V Bratislave zažila najväčšiu konjunktúru v tridsiatych rokoch za riaditeľa SND Antonína Drašara. Aj počas vojnových štyridsiatych rokoch nachádzali diváci v nekomplikovaných romantických príbehoch a uchu lahodiacich melódiách únik od zložitej životnej reality. A keď doktríny socialistického realizmu vykázali „malomeštiacky“ hudobno-divadelný druh z prvej národnej scény, vybudoval si dôstojný domov na Novej scéne – kým ho oň koncom deväťdesiatych rokoch nepripravila necitlivá transformácia divadla. Napriek nástrahám osudu však opereta stále žije – azyl našla na plagátoch našich operných domov. Najnovší prírastok, Zem úsmevov, je po Noci v Benátkach, Veselej vdove a Netopierovi štvrtou operetnou inscenáciou v Opere SND za ostatných pätnásť rokov.
.nostalgia bez happyendu
Opusy komárňanského rodáka Franza (Ferenca) Lehára patria do zlatého fondu klasickej viedenskej operety. Zvláštnosťou Zeme úsmevov je absencia happyendu, ktorý podľa skladateľa nie je natoľko úprimný ako tragické vyústenie deja. Samozrejme, u Lehára nejde o drámu – aby sme citovali skladateľove vzory – pucciniovského typu, týmto dielom však do operetnej dramaturgie naštepil účinný prostriedok: nostalgiu.
Viedenská grófka Líza sa zamiluje do čínskeho princa Su-Čonga a napriek otcovmu varovaniu ho nasleduje do ďalekej Ázie. Konzervatívne prostredie princovu bielu manželku neprijme: cudzinka je podľa tisícročných zákonov považovaná len za konkubínu, Su-Čong sa má oženiť so štyrmi mandžuskými dievčatami. Keď princ podľahne nátlaku strýka Čanga, ponížená Líza odmietne jeho argumenty o formálnosti aktu, a s pomocou viedenského priateľa Gustáva a Su-Čongovej sestry Mi sa pokúsi ujsť. Princ jej plán prekazí, láska mu však velí byť veľkorysým a napokon Líze daruje slobodu. Na javisku ostáva smutný muž, ktorému tradície jeho krajiny prikazujú sa vždy usmievať, do Rakúska sa vracia žena so zlomeným srdcom.
Ak zafunguje divadelno-hudobná chémia a nostalgiu neprevalcuje falošný pátos, je šanca, že sa dopracujeme k emotívnemu zážitku. To však nie je úplne prípad bratislavskej inscenácie. Vedenie divadla zrejme predpokladalo, že meno známeho činoherného a filmového režiséra Juraja Nvotu pritiahne do opernej sály aj tých, čo hudobnému divadlu neholdujú. Navyše, Nvota si s muzikou tyká (v jeho činoherných inscenáciách obvykle tvorí silnú zložku), čo oprávňovalo na nádej, že mu pohyb medzi piatimi notovými čiarami nebude cudzí. Indície sa však naplnili len sčasti.
.vkus nie je ohrozený
Pokiaľ ide o ustráženie miery vkusu (pri operete to vie byť citlivá strunka), debutujúci režisér nesklamal. Jeho koncepcia viac tiahne k vážnym dimenziám príbehu – najmä so staršou dvojicou ústredných predstaviteľov (Miroslav Dvorský, Adriana Kohútková) sa mu podarilo vcelku uveriteľne rozohrať zápas duší, ktoré „chcú všetko alebo nič“. Škoda, že sa minucióznejšie nepohral aj s vtipnými momentmi libreta (napr. podplácanie vrchného eunucha) a nedoprial tak inscenácii viac vzruchu a kontrastu. Túto úlohu v značnej miere prenechal tímovým kolegom.
Ak nepočítame mobilné fragmenty schodov, ktoré interpretom viac zavadzali než pomáhali, scénograf Tomáš Rusín navrhol vzdušnú, takmer prázdnu scénu: Viedeň prvého dejstva symbolizujú len lampy v podobe veľkých brúsených krištáľov a projekcia kolotoča z Pratru, Čínu druhého dejstva lemujú zlaté sochy sediacich Buddhov. Minimalistickú výpravu opticky dynamizujú štylizované kostýmy od Zuzany Štefunkovej-Rusínovej (biele v prvom, červené v druhom dejstve) a najmä tanečná skupina Luk Dance pod vedením Jaroslava Moravčíka. Choreograf bol režisérovou pravou a občas zrejme i ľavou rukou, na jeho práci vizuálna zložka inscenácie stojí (rozkošný výstup vojenského oddielu vo viedenskom salóne Lízinho otca, artisticky náročné čísla v čínskom dejstve) a kde-tu i padá (nadbytočné ilustratívne „tančeky“ v intímne ladenom duete Lízy a Su-Čonga Keď dvaja pijú čaj).
