V pozadí hrá Johny Cash, na stenách fotky hudobných legiend, no inak je tu len zopár ľudí, ktorí sa venujú kockám. Wu Wei prichádza s únavou na tvári, no aj napriek tomu s nami trávi hodiny konverzáciou.
.mal si vzťah k hudbe už od malička?
Vôbec nie. K hudbe som sa dostal až po skončení strednej školy, keď som nemal čo robiť a flákal som sa s kamarátmi po uliciach, hral mahjang a chodil do tanečných podnikov. Chvíľu to bola aj sranda, no potom prišiel heroín a iné drogy, ktoré všetko zmenili. Uvedomil som si, že ak tu zostanem dlhšie, tak budem mať problémy. A tak som jedného dňa našiel brožúrku o štúdiu hry na base v Pekingu. Ani som poriadne nevedel, čo to bola basa, no vedel som, že je to moja šanca odísť z Wuhanu. Na Midi škole som sa dostal prvýkrát v živote k hudbe, a tak mi bolo trochu trápne, keď som nevedel odpovedať na otázky učiteľa o mojich najobľúbenejších kapelách, pretože som žiadne nepoznal. A tak som začínal na zelenej lúke. Postupne som však začal spoznávať hudbu, prevažne zo západu, od umelcov ako Jimmy Hendrix, The Doors či Nirvana.
.ako si sa dostal k nahrávkam zahraničnej hudby?
V tom čase boli možnosti dostať sa k zahraničnej hudbe veľmi obmedzené, no mali sme šťastie s takzvanými punch out nahrávkami. Boli to nosiče, ktoré sa nepredali na Západe a boli určené na likvidáciu, a tak boli do nich spravené diery, aby ich nikto nemohol prehrať. Neskôr boli privezené do čínskych prístavov, kde mali byť zničené. Ale ľudia v nich pochopili, že niektoré sa dajú stále prehrať, a tak ich začali predávať. My sme mali prístup k hudbe, oni si na druhej strane privyrobili.
.prečo práve punk?
Očarila ma údernosť textov, jednoduchosť a hlavne energia, ktorá ide z hudby. K tomu všetkému som mal pocit, že punk je cesta môjho vyjadrenia, spôsob, ako sprostredkovať to, čo mám v sebe, ďalším ľudom v jednoduchej forme. Keďže sme v tej dobe nevedeli dobre hrať, tak punk bol ideálnou voľbou.
.pamätáš si na svoje koncertné začiatky?
Skúšali sme asi dva mesiace, keď sme zrazu počuli v rádiu pozvánku na koncert lokálnych kapiel vo Wuchangu. A tak sme cez kamarátov zistili, že to organizuje majiteľ hudobnín, s ktorým sme sa skontaktovali. Bohužiaľ nám povedal, že program je už uzavretý a plagáty sú v obehu. No ak chceme skutočne hrať, tak nám dá šancu, ak ho našou hudbou presvedčíme. Dohodli sme sa na ďalší deň a zahrali mu tri naše skladby. Bol nadšený a zaradil nás do programu.
.takže tam bolo viacero kapiel?
Áno, bolo tam asi dvanásť kapiel, no väčšina z nich hrala len cover verzie, alebo nejaké blues. Takmer žiadna vlastná tvorba a naša kapela bola jediná, ktorá hrala punk a najmä svoje veci. Po našom príchode som však nechcel hrať, pretože pódium bolo umiestnené v strede kruhovej haly, pričom pri pódiu neboli žiadni ľudia, pretože tam boli televízne kamery, ako v nejakej reality šou, bez kontaktu s divákmi. Chalani ma však presvedčili. Ja som hneď na začiatku zakričal do mikrofónu, že „toto je rocková šou a nie politický míting“. Ľudia okamžite prišli bližšie, pričom zhodili dve kamery, a tak sme sa zapísali dosť negatívne v očiach lokálnych médií. V televízii dávali zostrihy každého koncertu, len nie nás, no nám to bolo jedno, pretože ľudia boli nadšení a šťastní. Niektorí z nich dokonca vyskočili na pódium a začali nás objímať, alebo skákať do davu. Bolo to úplne spontánne a šialené. Po tomto koncerte o nás vedel každý fanúšik živej hudby vo Wuhane.
