Spolu pôjde minimálne o jeden bilión eur. Tie chce Európska centrálna banka vyčleniť na nákup vládnych dlhopisov. Ide o rozhodnutie, o ktorom sa vie, že bude mať mnoho dôsledkov, no nikto nevie, ako presne to vypáli. Európska centrálna banka doteraz využívala ako nástroj najmä úrokové sadzby za vklady i pôžičky a prostredníctvom nich sa snažila kontrolovať fungovanie peňazí v ekonomike. Teraz by ich tam rada videla viacej, a preto znížila úrokové sadzby z vkladov prakticky na nulu. No hoci sa bankám takmer neoplatí vkladať si peniaze do ECB, do reálnej ekonomiky sa aj tak nedostávajú. Preto prišla centrálna banka s nápadom skupovania vládnych dlhopisov. Verí, že takto peniaze do reálnej ekonomiky dostane.
.prečo to robia
Tlačenie peňazí európskou centrálnou bankou má niekoľko motívov. Niektoré sú oficiálne a niektoré neoficiálne. Začnime tými neoficiálnymi.
Hoci eurozóna vyzerala za posledné dva roky pokojne, zďaleka nie je tak v poriadku, aby si mohla povedať, že svoje hospodárenie už majú vlády pod kontrolou, hlavne na juhu. Jedným z motívov je tak pomôcť tlačenými peniazmi krajinám, ktorým sa nedarí dostať svoje verejné financie pod kontrolu. Ani po piatich rokoch akože upratovania vo verejných financiách sa napríklad takému Taliansku nedarí aspoň zastaviť rast dlhu. Ten už dnes dosahuje 150 percent jeho HDP. Zníženie splátok za úroky uvítali aj ďalšie veľké krajiny. Taliansko sme pritom nespomenuli náhodou. Hoci po voľbách v Grécku bude podrobne sledované dianie najmä tam, z dlhodobého hľadiska sa zdá, že eurozóna bude mať väčší problém práve s Talianskom.
Intervencia ECB bude mať neprehliadnuteľný efekt aj na cenu dlhov, teda na úroky, ktoré za dlhy krajiny platia. Banka sa totiž začne správať ako ďalší bohatý kupec na trhu, ktorý bude zvyšovať dopyt po dlhopisoch krajín. Hoci podľa vlastných pravidiel nesmie kupovať dlhopisy za netrhové ceny, aby nedeformovala ich cenu a nedotovala tak krajiny priamo, už samotný fakt, že bude zvyšovať dopyt po dlhopisoch, spôsobí, že sa budú lepšie predávať.
Vždy, keď krajina či centrálna banka naštartujú tlačiareň na peniaze, prvá obava znie, že to zvýši infláciu, teda znehodnotí silu meny. Dá sa toto čakať aj v eurozóne? Dá, a dokonca je to jeden zo zámerov, pre ktorý ECB s menovým uvoľňovaním začína. Cieľom centrálnej banky totiž nie je absolútny boj s infláciou, naopak. Jej cieľom je, aby tu istá inflácia bola, najlepšie pri úrovni okolo dvoch percent.
Bez inflácie to totiž majú krajiny so svojimi dlhmi ťažšie, inflácia pomáha dlhy spaľovať. Ak si štát požičia peniaze a vydá dlhopis, sľubuje v ňom, za koľko ho bude o nejaký čas odkupovať späť, keď bude splácať svoj dlh. Ak zo sily meny inflácie niečo ukrojí, štát veriteľom v skutočnosti vyplatí menšiu hodnotu. Nejde o žiadnu inovatívnu špekuláciu. S tým, že peniaze sa počas doby pôžičky môžu znehodnocovať, počíta štát aj investori, ktorí jeho dlh krajín nakupujú. Každý sa pritom snaží čo najpresnejšie odhadnúť, aká bude skutočnosť a aj podľa toho stanoviť svoju obchodnú stratégiu.
