Nad ponukou z Martina som neváhal.
Dostal som príležitosť kontinuálne pracovať s rovnakým kolektívom, lepšie ho spoznať, skúsiť formovať jeho poetiku, jazyk. To sa pri režírovaní na voľnej nohe robí ťažšie. Keď už mám pocit, že som ako-tak spoznal ľudí, balím kufor a idem ďalej. Počas skúšobného obdobia sa v ľuďoch naakumuluje napätie a premiéra je takým kýchnutím, orgazmom. Herci sú uvoľnení a radostní, ale mňa sa zmocní smútok, prázdnota, pocit, že to v tom okamihu nič neznamená. To ma však motivuje púšťať sa do toho zas a znova.
Keď mám voľno, rád si hrám na klavíri.
Nedávno som si ho kúpil, aj keď do ľudovej školy som chodil na gitaru. Improvizujem, vymýšľam, nahrávam. Mám vymyslenú štvorčlennú fiktívnu kapelu, zimmerFrei, ale neplánujem s ňou preraziť. Ako pubertiak som bol členom blackmetalovej kapely, spieval som také temné agresívne antikresťanské texty. Na jednom koncerte som si uvedomil, aké je to trápne, a tak som začal škrečať recepty na koláče. Pri tom ozvučení to bolo jedno, nikto mi nerozumel, ale ja som sa tak oslobodil. Dodnes si pamätám, ako som si po štyroch rokoch v čiernom obliekol červené tričko.
V krčme trávim veľa času, v podstate tam pracujem.
Keď niekde skúšam, rád takto spoznávam to ozajstné millieu. Niekedy sa aj bojím, sú mestá, ktoré majú agresívnu energiu, napríklad Nitra, neviem celkom presne, čím to je. V Bratislave je to zmiešané, v Martine pokojnejšie, tam sú skôr „horali”, nácka som tam ešte nestretol.
Som športový typ, ale nikto mi to neverí.
Neviem, čo je to za falošnú predstavu, že kto číta, nemôže športovať. Chodím plávať, lyžovať, hrať bedminton, squash. Neviem si oddýchnuť iba ležaním, pri športe hlava vypne. Som súťaživý typ, aj keď plávam v bazéne, užijem si, keď som najrýchlejší. Vyzývam hercov na squashové zápasy, a hoci som to hral možno 15-krát v živote, veľmi sa teším, keď ich občas porazím. Lebo to nečakajú. Jeden z hercov sa raz prekvapene spýtal: on vie plávať?
Nedám odjesť z taniera.
Mám pocit, že to je zásah do mojej osobnej integrity. Vždy som bol na jedlo, dokázal som zjesť celý plech koláčov. Bratranec z toho bol nervózny, a aj keď jemu stačili dva kúsky, tak si odložil rovnaké množstvo, ako som zjedol ja. Potom sa mu to pokazilo, ale bol spokojný, že existuje spravodlivosť.
Od puberty som sníval, že zmením svet.
Urobiť niečo zásadné v nejakom odbore, len som nevedel, ako na to. V osemnástich som bol nervózny, že v mojom veku už taký Rimbaud pomaly končil, Brecht už mal prvú hru, kedy to stihnem ja? To, že som si vybral povolanie, ktoré nie je solitérske, ale kolektívne, mi trošku pomáha, je to oslobodzujúce, takže netrpím predstavou romantického titana, ktorý si to sám musí celé odtrpieť.
Bojím sa, že zomriem.
Mal som problém so srdcom, nie vážny, ale odvtedy som nejaký citlivučký na seba, spustila sa reťaz zvláštnych obáv. V divadle vždy sedím na kraji, keby niečo, bojím sa v aute, keď ide šofér rýchlo, bojím sa ostatných šoférov, niekedy si predstavujem: čo ak by šofér práve teraz dostal infarkt? Občas sa mi na to podarí zabudnúť, ale je to čím ďalej horšie. O lietadle ani nehovorím, už som zrušil aj účasť na workshope v New Yorku. Pri smrti strácam zmysel pre humor.