.čo bolo ďalej?
Na našom prvom koncerte som dal kontakt na seba redaktorke z rádia, ktorá ma asi o týždeň požiadala o rozhovor. Tak som išiel do rádia s mojimi obľúbenými nahrávkami a rozprávali sme sa o hudbe, púšťali si Nirvanu. Chceli sme však s kapelou hrať ďalšiu šou, a tak som po vysielaní poprosil redaktorku o pomoc. Cez ňu sme sa skontaktovali s ďalšími kapelami, ktoré hrajú niečo svoje, nielen cover verzie a prenajali si od známeho halu na korčuľovanie. Bolo to v apríli roku 1997 na tretie výročie od smrti Kurta Cobaina, a preto sme mu zasvätili celé podujatie. Hral sa metal, punk, blues či rock. Bol z toho nakoniec dvojdňový festival lokálnych kapiel, ktorý bol vysielaný v televízii, rozprávalo sa o ňom v rádiu a my sme boli senzáciou, pretože sme boli najhlučnejší. Z tejto udalosti sa nakoniec stal legendárny víkend, na ktorom bolo veľa umelcov, spisovateľov, ale aj ostatných slobodných ľudí, ktorí nemali ani tak záujem o hudbu, ako skôr o umelecké vyjadrenie ako také.
.keď už ste boli známi vo Wuhane, určite ste pomýšľali aj na turné po Číne.
Samozrejme, jazdili sme na turné takmer každý rok, no bolo to zložité. Problém bol v tom, že ani vo veľkých mestách neexistovali hudobné kluby. To sa všetko zmenilo v roku 2004, keď sa v Číne rozšíril internet. Od toho momentu sme mali možnosť pozrieť sa, ako sa to robí v zahraničí. Taktiež mnoho ľudí zaujali koncerty, aj napriek tomu, že nemajú až tak radi hudbu, no chceli prevádzkovať live klub kvôli peniazom. A tak od tej doby začali vznikať priestory na živé vystúpenia, hudba bola čoraz dostupnejšia, no stále to bolo v relatívne nízkej miere. Ak si napríklad vezmeme mesto Wuhan s desiatimi miliónmi ľuďmi, tak tu je len klub Vox, ktorý má profesionálnu techniku a vie, ako spraviť koncert, a potom dva ďalšie malinké kluby, ktoré sú však amatérske. A Wuhan pritom nazývajú „hlavným mestom punku v Číne“.
.čína zažíva v posledných rokoch obrovský ekonomický boom, a tak sa ľudia väčšinou nemusia obávať o základné potreby ako ubytovanie, jedlo či voda. Odrazilo sa to nejakým spôsobom na kultúre?
Skôr nie. Umenie tu takmer nikoho nezaujíma, pretože to, čo je dôležité v očiach ľudí, sú peniaze. Zarobiť peniaze, kúpiť mobil, auto, dom, zarobiť viac peňazí na väčšie auto, novší mobil, a tak ďalej v kolobehu, ktorý nemá konca. Desať rokov kultúrnej revolúcie tu prerušilo všetky väzby medzi ľuďmi, umením a tradíciou. Vzdelanie a médiá tu vychovávajú ľudí len ku konzumu a k láske k peniazom. Vôbec sa tu neprihliada na charakter, hodnoty či niečo trvalejšie. Je mi z toho zle, pretože to vidím dokonca aj na našich výročných koncertoch vo Wuhane. Návštevníci často ani nevedia, čo sa hrá, pretože sa prišli len opiť. Osemdesiat percent obecenstva sa každoročne mení. Sú to väčšinou študenti, ktorí živý koncert považujú len za skúsenosť počas štúdia na univerzite. No keď doštudujú, vrátia sa do miest, odkiaľ prišli, zoženú si prácu a kultúra ich nezaujíma, pretože sa naháňajú len za peniazmi.