To však nie je jediný dôvod, pre ktorý sa centrálna banka snaží trochu popohnať rast cien. Tým druhým je správanie sa spotrebiteľov. Zjednodušene povedané, Európska centrálna banka by bola oveľa radšej, keby dnes mali európski spotrebitelia pocit, že ceny rastú, ako keď žijú v presvedčení, že inflácia tu vôbec nie je. Ak by totiž mali trochu stres, že ceny postupne rastú, mohli by sa rozhýbať, aby teraz viac míňali. A tak popohnať ekonomiku.
Dnes je inflácia v eurozóne pod stanoveným cieľom dvoch percent a v niektorých krajín je dokonca pod nulou. Teda ceny tam nerastú, ale klesajú. To ešte viac hecuje ECB, aby spustila program nákupu dlhopisov za tlačené peniaze.
Ďalší, skrytejší dôvod, pre ktorý sa ECB rozhodla pre túto operácie, je zlepšiť náladu na trhoch. Program bude mať totiž aj efekt analgetika s kofeínom. Na istý čas je tak jasné, že krajiny nebudú mať problém predávať svoje dlhopisy, aj keby eurozóna prechádzala väčšími otrasmi. Takým by mohol byť napríklad vývoj v Grécku po nedávnych voľbách. Nie je to tak dávno, čo úvahy o tom, že niektorá z krajín prestane splácať svoje dlhy, vystrašili investorov natoľko, že vládne dlhopisy určitých krajín boli nepredajné, respektíve predajné len za podmienok veľmi nevýhodných pre vlády. Na chvíľu tak všetci prestanú myslieť na to, v akom stave sa krajiny a ich ekonomiky skutočne nachádzajú a budú sa správať, ako by sa veci mali lepšie. ECB, hlavne jej germánske krídlo, budú zdôrazňovať, že nadopované obdobie treba využiť na štrukturálne zmeny, ku ktorým by za triezva nebola odvaha, no nikomu sa do toho nebude chcieť.
.lebo rast
A teraz k najčastejšie spomínaným dôvodom, pre ktoré banka s programom kvantitatívneho uvoľňovania prichádza. Zázračným slovom, ktorému nikto nedokáže odolať, je rast. Ako by práve toto mohlo hospodársky rast podporiť?
ECB je presvedčená, že problém rastu v eurozóne by sa dal vyriešiť tak, že by banky či iní investori viac požičiavali firmám, aby tie mohli viac investovať, rozvíjať sa, tvoriť pracovné miesta. Urobila preto niekoľko pokusov, aby sa peniaze cez banky dostali až k firmám, ktoré by za ne vytvárali pracovné miesta. Napríklad, už niekoľko rokov požičiava ECB peniaze komerčným bankám za extra výhodné úroky. Čaká, že ak si banky budú môcť výhodne požičiavať od nej, budú výhodne požičiavať aj firmám. No ukazuje sa, že to funguje len obmedzene. Ak si banky lacno požičajú, len malú časť posunú ďalej vo forme úverov pre firmy. Peniaze použijú aj na to, aby za ne kupovali akcie, dlhopisy či iné aktíva, kde predpokladajú zhodnotenie.
ECB dúfa, že ak tiež začne kupovať dlhopisy a bude tak konkurovať bankám, prinúti ich, aby predsa len skúšali aj iné formy investovania, napríklad aby požičiavali firmám. Ani najpevnejší zástancovia programu kvantitatívneho uvoľňovania pritom nie sú presvedčení, či vôbec bude mať tento program viditeľnejší vplyv na rast ekonomiky eurozóny. Kvantitatívne uvoľňovanie nevnímajú ekonómovia bezvýhradne ako správne. Kritici napríklad argumentujú, že hoci inflačný cieľ na úrovni 2 percent sa Európskej centrálnej banke dosiahnuť nepodarilo, takisto ani nezažívame obávanú deflačnú špirálu s navzájom sa umocňujúcim efektom klesajúcich cien a platov. Na takmer nulovej inflácii sa podieľajú aj nízke ceny ropy a ak tie čoskoro porastú, zvýšia sa aj inflačné očakávania.
