V treťom okamihu začne frustrovaný svet hovoriť. Lebo svet je ako uvravená veľryba. Nechce, aby nad ním ostalo zavesené ticho, rozprestierajúce sa nad vraždou. Chce hovorom prehlušiť prvotný okamih hrôzy. Karikaturisti sa v mediálnom huku stanú odvážnymi hrdinami, pred ktorých odvahou sa treba skloniť alebo blasfemikmi, urážajúcimi náboženské symboly. Ešte stále sú síce jedni Charlie Hebdo, ale druhí už hovoria, prečo nie sú Charlie Hebdo a tretí sú už Mohamed. Ešte včera všetci mysleli na mŕtvych, dnes už myslia aj na náklad časopisu. Taká je próza života, cvála na parkúre každodennosti ako kôň bez jazdca. Jedni hovoria, že islam do nášho sveta patrí, ale islamisti nie, druhým chýba rešpekt voči islamu, tretí šíria strach z islamizácie Európy a al-Káida vyzýva v Jemene moslimov na ďalšie útoky osamelých vlkov na Západe. Džihádisti vedú svätú vojnu proti dekadencii západného sveta a nepriateľom odrezávajú hlavy, západná civilizácia vedie nekonečnú vojnu proti teroru. A všetci sa prekrikujú, lebo už poznajú silu mediálnych obrazov sveta, hlasy vo vzduchu sa zrážajú, nikto nikoho nepočúva. Frustrácia plodí frustráciu.
Žijeme vo frustrovanom svete. Frustrácia sa spája s napätím, hnevom, sklamaním. Je pre ňu typická bezmocnosť, odsúdenie na čakanie, nečinnosť. Pritom náš organizmus je pripravený bojovať. Ale naráža na stenu. Na problém, ktorý nevieme riešiť, reagujeme agresivitou. Pokúšame sa „rozbiť stenu“. Nadávame na príčinu nášho hnevu, na celý svet, na seba. Ale predovšetkým na druhých. Verbálna agresia sa mení na fyzické násilie, zabíjanie, vraždenie, vojnu. Taká je špirála frustrácie.
Pegida je jednou z odpovedí na frustráciu. Napája sa z rozčarovania občanov, zo straty dôvery v možnosť zmeny. Spája v sebe hnev na všetko možné, protestuje proti islamizácii, proti lžimédiám, proti odcudzeniu politiky. Proti vlastnej frustrácii z neúspechu a z nenaplneného života. Sú to všetko pokojamilovní občania, to len za ich chrbtami vytiahli do boja starí známi extrémisti. Starý nacionalizmus a antisemitizmus zmutoval na nenávisť voči imigrantom. Na rozdiel od starého extrémizmu, ktorý v nich videl židoboľševikov, vníma nový extrémizmus Rusov ako spojencov v boji proti Amerike, ktorý je pre všetkých frustrovaných nepriateľov slobody Ríšou zla. Konšpiratívne teórie sa stávajú vítanou formou vysvetľovania vlastných neúspechov, hoci likvidujú zdravý rozum. Oprávnené protesty a dobre mienené referendá sa menia na nástroje podomieľania parlamentnej demokracie. Sú to nové témy a nástroje, ale staré ciele.
Slušní ľudia chodia mierumilovne na demonštrácie a dožadujú sa priamej demokracie, zrušenia kvóra v referende a znižovania veku voličov, ale nebadane sa menia na masu a potravu pre extrémistov. To je neodvratný proces, a kto si myslí, že tentoraz to bude iné, hlboko sa mýli. Frustrácia plodí frustráciu a stáva sa dobrou potravou pre budúcich vrahov, lebo to, čo patrí na perifériu spoločnosti, presúva do jej stredu.
Keď sa zrazia jednotlivé frustrácie, ktoré majú odlišný pôvod a úplné iné ciele, lebo raz je to ruská frustrácia zo zneuznania, druhý raz islamistická frustrácia zo Západu a tretí raz západný strach z islamizácie, vedie to neodvratne ku konfliktom a k násiliu. V konečnom dôsledku nakoniec neprehľadná situácia spojí všetky frustrácie do jedného zauzleného, do seba zakliesneného násilia. Z tejto špirály frustrácie, násilia a smrti sa dá zísť jediným spôsobom. Vykázať extrémizmus tam, kam patrí – na perifériu spoločnosti. Spraviť z neho výnimku. Ináč sa stane extrémizmus normou a slušnosť výnimkou.
Žijeme vo frustrovanom svete. Frustrácia sa spája s napätím, hnevom, sklamaním. Je pre ňu typická bezmocnosť, odsúdenie na čakanie, nečinnosť. Pritom náš organizmus je pripravený bojovať. Ale naráža na stenu. Na problém, ktorý nevieme riešiť, reagujeme agresivitou. Pokúšame sa „rozbiť stenu“. Nadávame na príčinu nášho hnevu, na celý svet, na seba. Ale predovšetkým na druhých. Verbálna agresia sa mení na fyzické násilie, zabíjanie, vraždenie, vojnu. Taká je špirála frustrácie.
Pegida je jednou z odpovedí na frustráciu. Napája sa z rozčarovania občanov, zo straty dôvery v možnosť zmeny. Spája v sebe hnev na všetko možné, protestuje proti islamizácii, proti lžimédiám, proti odcudzeniu politiky. Proti vlastnej frustrácii z neúspechu a z nenaplneného života. Sú to všetko pokojamilovní občania, to len za ich chrbtami vytiahli do boja starí známi extrémisti. Starý nacionalizmus a antisemitizmus zmutoval na nenávisť voči imigrantom. Na rozdiel od starého extrémizmu, ktorý v nich videl židoboľševikov, vníma nový extrémizmus Rusov ako spojencov v boji proti Amerike, ktorý je pre všetkých frustrovaných nepriateľov slobody Ríšou zla. Konšpiratívne teórie sa stávajú vítanou formou vysvetľovania vlastných neúspechov, hoci likvidujú zdravý rozum. Oprávnené protesty a dobre mienené referendá sa menia na nástroje podomieľania parlamentnej demokracie. Sú to nové témy a nástroje, ale staré ciele.
Slušní ľudia chodia mierumilovne na demonštrácie a dožadujú sa priamej demokracie, zrušenia kvóra v referende a znižovania veku voličov, ale nebadane sa menia na masu a potravu pre extrémistov. To je neodvratný proces, a kto si myslí, že tentoraz to bude iné, hlboko sa mýli. Frustrácia plodí frustráciu a stáva sa dobrou potravou pre budúcich vrahov, lebo to, čo patrí na perifériu spoločnosti, presúva do jej stredu.
Keď sa zrazia jednotlivé frustrácie, ktoré majú odlišný pôvod a úplné iné ciele, lebo raz je to ruská frustrácia zo zneuznania, druhý raz islamistická frustrácia zo Západu a tretí raz západný strach z islamizácie, vedie to neodvratne ku konfliktom a k násiliu. V konečnom dôsledku nakoniec neprehľadná situácia spojí všetky frustrácie do jedného zauzleného, do seba zakliesneného násilia. Z tejto špirály frustrácie, násilia a smrti sa dá zísť jediným spôsobom. Vykázať extrémizmus tam, kam patrí – na perifériu spoločnosti. Spraviť z neho výnimku. Ináč sa stane extrémizmus normou a slušnosť výnimkou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.