.dá sa teda hovoriť o kultúrnej scéne vo Wuhane?
Asi áno. Aj napriek tomu, že scéna je nestála, tak Wuhan je stále považovaný po Pekingu za najdôležitejšie mesto pre živú hudbu a koncerty. Ak ide nejaká kapela na turné, tak vždy chce hrať aj vo Wuhane. Je to kvôli tomu, že v porovnaní s ostatnými mestami je naša scéna stále výrazne väčšia ako v ďalších mestách, špeciálne pre punkové a rockové kapely. Asi za to môže aj naša kapela SMZB a jej bývalí členovia, pretože okrem hrania od roku 1996 sme založili aj live klub Vox a v ňom aj študijné krúžky hrania na hudobných nástrojoch. Snažíme sa tu vytvoriť podmienky pre mladé kapely. Poskytnúť im zázemie a naše skúsenosti. No je náročné vychovať nejakú stabilnú kapelu, pretože Peking je stále hlavné mesto živej hudby v Číne. A tak, ak už aj máme materiál, s ktorým sa dá pracovať, tak táto kapela ide do Pekingu skúsiť svoje šťastie stáť sa slávnymi.
.čo znamená skratka SMZB?
Je to skratka z čínskeho Sheng Ming Zhi Bing, čo v preklade doslovne znamená „chlieb života“. Chceli sme to viackrát zmeniť po výmene členov kapely, možno si dať anglické meno, no nemohli sme, pretože by sme museli zmeniť aj logo, ktoré sa každému páči.
.keď som zadal tvoje meno do vyhľadávača, tak mi ako prvý vyšiel odkaz na taoistický koncept wu wej, ktorý doslovne znamená „nechať veci plynúť prirodzene“. Tvoje aktivity sa však tomu priečia. Spievaš kriticky o vláde a jej aktivitách. Si aktívny v občianskej spoločnosti, zapájaš sa do protestov a aktivít ako Charta 08, ktoré viedli k uväzneniu jej hlavných aktérov, ako napríklad Liu Xiaobo, laureáta Nobelovej ceny mieru. Čo ťa k tomu vedie?
Pýšime sa 5000-ročnou civilizáciou, no po „kultúrnej revolúcii“ a ekonomickej modernizácii krajiny z nej zostala len ďaleká spomienka, redukovaná do prázdnych slov bez reálneho obsahu. Ľudia sú tu sebeckí, bez charakteru, kultúry, akejkoľvek známky civilizovanosti, pričom veria už len jedinému: konzumu. Celý ich život je hnaný silou peňazí. Pre tzv. harmóniu tu ničíme všetko, čo by prekážalo harmónii, ktorú diktuje vláda. Ničíme relikty minulosti, mažeme tradície, redukujeme vzdelanie, ničíme mladých ľudí. Opíjame ich peniazmi a prázdnymi slovami o dominancii Číny. Nikto nechce vidieť, čo sa skutočne stalo s touto krajinou, čo sa tu deje. Prečo ľudia protestujú v Hongkongu? Prečo sa upaľujú mnísi v Tibete? Prečo máme sústavné teroristické útoky v Sin-ťiangu? Prečo sedia ľudia ako Liu Siao-po vo väzení? Prečo máme stále najväčší počet popráv na svete? Prečo, keď idete do metra, musíte prejsť detektormi kovov, kontrolou tašiek a dokonca nápojov? Všade sú policajti, kamery a cenzúra je taká prísna, že si od začiatku októbra nenájdete na čínskom webe ani slovo dáždnik. Čoho sa tak bojíme, keď žijeme v harmónii?