Systematickejší kritici kvantitatívneho uvoľňovania sa nájdu najmä v Spolkovej republike, ktorej ekonomika toto opatrenie nepotrebuje – navyše, ide tiež proti filozofii a finančnej kultúre Nemcov, ktorých nočnou morou je, že sa z tvrdého eura stane obdoba niekdajšej talianskej líry. Hospodársky denník Handelsblatt nedávno uverejnil rozhovor s členom predstavenstva nemeckej centrálnej banky (takzvanej Bundesbanky) Joachimom Nagelom. Nakupovanie dlhopisov je podľa neho veľmi riskantný nástroj monetárnej politiky, najmä v prostredí menovej únie, akou je eurozóna s ťažko predvídateľnými dôsledkami. „Uvoľnená monetárna politika sama osebe ešte nikdy nespravila krajiny konkurencieschopnejšími,“ vyhlásil pre nemecké ekonomické noviny. Čo je tým presne mienené?
Kvantitatívne uvoľňovanie nemožno vnímať ako náhradu za štrukturálne reformy, ktoré by uvoľnili podnikavosť ľudí a odbremenili firmy. Za počínaním ECB sa nachádza filozofická myšlienka, podľa ktorej to, čo ekonomike chýba, je aktívnejšie úverovanie podnikateľských subjektov bankami. Lenže je otázne, koľko dobrých potenciálnych projektov v oblasti malého a stredného podnikania v eurozóne pri takto nastavenej daňovo-odvodovej politike, trhu práce a regulačnom rámci má vôbec šancu vzniknúť alebo rásť. Pre politika napríklad vo Francúzsku je jednoduchšie snažiť sa dlhodobé problémy jeho krajiny nejako vysedieť v prostredí „mäkkých rozpočtových obmedzení“, ku ktorým prispieva aj ECB, než pustiť sa do politicky nákladného zápasu s mocnými záujmovými skupinami, ako sú napríklad odbory, v mene uvoľnenia pracovného práva.
V eurozóne nedošlo ani k zásadnej reforme verejných výdavkov. Aj keď sa niektorej vláde podarí deficit zosekať pod 3 percentá a zadlženie pod 60 percent HDP, ešte to neznamená, že rozpočet má dobrú vnútornú štruktúru a nevytvára potenciálne nášľapové míny do budúcnosti. O tom by sme veľa vedeli hovoriť aj my na Slovensku. Kým zopár štátov ako Írsko, Grécko alebo Portugalsko výrazným spôsobom zosekalo verejné výdavky, iní členovia eurozóny majú problémy so štátnym uťahovaním opaskov. Ide najmä o Taliansko, Francúzsko a čiastočne aj Španielsko. A ako by to všetko nestačilo, ešte ochromujeme vlastné ekonomiky ambicióznymi zelenými experimentmi v energetike, ktoré predražujú elektrinu (a tým pádom priemyselnú produkciu i koncové výrobky) aj v zdanlivo bezproblémovom Nemecku.
.bude to fungovať?
Na Slovensku medzi ekonómov s rezervovaným postojom voči kvantitatívnemu uvoľňovaniu patrí analytik INESS Martin Vlachynský. Podobne ako Nagel upozorňuje, že v európskych podmienkach opatrenie nemusí fungovať spôsobom, akým si centrálni bankári sľubujú. „Európa v roku 2015 nie je Amerika spred siedmich rokov“, hovorí pre .týždeň. „V roku 2008 boli úrokové miery na amerických dlhopisoch 4 percentá, na tridsaťročných hypotékach boli okolo 6 percent, americké akciové indexy boli na viacročných minimách.“ V Európe je dnes odlišná situácia. Úrokové miery na štátnych dlhopisoch sú na historických minimách, naproti tomu akciové indexy sú na maximách. Situácia starého kontinentu je úplne iná ako v USA. Navyše, kým americký Fed nakupoval len americké dlhopisy, ktoré pôsobili v istom zmysle ako akési uniformné aktívum, v eurozóne máme dlhopisy 19 členských krajín. „Každému je jasné, že nemecký dlhopis je niečo iné ako grécky dlhopis,“ vysvetľuje Vlachynský.
Eurozóna je tiež viac heterogénna ako USA. Na jednej strane je Nemecko, kde sa ekonomike ako-tak darí, inflácia sa nachádza v kladných hodnotách, je tam hospodársky rast, ceny aktív sú vysoké, bankový systém v dobrej kondícii... Na druhej strane máme krajiny ako Grécko, Španielsko alebo Taliansko, kde je situácia nepomerne horšia. Napríklad grécke banky prežívajú len vďaka infúziám Európskej centrálnej banky. Snažíme sa ušiť jednu monetárnu politiku pre 19 rozdielnych členov eurozóny.