Dostal som príležitosť kontinuálne pracovať s rovnakým kolektívom, lepšie ho spoznať, skúsiť formovať jeho poetiku, jazyk. To sa pri režírovaní na voľnej nohe robí ťažšie. Keď už mám pocit, že som ako-tak spoznal ľudí, balím kufor a idem ďalej. Počas skúšobného obdobia sa v ľuďoch naakumuluje napätie a premiéra je takým kýchnutím, orgazmom. Herci sú uvoľnení a radostní, ale mňa sa zmocní smútok, prázdnota, pocit, že to v tom okamihu nič neznamená. To ma však motivuje púšťať sa do toho zas a znova.
Keď mám voľno, rád si hrám na klavíri.
Nedávno som si ho kúpil, aj keď do ľudovej školy som chodil na gitaru. Improvizujem, vymýšľam, nahrávam. Mám vymyslenú štvorčlennú fiktívnu kapelu, zimmerFrei, ale neplánujem s ňou preraziť. Ako pubertiak som bol členom blackmetalovej kapely, spieval som také temné agresívne antikresťanské texty. Na jednom koncerte som si uvedomil, aké je to trápne, a tak som začal škrečať recepty na koláče. Pri tom ozvučení to bolo jedno, nikto mi nerozumel, ale ja som sa tak oslobodil. Dodnes si pamätám, ako som si po štyroch rokoch v čiernom obliekol červené tričko.
V krčme trávim veľa času, v podstate tam pracujem.
Keď niekde skúšam, rád takto spoznávam to ozajstné millieu. Niekedy sa aj bojím, sú mestá, ktoré majú agresívnu energiu, napríklad Nitra, neviem celkom presne, čím to je. V Bratislave je to zmiešané, v Martine pokojnejšie, tam sú skôr „horali”, nácka som tam ešte nestretol.
Som športový typ, ale nikto mi to neverí.
Neviem, čo je to za falošnú predstavu, že kto číta, nemôže športovať. Chodím plávať, lyžovať, hrať bedminton, squash. Neviem si oddýchnuť iba ležaním, pri športe hlava vypne. Som súťaživý typ, aj keď plávam v bazéne, užijem si, keď som najrýchlejší. Vyzývam hercov na squashové zápasy, a hoci som to hral možno 15-krát v živote, veľmi sa teším, keď ich občas porazím. Lebo to nečakajú. Jeden z hercov sa raz prekvapene spýtal: on vie plávať?
Nedám odjesť z taniera.
Mám pocit, že to je zásah do mojej osobnej integrity. Vždy som bol na jedlo, dokázal som zjesť celý plech koláčov. Bratranec z toho bol nervózny, a aj keď jemu stačili dva kúsky, tak si odložil rovnaké množstvo, ako som zjedol ja. Potom sa mu to pokazilo, ale bol spokojný, že existuje spravodlivosť.
Od puberty som sníval, že zmením svet.
Urobiť niečo zásadné v nejakom odbore, len som nevedel, ako na to. V osemnástich som bol nervózny, že v mojom veku už taký Rimbaud pomaly končil, Brecht už mal prvú hru, kedy to stihnem ja? To, že som si vybral povolanie, ktoré nie je solitérske, ale kolektívne, mi trošku pomáha, je to oslobodzujúce, takže netrpím predstavou romantického titana, ktorý si to sám musí celé odtrpieť.
Bojím sa, že zomriem.
Mal som problém so srdcom, nie vážny, ale odvtedy som nejaký citlivučký na seba, spustila sa reťaz zvláštnych obáv. V divadle vždy sedím na kraji, keby niečo, bojím sa v aute, keď ide šofér rýchlo, bojím sa ostatných šoférov, niekedy si predstavujem: čo ak by šofér práve teraz dostal infarkt? Občas sa mi na to podarí zabudnúť, ale je to čím ďalej horšie. O lietadle ani nehovorím, už som zrušil aj účasť na workshope v New Yorku. Pri smrti strácam zmysel pre humor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.