O tom, prečo sa na referende nezúčastním, píšem širšie v polemike s dvoma redakčnými kolegami. Na tomto mieste sa preto obmedzím len na pár základných konštatovaní.
Mojím problémom nie sú ani otázky, ani prívrženci referenda. Dôvodom, pre ktorý v sobotu nenavštívim volebnú miestnosť je – s dovolením – spoločný záujem oboch strán tohto sporu.
Všetky tri otázky pritom považujem nielen za legitímne, ale osobne aj za užitočné. Priviedli ma napríklad k zaujímavému pýtaniu sa. Ak som za registrované partnerstvo homosexuálov (čo dlhodobo som), prečo som proti ich manželstvu (čo som dlhodobo tiež)? Pre to významné slovo, pre tradíciu, alebo pre niečo ešte hlbšie? Ďalej – ak si myslím, že mať deti nie je ľudské právo dospelých a tiež, že s deťmi sa nemá experimentovať, a preto som proti adopcii detí homosexuálmi, ako by som sa rozhodoval v hraničnom prípade, keď by bola pre konkrétne dieťa na výber iba takáto adopcia alebo ústav? V tomto prípade mi predsa vychádza celkom jasne, že by som preferoval adopciu homosexuálmi – ale som potom v celej úvahe konzistentný? Dodnes nemám uspokojivú odpoveď. Napokon, ešte aj pre mňa ľahká tretia otázka o práve rodičov rozhodovať, čo sa ich deti učia v škole o sexualite, mi priniesla inšpiratívnu neistotu. Ak som za toto právo jednotlivých rodičov (čo som), prečo som proti tomu, aby rodičia rozhodovali aj o časti dejepisu, biológie alebo fyziky vesmíru? Lebo tieto predmety majú menej morálnu povahu? Naozaj?
Nie, tri otázky ma od účasti na referende neodradili. A neodradili ma ani jeho iniciátori, hoci z niektorých ich krokov, argumentov a spôsobov, vrátane primitívnej videoreklamy, mi bolo smutno. Ale keďže viacerých z nich poznám, a najmä poznám mnoho skvelých katolíkov, ktorí na referendum idú, smutno mi bolo aj z ich označovania za primitívov či stredovek. To sme už zabudli, kto tu stál v prvej línii boja s komunistickou neslobodou spred roka 1989, ale aj s Mečiarom o pár rokov potom?
Na referende sa nezúčastním z dvoch iných dôvodov. Preto, že ho považujem za neprimerané, a preto, že nechcem, aby tento spor ktorákoľvek zo strán rýchlo vyhrala alebo prehrala.
V čom je toto referendum neprimerané? V tom, že slovenská realita nie je o víťaznom ťažení homosexuálnej agendy, ale stále ešte najmä o predsudkoch voči tejto menšine. Za našu akutálnu domácu úlohu preto nepovažujem obmedzenie homosexuálov, ale skôr scitlivenie heterosexuálov. Ak sem budú častejšie prichádzať excesy, ktoré poškodzujú rodinu, treba sa im rázne postaviť, a tento časopis to isto urobí. Ale robiť to preventívne, to cítim ako zraňujúce voči ľuďom, ktorí majú už aj tak dosť ťažký osud.
A prečo nechcem, aby tento spor ktokoľvek príliš rýchlo vyhral? Aj preto, že sme si ešte mnoho vecí nevyjasnili. Ale najmä preto, že na rýchlu výhru nie sme uspôsobení. Od triumfov, aj tých katolíckych, je totiž vždy len kúsok k pýche, onej matke kultúry smrti.
Mojím problémom nie sú ani otázky, ani prívrženci referenda. Dôvodom, pre ktorý v sobotu nenavštívim volebnú miestnosť je – s dovolením – spoločný záujem oboch strán tohto sporu.
Všetky tri otázky pritom považujem nielen za legitímne, ale osobne aj za užitočné. Priviedli ma napríklad k zaujímavému pýtaniu sa. Ak som za registrované partnerstvo homosexuálov (čo dlhodobo som), prečo som proti ich manželstvu (čo som dlhodobo tiež)? Pre to významné slovo, pre tradíciu, alebo pre niečo ešte hlbšie? Ďalej – ak si myslím, že mať deti nie je ľudské právo dospelých a tiež, že s deťmi sa nemá experimentovať, a preto som proti adopcii detí homosexuálmi, ako by som sa rozhodoval v hraničnom prípade, keď by bola pre konkrétne dieťa na výber iba takáto adopcia alebo ústav? V tomto prípade mi predsa vychádza celkom jasne, že by som preferoval adopciu homosexuálmi – ale som potom v celej úvahe konzistentný? Dodnes nemám uspokojivú odpoveď. Napokon, ešte aj pre mňa ľahká tretia otázka o práve rodičov rozhodovať, čo sa ich deti učia v škole o sexualite, mi priniesla inšpiratívnu neistotu. Ak som za toto právo jednotlivých rodičov (čo som), prečo som proti tomu, aby rodičia rozhodovali aj o časti dejepisu, biológie alebo fyziky vesmíru? Lebo tieto predmety majú menej morálnu povahu? Naozaj?
Nie, tri otázky ma od účasti na referende neodradili. A neodradili ma ani jeho iniciátori, hoci z niektorých ich krokov, argumentov a spôsobov, vrátane primitívnej videoreklamy, mi bolo smutno. Ale keďže viacerých z nich poznám, a najmä poznám mnoho skvelých katolíkov, ktorí na referendum idú, smutno mi bolo aj z ich označovania za primitívov či stredovek. To sme už zabudli, kto tu stál v prvej línii boja s komunistickou neslobodou spred roka 1989, ale aj s Mečiarom o pár rokov potom?
Na referende sa nezúčastním z dvoch iných dôvodov. Preto, že ho považujem za neprimerané, a preto, že nechcem, aby tento spor ktorákoľvek zo strán rýchlo vyhrala alebo prehrala.
V čom je toto referendum neprimerané? V tom, že slovenská realita nie je o víťaznom ťažení homosexuálnej agendy, ale stále ešte najmä o predsudkoch voči tejto menšine. Za našu akutálnu domácu úlohu preto nepovažujem obmedzenie homosexuálov, ale skôr scitlivenie heterosexuálov. Ak sem budú častejšie prichádzať excesy, ktoré poškodzujú rodinu, treba sa im rázne postaviť, a tento časopis to isto urobí. Ale robiť to preventívne, to cítim ako zraňujúce voči ľuďom, ktorí majú už aj tak dosť ťažký osud.
A prečo nechcem, aby tento spor ktokoľvek príliš rýchlo vyhral? Aj preto, že sme si ešte mnoho vecí nevyjasnili. Ale najmä preto, že na rýchlu výhru nie sme uspôsobení. Od triumfov, aj tých katolíckych, je totiž vždy len kúsok k pýche, onej matke kultúry smrti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.