Objemy peňazí sa prerozdelia podľa kapitálového kľúča v podobe podielov jednotlivých národných bánk v ECB, čo znamená, že najväčšia časť nových peňazí pôjde do nemeckej ekonomiky. Lenže nemecké banky už dnes sedia na kope hotovosti, a to nielen vďaka tomu, že sa krajine darí, ale aj preto, že počas krízy tam odtieklo veľa peňazí od sporiteľov zo štátov na európskej periférii, postihnutých krízou. Podľa Vlachynského sa predpokladá, že zdroje, ktoré cez QE potečú do Nemecka, sa následne rozlejú aj do ostatných členských krajín, no naplnenie týchto očakávaní je otázne: „Je ťažké dostať tie peniaze do ekonomiky bez toho, aby boli zhadzované z helikoptér. Ak banky nezostanú na nich sedieť, nie je vylúčené, že hotovosť natečie do akcií či nehnuteľností, kde môže nafukovať bubliny.“
Celá záležitosť má aj iný rozmer. Svet dnes vášnivo diskutuje o príjmovej nerovnosti. Vlaňajším ekonomickým bestsellerom bola kniha Kapitál v 21. storočí francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho o rastúcej koncentrácii bohatstva v rukách hŕstky kapitalistov. No ak expanzívna monetárna politika nafukuje ceny niektorých aktív, prospech z toho majú tí, ktorí do nich predtým investovali. Akcie alebo nehnuteľnosti (nad rámec vlastnej strechy nad hlavou) si môžu dovoliť hlavne tí bohatší. Natíska sa teda otázka, či aj politiky centrálnych bánk k nerovnosti nepomáhajú. „Akciový trh je v Európe na sedemročnom maxime napriek tomu, že ekonomika takmer nerastie,“ hovorí Martin Vlachynský. „Potom si treba klásť otázku, prečo rastie? Je to založené na nejakých firemných fundamentoch? Väčšina tých akciových spoločností totiž nijaké oslnivé výkony nepodáva.“
.skreslené signály
Európske kvantitatívne uvoľňovanie kritizoval aj Richard Ebeling v článku, ktorý uverejnil na internetovom portáli Epic Times. Americký ekonóm, ktorý pred dvoma rokmi navštívil Bratislavu s prednáškou o zlyhávaní monetárnych i fiškálnych zásahov štátu do ekonomiky, tvrdí, že opatrenie problémy Európy nevyrieši, ale ešte viac prehĺbi. „Od roku 2008 Európska centrálna banka nafúkla svoju bilanciu prostredníctvom menovej expanzie o viac ako bilión eur a ceny v eurozóne odvtedy v priemere rástli medzi 0,5 až 2 percentami. Len ťažko to možno považovať za náznak, že tu pôsobia deflačné sily,“ píše Ebeling.
Americký ekonóm, uvedomujúci si signalizačnú funkciu množstva peňazí v ekonomike, tvrdí, že kvantitatívne uvoľňovanie skreslí štruktúru cien i miezd a povedie k nesprávnym podnikateľským rozhodnutiam v hromadnom meradle. V konečnom dôsledku bude niekedy v budúcnosti musieť dôjsť na trhu ku korekcii v podobe ďalšej recesie. Ak chcú politici docieliť, aby finančné trhy namiesto do dlhopisov investovali do malých a stredných firiem, mali by Európu priviesť k vyrovnaným rozpočtom. Štáty si už potom nebudú musieť požičiavať a investori si azda pohľadajú iné investičné príležitosti. Ebeling tvrdí, že Európe by k oživeniu rastu pomohla celoplošná politika odbúravania regulácie, znižovania daní a odstraňovania zvyšných bariér pre voľný pohyb tovarov a služieb. A samozrejme, zdržanlivejšia politika centrálnych bánk...
