Dějiny ošklivosti

„Filozofovia a umelci nám v každom storočí zanechali definíciu krásy; vďaka ich svedectvu tak môžeme rekonštruovať dejiny estetických ideí naprieč storočiami,“ píše v úvode knihy jej zostavovateľ. Inak to však bolo so škaredosťou – tá bývala väčšinou definovaná len ako protiklad krásy a nikto sa jej príliš nevenoval: škaredé zostávalo dlhý čas skôr nepomenované. V Dějinách ošklivosti postupuje taliansky spisovateľ a semiológ Umberto Eco podobne ako v staršom zväzku Dějiny krásy: vo viac-menej chronologickom poradí nás oboznamuje s úlohou škaredosti v antike, v stredoveku, v ktorom nastala priam explózia abnormalít a nevzhľadností, aj v renesancii, síce uvoľnenejšej, ale popierajúcej škaredosť. Niežeby úvodné state nudili, ale zaujímavejšie sú skôr kapitoly s neveľmi pôvabnými názvami, ako Ženská škaredosť medzi antikou a barokom, Physica Curiosa či Tiesnivé, v ktorých autori predstavujú – na príkladoch citátov z estetickej, historickej či teologickej literatúry, na reprodukciách sôch, obrazov, komiksov, ale aj filmových záberov – ono škaredé skôr tematicky. Monštrá, upíry, Marilyn Manson, Jean Paul Sartre, Antikrist, skupina Kiss, najškaredší pes na svete, politické propagačné pohľadnice, náboženský gýč... tvoria fascinujúcu mozaiku, ktorá však nakoniec nespeje k nejakému jednoznačnému záveru. Je to pochopiteľné – škaredosť je rozmanitejšia ako krása a nemá svoje ideály, ku ktorým by sa dalo približovať. Jediné, čo sa v dnešnej dobe k sebe približuje, je podľa Eca práve škaredosť a krása – ich protikladný vzťah sa mení skôr na vzťah vzájomnej podpory.
Kniha Umberto Eco (ed.): Dějiny ošklivosti Argo 2007