Verejne viditeľná časť príbehu sa začala odohrávať v septembri minulého roku, keď bol zverejnený návrh štátneho rozpočtu na rok 2015. Pre SAV sa v ňom počítalo so sumou takmer o sedemnásť percent nižšou, ako v minulom roku. Pri takomto financovaní by SAV musela prepustiť v priebehu roka asi päťsto zo svojich zhruba tritisíc zamestnancov. Taká radikálna zmena musí byť veľmi dobre zdôvodnená a široko prediskutovaná, inštitúcia musí byť na ňu vo výraznom predstihu pripravená. Je úplne neakceptovateľné, aby sa o nej pracovníci SAV dozvedeli len z jednej konkrétnej položky v akejsi excelovskej tabuľke stiahnutej zo stránky Ministerstva financií.
Prvá reakcia z Akadémie bola rýchla a neúčinná. Vedecké rady väčšiny ústavov sa podpísali pod otvorený list, adresovaný ešte v septembri premiérovi, ministrom školstva a financií, predsedovi parlamentného výboru pre vzdelávanie a vedúcemu zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. Proti návrhu rozpočtu protestoval aj snem SAV a začiatkom októbra vyjadrilo svoj nesúhlas aj predsedníctvo SAV. Výsledok: v upravenom návrhu štátneho rozpočtu sa plánované prostriedky pre SAV znížili ešte viac (nie o sedemnásť, ale až o osemnásť percent).
.eSOSav
Ako je niečo také možné? Ako sa dá v nejakej normálnej krajine z ničoho nič tak drasticky znížiť rozpočet jednej z kľúčových vedeckých inštitúcií? Nuž, v normálnej krajine sa to asi urobiť nedá. U nás sa to robí takto:
Príprava štátneho rozpočtu sa nechápe ako strategické ovplyvňovanie smerovania krajiny, ale ako rutinná domáca úloha z predmetu Práca s tabuľkovým procesorom. Aby sa mohlo niekde rozhadzovať a kradnúť, musí sa niekde inde šetriť. Šetrí sa tam, kde to najmenej bolí. A keďže lobistické možnosti a schopnosti vedcov nie sú u nás na vysokej úrovni, je veda pravidelným obetným baránkom štátneho rozpočtu. Na vedu a výskum dávame jedno z najnižších percent HDP v rámci celej Európy.
Ministerstvo financií takto udržiava vedu podvyživenú rok čo rok. Naozaj nehorázne škrty si však dovolilo až vtedy, keď sa do celej veci vložilo aj Ministerstvo vnútra. (Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu hrá v príprave rozpočtu len úlohu štatistu, preto je zbytočné sa ním zaoberať.) Základný vtip spočíval v tom, že Ministerstvo vnútra zahrnulo financovanie SAV do svojho programu ESO, čo je skratka pre efektívnu, spoľahlivú a otvorenú verejnú správu. Toto zoštíhľovanie byrokracie sa potom prejavilo tak, že SAV dostala v návrhu rozpočtu na rok 2015 o desať miliónov eur menej.
Z hľadiska ministrov vnútra a financií sa pritom nestalo vlastne nič zlé. Mieru, do akej podobným konaním poškodzujú slovenskú vedu, si vôbec neuvedomujú – celá veda totiž leží ďaleko za ich obzorom. Pre nich nemá ESO-SAV trik nijaké negatívne dopady a predstavuje vtipný a elegantný spôsob, ako ušetriť desať miliónov eur, ktoré sa neskôr môžu hodiť na všelijaké predražené nákupy a iné tunely.
Pracovníci Slovenskej akadémie vied to však celé videli predsa len trochu inak. Uvedomili si, že sa odrazu ocitli na potápajúcej sa lodi, a začali s vytrvalým vysielaním signálu SOS. Ešte v septembri založili iniciatívu Veda chce žiť, ktorá prostredníctvom svojej webstránky informovala o všetkých udalostiach dôležitých v tomto v kontexte. V polovici októbra usporiadali protestné zhromaždenie v areáli SAV na bratislavskej Patrónke a podobné zhromaždenie prebehlo aj v Košiciach. Koncom októbra už vyšli v Bratislave aj v Košiciach na námestia. Verejnosť ich ešte príliš neregistrovala, ale začali prichádzať podporné stanoviská zo zahraničia. Mnohé z nich adresované priamo vládnym predstaviteľom, ktorých to predsa len trochu znervóznilo.