Európan, zaujímajúci sa o efekty kvantitatívneho uvoľňovania, by mal o tomto fenoméne vedieť ešte jednu vec. Andrew Huszar, jeden z ľudí, ktorí manažovali americkú verziu tohto opatrenia, sa zaň pred dvomi rokmi považoval za nutné ospravedlniť americkému národu komentárom v denníku Wall Street Journal. Vtedy sa o ňom kriticky vyjadril ako o „najväčšej záchrane Wall Street zadnými dvierkami všetkých čias“.
.prečo to robia
Tlačenie peňazí európskou centrálnou bankou má niekoľko motívov. Niektoré sú oficiálne a niektoré neoficiálne. Začnime tými neoficiálnymi.
Hoci eurozóna vyzerala za posledné dva roky pokojne, zďaleka nie je tak v poriadku, aby si mohla povedať, že svoje hospodárenie už majú vlády pod kontrolou, hlavne na juhu. Jedným z motívov je tak pomôcť tlačenými peniazmi krajinám, ktorým sa nedarí dostať svoje verejné financie pod kontrolu. Ani po piatich rokoch akože upratovania vo verejných financiách sa napríklad takému Taliansku nedarí aspoň zastaviť rast dlhu. Ten už dnes dosahuje 150 percent jeho HDP. Zníženie splátok za úroky uvítali aj ďalšie veľké krajiny. Taliansko sme pritom nespomenuli náhodou. Hoci po voľbách v Grécku bude podrobne sledované dianie najmä tam, z dlhodobého hľadiska sa zdá, že eurozóna bude mať väčší problém práve s Talianskom.
Intervencia ECB bude mať neprehliadnuteľný efekt aj na cenu dlhov, teda na úroky, ktoré za dlhy krajiny platia. Banka sa totiž začne správať ako ďalší bohatý kupec na trhu, ktorý bude zvyšovať dopyt po dlhopisoch krajín. Hoci podľa vlastných pravidiel nesmie kupovať dlhopisy za netrhové ceny, aby nedeformovala ich cenu a nedotovala tak krajiny priamo, už samotný fakt, že bude zvyšovať dopyt po dlhopisoch, spôsobí, že sa budú lepšie predávať.
Vždy, keď krajina či centrálna banka naštartujú tlačiareň na peniaze, prvá obava znie, že to zvýši infláciu, teda znehodnotí silu meny. Dá sa toto čakať aj v eurozóne? Dá, a dokonca je to jeden zo zámerov, pre ktorý ECB s menovým uvoľňovaním začína. Cieľom centrálnej banky totiž nie je absolútny boj s infláciou, naopak. Jej cieľom je, aby tu istá inflácia bola, najlepšie pri úrovni okolo dvoch percent.
Bez inflácie to totiž majú krajiny so svojimi dlhmi ťažšie, inflácia pomáha dlhy spaľovať. Ak si štát požičia peniaze a vydá dlhopis, sľubuje v ňom, za koľko ho bude o nejaký čas odkupovať späť, keď bude splácať svoj dlh. Ak zo sily meny inflácie niečo ukrojí, štát veriteľom v skutočnosti vyplatí menšiu hodnotu. Nejde o žiadnu inovatívnu špekuláciu. S tým, že peniaze sa počas doby pôžičky môžu znehodnocovať, počíta štát aj investori, ktorí jeho dlh krajín nakupujú. Každý sa pritom snaží čo najpresnejšie odhadnúť, aká bude skutočnosť a aj podľa toho stanoviť svoju obchodnú stratégiu.
To však nie je jediný dôvod, pre ktorý sa centrálna banka snaží trochu popohnať rast cien. Tým druhým je správanie sa spotrebiteľov. Zjednodušene povedané, Európska centrálna banka by bola oveľa radšej, keby dnes mali európski spotrebitelia pocit, že ceny rastú, ako keď žijú v presvedčení, že inflácia tu vôbec nie je. Ak by totiž mali trochu stres, že ceny postupne rastú, mohli by sa rozhýbať, aby teraz viac míňali. A tak popohnať ekonomiku.
Dnes je inflácia v eurozóne pod stanoveným cieľom dvoch percent a v niektorých krajín je dokonca pod nulou. Teda ceny tam nerastú, ale klesajú. To ešte viac hecuje ECB, aby spustila program nákupu dlhopisov za tlačené peniaze.
