Zostavenie koaličnej vlády za dva dni patrí zrejme medzi európske rekordy. Tento však súčasne predznamenáva rýchlo cválajúci beh ďalších udalostí. Grécko, pokiaľ nemá zbankrotovať hneď, totiž akútne potrebuje poslednú tranžu úveru EÚ a MMF. Lenže hlavný a v podstate úplne kľúčový sľub, s ktorým Tsipras vyhral voľby, bol ten o ďalšom neplatení dlhov, hovorilo sa dokonca o odpísaní celej polovice z nich. Zo signálov, ktoré trojka (MMF, EK a ECB), ale aj Nemecko i ďalší hráči vyslali, však vyplýva, že Grékom budú ponúkať „iba“ reštrukturalizáciu úrokov a predĺženie splatností dlhov (už teraz je pritom priemerná splatnosť gréckeho dlhopisu 16 rokov...). To, že Grécko musí svoje dlhy zaplatiť, napokon unisono zdôraznili vysoký predstaviteľ ECB i šéfka Medzinárodného menového fondu.
Bruselski insideri dnes veria v klasický európsky „deal“ s vlkom a ovcou. Môžeme im chcieť veriť, avšak protiargumenty sú silné. Tsipras je všetko, len nie mainstreamový politik, s akými je skúsenosť v Bruseli. Celou jeho kampaňou sa tiahol motív rozbitia establišmentu, ktorý neobmedzoval iba na Atény, ale aj na svoj nový, „neortodoxný“ prístup k Bruselu. Príznakom, že z trojky si ťažkú hlavu naozaj nerobí, je porušenie programu, na ktorom stoja medzinárodné úvery, už na prvom zasadaní vlády. Tá totiž rozhodla o zrušení privatizácie štátnej energetickej firmy, o zvýšení dôchodkov aj o návrate prepustených verejných zamestnancov späť do práce. Otázka teda znie: Ak Tsipras zastaví reformy, vďaka ktorým dostalo Grécko pôžičky, akú reč s ním ešte môžu viesť EÚ a MMF? Ako majú, napríklad, súhlasiť s miernejším úročením a predĺžením splatnosti dlhov v situácii, keď Tsipras zruší celú konsolidáciu verejných financií? A nejde tu len o Grécko. V sekunde, keď si Atény vyboxujú úľavy z reforiem, budú to isté chcieť nielen súčasní klienti eurovalu, ale zrejme aj Francúzi a ďalší problémoví kandidáti.
Tsipras má však v jednom pravdu – grécky dlh je nesplatiteľný. Druhou pravdou je, že 80 percent z 320-miliardového gréckeho dlhu už nedržia súkromníci, ale európske vlády, ECB a MMF (z toho Slovensko 1,5 miliardy eur). A myslieť si, že taká Merkel sa zajtra postaví a povie, vážení a milí nemeckí voliči, odpustila som Grécku polovicu nemeckej pohľadávky, teda 35 miliárd, sa nedá. Nehovoriac o iných, menej racionálnych európskych politikoch. Ich záujmom je preto predlžovať grécku agóniu a dúfať v zázrak. Už len preto, že odchod Grécka z eurozóny, spojený s krachom štátu, by bol precedensom, ktorého následky sa nedajú ľahko predvídať.
Preťať bludný kruh môže jedine Tsipras – ak sám ohlási bankrot a návrat ku drachme. K tomu by ho však museli európski lídri dotlačiť, pretože on voličom tento bolestivý scenár nesľuboval. Navyše, aj v tomto strašnom, hoci dlhodobo najlepšom scenári prídu európske vlády o svoje peniaze. Rokovania s Tsiprasom budú teda skôr podobné pokru než rozumnej súvahe dvoch strán.
Bruselski insideri dnes veria v klasický európsky „deal“ s vlkom a ovcou. Môžeme im chcieť veriť, avšak protiargumenty sú silné. Tsipras je všetko, len nie mainstreamový politik, s akými je skúsenosť v Bruseli. Celou jeho kampaňou sa tiahol motív rozbitia establišmentu, ktorý neobmedzoval iba na Atény, ale aj na svoj nový, „neortodoxný“ prístup k Bruselu. Príznakom, že z trojky si ťažkú hlavu naozaj nerobí, je porušenie programu, na ktorom stoja medzinárodné úvery, už na prvom zasadaní vlády. Tá totiž rozhodla o zrušení privatizácie štátnej energetickej firmy, o zvýšení dôchodkov aj o návrate prepustených verejných zamestnancov späť do práce. Otázka teda znie: Ak Tsipras zastaví reformy, vďaka ktorým dostalo Grécko pôžičky, akú reč s ním ešte môžu viesť EÚ a MMF? Ako majú, napríklad, súhlasiť s miernejším úročením a predĺžením splatnosti dlhov v situácii, keď Tsipras zruší celú konsolidáciu verejných financií? A nejde tu len o Grécko. V sekunde, keď si Atény vyboxujú úľavy z reforiem, budú to isté chcieť nielen súčasní klienti eurovalu, ale zrejme aj Francúzi a ďalší problémoví kandidáti.
Tsipras má však v jednom pravdu – grécky dlh je nesplatiteľný. Druhou pravdou je, že 80 percent z 320-miliardového gréckeho dlhu už nedržia súkromníci, ale európske vlády, ECB a MMF (z toho Slovensko 1,5 miliardy eur). A myslieť si, že taká Merkel sa zajtra postaví a povie, vážení a milí nemeckí voliči, odpustila som Grécku polovicu nemeckej pohľadávky, teda 35 miliárd, sa nedá. Nehovoriac o iných, menej racionálnych európskych politikoch. Ich záujmom je preto predlžovať grécku agóniu a dúfať v zázrak. Už len preto, že odchod Grécka z eurozóny, spojený s krachom štátu, by bol precedensom, ktorého následky sa nedajú ľahko predvídať.
Preťať bludný kruh môže jedine Tsipras – ak sám ohlási bankrot a návrat ku drachme. K tomu by ho však museli európski lídri dotlačiť, pretože on voličom tento bolestivý scenár nesľuboval. Navyše, aj v tomto strašnom, hoci dlhodobo najlepšom scenári prídu európske vlády o svoje peniaze. Rokovania s Tsiprasom budú teda skôr podobné pokru než rozumnej súvahe dvoch strán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.