Nuž a nervozita ešte o čosi stúpla, keď protestné pochody na konci novembra zaregistrovali už aj bulvárne denníky. To je totiž niečo, čo sa rozhodne nachádza pred horizontom vnímania premiéra a jeho ministrov. A tak vyhútali spôsob, ako síce tej našej vede nič nepridať, ale zároveň neposlať SAV do likvidačného režimu. Do rozpočtu SAV presunuli osem miliónov eur z rozpočtu grantovej Agentúry pre vedu a výskum.
Z hľadiska rozvoja vedy na Slovensku to bolo, samozrejme, úplne idiotské a nesystémové riešenie. Z grantových peňazí sa majú podporovať najlepšie vedecké projekty (nielen v SAV, ale aj na univerzitách a iných výskumných pracoviskách) a ak odtiaľ peniaze vezmeme, výrazne tým rezignujeme na možnosť podporovať čo najkvalitnejší výskum. Ožobračením grantovej agentúry vládni úradníci slovenskej vede nijako nepomohli, ale aspoň nesiahli stovkám ľudí na základné platy. A zrejme si mysleli, že tým je to vybavené. Ale nebolo.
.jaromír Pastorek
Dva týždne po schválení štátneho rozpočtu, krátko pred Vianocami, prijal snem SAV na svojom mimoriadnom zasadnutí výraznou väčšinou hlasov návrh na odvolanie predsedu SAV Jaromíra Pastoreka. Hlavnými výhradami proti odvolávanému predsedovi bol jeho „spôsob rokovania s predstaviteľmi štátu o rozpočte a tiež nedostatočná komunikácia vnútri akadémie“.
O spôsobe Pastorekovho rokovania s predstaviteľmi štátu podala asi najvýstižnejšie svedectvo vedúca služobného úradu Ministerstva vnútra Denisa Saková v rozhovore pre aktuálne.sk ešte vo februári 2014. O odpore, ktorý kládla SAV proti zaradeniu do ESO, povedala: „Myslíme si, že jej predseda Jaromír Pastorek prišiel absolútne pripravený na to, že nie je čas na boj. Už na druhom stretnutí veľmi pragmaticky pochopil, čo sa od neho očakáva.“
Pastorekov pragmatizmus sa v minulosti prejavoval rôzne. Pred rokom podporil Roberta Fica v prezidentskej kampani. Rok predtým ocenil medailami SAV za podporu vedy nielen predsedu vlády, ale dokonca aj vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča. Keď sa teraz v návrhu rozpočtu na rok 2015 ukázalo, ako konkrétne podporuje Fico vedu a menovite SAV, prišiel Pastoreka na mimoriadny snem podporiť minister vnútra Robert Kaliňák. Bizarnejšiu situáciu zrejme pracovníci akadémie nezažili od čias, keď im tam Vladimír Mečiar prišiel vysvetľovať, aký je rozdiel medzi inteligentom a intelektuálom. A slúži im ku cti, že Pastorekov pragmatizmus vzápätí ocenili už spomínaným prijatím návrhu na odvolanie.
A aká bola Pastorekova komunikácia vnútri akadémie? Základnou metódou bolo nedostatočné informovanie. O transformácii ústavov z právnej formy rozpočtových organizácií na formu VVI (vedecko-výskumných inštitúcií) sa hovorilo roky, ale nijaké jasné informácie neexistovali. A ak existovali, tak sa dostávali nie ku všetkým rovnako a rovnaké. Zápisnice zo zasadnutí predsedníctva boli často len veľmi kusé a neobsahovali prílohy, takže sa stávali takmer nezrozumiteľnými. Keď snem zaviazal predsedníctvo na zjednanie nápravy, k náprave nedošlo. Predseda SAV rokoval v niekoľkých prípadoch s vládou o materiáloch, o ktorých nebol dostatočne informovaný nielen snem, ale dokonca ani predsedníctvo.