Ďalší, skrytejší dôvod, pre ktorý sa ECB rozhodla pre túto operácie, je zlepšiť náladu na trhoch. Program bude mať totiž aj efekt analgetika s kofeínom. Na istý čas je tak jasné, že krajiny nebudú mať problém predávať svoje dlhopisy, aj keby eurozóna prechádzala väčšími otrasmi. Takým by mohol byť napríklad vývoj v Grécku po nedávnych voľbách. Nie je to tak dávno, čo úvahy o tom, že niektorá z krajín prestane splácať svoje dlhy, vystrašili investorov natoľko, že vládne dlhopisy určitých krajín boli nepredajné, respektíve predajné len za podmienok veľmi nevýhodných pre vlády. Na chvíľu tak všetci prestanú myslieť na to, v akom stave sa krajiny a ich ekonomiky skutočne nachádzajú a budú sa správať, ako by sa veci mali lepšie. ECB, hlavne jej germánske krídlo, budú zdôrazňovať, že nadopované obdobie treba využiť na štrukturálne zmeny, ku ktorým by za triezva nebola odvaha, no nikomu sa do toho nebude chcieť.
.lebo rast
A teraz k najčastejšie spomínaným dôvodom, pre ktoré banka s programom kvantitatívneho uvoľňovania prichádza. Zázračným slovom, ktorému nikto nedokáže odolať, je rast. Ako by práve toto mohlo hospodársky rast podporiť?
ECB je presvedčená, že problém rastu v eurozóne by sa dal vyriešiť tak, že by banky či iní investori viac požičiavali firmám, aby tie mohli viac investovať, rozvíjať sa, tvoriť pracovné miesta. Urobila preto niekoľko pokusov, aby sa peniaze cez banky dostali až k firmám, ktoré by za ne vytvárali pracovné miesta. Napríklad, už niekoľko rokov požičiava ECB peniaze komerčným bankám za extra výhodné úroky. Čaká, že ak si banky budú môcť výhodne požičiavať od nej, budú výhodne požičiavať aj firmám. No ukazuje sa, že to funguje len obmedzene. Ak si banky lacno požičajú, len malú časť posunú ďalej vo forme úverov pre firmy. Peniaze použijú aj na to, aby za ne kupovali akcie, dlhopisy či iné aktíva, kde predpokladajú zhodnotenie.
ECB dúfa, že ak tiež začne kupovať dlhopisy a bude tak konkurovať bankám, prinúti ich, aby predsa len skúšali aj iné formy investovania, napríklad aby požičiavali firmám. Ani najpevnejší zástancovia programu kvantitatívneho uvoľňovania pritom nie sú presvedčení, či vôbec bude mať tento program viditeľnejší vplyv na rast ekonomiky eurozóny. Kvantitatívne uvoľňovanie nevnímajú ekonómovia bezvýhradne ako správne. Kritici napríklad argumentujú, že hoci inflačný cieľ na úrovni 2 percent sa Európskej centrálnej banke dosiahnuť nepodarilo, takisto ani nezažívame obávanú deflačnú špirálu s navzájom sa umocňujúcim efektom klesajúcich cien a platov. Na takmer nulovej inflácii sa podieľajú aj nízke ceny ropy a ak tie čoskoro porastú, zvýšia sa aj inflačné očakávania.
Systematickejší kritici kvantitatívneho uvoľňovania sa nájdu najmä v Spolkovej republike, ktorej ekonomika toto opatrenie nepotrebuje – navyše, ide tiež proti filozofii a finančnej kultúre Nemcov, ktorých nočnou morou je, že sa z tvrdého eura stane obdoba niekdajšej talianskej líry. Hospodársky denník Handelsblatt nedávno uverejnil rozhovor s členom predstavenstva nemeckej centrálnej banky (takzvanej Bundesbanky) Joachimom Nagelom. Nakupovanie dlhopisov je podľa neho veľmi riskantný nástroj monetárnej politiky, najmä v prostredí menovej únie, akou je eurozóna s ťažko predvídateľnými dôsledkami. „Uvoľnená monetárna politika sama osebe ešte nikdy nespravila krajiny konkurencieschopnejšími,“ vyhlásil pre nemecké ekonomické noviny. Čo je tým presne mienené?