.v jednej zo svojich piesní spievaš, že „tichá väčšina je najväčší nepriateľ spoločnosti,“ ale aj „rozbime jeho sochy“, „priznajte svoje zločiny“ či mnohé ďalšie texty, ostro kritizujúce Mao Zedonga, čínsku vládu, jej politiku, ale aj súčasný stav čínskej spoločnosti. Nerobí to kapele veľké problémy?
Veľké problémy ani nie, pretože náš reálny dopad na ľudí je minimálny. Hudbu môžeme šíriť len na nahrávkach, no žiadny obchod nám ich predávať nebude. Rádiá a televízie nás už, samozrejme, nemôžu hrať, no s koncertmi to je trošku iné. Veľké festivaly síce nehráme (okrem MIDI Rock Festivalu), open air podujatia taktiež nie, no v kluboch môžeme hrať. Sú s tým isté problémy, no dá sa s tým žiť. Napríklad nám robia to, že prídu pred klub počas nášho každoročného koncertu a začnú s nami riešiť počet ľudí, ktorý sa zmestí do klubu. My síce vieme, že do klubu sa pohodlne zmestí 700 ľudí, no oni vraj majú iné čísla, a tak polovicu ľudí nepustia dnu. Taktiež často riešia naše texty, no nie je to nič hrozné. Vláda je totiž v tomto smere veľmi zručná. Vedia, že máme malý vplyv na spoločnosť, a tak nás nechajú hrať pre tých zopár stoviek či tisíc ľudí. Vedia, že ak by nás skutočne začali riešiť, tak by z nás spravili martýrov a potom by možno reakcia ľudí bola iná. Veď sa pozrite na Pussy Riot v Rusku. Takú chybu by čínska vláda nikdy nespravila.
.viem, čo myslíš. Liu Siao-po, autor Charty 08, ktorej signatárom si bol aj ty, je vo väzení.
Presne tak. Čínska vláda nepotrebuje ďalších martýrov. Veď samotnú Chartu podpísalo do dnešného dna len zopár tisíc ľudí. To je smiešny počet na krajinu, ktorá má vyše miliardy obyvateľov. Samozrejme, že sme monitorovaní a pod kontrolou, no zasiahnuť proti nám nechcú, v tom sa poučili z histórie, napr. aj z Československa.
.aj teba monitorujú? Ako o tom vieš?
V roku 2010 sme plánovali protivládne protesty pri jazere Donghu. Týždeň predtým, ako sa mali uskutočniť, mi volala polícia, že sa chce so mnou stretnúť a porozprávať sa. Stretli sme sa v jednej kaviarni, pričom ma odviedli do auta a začali sa ma pýtať na detaily akcie, ktorú sme plánovali. Snažil som sa odpovedať vágne a neurčito, no bolo to zbytočné, pretože o všetkom vedeli. Ukázali mi prepisy mojej emailovej konverzácie, mojich sms, mojich hovorov, jednoducho všetko. Chceli len aby som im potvrdil, že to je pravda.
.vidíš nejakú šancu na zmenu súčasného stavu?
Úprimne ani nie, aspoň nie teraz. Som z toho smutný a naštvaný, no snažím sa presvedčiť sám seba, že už to nemôže byť horšie, a teda raz sa to musí zmeniť k lepšiemu.
Wu Wei/
Čínsky punkový basgitarista a spevák. Narodil sa v roku 1975 v meste Wuhan, kde aj stále žije. Ako tínedžer objavil západnú rockovú hudbu, učaril mu punk, naučil sa hrať na basgitaru a v roku 1996, inšpirovaný skupinami Sex Pistols a Ramones založil punkovú kapelu SMZB (Sheng Ming Zhi Bing, teda “Chlieb života”). Vo Wuhane založil hudobný klub Vox, aj vďaka nemu je toto 10-miliónové mesto považované za hlavné mesto čínskeho punku. Wu Wei je signatárom Charty 08, občianskym aktivistom a organizátorom protivládnych protestov, vďaka čomu bol viackrát čínskou políciou zadržiavaný a vyšetrovaný.