Čítankovým príkladom spojenia pragmatizmu smerom hore a nedostatočného informovania smerom dole je osud troch miliónov eur, ktoré akadémia najprv nedostala a potom dostala v rozpočte v roku 2014. Tieto tri milióny pôvodne v rozpočte chýbali a financovanie ústavov bolo preto v porovnaní s predchádzajúcim rokom skrátené o 2,5 percenta. Keď sa potom predsedovi SAV podarilo chýbajúce tri milióny od vlády získať, boli pridelené ako účelová položka nie všetkým ústavom, ale len biomedicínskemu centru. Čo je projekt blízky práve Jaromírovi Pastorekovi.
.štrukturálne fondy
Zvláštnym paradoxom slovenskej vedy je, že napriek finančnej podvyživenosti sa v nej točia pomerne veľké peniaze. Tieto peniaze pochádzajú zo štrukturálnych fondov Európskej únie a ide rádovo o desiatky miliónov eur. Jednou z výčitiek, adresovaných bývalému predsedovi SAV, bolo nedostatočne transparentné vyjednávanie o prideľovaní projektov z týchto fondov (napríklad bez prerokovania v predsedníctve). Inou výčitkou bol postup predsedu v prípade projektu v rámci budúceho Operačného programu Výskum a inovácie. Projekt v objeme šesťdesiat miliónov eur Jaromír Pastorek stiahol spôsobom, ktorý vyzeral značne svojvoľne a tajnostkársky.
Nedostatok transparentnosti je v takýchto prípadoch obzvlášť nepríjemný, pretože na Slovensku máme s veľkými peniazmi v relatívne chudobných rezortoch zvláštne skúsenosti. Prípad piešťanského CT jasne ukazuje, ako sa dá pri nákupe drahého prístroja zaplatiť aj dvojnásobná cena. Verejné obstarávanie pri výstavbe nových budov alebo pri investíciách do infraštruktúry tiež zvykne vyvolávať všelijaké podozrenia. Tým, samozrejme, nechceme rovno tvrdiť, že by sa niečo také dialo alebo malo diať v Slovenskej akadémii vied. Ak však nie je všetko úplne prehľadné, môžu sa vynoriť podozrenia, ktoré potom poškodzujú dobré meno inštitúcie.
Jaromírovi Pastorekovi – jednému z najúspešnejších slovenských vedcov – sa v poslednom období obhajovať dobré meno SAV príliš nedarilo. Mnohí pracovníci akadémie mu dokonca vyčítali, že svojou nedostatočne kompetentnou obhajobou záujmov SAV v nedávnych verejných diskusiách prestíž inštitúcie skôr znižoval ako zvyšoval. V otázke štrukturálnych fondov sa však dajú všetky prípadné podozrenia vyvrátiť hĺbkovým auditom.
Okrem toho bude môcť Jaromír Pastorek umlčať všetkých prípadných neprajníkov aj svojou ďalšou prácou so štrukturálnymi fondami. Už síce nie vo funkcii predsedu SAV, ale v celkom novej funkcii vládneho splnomocnenca pre výskum a inovácie, ktorú pre neho pohotovo vytvorila vláda Roberta Fica. Príležitostí presvedčiť o svojej schopnosti viesť veľmi transparentnú agendu štrukturálnych fondov bude mať zrejme viac než dosť. Je už len na nás, aby sme sa na to občas pozreli.
.ponaučenia
Z príbehu Jaromíra Pastoreka a Slovenskej akadémie vied vyplýva niekoľko dôležitých ponaučení. V prvom rade to, že výnimočne úspešný vedec nemusí byť výnimočným manažérom, ba ani dobrým reprezentantom inštitúcie smerom navonok. Po druhé, že devótnosť vrchného predstaviteľa inštitúcie k predstaviteľom vládnej moci vôbec nemusí byť zárukou priazne tejto moci. Po tretie, že ak sa aj priazeň mocných podarí získať, nemusí sa týkať inštitúcie ako celku, ale práve len devótnych jedincov.