Ako v opere, tak aj v klasickej operete platí, že bez kvalitnej hudobno-vokálnej zložky vyjde akákoľvek režijno-scénická koncepcia navnivoč. Zem úsmevov priniesla prvú samostatnú bratislavskú príležitosť mladému dirigentovi Petrovi Valentovičovi. Postavil sa k nej s priam opernou vážnosťou. Farebne hustú, inštrumentačne opojnú Lehárovu partitúru modeloval v sýtych tónoch, bez náznaku kapelníckej submisívnosti ostal citlivý aj k dispozíciám spevákov. Najmä v prvom obsadení pracoval s umelcami prvoodborových kvalít. Miroslav Dvorský nielen v slávnej árii Ja svoje srdce dám, za ktorú si vyslúžil dlhý aplauz na otvorenej scéne, prezentoval kovový tenor príťažlivého talianskeho timbru, Adriana Kohútková (odhliadnuc od istého manka voči lesku tónu) neostala dlžná lyrickým ani dramatickým pasážam náročného partu. Alternujúcemu Michalovi Lehotskému vyšlo viacero pekných miest, nemá však Dvorského javiskovú ani hlasovú charizmu. Helena Becse-Szabó sa vizuálne blíži k ideálu operetnej primadony väčšmi, než výrazovo jednostrunným sopránom. K vydareným kreáciám naštudovania patria „šosácky“ Gustáv Ondreja Šalinga a Mi Márie Rychlovej – živé striebro v obraze i zvuku. Alternanti Róbert Remeselník a Jana Bernáthová sú o poznanie matnejší.
Bratislavská Zem úsmevov vkus publiku nepokazí a svojho diváka si pravdepodobne nájde. Dokonca ani libreto s dnes obzvlášť aktuálnou témou konfliktu kultúr (preklad Ján Štrasser) nám nemusí pripadať také banálne, ako sa o ňom zvykne tvrdiť. A buďme úprimní – pozíciu profilovej inscenácie od operety nikto neočakáva.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Framz Lehár: Zem úsmevov Réžia: Juraj Nvota Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič Preklad: Ján Štrasser Scéna: Tomáš Rusín Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová Choreografia: Jaroslav Moravčík Účinkujú: Adriana Kohútková, Miroslav Dvorský / Michal Lehotský, Mária Rychlová, Ondrej Šaling, Helena Becse-Szabó a ďalší. Premiéra 17. a 18. januára v SND.
.nostalgia bez happyendu
Opusy komárňanského rodáka Franza (Ferenca) Lehára patria do zlatého fondu klasickej viedenskej operety. Zvláštnosťou Zeme úsmevov je absencia happyendu, ktorý podľa skladateľa nie je natoľko úprimný ako tragické vyústenie deja. Samozrejme, u Lehára nejde o drámu – aby sme citovali skladateľove vzory – pucciniovského typu, týmto dielom však do operetnej dramaturgie naštepil účinný prostriedok: nostalgiu.
Viedenská grófka Líza sa zamiluje do čínskeho princa Su-Čonga a napriek otcovmu varovaniu ho nasleduje do ďalekej Ázie. Konzervatívne prostredie princovu bielu manželku neprijme: cudzinka je podľa tisícročných zákonov považovaná len za konkubínu, Su-Čong sa má oženiť so štyrmi mandžuskými dievčatami. Keď princ podľahne nátlaku strýka Čanga, ponížená Líza odmietne jeho argumenty o formálnosti aktu, a s pomocou viedenského priateľa Gustáva a Su-Čongovej sestry Mi sa pokúsi ujsť. Princ jej plán prekazí, láska mu však velí byť veľkorysým a napokon Líze daruje slobodu. Na javisku ostáva smutný muž, ktorému tradície jeho krajiny prikazujú sa vždy usmievať, do Rakúska sa vracia žena so zlomeným srdcom.
Ak zafunguje divadelno-hudobná chémia a nostalgiu neprevalcuje falošný pátos, je šanca, že sa dopracujeme k emotívnemu zážitku. To však nie je úplne prípad bratislavskej inscenácie. Vedenie divadla zrejme predpokladalo, že meno známeho činoherného a filmového režiséra Juraja Nvotu pritiahne do opernej sály aj tých, čo hudobnému divadlu neholdujú. Navyše, Nvota si s muzikou tyká (v jeho činoherných inscenáciách obvykle tvorí silnú zložku), čo oprávňovalo na nádej, že mu pohyb medzi piatimi notovými čiarami nebude cudzí. Indície sa však naplnili len sčasti.