.mal si vzťah k hudbe už od malička?
Vôbec nie. K hudbe som sa dostal až po skončení strednej školy, keď som nemal čo robiť a flákal som sa s kamarátmi po uliciach, hral mahjang a chodil do tanečných podnikov. Chvíľu to bola aj sranda, no potom prišiel heroín a iné drogy, ktoré všetko zmenili. Uvedomil som si, že ak tu zostanem dlhšie, tak budem mať problémy. A tak som jedného dňa našiel brožúrku o štúdiu hry na base v Pekingu. Ani som poriadne nevedel, čo to bola basa, no vedel som, že je to moja šanca odísť z Wuhanu. Na Midi škole som sa dostal prvýkrát v živote k hudbe, a tak mi bolo trochu trápne, keď som nevedel odpovedať na otázky učiteľa o mojich najobľúbenejších kapelách, pretože som žiadne nepoznal. A tak som začínal na zelenej lúke. Postupne som však začal spoznávať hudbu, prevažne zo západu, od umelcov ako Jimmy Hendrix, The Doors či Nirvana.
.ako si sa dostal k nahrávkam zahraničnej hudby?
V tom čase boli možnosti dostať sa k zahraničnej hudbe veľmi obmedzené, no mali sme šťastie s takzvanými punch out nahrávkami. Boli to nosiče, ktoré sa nepredali na Západe a boli určené na likvidáciu, a tak boli do nich spravené diery, aby ich nikto nemohol prehrať. Neskôr boli privezené do čínskych prístavov, kde mali byť zničené. Ale ľudia v nich pochopili, že niektoré sa dajú stále prehrať, a tak ich začali predávať. My sme mali prístup k hudbe, oni si na druhej strane privyrobili.
.prečo práve punk?
Očarila ma údernosť textov, jednoduchosť a hlavne energia, ktorá ide z hudby. K tomu všetkému som mal pocit, že punk je cesta môjho vyjadrenia, spôsob, ako sprostredkovať to, čo mám v sebe, ďalším ľudom v jednoduchej forme. Keďže sme v tej dobe nevedeli dobre hrať, tak punk bol ideálnou voľbou.
.pamätáš si na svoje koncertné začiatky?
Skúšali sme asi dva mesiace, keď sme zrazu počuli v rádiu pozvánku na koncert lokálnych kapiel vo Wuchangu. A tak sme cez kamarátov zistili, že to organizuje majiteľ hudobnín, s ktorým sme sa skontaktovali. Bohužiaľ nám povedal, že program je už uzavretý a plagáty sú v obehu. No ak chceme skutočne hrať, tak nám dá šancu, ak ho našou hudbou presvedčíme. Dohodli sme sa na ďalší deň a zahrali mu tri naše skladby. Bol nadšený a zaradil nás do programu.
.takže tam bolo viacero kapiel?
Áno, bolo tam asi dvanásť kapiel, no väčšina z nich hrala len cover verzie, alebo nejaké blues. Takmer žiadna vlastná tvorba a naša kapela bola jediná, ktorá hrala punk a najmä svoje veci. Po našom príchode som však nechcel hrať, pretože pódium bolo umiestnené v strede kruhovej haly, pričom pri pódiu neboli žiadni ľudia, pretože tam boli televízne kamery, ako v nejakej reality šou, bez kontaktu s divákmi. Chalani ma však presvedčili. Ja som hneď na začiatku zakričal do mikrofónu, že „toto je rocková šou a nie politický míting“. Ľudia okamžite prišli bližšie, pričom zhodili dve kamery, a tak sme sa zapísali dosť negatívne v očiach lokálnych médií. V televízii dávali zostrihy každého koncertu, len nie nás, no nám to bolo jedno, pretože ľudia boli nadšení a šťastní. Niektorí z nich dokonca vyskočili na pódium a začali nás objímať, alebo skákať do davu. Bolo to úplne spontánne a šialené. Po tomto koncerte o nás vedel každý fanúšik živej hudby vo Wuhane.