Kvantitatívne uvoľňovanie nemožno vnímať ako náhradu za štrukturálne reformy, ktoré by uvoľnili podnikavosť ľudí a odbremenili firmy. Za počínaním ECB sa nachádza filozofická myšlienka, podľa ktorej to, čo ekonomike chýba, je aktívnejšie úverovanie podnikateľských subjektov bankami. Lenže je otázne, koľko dobrých potenciálnych projektov v oblasti malého a stredného podnikania v eurozóne pri takto nastavenej daňovo-odvodovej politike, trhu práce a regulačnom rámci má vôbec šancu vzniknúť alebo rásť. Pre politika napríklad vo Francúzsku je jednoduchšie snažiť sa dlhodobé problémy jeho krajiny nejako vysedieť v prostredí „mäkkých rozpočtových obmedzení“, ku ktorým prispieva aj ECB, než pustiť sa do politicky nákladného zápasu s mocnými záujmovými skupinami, ako sú napríklad odbory, v mene uvoľnenia pracovného práva.
V eurozóne nedošlo ani k zásadnej reforme verejných výdavkov. Aj keď sa niektorej vláde podarí deficit zosekať pod 3 percentá a zadlženie pod 60 percent HDP, ešte to neznamená, že rozpočet má dobrú vnútornú štruktúru a nevytvára potenciálne nášľapové míny do budúcnosti. O tom by sme veľa vedeli hovoriť aj my na Slovensku. Kým zopár štátov ako Írsko, Grécko alebo Portugalsko výrazným spôsobom zosekalo verejné výdavky, iní členovia eurozóny majú problémy so štátnym uťahovaním opaskov. Ide najmä o Taliansko, Francúzsko a čiastočne aj Španielsko. A ako by to všetko nestačilo, ešte ochromujeme vlastné ekonomiky ambicióznymi zelenými experimentmi v energetike, ktoré predražujú elektrinu (a tým pádom priemyselnú produkciu i koncové výrobky) aj v zdanlivo bezproblémovom Nemecku.
.bude to fungovať?
Na Slovensku medzi ekonómov s rezervovaným postojom voči kvantitatívnemu uvoľňovaniu patrí analytik INESS Martin Vlachynský. Podobne ako Nagel upozorňuje, že v európskych podmienkach opatrenie nemusí fungovať spôsobom, akým si centrálni bankári sľubujú. „Európa v roku 2015 nie je Amerika spred siedmich rokov“, hovorí pre .týždeň. „V roku 2008 boli úrokové miery na amerických dlhopisoch 4 percentá, na tridsaťročných hypotékach boli okolo 6 percent, americké akciové indexy boli na viacročných minimách.“ V Európe je dnes odlišná situácia. Úrokové miery na štátnych dlhopisoch sú na historických minimách, naproti tomu akciové indexy sú na maximách. Situácia starého kontinentu je úplne iná ako v USA. Navyše, kým americký Fed nakupoval len americké dlhopisy, ktoré pôsobili v istom zmysle ako akési uniformné aktívum, v eurozóne máme dlhopisy 19 členských krajín. „Každému je jasné, že nemecký dlhopis je niečo iné ako grécky dlhopis,“ vysvetľuje Vlachynský.
Eurozóna je tiež viac heterogénna ako USA. Na jednej strane je Nemecko, kde sa ekonomike ako-tak darí, inflácia sa nachádza v kladných hodnotách, je tam hospodársky rast, ceny aktív sú vysoké, bankový systém v dobrej kondícii... Na druhej strane máme krajiny ako Grécko, Španielsko alebo Taliansko, kde je situácia nepomerne horšia. Napríklad grécke banky prežívajú len vďaka infúziám Európskej centrálnej banky. Snažíme sa ušiť jednu monetárnu politiku pre 19 rozdielnych členov eurozóny.