Ešte dôležitejšie je však uvedomiť si, že udalosti posledných mesiacov nespadli z jasného neba. Výrazné demokratické deficity v spôsobe riadenia akadémie sa dali u Jaromíra Pastoreka vypozorovať už v začiatkoch jeho prvého funkčného obdobia. A s postupom času sa len zhoršovali. Kľúčovým ponaučením je, že ak ignorujeme viac či menej jasné signály na začiatku, môžeme byť veľmi nepríjemne prekvapení na konci.
Isteže, často sa nedá robiť nič ani vtedy, keď všetko celkom jasne vidíme. Talentovaný a dôvtipný technológ moci je schopný udržať sa v sedle, aj keď už takmer všetci vedia, čo je vlastne zač. Ale donekonečna sa na býkovi jazdiť nedá. A keď raz pohár pretečie, je potrebné, aby sa našli odhodlaní a pritom rozvážni ľudia, ktorí dokážu veci razantne napraviť a potom ich namáhavo naprávať ďalej. Slovenská akadémia vied ukázala, že takých ľudí má a že ich nemá málo. Od jednej z najvyšších vedeckých či kultúrnych inštitúcií v štáte by sme to asi aj očakávali, ale nie je to samozrejmosť. To, čo sa v akadémii podarilo, je v skutočnosti dosť výnimočné.
Akadémiu čaká pod novým predsedom a rekonštruovaným predsedníctvom ťažká práca. Vnútorne rozčesnutá nedávnym sporom, v nie celkom priateľskom vonkajšom prostredí, s potrebou rýchlo začať a aj rýchlo dokončiť transformáciu na novú právnu formu, s neistou finančnou budúcnosťou a neustálou nutnosťou obhajovať zmysel svojej existencie pred útokmi technokratov a primitívov. Je dôležité, aby to všetko zvládla. Aby bola – spolu s univerzitami – jednak miestom neustáleho pohybu a hľadania a jednak určitým etalónom pravdivosti a poctivosti. Samozrejme, vždy tam budú ľudia schopnejší aj menej schopní, vždy tam budú dokonca aj nejakí úplne neschopní, ale celok by mal byť ušľachtilý a úctyhodný. Veď, kde máme hľadať múdrosť, kam máme posielať naše šikovné deti, ak nie na univerzity a akadémie?
Prvá reakcia z Akadémie bola rýchla a neúčinná. Vedecké rady väčšiny ústavov sa podpísali pod otvorený list, adresovaný ešte v septembri premiérovi, ministrom školstva a financií, predsedovi parlamentného výboru pre vzdelávanie a vedúcemu zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. Proti návrhu rozpočtu protestoval aj snem SAV a začiatkom októbra vyjadrilo svoj nesúhlas aj predsedníctvo SAV. Výsledok: v upravenom návrhu štátneho rozpočtu sa plánované prostriedky pre SAV znížili ešte viac (nie o sedemnásť, ale až o osemnásť percent).
.eSOSav
Ako je niečo také možné? Ako sa dá v nejakej normálnej krajine z ničoho nič tak drasticky znížiť rozpočet jednej z kľúčových vedeckých inštitúcií? Nuž, v normálnej krajine sa to asi urobiť nedá. U nás sa to robí takto:
Príprava štátneho rozpočtu sa nechápe ako strategické ovplyvňovanie smerovania krajiny, ale ako rutinná domáca úloha z predmetu Práca s tabuľkovým procesorom. Aby sa mohlo niekde rozhadzovať a kradnúť, musí sa niekde inde šetriť. Šetrí sa tam, kde to najmenej bolí. A keďže lobistické možnosti a schopnosti vedcov nie sú u nás na vysokej úrovni, je veda pravidelným obetným baránkom štátneho rozpočtu. Na vedu a výskum dávame jedno z najnižších percent HDP v rámci celej Európy.
