Susedka

Odpoveď prichádza z nečakaného smeru. Zatiaľčo míňame tretie poschodie, hovorí mi o svojom strachu z tmavého parku vedľa nášho domu, pre ktorý nemohla večer navštevovať svoju kamarátku, kde sa každý večer premieta jeden diel seriálu, chytaného na ilegálnu satelitnú anténu. Ale teraz je všetko inak, hovorí vďačne, pretože ten pás betónu a vegetácie je dvadsaťštyri hodín pod dohľadom. Tvárim sa, že nerozumiem a ona mi vysvetlí, že vďaka príslušníkom z ministerstva vnútra, ktorí strážia náš dom, je teraz okolie bezpečnejšie. Radšej by som verila, že tiene, ktoré vidím z balkóna, sú len fantáziami niekoho, kto číta veľa rozprávok, ale pani sa k téme vracia. Nedovolí mi, aby som sa schovala za úsmev a znovu zdôrazní, aká mi je vďačná, že ku kamarátke príde živá a zdravá.
Trochu nečakane ma zaplaví zdesenie z toho, ako mi práve niekto poďakoval za to, že som objektom sledovania. Nikdy som nevidela ľahkomyselnejšie poňatie represie, ale spolu so susedkou sa tomu smejeme, čo už mám robiť. Aby som nepôsobila odmerane, pýtam sa, o čom tá telenovela, ktorú jej „pomáham“ vychutnávať si, je. Celá potešená sa rozhovorí. Je to príbeh z osemnásteho storočia o utekajúcich otrokoch, matronách s nemanželskými deťmi, ktoré schovávajú pred manželmi, o bičoch, ktoré dopadajú na holé chrbty a úzkych tmavých uličkách, ktoré v noci strážia dozorcovia so psami.