Objemy peňazí sa prerozdelia podľa kapitálového kľúča v podobe podielov jednotlivých národných bánk v ECB, čo znamená, že najväčšia časť nových peňazí pôjde do nemeckej ekonomiky. Lenže nemecké banky už dnes sedia na kope hotovosti, a to nielen vďaka tomu, že sa krajine darí, ale aj preto, že počas krízy tam odtieklo veľa peňazí od sporiteľov zo štátov na európskej periférii, postihnutých krízou. Podľa Vlachynského sa predpokladá, že zdroje, ktoré cez QE potečú do Nemecka, sa následne rozlejú aj do ostatných členských krajín, no naplnenie týchto očakávaní je otázne: „Je ťažké dostať tie peniaze do ekonomiky bez toho, aby boli zhadzované z helikoptér. Ak banky nezostanú na nich sedieť, nie je vylúčené, že hotovosť natečie do akcií či nehnuteľností, kde môže nafukovať bubliny.“
Celá záležitosť má aj iný rozmer. Svet dnes vášnivo diskutuje o príjmovej nerovnosti. Vlaňajším ekonomickým bestsellerom bola kniha Kapitál v 21. storočí francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho o rastúcej koncentrácii bohatstva v rukách hŕstky kapitalistov. No ak expanzívna monetárna politika nafukuje ceny niektorých aktív, prospech z toho majú tí, ktorí do nich predtým investovali. Akcie alebo nehnuteľnosti (nad rámec vlastnej strechy nad hlavou) si môžu dovoliť hlavne tí bohatší. Natíska sa teda otázka, či aj politiky centrálnych bánk k nerovnosti nepomáhajú. „Akciový trh je v Európe na sedemročnom maxime napriek tomu, že ekonomika takmer nerastie,“ hovorí Martin Vlachynský. „Potom si treba klásť otázku, prečo rastie? Je to založené na nejakých firemných fundamentoch? Väčšina tých akciových spoločností totiž nijaké oslnivé výkony nepodáva.“
.skreslené signály
Európske kvantitatívne uvoľňovanie kritizoval aj Richard Ebeling v článku, ktorý uverejnil na internetovom portáli Epic Times. Americký ekonóm, ktorý pred dvoma rokmi navštívil Bratislavu s prednáškou o zlyhávaní monetárnych i fiškálnych zásahov štátu do ekonomiky, tvrdí, že opatrenie problémy Európy nevyrieši, ale ešte viac prehĺbi. „Od roku 2008 Európska centrálna banka nafúkla svoju bilanciu prostredníctvom menovej expanzie o viac ako bilión eur a ceny v eurozóne odvtedy v priemere rástli medzi 0,5 až 2 percentami. Len ťažko to možno považovať za náznak, že tu pôsobia deflačné sily,“ píše Ebeling.
Americký ekonóm, uvedomujúci si signalizačnú funkciu množstva peňazí v ekonomike, tvrdí, že kvantitatívne uvoľňovanie skreslí štruktúru cien i miezd a povedie k nesprávnym podnikateľským rozhodnutiam v hromadnom meradle. V konečnom dôsledku bude niekedy v budúcnosti musieť dôjsť na trhu ku korekcii v podobe ďalšej recesie. Ak chcú politici docieliť, aby finančné trhy namiesto do dlhopisov investovali do malých a stredných firiem, mali by Európu priviesť k vyrovnaným rozpočtom. Štáty si už potom nebudú musieť požičiavať a investori si azda pohľadajú iné investičné príležitosti. Ebeling tvrdí, že Európe by k oživeniu rastu pomohla celoplošná politika odbúravania regulácie, znižovania daní a odstraňovania zvyšných bariér pre voľný pohyb tovarov a služieb. A samozrejme, zdržanlivejšia politika centrálnych bánk...
Európan, zaujímajúci sa o efekty kvantitatívneho uvoľňovania, by mal o tomto fenoméne vedieť ešte jednu vec. Andrew Huszar, jeden z ľudí, ktorí manažovali americkú verziu tohto opatrenia, sa zaň pred dvomi rokmi považoval za nutné ospravedlniť americkému národu komentárom v denníku Wall Street Journal. Vtedy sa o ňom kriticky vyjadril ako o „najväčšej záchrane Wall Street zadnými dvierkami všetkých čias“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.