Ministerstvo financií takto udržiava vedu podvyživenú rok čo rok. Naozaj nehorázne škrty si však dovolilo až vtedy, keď sa do celej veci vložilo aj Ministerstvo vnútra. (Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu hrá v príprave rozpočtu len úlohu štatistu, preto je zbytočné sa ním zaoberať.) Základný vtip spočíval v tom, že Ministerstvo vnútra zahrnulo financovanie SAV do svojho programu ESO, čo je skratka pre efektívnu, spoľahlivú a otvorenú verejnú správu. Toto zoštíhľovanie byrokracie sa potom prejavilo tak, že SAV dostala v návrhu rozpočtu na rok 2015 o desať miliónov eur menej.
Z hľadiska ministrov vnútra a financií sa pritom nestalo vlastne nič zlé. Mieru, do akej podobným konaním poškodzujú slovenskú vedu, si vôbec neuvedomujú – celá veda totiž leží ďaleko za ich obzorom. Pre nich nemá ESO-SAV trik nijaké negatívne dopady a predstavuje vtipný a elegantný spôsob, ako ušetriť desať miliónov eur, ktoré sa neskôr môžu hodiť na všelijaké predražené nákupy a iné tunely.
Pracovníci Slovenskej akadémie vied to však celé videli predsa len trochu inak. Uvedomili si, že sa odrazu ocitli na potápajúcej sa lodi, a začali s vytrvalým vysielaním signálu SOS. Ešte v septembri založili iniciatívu Veda chce žiť, ktorá prostredníctvom svojej webstránky informovala o všetkých udalostiach dôležitých v tomto v kontexte. V polovici októbra usporiadali protestné zhromaždenie v areáli SAV na bratislavskej Patrónke a podobné zhromaždenie prebehlo aj v Košiciach. Koncom októbra už vyšli v Bratislave aj v Košiciach na námestia. Verejnosť ich ešte príliš neregistrovala, ale začali prichádzať podporné stanoviská zo zahraničia. Mnohé z nich adresované priamo vládnym predstaviteľom, ktorých to predsa len trochu znervóznilo.
Nuž a nervozita ešte o čosi stúpla, keď protestné pochody na konci novembra zaregistrovali už aj bulvárne denníky. To je totiž niečo, čo sa rozhodne nachádza pred horizontom vnímania premiéra a jeho ministrov. A tak vyhútali spôsob, ako síce tej našej vede nič nepridať, ale zároveň neposlať SAV do likvidačného režimu. Do rozpočtu SAV presunuli osem miliónov eur z rozpočtu grantovej Agentúry pre vedu a výskum.
Z hľadiska rozvoja vedy na Slovensku to bolo, samozrejme, úplne idiotské a nesystémové riešenie. Z grantových peňazí sa majú podporovať najlepšie vedecké projekty (nielen v SAV, ale aj na univerzitách a iných výskumných pracoviskách) a ak odtiaľ peniaze vezmeme, výrazne tým rezignujeme na možnosť podporovať čo najkvalitnejší výskum. Ožobračením grantovej agentúry vládni úradníci slovenskej vede nijako nepomohli, ale aspoň nesiahli stovkám ľudí na základné platy. A zrejme si mysleli, že tým je to vybavené. Ale nebolo.
.jaromír Pastorek
Dva týždne po schválení štátneho rozpočtu, krátko pred Vianocami, prijal snem SAV na svojom mimoriadnom zasadnutí výraznou väčšinou hlasov návrh na odvolanie predsedu SAV Jaromíra Pastoreka. Hlavnými výhradami proti odvolávanému predsedovi bol jeho „spôsob rokovania s predstaviteľmi štátu o rozpočte a tiež nedostatočná komunikácia vnútri akadémie“.
