vždy v moslimských oblastiach; prechádzam sa a zrazu mnou mykne – som vari šiši, čo tu robí moje auto, zaparkoval som ho predsa úplne inde.
V bujnejúcom hlavnom meste Novi Pazar mi padol do oka istý typ budov: viacposchodové obytné domy z neomietnutých červených tehál, na prízemí jeden až päť metrov vysoká sála so skleneným priečelím, pričom tieto priestory bývajú často prázdne. Akoby ich najskôr postavili a až potom rozmýšľali, či tam spraviť obchod s nábytkom, autopríslušenstvom alebo stavebným materiálom. Až dovtedy tam bude stáť vo výkladoch rodinný autiak.
A tak som moje moslimské auto zas nasmeroval do Sandžaku. Opäť muezín, biele minarety, salam alejkum v Islamskom inštitúte. Lokálne noviny nazývajú Novi Pazar „Bruselom Balkánu“: „Obaja lídri balkánskych moslimov, bosniansky Reis a kosovský Mufti, sa mohli stretnúť len v Novom Pazare.“
Ale Sandžak vždy slúžil ako závora: v rokoch 1878 – 1908, keď to bola ešte Osmanmi spravovaná provincia, tu smelo umiestniť svoje jednotky Rakúsko-Uhorsko – aby tak zabránilo zjednoteniu Srbska s Čiernou horou.
V dedinách ako Duga Poljana je každý druhý dom kaviarňou. Nedá sa tu robiť nič iné, než sedieť okolo voľne stojacich kozubov a kávičkovať, to všetko na úrovni, ktorá rozširuje vaše horizonty. Až by som výskal nad tunajším koloritom, keby som v mestách Sandžaku nevidel príklady iného, už nie európskeho islamu: tu a tam mladé ženy v štýle iránskej provincie alebo mladých mužov s blízkovýchodnými bradami.
Keby mi tento pohľad nezovrel hrdlo, rád by som im pošepol: „Nepripadá vám toto prezlečenie sprosté – veď ste predsa všetci Jugoši!“
V peknom mestečku Prijepolje rýchlo nachádzam dom obžalovaného. Jeho otec, nostalgický vyznávač Juhoslávie v červenej športovej košeli, vládne jednej viackrídlovej budove; prenajaté priestory tu majú dve z mnohých špeciálnych politických strán v Sandžaku. Z večného kávičkovania prichádza domov jeho syn. Pozrime ho, svalnatý obor, určite nie pravidelný účastník modlitieb v mešite, hovorí bezchybnou srbčinou. Keď sa ho vypytujem na typické bosnianske slovo, musí mu vypomáhať otec, so starými orientálnymi slovami pre „stenu“ a „tanier“. Synovi už nič z toho nezíde na um.
Syn rozpráva, že v súdnom procese ide síce len o maximálny trest 30 eur za manéver pri predbiehaní, ale hrozili mu odobratím vodičského preukazu. Tak prišiel na trik s bosniančinou: „V celom Srbsku totiž niet žiadneho registrovaného súdneho tlmočníka pre srbčinu-bosniančinu.“ Musí vydržať do marca, potom bude trest premlčaný. Zaškerí sa. A čo chce teda Sandžak, pýtam sa, nezávislosť? Otec mávne rukou. Syn sa opäť zaškerí: „No, autonómiu naozaj potrebujem.“
Povedal som si, že tohto obžalovaného musím vyhľadať.
V Sandžaku – so 430-tisíc obyvateľmi, z ktorých polovicu tvoria moslimskí Bosniaci – som sa zastavil už minulú zimu. Môj zlatisto jagavý Mercedes 190, rok výroby 1992, má na Balkáne mnohých bratov. Všimol som si, že sa mi to stáva vždy v moslimských oblastiach; prechádzam sa a zrazu mnou mykne – som vari šiši, čo tu robí moje auto, zaparkoval som ho predsa úplne inde.
V bujnejúcom hlavnom meste Novi Pazar mi padol do oka istý typ budov: viacposchodové obytné domy z neomietnutých červených tehál, na prízemí jeden až päť metrov vysoká sála so skleneným priečelím, pričom tieto priestory bývajú často prázdne. Akoby ich najskôr postavili a až potom rozmýšľali, či tam spraviť obchod s nábytkom, autopríslušenstvom alebo stavebným materiálom. Až dovtedy tam bude stáť vo výkladoch rodinný autiak.
A tak som moje moslimské auto zas nasmeroval do Sandžaku. Opäť muezín, biele minarety, salam alejkum v Islamskom inštitúte. Lokálne noviny nazývajú Novi Pazar „Bruselom Balkánu“: „Obaja lídri balkánskych moslimov, bosniansky Reis a kosovský Mufti, sa mohli stretnúť len v Novom Pazare.“
Ale Sandžak vždy slúžil ako závora: v rokoch 1878 – 1908, keď to bola ešte Osmanmi spravovaná provincia, tu smelo umiestniť svoje jednotky Rakúsko-Uhorsko – aby tak zabránilo zjednoteniu Srbska s Čiernou horou.
V dedinách ako Duga Poljana je každý druhý dom kaviarňou. Nedá sa tu robiť nič iné, než sedieť okolo voľne stojacich kozubov a kávičkovať, to všetko na úrovni, ktorá rozširuje vaše horizonty. Až by som výskal nad tunajším koloritom, keby som v mestách Sandžaku nevidel príklady iného, už nie európskeho islamu: tu a tam mladé ženy v štýle iránskej provincie alebo mladých mužov s blízkovýchodnými bradami.
Keby mi tento pohľad nezovrel hrdlo, rád by som im pošepol: „Nepripadá vám toto prezlečenie sprosté – veď ste predsa všetci Jugoši!“
V peknom mestečku Prijepolje rýchlo nachádzam dom obžalovaného. Jeho otec, nostalgický vyznávač Juhoslávie v červenej športovej košeli, vládne jednej viackrídlovej budove; prenajaté priestory tu majú dve z mnohých špeciálnych politických strán v Sandžaku. Z večného kávičkovania prichádza domov jeho syn. Pozrime ho, svalnatý obor, určite nie pravidelný účastník modlitieb v mešite, hovorí bezchybnou srbčinou. Keď sa ho vypytujem na typické bosnianske slovo, musí mu vypomáhať otec, so starými orientálnymi slovami pre „stenu“ a „tanier“. Synovi už nič z toho nezíde na um.
Syn rozpráva, že v súdnom procese ide síce len o maximálny trest 30 eur za manéver pri predbiehaní, ale hrozili mu odobratím vodičského preukazu. Tak prišiel na trik s bosniančinou: „V celom Srbsku totiž niet žiadneho registrovaného súdneho tlmočníka pre srbčinu-bosniančinu.“ Musí vydržať do marca, potom bude trest premlčaný. Zaškerí sa. A čo chce teda Sandžak, pýtam sa, nezávislosť? Otec mávne rukou. Syn sa opäť zaškerí: „No, autonómiu naozaj potrebujem.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.