.čo bolo ďalej?
Na našom prvom koncerte som dal kontakt na seba redaktorke z rádia, ktorá ma asi o týždeň požiadala o rozhovor. Tak som išiel do rádia s mojimi obľúbenými nahrávkami a rozprávali sme sa o hudbe, púšťali si Nirvanu. Chceli sme však s kapelou hrať ďalšiu šou, a tak som po vysielaní poprosil redaktorku o pomoc. Cez ňu sme sa skontaktovali s ďalšími kapelami, ktoré hrajú niečo svoje, nielen cover verzie a prenajali si od známeho halu na korčuľovanie. Bolo to v apríli roku 1997 na tretie výročie od smrti Kurta Cobaina, a preto sme mu zasvätili celé podujatie. Hral sa metal, punk, blues či rock. Bol z toho nakoniec dvojdňový festival lokálnych kapiel, ktorý bol vysielaný v televízii, rozprávalo sa o ňom v rádiu a my sme boli senzáciou, pretože sme boli najhlučnejší. Z tejto udalosti sa nakoniec stal legendárny víkend, na ktorom bolo veľa umelcov, spisovateľov, ale aj ostatných slobodných ľudí, ktorí nemali ani tak záujem o hudbu, ako skôr o umelecké vyjadrenie ako také.
.keď už ste boli známi vo Wuhane, určite ste pomýšľali aj na turné po Číne.
Samozrejme, jazdili sme na turné takmer každý rok, no bolo to zložité. Problém bol v tom, že ani vo veľkých mestách neexistovali hudobné kluby. To sa všetko zmenilo v roku 2004, keď sa v Číne rozšíril internet. Od toho momentu sme mali možnosť pozrieť sa, ako sa to robí v zahraničí. Taktiež mnoho ľudí zaujali koncerty, aj napriek tomu, že nemajú až tak radi hudbu, no chceli prevádzkovať live klub kvôli peniazom. A tak od tej doby začali vznikať priestory na živé vystúpenia, hudba bola čoraz dostupnejšia, no stále to bolo v relatívne nízkej miere. Ak si napríklad vezmeme mesto Wuhan s desiatimi miliónmi ľuďmi, tak tu je len klub Vox, ktorý má profesionálnu techniku a vie, ako spraviť koncert, a potom dva ďalšie malinké kluby, ktoré sú však amatérske. A Wuhan pritom nazývajú „hlavným mestom punku v Číne“.
.čína zažíva v posledných rokoch obrovský ekonomický boom, a tak sa ľudia väčšinou nemusia obávať o základné potreby ako ubytovanie, jedlo či voda. Odrazilo sa to nejakým spôsobom na kultúre?
Skôr nie. Umenie tu takmer nikoho nezaujíma, pretože to, čo je dôležité v očiach ľudí, sú peniaze. Zarobiť peniaze, kúpiť mobil, auto, dom, zarobiť viac peňazí na väčšie auto, novší mobil, a tak ďalej v kolobehu, ktorý nemá konca. Desať rokov kultúrnej revolúcie tu prerušilo všetky väzby medzi ľuďmi, umením a tradíciou. Vzdelanie a médiá tu vychovávajú ľudí len ku konzumu a k láske k peniazom. Vôbec sa tu neprihliada na charakter, hodnoty či niečo trvalejšie. Je mi z toho zle, pretože to vidím dokonca aj na našich výročných koncertoch vo Wuhane. Návštevníci často ani nevedia, čo sa hrá, pretože sa prišli len opiť. Osemdesiat percent obecenstva sa každoročne mení. Sú to väčšinou študenti, ktorí živý koncert považujú len za skúsenosť počas štúdia na univerzite. No keď doštudujú, vrátia sa do miest, odkiaľ prišli, zoženú si prácu a kultúra ich nezaujíma, pretože sa naháňajú len za peniazmi.