O spôsobe Pastorekovho rokovania s predstaviteľmi štátu podala asi najvýstižnejšie svedectvo vedúca služobného úradu Ministerstva vnútra Denisa Saková v rozhovore pre aktuálne.sk ešte vo februári 2014. O odpore, ktorý kládla SAV proti zaradeniu do ESO, povedala: „Myslíme si, že jej predseda Jaromír Pastorek prišiel absolútne pripravený na to, že nie je čas na boj. Už na druhom stretnutí veľmi pragmaticky pochopil, čo sa od neho očakáva.“
Pastorekov pragmatizmus sa v minulosti prejavoval rôzne. Pred rokom podporil Roberta Fica v prezidentskej kampani. Rok predtým ocenil medailami SAV za podporu vedy nielen predsedu vlády, ale dokonca aj vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča. Keď sa teraz v návrhu rozpočtu na rok 2015 ukázalo, ako konkrétne podporuje Fico vedu a menovite SAV, prišiel Pastoreka na mimoriadny snem podporiť minister vnútra Robert Kaliňák. Bizarnejšiu situáciu zrejme pracovníci akadémie nezažili od čias, keď im tam Vladimír Mečiar prišiel vysvetľovať, aký je rozdiel medzi inteligentom a intelektuálom. A slúži im ku cti, že Pastorekov pragmatizmus vzápätí ocenili už spomínaným prijatím návrhu na odvolanie.
A aká bola Pastorekova komunikácia vnútri akadémie? Základnou metódou bolo nedostatočné informovanie. O transformácii ústavov z právnej formy rozpočtových organizácií na formu VVI (vedecko-výskumných inštitúcií) sa hovorilo roky, ale nijaké jasné informácie neexistovali. A ak existovali, tak sa dostávali nie ku všetkým rovnako a rovnaké. Zápisnice zo zasadnutí predsedníctva boli často len veľmi kusé a neobsahovali prílohy, takže sa stávali takmer nezrozumiteľnými. Keď snem zaviazal predsedníctvo na zjednanie nápravy, k náprave nedošlo. Predseda SAV rokoval v niekoľkých prípadoch s vládou o materiáloch, o ktorých nebol dostatočne informovaný nielen snem, ale dokonca ani predsedníctvo.
Čítankovým príkladom spojenia pragmatizmu smerom hore a nedostatočného informovania smerom dole je osud troch miliónov eur, ktoré akadémia najprv nedostala a potom dostala v rozpočte v roku 2014. Tieto tri milióny pôvodne v rozpočte chýbali a financovanie ústavov bolo preto v porovnaní s predchádzajúcim rokom skrátené o 2,5 percenta. Keď sa potom predsedovi SAV podarilo chýbajúce tri milióny od vlády získať, boli pridelené ako účelová položka nie všetkým ústavom, ale len biomedicínskemu centru. Čo je projekt blízky práve Jaromírovi Pastorekovi.
.štrukturálne fondy
Zvláštnym paradoxom slovenskej vedy je, že napriek finančnej podvyživenosti sa v nej točia pomerne veľké peniaze. Tieto peniaze pochádzajú zo štrukturálnych fondov Európskej únie a ide rádovo o desiatky miliónov eur. Jednou z výčitiek, adresovaných bývalému predsedovi SAV, bolo nedostatočne transparentné vyjednávanie o prideľovaní projektov z týchto fondov (napríklad bez prerokovania v predsedníctve). Inou výčitkou bol postup predsedu v prípade projektu v rámci budúceho Operačného programu Výskum a inovácie. Projekt v objeme šesťdesiat miliónov eur Jaromír Pastorek stiahol spôsobom, ktorý vyzeral značne svojvoľne a tajnostkársky.
Nedostatok transparentnosti je v takýchto prípadoch obzvlášť nepríjemný, pretože na Slovensku máme s veľkými peniazmi v relatívne chudobných rezortoch zvláštne skúsenosti. Prípad piešťanského CT jasne ukazuje, ako sa dá pri nákupe drahého prístroja zaplatiť aj dvojnásobná cena. Verejné obstarávanie pri výstavbe nových budov alebo pri investíciách do infraštruktúry tiež zvykne vyvolávať všelijaké podozrenia. Tým, samozrejme, nechceme rovno tvrdiť, že by sa niečo také dialo alebo malo diať v Slovenskej akadémii vied. Ak však nie je všetko úplne prehľadné, môžu sa vynoriť podozrenia, ktoré potom poškodzujú dobré meno inštitúcie.