.vkus nie je ohrozený
Pokiaľ ide o ustráženie miery vkusu (pri operete to vie byť citlivá strunka), debutujúci režisér nesklamal. Jeho koncepcia viac tiahne k vážnym dimenziám príbehu – najmä so staršou dvojicou ústredných predstaviteľov (Miroslav Dvorský, Adriana Kohútková) sa mu podarilo vcelku uveriteľne rozohrať zápas duší, ktoré „chcú všetko alebo nič“. Škoda, že sa minucióznejšie nepohral aj s vtipnými momentmi libreta (napr. podplácanie vrchného eunucha) a nedoprial tak inscenácii viac vzruchu a kontrastu. Túto úlohu v značnej miere prenechal tímovým kolegom.
Ak nepočítame mobilné fragmenty schodov, ktoré interpretom viac zavadzali než pomáhali, scénograf Tomáš Rusín navrhol vzdušnú, takmer prázdnu scénu: Viedeň prvého dejstva symbolizujú len lampy v podobe veľkých brúsených krištáľov a projekcia kolotoča z Pratru, Čínu druhého dejstva lemujú zlaté sochy sediacich Buddhov. Minimalistickú výpravu opticky dynamizujú štylizované kostýmy od Zuzany Štefunkovej-Rusínovej (biele v prvom, červené v druhom dejstve) a najmä tanečná skupina Luk Dance pod vedením Jaroslava Moravčíka. Choreograf bol režisérovou pravou a občas zrejme i ľavou rukou, na jeho práci vizuálna zložka inscenácie stojí (rozkošný výstup vojenského oddielu vo viedenskom salóne Lízinho otca, artisticky náročné čísla v čínskom dejstve) a kde-tu i padá (nadbytočné ilustratívne „tančeky“ v intímne ladenom duete Lízy a Su-Čonga Keď dvaja pijú čaj).
Ako v opere, tak aj v klasickej operete platí, že bez kvalitnej hudobno-vokálnej zložky vyjde akákoľvek režijno-scénická koncepcia navnivoč. Zem úsmevov priniesla prvú samostatnú bratislavskú príležitosť mladému dirigentovi Petrovi Valentovičovi. Postavil sa k nej s priam opernou vážnosťou. Farebne hustú, inštrumentačne opojnú Lehárovu partitúru modeloval v sýtych tónoch, bez náznaku kapelníckej submisívnosti ostal citlivý aj k dispozíciám spevákov. Najmä v prvom obsadení pracoval s umelcami prvoodborových kvalít. Miroslav Dvorský nielen v slávnej árii Ja svoje srdce dám, za ktorú si vyslúžil dlhý aplauz na otvorenej scéne, prezentoval kovový tenor príťažlivého talianskeho timbru, Adriana Kohútková (odhliadnuc od istého manka voči lesku tónu) neostala dlžná lyrickým ani dramatickým pasážam náročného partu. Alternujúcemu Michalovi Lehotskému vyšlo viacero pekných miest, nemá však Dvorského javiskovú ani hlasovú charizmu. Helena Becse-Szabó sa vizuálne blíži k ideálu operetnej primadony väčšmi, než výrazovo jednostrunným sopránom. K vydareným kreáciám naštudovania patria „šosácky“ Gustáv Ondreja Šalinga a Mi Márie Rychlovej – živé striebro v obraze i zvuku. Alternanti Róbert Remeselník a Jana Bernáthová sú o poznanie matnejší.
Bratislavská Zem úsmevov vkus publiku nepokazí a svojho diváka si pravdepodobne nájde. Dokonca ani libreto s dnes obzvlášť aktuálnou témou konfliktu kultúr (preklad Ján Štrasser) nám nemusí pripadať také banálne, ako sa o ňom zvykne tvrdiť. A buďme úprimní – pozíciu profilovej inscenácie od operety nikto neočakáva.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Framz Lehár: Zem úsmevov Réžia: Juraj Nvota Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič Preklad: Ján Štrasser Scéna: Tomáš Rusín Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová Choreografia: Jaroslav Moravčík Účinkujú: Adriana Kohútková, Miroslav Dvorský / Michal Lehotský, Mária Rychlová, Ondrej Šaling, Helena Becse-Szabó a ďalší. Premiéra 17. a 18. januára v SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.