.dá sa teda hovoriť o kultúrnej scéne vo Wuhane?
Asi áno. Aj napriek tomu, že scéna je nestála, tak Wuhan je stále považovaný po Pekingu za najdôležitejšie mesto pre živú hudbu a koncerty. Ak ide nejaká kapela na turné, tak vždy chce hrať aj vo Wuhane. Je to kvôli tomu, že v porovnaní s ostatnými mestami je naša scéna stále výrazne väčšia ako v ďalších mestách, špeciálne pre punkové a rockové kapely. Asi za to môže aj naša kapela SMZB a jej bývalí členovia, pretože okrem hrania od roku 1996 sme založili aj live klub Vox a v ňom aj študijné krúžky hrania na hudobných nástrojoch. Snažíme sa tu vytvoriť podmienky pre mladé kapely. Poskytnúť im zázemie a naše skúsenosti. No je náročné vychovať nejakú stabilnú kapelu, pretože Peking je stále hlavné mesto živej hudby v Číne. A tak, ak už aj máme materiál, s ktorým sa dá pracovať, tak táto kapela ide do Pekingu skúsiť svoje šťastie stáť sa slávnymi.
.čo znamená skratka SMZB?
Je to skratka z čínskeho Sheng Ming Zhi Bing, čo v preklade doslovne znamená „chlieb života“. Chceli sme to viackrát zmeniť po výmene členov kapely, možno si dať anglické meno, no nemohli sme, pretože by sme museli zmeniť aj logo, ktoré sa každému páči.
.keď som zadal tvoje meno do vyhľadávača, tak mi ako prvý vyšiel odkaz na taoistický koncept wu wej, ktorý doslovne znamená „nechať veci plynúť prirodzene“. Tvoje aktivity sa však tomu priečia. Spievaš kriticky o vláde a jej aktivitách. Si aktívny v občianskej spoločnosti, zapájaš sa do protestov a aktivít ako Charta 08, ktoré viedli k uväzneniu jej hlavných aktérov, ako napríklad Liu Xiaobo, laureáta Nobelovej ceny mieru. Čo ťa k tomu vedie?
Pýšime sa 5000-ročnou civilizáciou, no po „kultúrnej revolúcii“ a ekonomickej modernizácii krajiny z nej zostala len ďaleká spomienka, redukovaná do prázdnych slov bez reálneho obsahu. Ľudia sú tu sebeckí, bez charakteru, kultúry, akejkoľvek známky civilizovanosti, pričom veria už len jedinému: konzumu. Celý ich život je hnaný silou peňazí. Pre tzv. harmóniu tu ničíme všetko, čo by prekážalo harmónii, ktorú diktuje vláda. Ničíme relikty minulosti, mažeme tradície, redukujeme vzdelanie, ničíme mladých ľudí. Opíjame ich peniazmi a prázdnymi slovami o dominancii Číny. Nikto nechce vidieť, čo sa skutočne stalo s touto krajinou, čo sa tu deje. Prečo ľudia protestujú v Hongkongu? Prečo sa upaľujú mnísi v Tibete? Prečo máme sústavné teroristické útoky v Sin-ťiangu? Prečo sedia ľudia ako Liu Siao-po vo väzení? Prečo máme stále najväčší počet popráv na svete? Prečo, keď idete do metra, musíte prejsť detektormi kovov, kontrolou tašiek a dokonca nápojov? Všade sú policajti, kamery a cenzúra je taká prísna, že si od začiatku októbra nenájdete na čínskom webe ani slovo dáždnik. Čoho sa tak bojíme, keď žijeme v harmónii?