Jaromírovi Pastorekovi – jednému z najúspešnejších slovenských vedcov – sa v poslednom období obhajovať dobré meno SAV príliš nedarilo. Mnohí pracovníci akadémie mu dokonca vyčítali, že svojou nedostatočne kompetentnou obhajobou záujmov SAV v nedávnych verejných diskusiách prestíž inštitúcie skôr znižoval ako zvyšoval. V otázke štrukturálnych fondov sa však dajú všetky prípadné podozrenia vyvrátiť hĺbkovým auditom.
Okrem toho bude môcť Jaromír Pastorek umlčať všetkých prípadných neprajníkov aj svojou ďalšou prácou so štrukturálnymi fondami. Už síce nie vo funkcii predsedu SAV, ale v celkom novej funkcii vládneho splnomocnenca pre výskum a inovácie, ktorú pre neho pohotovo vytvorila vláda Roberta Fica. Príležitostí presvedčiť o svojej schopnosti viesť veľmi transparentnú agendu štrukturálnych fondov bude mať zrejme viac než dosť. Je už len na nás, aby sme sa na to občas pozreli.
.ponaučenia
Z príbehu Jaromíra Pastoreka a Slovenskej akadémie vied vyplýva niekoľko dôležitých ponaučení. V prvom rade to, že výnimočne úspešný vedec nemusí byť výnimočným manažérom, ba ani dobrým reprezentantom inštitúcie smerom navonok. Po druhé, že devótnosť vrchného predstaviteľa inštitúcie k predstaviteľom vládnej moci vôbec nemusí byť zárukou priazne tejto moci. Po tretie, že ak sa aj priazeň mocných podarí získať, nemusí sa týkať inštitúcie ako celku, ale práve len devótnych jedincov.
Ešte dôležitejšie je však uvedomiť si, že udalosti posledných mesiacov nespadli z jasného neba. Výrazné demokratické deficity v spôsobe riadenia akadémie sa dali u Jaromíra Pastoreka vypozorovať už v začiatkoch jeho prvého funkčného obdobia. A s postupom času sa len zhoršovali. Kľúčovým ponaučením je, že ak ignorujeme viac či menej jasné signály na začiatku, môžeme byť veľmi nepríjemne prekvapení na konci.
Isteže, často sa nedá robiť nič ani vtedy, keď všetko celkom jasne vidíme. Talentovaný a dôvtipný technológ moci je schopný udržať sa v sedle, aj keď už takmer všetci vedia, čo je vlastne zač. Ale donekonečna sa na býkovi jazdiť nedá. A keď raz pohár pretečie, je potrebné, aby sa našli odhodlaní a pritom rozvážni ľudia, ktorí dokážu veci razantne napraviť a potom ich namáhavo naprávať ďalej. Slovenská akadémia vied ukázala, že takých ľudí má a že ich nemá málo. Od jednej z najvyšších vedeckých či kultúrnych inštitúcií v štáte by sme to asi aj očakávali, ale nie je to samozrejmosť. To, čo sa v akadémii podarilo, je v skutočnosti dosť výnimočné.
Akadémiu čaká pod novým predsedom a rekonštruovaným predsedníctvom ťažká práca. Vnútorne rozčesnutá nedávnym sporom, v nie celkom priateľskom vonkajšom prostredí, s potrebou rýchlo začať a aj rýchlo dokončiť transformáciu na novú právnu formu, s neistou finančnou budúcnosťou a neustálou nutnosťou obhajovať zmysel svojej existencie pred útokmi technokratov a primitívov. Je dôležité, aby to všetko zvládla. Aby bola – spolu s univerzitami – jednak miestom neustáleho pohybu a hľadania a jednak určitým etalónom pravdivosti a poctivosti. Samozrejme, vždy tam budú ľudia schopnejší aj menej schopní, vždy tam budú dokonca aj nejakí úplne neschopní, ale celok by mal byť ušľachtilý a úctyhodný. Veď, kde máme hľadať múdrosť, kam máme posielať naše šikovné deti, ak nie na univerzity a akadémie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.