.v jednej zo svojich piesní spievaš, že „tichá väčšina je najväčší nepriateľ spoločnosti,“ ale aj „rozbime jeho sochy“, „priznajte svoje zločiny“ či mnohé ďalšie texty, ostro kritizujúce Mao Zedonga, čínsku vládu, jej politiku, ale aj súčasný stav čínskej spoločnosti. Nerobí to kapele veľké problémy?
Veľké problémy ani nie, pretože náš reálny dopad na ľudí je minimálny. Hudbu môžeme šíriť len na nahrávkach, no žiadny obchod nám ich predávať nebude. Rádiá a televízie nás už, samozrejme, nemôžu hrať, no s koncertmi to je trošku iné. Veľké festivaly síce nehráme (okrem MIDI Rock Festivalu), open air podujatia taktiež nie, no v kluboch môžeme hrať. Sú s tým isté problémy, no dá sa s tým žiť. Napríklad nám robia to, že prídu pred klub počas nášho každoročného koncertu a začnú s nami riešiť počet ľudí, ktorý sa zmestí do klubu. My síce vieme, že do klubu sa pohodlne zmestí 700 ľudí, no oni vraj majú iné čísla, a tak polovicu ľudí nepustia dnu. Taktiež často riešia naše texty, no nie je to nič hrozné. Vláda je totiž v tomto smere veľmi zručná. Vedia, že máme malý vplyv na spoločnosť, a tak nás nechajú hrať pre tých zopár stoviek či tisíc ľudí. Vedia, že ak by nás skutočne začali riešiť, tak by z nás spravili martýrov a potom by možno reakcia ľudí bola iná. Veď sa pozrite na Pussy Riot v Rusku. Takú chybu by čínska vláda nikdy nespravila.
.viem, čo myslíš. Liu Siao-po, autor Charty 08, ktorej signatárom si bol aj ty, je vo väzení.
Presne tak. Čínska vláda nepotrebuje ďalších martýrov. Veď samotnú Chartu podpísalo do dnešného dna len zopár tisíc ľudí. To je smiešny počet na krajinu, ktorá má vyše miliardy obyvateľov. Samozrejme, že sme monitorovaní a pod kontrolou, no zasiahnuť proti nám nechcú, v tom sa poučili z histórie, napr. aj z Československa.
.aj teba monitorujú? Ako o tom vieš?
V roku 2010 sme plánovali protivládne protesty pri jazere Donghu. Týždeň predtým, ako sa mali uskutočniť, mi volala polícia, že sa chce so mnou stretnúť a porozprávať sa. Stretli sme sa v jednej kaviarni, pričom ma odviedli do auta a začali sa ma pýtať na detaily akcie, ktorú sme plánovali. Snažil som sa odpovedať vágne a neurčito, no bolo to zbytočné, pretože o všetkom vedeli. Ukázali mi prepisy mojej emailovej konverzácie, mojich sms, mojich hovorov, jednoducho všetko. Chceli len aby som im potvrdil, že to je pravda.
.vidíš nejakú šancu na zmenu súčasného stavu?
Úprimne ani nie, aspoň nie teraz. Som z toho smutný a naštvaný, no snažím sa presvedčiť sám seba, že už to nemôže byť horšie, a teda raz sa to musí zmeniť k lepšiemu.
Wu Wei/
Čínsky punkový basgitarista a spevák. Narodil sa v roku 1975 v meste Wuhan, kde aj stále žije. Ako tínedžer objavil západnú rockovú hudbu, učaril mu punk, naučil sa hrať na basgitaru a v roku 1996, inšpirovaný skupinami Sex Pistols a Ramones založil punkovú kapelu SMZB (Sheng Ming Zhi Bing, teda “Chlieb života”). Vo Wuhane založil hudobný klub Vox, aj vďaka nemu je toto 10-miliónové mesto považované za hlavné mesto čínskeho punku. Wu Wei je signatárom Charty 08, občianskym aktivistom a organizátorom protivládnych protestov, vďaka čomu bol viackrát čínskou políciou zadržiavaný a vyšetrovaný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.